Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 1. časť

Branislav Krasnovský
21. októbra 2025   História

Smrť Krista na kríži a vznik katolíckej viery (okolo roku 30 po Kr.)

Tento týždeň si trochu oddýchneme od knihy pátra Emmanuela Soukupa OP Za hrobem a budeme sa venovať téme vzťahov medzi katolíckou vierou a talmudským judaizmom, ktorý sa sformoval de facto na troskách Jeruzalemského chrámu a v rozptýlení židovského etnika po celom vtedajšom rímskom antickom svete. Vysvetlíme si, prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera a prečo sa mýlia tí, ktorí sú presvedčení, že „katolíci sú mladšími bratmi Židov“. Práve naopak, katolicizmus je starší ako talmudský judaizmus, prinajmenšom o 40 rokov.

Každý katolík vie, že v čase Ježišovho verejného účinkovania (okolo rokov 27 až 30 po Kr.) bola rozhodujúca moc v Jeruzaleme a v Judei v rukách veľkňazov a saducejov (kňazská aristokracia, spojená s Chrámom a Rímom), farizejov (učitelia Zákona, s dôrazom na ústnu tradíciu – predchodcovia rabínov), Herodesovcov a rímskej správy (Pilát).

Ježišove slová, najmä kritika zákonníkov, farizejov a kňazov, boli zo strany časti židovského etnika chápané ako rúhanie a narušenie náboženského poriadku: „Tento človek hovorí, že môže zboriť chrám a postaviť ho za tri dni.“ (Mt 26,61); „Robí sa Synom Božím!“ (Jn 19,7). Z Evanjelií vieme, ako to skončilo: Ježiš bol zatknutý židovskou chrámovou strážou (Mt 26,47), vypočúvaný veľkňazom Kaifášom a členmi Veľrady (Sanhedrinu), obvinený z rúhania (blasphēmia) – zločinu proti Zákonu.

Keďže však Sanhedrin nemal právo vykonávať trest smrti, Ježiša odovzdali rímskemu miestodržiteľovi Pilátovi, ktorý potvrdil rozsudok, ukrižovanie ako rímsky trest za vzburu, pričom naznačil, že ide zo strany Židov, nenávidiacich Krista, o justičnú vraždu, ako môžeme vidieť v Matúšovom evanjeliu (Mt 27,1–26), text si pripomenieme:

1 Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť. 2 Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi. 3 Keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším 4 so slovami: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ Ale oni odvetili: „Čo nás do toho? To je tvoja vec!“ 5 On odhodil strieborné peniaze v chráme a odišiel; a potom sa šiel obesiť. 6 Veľkňazi vzali peniaze a povedali: „Neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena krvi!“ 7 Dohodli sa teda a kúpili za ne Hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. 8 Preto sa to pole až do dnešného dňa volá Pole krvi. 9 Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela, 10 a dali ich za Hrnčiarovo pole; ako mi prikázal Pán.“

11 Keď Ježiš stál pred vladárom, vladár sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám to hovoríš.“ 12 A keď naňho veľkňazi a starší žalovali, nič neodpovedal. 13 Vtedy sa ho Pilát opýtal: „Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ 14 Ale on im neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi čudoval. 15 Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. 16 Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. 17 Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ 18 Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. 19 Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“

20 Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. 21 Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ 22 Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ 23 On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“ 24 Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ 25 A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ 26 Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.

Teologicky je zrejmé, že na vražde Krista (Bohovražda) nesie zodpovednosť vtedajšia židovská náboženská elita a jej sympatizanti, židovská náboženská elita k tomu politicky dotlačila rímskeho konzula Piláta.

Tu by som rád upozornil ešte na nasledujúci fakt. Až do pontifikátu pápeža Jána XXIII. (1958 – 1963) sa v rámci Veľkopiatkovej liturgie rímskeho obradu modlila modlitba Oremus et pro perfidis Judaies (Modlime sa aj za neverných Židov). Ide o jeden z najstarších zachovaných textov rímskej liturgie Veľkého piatku, a jej pôvod siaha hlboko do patristickej éry (pravdepodobne 5. stor., možno ešte do čias pápeža sv. Leva Veľkého, † 461).

Od 4. stor. sa vo Veľkopiatočnej liturgii konali „oratio fidelium“ – modlitby veriacich, v ktorých sa Cirkev modlila za celý svet vrátane pápeža a duchovenstva, katechumenov, pohanov, heretikov, Židov, panovníkov a vladárov. Tieto modlitby sa zachovali v tzv. Gelasianum vetus (Liber Sacramentorum Gelasianum) – najstaršej zbierke rímskych modlitieb, ktorá bola zostavená okolo roku 500.

