Kam až siahajú počiatky slobodomurárstva?, 1. časť: Slávni kabalisti, okultisti, alchymisti a filozofi v službách protikresťanskej Revolúcie

Jozef Duháček
20. marca 2026   História   Filozofia, Revolúcia a kontrarevolúcia

V seriáli o bludoch a herézach sme priniesli stručný opis dejín a základných princípov slobodomurárskeho bludu tak, ako ich podáva katolícka encyklopédia. Tá ponúka viacmenej štandardnú históriu slobodomurárstva, ktorá sa začína založením Veľkej lóže v roku 1717. Z politických dôvodov Andersonove Constitutions zahmlili skutočnú históriu slobodomurárstva, čo vyvolávalo znepokojenie medzi učencami, ktorí si nedokázali vysvetliť historické dokumenty dokazujúce, že lóža existovala najmenej o storočie skôr. Jeden dokument tvrdí, že prvá americká lóža bola vytvorená v Newporte na Rhode Islande v roku 1658, keď sa prisťahovalo 15 rodín z Nizozemska.

Zaujímavé vysvetlenie tejto skutočnosti ponúka E. Michael Jones v knihe Židovský revolučný duch a jeho vplyv na svetové dejiny. Tento príbeh nadväzuje na búrlivý spor Reuchlina a Pfefferkorna, ktorý sme skrátene opísali v dvojdielnom článku – Obrátenie žida Pfefferkorna na katolícku vieru a následné spory medzi humanistami, dominikánmi, judaistami a cisárom – fascinujúci príbeh na prahu protestantskej revolúcie, I. časť a Obrátenie žida Pfefferkorna na katolícku vieru a následné spory medzi humanistami, dominikánmi, judaistami a cisárom – fascinujúci príbeh na prahu protestantskej revolúcie, II. časť.

Počiatkom príbehu, ktorý opisuje Jones a ja sa ho pokúsim v skrátenej verzii reprodukovať, bola dôležitá misia, na ktorú sa v mene kráľovnej Alžbety vydal do Prahy anglický okultista a čarodejník John Dee v roku 1583. Lord Walsingham poslal Deea do Prahy, aby využil cisára Rudolfa II. a jeho nadšenie z okultných vied, a tak ho získal pre kampaň, ktorú Alžbeta viedla proti Filipovi II. Chcel zabrániť jezuitom a Habsburgovcom, ktorí z Prahy robili baštu protireformácie a centrum anglických katolíckych exulantov, aby dosadili Filipa II. späť na anglický trón.

Po troch rokoch netrpezlivého čakania sa Alžbeta v júli 1586 na stretnutí v Lüneburgu sama vyhlásila za hlavu protestantského sprisahania. Potom vyslala emisárov na tajný snem, kde navrhla vojenskú ligu, ktorá by zahŕňala ju a kráľov Dánska a Navarry. Kráľovná Alžbeta prevzala vedenie tejto ligy. Stretnutie je spomenuté v diele Simona Studiona Naometria, jednom zo štandardných rosenkruciánskych textov zo začiatku 17. storočia. Šesť mesiacov po stretnutí začal lord Leicester inváziu do Nizozemska na pomoc nizozemským kalvínom. Skončila katastrofou. Angličania dokázali poraziť španielsku flotilu, ale ich vojská neboli pre vojvodu z Parmy žiadnou konkurenciou, a ten znovu dobyl Antverpy. Keby bol Filip počkal, kým Parma dobyje Nizozemsko, európske dejiny by boli úplne iné.

V roku 1589 Dee pochopil, že Rudolfa nezíska a svoj návrat domov uskutočnil formou triumfálneho pochodu cez nemecké krajiny, kde šíril svoje názory medzi nadšenými kabalistami. V Nemecku bol Dee medzi žiakmi Reuchlina a Agrippu slávny a jeho Monas Hieroglyphica posunula okultný hermetický kabalizmus na novú úroveň. V júni 1589 ho v Brémach navštívil slávny hermetický filozof Henricus Khunrath z Hamburgu. Khunrath bol autorom Amphitheatrum sapientiae aeternae, diela, ktoré spája Johna Deea a rosenkruciánske hnutie. Deeov neúspech bol hnutiu ku prospechu – prežilo ako tajná spoločnosť a uniklo pozornosti protireformácie. Práve z rosenkruciánstva pochádza slobodomurárstvo a Kráľovská spoločnosť, tvrdí Jones. Dee sa ovocia svojej práce nedožil a reštaurácia, ktorá dala Anglicku slobodomurársku lóžu a Kráľovskú spoločnosť, v roku 1659 Deea pochovala pod horou opovrhnutia.