Modlitba za Židov bola chápaná nie ako výsmech, ale ako misijná prosba: aby „Boh odstránil závoj z ich sŕdc“ (porov. 2Kor 3,14–16), a oni rozpoznali Krista ako Mesiáša. Táto modlitba bola formulovaná v duchu Pavlovho listu Rimanom (Rim 9–11), keďže ide o naozaj rozsiahly text, každý, kto má záujem nech si tieto kapitoly prečíta sám.

Tridentský koncil riešil aj túto problematiku a latinský text modlitby Oremus et pro perfidis Judaies sa nachádza aj v Missale Romanum z roku 1570 (pápež sv. Pius V.). Nasleduje latinský text modlitby a jej slovenský preklad.

Latinský text Oremus pro perfidis Judaeis: ut Deus et Dominus noster auferat velamen de cordibus eorum; ut et ipsi agnoscant Jesum Christum Dominum nostrum. Omnipotens sempiterne Deus, qui etiam Judaicam perfidiam a tua misericordia non repellis, exaudi preces nostras, quas pro illius populi obcaecatione deferimus; ut, agnita veritatis tuae luce, quae Christus est, a suis tenebris eruantur. Per eundem Christum Dominum nostrum. Amen.

Slovenský text Modlime sa aj za neverných Židov: aby im Boh a Pán náš sňal závoj z ich sŕdc, aby aj oni poznali Ježiša Krista, Pána nášho. Všemohúci, večný Bože, ktorý ani neverných Židov neodmietaš zo svojho milosrdenstva, vyslyš naše modlitby, ktoré Ti prinášame za zaslepenosť tohto ľudu, aby, keď spoznajú svetlo Tvojej pravdy, ktorou je Kristus, boli vytrhnutí zo svojich temnôt. Skrze toho istého Krista, Pána nášho. Amen.

Rád by som podčiarkol skutočnosť, že význam slova perfidis v klasickej latinčine neznamená „perfídni“, „zradní“ a ani „podlí“, ale pochádza z výrazu „per fidem carentes“ – teda tí, čo nemajú vieru v Krista. Doslova „bezvierni“ alebo neveriaci Židia. Text vychádza z Pavlovho výkladu Druhého listu Korinťanom, 3 kapitola, pričom dôraz sa kladie najmä na verše 14 až 16 (2Kor 3,14–16). Tento text si dovolím uviesť celý:

1 Začíname zasa odporúčať samých seba? Alebo potrebujeme – ako niektorí – odporúčajúce listy k vám alebo od vás? 2 Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. 3 Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca. 4 Takto dôverujeme Bohu skrze Krista. 5 Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás, ale naša schopnosť je z Boha. 6 On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.

7 Keď už služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa, bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný, 8 ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia? 9 Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba ospravedlnenia je oveľa slávnejšia. 10 Lebo nie je slávne, čo takto zažiarilo pre vznešenejšiu slávu. 11 Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa slávnejšie. 12 Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene, 13 a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nevideli koniec toho pominuteľného.

14 Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje. 15 A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša. 16 Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. 17 Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. 18 A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.

Ako je vidieť aj z textu Apoštola sv. Pavla, cieľom bolo vždy prosiť o obrátenie a spásu Židov a nie preklínať ich. Modlitba Oremus et pro perdidis Judaeis teda patrí k najstarším katolíckym modlitbám za Židov, pričom jej cieľom bolo prosiť o obrátenie Židov ku Kristovi a výraz perfidis je jazykovým nepochopením neskorších dôb, nie prejavom nenávisti. Text modlitby sa bezo zmeny modlil v klasickej tridentskej liturgii ešte pred rokom 1959, pretože pápež Pius XII. (1939 – 1958) síce nechal mierne upraviť Veľkopiatkovú liturgiu, text modlitby za Židov však ostal nezmenený.

Po jeho smrti sa stal pápežom Ján XXIII., ktorý ako prvý pápež vynechal výraz „perfidis Judaies“ a urobil to vskutku teatrálnym gestom. Na Veľký piatok v roku 1959 počas obradu v Bazilike sv. Petra prerušil recitáciu a nariadil text odstrániť, Cirkev sa tak prestala modliť za „perfidis Judaies“, bol odstránený prívlastok perfidis (nelogické, talmudskí Židia predsa neveria v Krista).

Podľa niektorých informácií pápež Ján XXIII. v tejto súvislosti uviedol: „My všetci sme deti Abraháma podľa viery; nech naša modlitba nie je urážkou, ale prosbou o milosť.“ Dokázal tým, že absolútne nerozumie kontextu textu modlitby Oremus et pro perfidis Judaies, alebo ju naschvál a na škodu Židov nesprávne interpretuje (viac pozornosti už Jánovi XXIII. v tomto článku venovať nebudem, jeho duša už teraz určite dokonale chápe význam tejto modlitby bez ohľadu na to, kde sa nachádza).

No a potom prišiel II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) so všetkými premotivovanými modernistami a ten kládol dôraz na otvorenie dialógu so židovstvom, ktorý neskôr, v roku 1965, vyvrcholil dokumentom Nostra aetate. A pápež Pavol VI. v Novej liturgii Veľkého piatku (1970, Missale Romanum) nahradil modlitbu úplne novým textom:

„Modlime sa za Židov, ku ktorým Pán, náš Boh, prv hovoril,aby im pomáhal rásť v láske k nemu a vo vernosti jeho zmluve.“

Takže na škodu Židov teda zmizla myšlienka prosby o ich obrátenie a nahradená bola dôrazom na vernosti Zmluve (táto vernosť Zmluve však v prípade talmudských Židov nemá opodstatnenie, pretože už nejde o Abrahámovu zmluvu, tú máme aj my katolíci, ale v prípade talmudských Židov v prvom rade o predstavu novej talmudistickej zmluvy, definovanej po roku 90 po Kr., čo si vysvetlíme v ďalšom texte tohto článku.

No a pápež Benedikt XVI. (2005 – 2013) v roku 2008 povolil používanie tridentskej liturgie (podľa misála z roku 1962) pre niektoré komunity tradične orientovaných katolíkov, a tu bola modlitba za Židov preformulovaná tak, aby boli odstránené negatívne konotácie. V novej verzii sa hovorí: „Modlime sa aj za Židov, aby Boh, náš Pán, osvietil ich srdcia, aby spoznali Ježiša Krista, Spasiteľa všetkých ľudí.“ Zachovala sa teda teologická pravda o Kristovi ako Mesiášovi, no bez výrazov, ktoré by mohli frustrovať talmudských Židov.

Prenasledovanie prvých katolíkov Židmi (30 – 70 po Kr.)

O tom, že farizeji a saduceji prenasledovali kresťanov po Kristovej smrti vie každý katolík, ktorý čítal Sväté Písmo. Po zoslaní Ducha Svätého (na Turíce) sa kresťania (v Jeruzaleme ešte vnímaní ako židovská sekta) zhromažďovali v chráme a synagógach. Ich ohlas o Ježišovi ako Mesiášovi a Božom Synovi však vyvolal prudkú reakciu rabínskej autority. „Prikázali im, aby už viac nehovorili v mene Ježišovom.“ (Sk 4,18) Apoštoli Peter, Ján a Jakub boli zatýkaní, bičovaní a hrozilo im ukameňovanie.

Sv. Štefan Mučeník Po Kristovi sa objavili ďalší katolícki mučeníci, ktorých zavraždili (najmä ukameňovali) Židia. Každý pozná príbeh sv. Štefana protomučeníka, ukameňovaného v Jeruzaleme po súde židovskej veľrady (pozri Sk 7,54–60), ktorého popravili za „rúhanie“. Jeho smrť znamenala začiatok otvoreného prenasledovania kresťanov zo strany židovskej náboženskej elity, pričom budúci Apoštol sv. Pavol (vtedy ešte Sau schvaľoval jeho smrť a podľa katolíckej tradície strážil šaty tých, ktorí sv. Štefana Mučeníka zavraždili).

Nasledovali ďalší mučeníci:

Sv. Jakub Starší apoštol (umrel okolo 44 po Kr.) Brat sv. Jána Evanjelistu. Podľa Skutkov apoštolov (Sk 12,1–2) ho dal sťať Herodes Agrippa I., ale pod tlakom židovskej veľrady, ktorá ho obvinila z rúhania.

Sv. Jakub Mladší (mučenícka smrť okolo 62 po Kr.) Prvý biskup Jeruzalema. Podľa Jozefa Flavia a Eusébia bol zhodený z chrámového múru a ukameňovaný na podnet židovskej veľrady počas medzivládia v Jeruzaleme.