V roku 1605 vydal Francis Bacon knihu The Advancement of Learning – Pokrok v učenosti. Písal o novej vede, ale nespomenul Johna Deea. Bacon vedel, že nový škótsky kráľ Jakub I. považoval Deea za čarodejníka a svoje postoje k čarodejníkom a čarodejniciam jasne vyjadril v diele Demonology z roku 1597. Dee mal šťastie, že nebol upálený na hranici a ušlo sa mu len vyhnanie z dvora, ktorého záujmom tak verne slúžil ako mág a špión. Bacon bol opatrný, aby sa mu nestalo to isté.

Bacon šikovne svoje zapojenie do hermeticko-kabalistickej tradície odhaľuje v alegorických textoch vydaných až po jeho smrti v roku 1626. Medzi ne patrila alegorická cestopisná rozprávka The New Atlantis – Nová Atlantída, v ktorej anglickí námorníci nadviažu kontakt s pokročilou civilizáciou na Bensaleme, ostrove pri pobreží Peru. Obyvatelia ostrova sú kresťania zvláštneho druhu. Úradníci, ktorí vítajú anglických cestovateľov, nosia biele turbany s malým červeným krížom na vrchu, čo naznačuje krajinu rosenkruciánskeho bratstva. Tak ako bratia Ružového kríža, ani obyvatelia Bensalemu nemajú žiadny špeciálny odev ani rozlišujúce znamenie, ale prispôsobujú sa oblečeniu a vzhľadu obyvateľov krajiny, ktorú navštevujú.

Bacon poznal hnutie Ružového kríža a hovorí o ňom v šifrách. Adaptácia The New Atlantis z roku 1662, obsahuje výjav v ktorom muž v bielom turbane hovorí: „Som guvernér tohto Domu cudzincov a povolaním som kresťanský kňaz a člen Rádu Ružového kríža.“ Bacon bol opatrný, veď na celom kontinente triumfovala protireformácia. Nemal chuť obetovať sa na oltári prehranej veci a tak tí, ktorí chceli pokračovať v protikatolíckom sprisahaní aj bez kráľovského schválenia, museli ísť do ilegality prostredníctvom tajnej spoločnosti. Tá bola v druhej polovici 17. storočia známa ako Bratia Ružového kríža – rosenkruciáni. V prvej polovici 18. storočia sa stala známou pod menom slobodomurári. Niektorí dokonca tvrdia že lóžu v Anglicku založil Bacon už v roku 1579. To by z neho urobilo zakladateľa, pretože pred rokom 1579 v Anglicku žiadna lóža neexistovala. Zdá sa, že listová komunikácia medzi Baconom a Gabrielom Harveyom z roku 1579 tento názor podporuje. V knihe, ktorú Bacon vydal o sedem rokov neskôr, sú prvýkrát v anglickej literatúre zobrazené dva stĺpy slobodomurárstva a medzi nimi motto „Plus Ultra“.

Európa bola zmietaná storočím náboženských konfliktov. V roku 1605 smerovala k ďalšiemu storočiu ešte horších konfliktov. Slobodomurárstvo prinieslo alternatívu k sektárskym sporom. Lóža ponúkala etiku namiesto vierovyznania, skutky jednoduchého dobra namiesto dogmatickej viery, čestné správanie namiesto pokrytectva a machinácií, lásku a bratstvo namiesto nenávisti, ktorá rozdeľovala Kristovu Cirkev.