Sv. Peter Apoštol, prvý pápež (okolo roku 64 po Kr.) Podľa tradície bol ukrižovaný v Ríme, ale prenasledovanie začalo už v Jeruzaleme, kde ho Sanhedrin väznil (Sk 4–5). Jeho prvé väznenie iniciovali farizeji a saduceji, ktorí ho považovali za „vodcu sekty“.

Sv. Pavol apoštol (cca 67 po Kr.) jeden z najvýznamnejších apoštolov a katolíckych teológov. Najprv prenasledovateľ kresťanov, potom obrátený. Opakovane bol napádaný židovskými radikálmi v synagógach (Sk 13–14; 17). V Damasku a Lystre sa ho Židia pokúsili zabiť; nakoniec zomrel v Ríme rukou Rimanov, ale jeho prenasledovanie začalo v židovskom prostredí. V oblastiach ako Antiochia, Efez, Ikonium, Solún, Korint sv. Pavol Apoštol bežne zažíval útoky zo strany židovských náboženských obcí.

Prenasledovanie katolíckych kresťanov zo strany Židov bolo systematické po celom Blízkom východe vo všetkých židovských komunitách. Trošku teraz predbehnem vývoj, po Javne v roku 85 boli s tvrdosťou vylučovaní zo synagóg všetci, ktorí sympatizovali s kresťanstvom, talmudskí Židia prišli s Birkat ha-Minim (modlitbou proti heretikom) a bežnou praxou bolo udávanie prvých kresťanov zo židovstva rímskym úradom.

Zničenie Jeruzalemského chrámu (66 až 70 po Kr.)

Odmietnutie Krista (okolo roku 30 po Kr.), zničenie Chrámu (vojna 66 – 70 po Kr.) znamenali najväčší duchovný, teologický a spoločenský prelom v židovských dejinách od Babylonu. Keďže som historik, dovolím si uviesť pár historických faktov.

V roku 66 po Kr., po rokoch napätia medzi židovským obyvateľstvom a rímskou správou vypukla židovská vojna. Židia sa vzbúrili proti Rimanom, čo sa Rimania rozhodli exemplárne potrestať. Rímska armáda pod vedením Vespasiána a neskôr jeho syna Tita viedla systematickú kampaň: postupne dobývala Galileu, Judeu a napokon obkľúčila Jeruzalem. V samotnom meste medzičasom zúrili vnútorné boje medzi židovskými frakciami – zelótmi, sicariánmi a kňazskými rodmi.

Obliehanie Jeruzalema (apríl – september 70 po Kr.). Titus, syn Vespasiána obkľúčil mesto štyrmi légiami: Légia V. Macedonica, (moja obľúbená) Légia X. Fretensis, Légia XII. Fulminata a Légia XV. Apollinaris – spolu asi 60-tisíc vysoko motivovaných a skúsených legionárov, podporovaných auxiliárnymi (pomocnými zbormi). Židovský historik Jozef Flavius vo svojom diele Židovská vojna s otriasajúcimi detailami píše o hlade, kanibalizme, vraždení, zúfalstve a úpadku disciplíny v obliehanom Jeruzaleme.

Legio V. Macedonica Légia bola založená Gaiom Iuliom Caesarom okolo 43 pred Kr., symbolom bol býk, orol (neskôr aj orol so žezlom Jupitera).Veliteľom bol cisár Titus Flavius Vespasianus, ktorému robil poradcu legát Quintus Petilius Cerialus. Úlohou légie bolo zabezpečiť sever obliehaného mesta pričom légia spôsobila židovským obrancom významné straty. Légia po páde Jeruzalema ostala v Judei a stala sa jednou z hlavných vojenských síl rímskej okupácie.

Legio X. Fretensis (moja najobľúbenejšia légia, ešte ako študent na vysokej škole som sa v rámci historického šermu stal aj členom Legio X. Fretensis, v ktorom sa nachádzali členovia skupín historického šermu z mnohých kútov Európy).

Légiu založil Gaius Iulius Caesar, pod jeho vedením bojovala v Galii, neskôr bola prevelená k Fretum Siculum – Messinský prieliv (moja obľúbená Sicília a Kalábria :-)), v embléme mala delfína a vo Svätej zemi prijali symbol kanca (symbol divokosti v boji, no pre Židov nečisté zviera; legionári podľa Židov zvýrazňovali svoju dominanciu a vedome urážali židovské obyvateľstvo).

Veliteľom légie bol legát Marcus Ulpius Traianus, otec budúceho veľkého rímskeho cisára Traiána (Traiánovci, aká náhoda, pochádzali z môjho obľúbeného Španielska 🙂 ). Legia X. Fretensis bola hlavnou útočnou jednotkou pri záverečnom dobývaní Jeruzalema, práve ona prenikla do chrámového komplexu a zapálila ho. Po zničení Jeruzalema a jeho premenovaní na Aelia Capitolina ostala légia v Judei a stala sa symbolom rímskej okupačnej moci. Legionári Legio X. Fretensis dobyli aj poslednú židovskú pevnosť Massadu v roku 74 po Kr. (pod vedením legáta Lucia Flavia Silvu).

Legio XV. Apollinaris Vznikla počas Ceasarovho pôsobenia, protežoval ju prvý rímsky cisár Augustus. Légia bola známa svojím uctievaním kultu boha Apolóna, emblémom bol kentaur, alebo Apolón so šípom. Legátom bol skúsený dôstojník Tito Flavio Silva; légia útočila na mesto z východnej strany a chránila rímske zásobovacie línie. Po víťazstve nad Židmi bola légia prevelená do rímskej provincie Kappadócia (dnes centrálne Turecko).

Legio XII. Fulminata (ozdobená bleskom), ktorej titul bol oslavou boha Jupitera. Emblémom boli blesk a orol, légii sa veľmi vo Svätej zemi nedarilo. Na počiatku židovskej vojny utrpela légia porážku pri Beth Horone (nekompetentné vojenské velenie). Verspasianus ju nechal skompletizovať a doplniť skúsenými rímskymi dôstojníkmi.

No napriek tomu pri dobývaní Jeruzalema pri pokuse o zničenie chrámových múrov utrpela légia veľké straty, pretože k jej obliehacím strojom sa prebojovali židovskí vojaci a časť z nich zničili. Legionári podľahli panike, záchrana pre Legio XII. Fulminata prišla zo strany legionárov Legio X. Fretensis. Tí vyrazili od Olivovej hory, zmasakrovali útočiace židovské jednotky, obnovili poriadok v Legio XII. Fulminata a následne prerazili obranný múr Jeruzalema.

Od záchrany Legio XII. Fulminata poveroval Titus legionárov X. Fretensis tými najťažšími bojovými úlohami, Legio X. Fretensis sa stala jeho „kladivom“.

Legio XII. Fulminata skončila židovskú vojnu výrazne otrasená, zo Svätej zeme bola nakoniec stiahnutá a presunutá na územie dnešného Turecka.

Len čisto z dôvodu historickej presnosti, auxiliárne (pomocné zbory) tvorili kohorty z Rodosu, Samárie, Sýrie, jazdci z Arábie a na strane Rimanov tiež bojovali aj niektoré jednotky Herodesa Agrippu II., židovského vazalského panovníka, ktorý podporoval Rím.

Vráťme sa však späť k roku 70 a Jeruzalemu. Legionári napriek niekoľkým problémom nakoniec prelomili mestské hradby a podľa židovskej tradície Jeruzalemský chrám zapálili práve legionári Legio X. Fretensis 9. dňa mesiaca Av – v ten istý deň bol zničený Nebukadnezarom aj Prvý chrám v roku 586 a Židia sa dostali do Babylonského zajatia.

Napriek tomu, že Vespasianus a Titus sa snažili chrám zachrániť, bol úplne zničený – všetky zlaté ozdoby a votívne predmety boli roztavené, pričom rímski legionári Legio X. Fretensis v chaose boja z trosiek kradli všetko zlato, ktoré našli. Oltár a svätyňa boli zničené, zostala len západná stena (Múr nárekov), súčasť chrámového nádvoria. Viac ako 70-tisíc Židov bolo zabitých a chrámový poklad spoločne s menorou odniesli rímski legionári v triumfálnom sprievode do Ríma. Tento výjav sa dodnes nachádza na víťaznom Titovom oblúku.

Chrámový vrch sa stal symbolom víťazstva Ríma nad Jahveho ľudom. Titus nechal postaviť Titov víťazný oblúk v Ríme, kde je dodnes vytesané: „Iudaea capta“ – Judea je zajatá.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)