Podľa inej teórie bol Bacon autorom rosenkruciánskych manifestov, ktoré sa objavili na kontinente. Pôvodný názov Novej Atlantídy bol vraj Krajina rosenkruciánov, Dom Šalamúnov bol predchodcom Neviditeľného kolégia, Gresham College, Akadémie a nakoniec Kráľovskej spoločnosti. Všetci tí, ktorí stáli za založením Kráľovskej spoločnosti – Fludd, Boyle, Wren, Ashmole, Locke a sir Thomas Moray – boli slobodomurármi a rosenkruciánmi.

Tieto skutočné inštitúcie mali s fiktívnymi obyvateľmi Novej Atlantídy spoločnú jednu vec – kabalu. Obyvatelia Bensalemu si vysoko vážia kabalistické spisy, pretože sú zdrojom vedeckého poznania. Svoju univerzitu nazývajú Šalamúnov dom a hľadajú Boha v prírode pomocou kabaly ako kľúča, ktorý odhaľuje tajomstvá prírody. Bacon má povesť zakladateľa empirickej vedy, ale The New Atlantis je opisom kabalistického štátu s kresťanskou fasádou. Obyvatelia Novej Atlantídy dosiahli veľkú obnovu vzdelanosti a vrátili sa do stavu, v akom bol Adam v Raji pred pádom. Bensalem je krajina mágov, ktorá, vysielala duchov do všetkých častí sveta, aby prinášali správy a informácie o iných krajinách.

Cestovatelia cítili, že na tomto ostrove je niečo nadprirodzené; no skôr anjelské než magické. Ide o šifrovaný odkaz na Anglicko, ostrovný národ, ktorého najvyšší mág John Dee údajne dokázal privolávať anjelov, aby plnili jeho príkazy. Šalamúnov dom učí vedu, ktorá nie je empirická, ale je kabalistická. Obyvatelia Bensalemu si Šalamúna vážia ako zákonodarcu ich národa. Šalamún má prednosť pred Kristom. Šalamúnov dom je zasvätený štúdiu Božieho diela a jeho stvorenia. Boh ustanovil tento Dom na odhaľovanie pravej povahy všetkých vecí.

Šalamúnov dom je aj spravodajská služba. Vladári Novej Atlantídy vysielali do sveta lode, pričom na každej boli traja bratia zo Šalamúnovho domu, ktorých úlohou bolo zbierať poznatky o záležitostiach a stave tých krajín, kam boli určení, a najmä o vede, umeniach, výrobách a vynálezoch celého sveta. Bensalem poskytuje útočisko Židom. Židia sú tam takí šťastní, že už „nenenávidia meno Kristovo“, ako to bolo v katolíckom Španielsku. Židia sú vďační za tolerantné zaobchádzanie a milujú národ Bensalemu. Zákony Bensalemu ustanovil Mojžiš a keď príde mesiáš a zasadne na svoj trón v Jeruzaleme, tak bensalemský kráľ bude sedieť pri jeho nohách.

Bacon predstavuje myšlienku, že spoločnosť by mala byť založená na tzv. Noemovskom zákone – táto myšlienka bola populárna v slobodomurárskych lóžach 18. storočia. Vládcovia Bensalemu ustanovili 12 obchodníkov so svetlom, ktorí, vybavení poznaním kabaly, plávajú do cudzích krajín a šíria osvietenie. Títo obchodníci so svetlom nadobudli význam v 18. storočí, keď whigovia zobrali baconovskú vedu a spojili ju s Newtonovou matematickou kozmológiou a potom túto výbušnú zmes šírili ako osvietenstvo. Cestovali na kontinent, najmä do Holandska, kde sa spojili s hugenotskými exulantmi s cieľom zvrhnúť bourbonovskú dynastiu vo Francúzsku. Baconova alegória vysvetľuje slobodomurársky prvok v srdci britskej zahraničnej politiky od kráľovnej Alžbety až po Francúzsku revolúciu, keď sa veci vymkli spod kontroly.

Baconova alegória vyzerala ako neškodný príbeh. Ale Bacon v nej prináša množstvo informácií o kabalistickom pôvode slobodomurárskeho „remesla“, jeho riadení falošnými španielskymi conversos, hierarchickej organizácii, tajnými vnútornými kruhmi, ktoré riadia aktivity novicov, prepracovanom špionážnom systéme a používaní veľkého bohatstva na získanie moci pod zámienkou filantropických a vedeckých účelov. Jones je presvedčený, že existujú dôkazy, že takáto organizácia, alebo aspoň jej zárodok, existovala už v 16. storočí a mala dôležitú úlohu pri koordinácii medzinárodného boja proti katolíckej Cirkvi. Podľa Baconovej alegórie je Amerika starou Atlantídou a je dočasne stratená pre civilizované národy, lebo jej obyvatelia stratili kontakt s Bensalemom. Bacon naznačuje, že strata je dočasná. Akonáhle sa kabala pod zámienkou slobodomurárstva vráti do Ameriky, stará Atlantída opäť rozkvitne.

Kľúčové spojenie medzi protestantskou, buržoáznou a komunistickou revolučnou érou bolo práve slobodomurárstvo. V roku 1613 sa Alžbeta, dcéra anglického kráľa Jakuba Stuarta, vydala za falckého kurfirsta Fridricha V. Manželia odplávali do Haagu a po mesiaci v Nizozemsku pokračovali do Heidelbergu v protestantskom Falcku. Mnohí dúfali, že protireformácia nebude mať posledné slovo. Atraktívny a nádejný pár by mohol niesť Alžbetinu zástavu nenávisti ku katolíkom. Jakub však mal rozum a nechcel sa dať zatiahnuť do samovražedného útoku na habsburgskú moc. V júni 1613 dorazili do Heidelbergu a nasledujúcich šesť rokov bol Heidelberg hlavným mestom znovuzrodeného antikatolíckeho sprisahania a centrom kabalistickej vedy.

Počas tých šiestich rokov vydal Johan Valentin Andreae dôležitý rosenkruciánsky text Die Chymische Hochzeit Christiani Rosencreutz – Chemická svadba Christiana Rosenkreutza, ktorý sa možno zakladal na živote Alžbety a Fridricha. Chemická svadba opisuje mladý manželský pár žijúci v úžasnom hrade plnom magických zázrakov. Christian Rosenkreutz zistí, že po vstupe do hradu a účasti na ceremóniách a zasväteniach sa jeho duša povznáša k mystickej svadbe so svojím Stvoriteľom spôsobmi, ktoré pripomínajú prísahy skladané zasvätenými do vyšších stupňov slobodomurárstva. Andreaeho Chemická svadba uvádza na svojej prvej strane Deeovu Monas Hieroglyphica, čo znamená, že rosenkruciánske hnutie v Nemecku sa hlásilo k Deeovmu pôsobeniu v Čechách.

Rosenkruciáni mali prostredníctvom ceremónií a zasvätení opísaných v Chemickej svadbe uskutočniť návrat zlatého veku Adama a Saturna. Rosenkruciánstvo tak bolo krycím menom nielen pre slobodomurárstvo, ale aj pre kresťanskú kabalu. V roku 1617 vydal Fludd rosenkruciánsky opus Utriusque cosmi historia, zomrel Rudolf II. a na český trón nastúpil Ferdinand. Za Rudolfa sa Praha stala útočiskom židovských a kresťanských kabalistov, mágov a okultistov, ale aj centrom protireformácie. Rudolf sa osobne radil s rabínom Loewom, tvorcom Golema. Loew bol predstaviteľom tzv. luriánskej kabaly (vytvoril ju Izák Luria). Katolícka Cirkev zaradila Reuchlinove spisy na Index. V Čechách žilo množstvo husitov a kryptohusitov, ktorí nenávideli Židov aj katolíkov.

Ferdinand bol pevný, jezuitmi formovaný katolík a jeho protirefomačná politika viedla k povstaniu, ktoré viedlo k tridsaťročnej vojne. Husiti ponúkli český trón Fridrichovi. Fridrich súhlasil a vydal sa do Prahy. Anglickí protestanti sa už triasli na obnovenie protikatolíckej krížovej výpravy v Európe. Nádeje však zničila porážka na Bielej hore a Alžbeta a Fridrich utiekli z Prahy prakticky len s tým, čo mali na sebe. Heildeberg vydrancovali vojská verné španielskym Habsburgovcom, zničili hrad a záhrady a Fridricha zosadili. Tak sa mladý pár odobral do Nizozemska, bezpečného prístavu pre protestantských revolucionárov, kde strávili životy v exile a drsnej chudobe.

Jedným z vojakov v bitke na Bielej hore bol René Descartes. Rok pred bitkou mal sen. Keď sa prebudil bol presvedčený, že matematika je kľúčom k pochopeniu prírody a začal z toho vyvodzovať filozofické závery. Descartes neustále počúval o bratstve Ružového kríža, ktoré vraj vlastní múdrosť nedostupnú scholastikom a jezuitom. V roku 1621 cestoval cez Moravu, Sliezsko, severné Nemecko a katolícke Nizozemsko a márne hľadal toto tajné bratstvo. V roku 1623 sa vrátil do Paríža a upadol do podozrenia. Rosenkruciánske hnutie bolo totiž vo Francúzsku v hľadáčiku protireformačných síl.

V roku 1623 sa v Paríži objavil anonymný pamflet s názvom Strašná zmluva medzi Diablom a takzvanými Neviditeľnými. Keďže sa šírili chýry, že Descartes sa v Nemecku pripojil k „Neviditeľným“, bol podozrivý z toho, že sa vrhol pred ním (Diablom) na zem a prisahal, že sa zriekne kresťanstva a všetkých obradov a sviatostí Cirkvi. Na oplátku mu bolo sľúbené, že sa môže prenášať kamkoľvek chce, mať vždy plné mešce peňazí, bývať v ktorejkoľvek krajine nepoznaný, mať dar reči, tak bude obdivovaný učenými a vyhľadávaný zvedavými a uznávaný za múdrejšieho než starovekí proroci.

Tento pamflet je deformovaný opis kabalistickcých vymožeností, ktoré Bacon opísal v Novej Atlantíde. Bol to prvý z podobných textov, ktorými bolo Francúzsko zámerne zaplavené. Descartesa zachránil jeho priateľ a bývalý spolužiak z jezuitského kolégia, o. Martin Mersenne, ktorý ubezpečil cirkevné a štátne autority, že Descartes určite nie je a nikdy nebol „Neviditeľný“. Mersenne sa stal jedným z najväčších Descartesových propagátorov na kontinente. Jeho Quaestiones boli priamym útokom na tradíciu okultizmu praktizovaný Ficinom, Picom, Fluddom a Reuchlinom – všetkých vinil zo šírenia kabaly.

Lenže okultná veda už bola na kontinente minulosťou. Numerológiu a gematriu nahradila matematika. Descartesovo radikálne rozdelenie sveta na res extensa a res cogitans priviedlo na svet Spinozov materializmus aj Fichteho a Hegelov idealizmus a romantizmus. Odtiaľ viedlo k osvietenstvu, Francúzskej revolúcii a Karlovi Marxovi. Bacon úporne bránil protestantskú vec pred intelektuálnou porážkou, až kým sa neobjavili Newtonove Principia. Baconova veda vyrástla z mágie a kabaly a túžby obnoviť starú teológiu spätú s hebrejským jazykom.

Baconova „veľká obnova“ smerovala k návratu do stavu, v akom bol Adam pred pádom, stavu čistého a bezhriešneho kontaktu s prírodou. Tento pojem vedeckého pokroku naspäť k Adamovi zastával Cornelius Agrippa, autor vplyvnej renesančnej učebnice okultnej filozofie. Baconova veda bola okultná veda.

V apríli 1650 sa Cromwellov rival Karol II. stretol v Nizozemsku so skupinou Židov, aby si požičal 50 000 libier na inváziu do Anglicka. V rovnakom čase Menasseh ben Israel rokoval v Anglicku s Cromwellom. Židia potrebovali spojenie s najvýznamnejšou námornou mocnosťou sveta a preto rozložili riziko – podporovali Cromwella aj Karola II. Hoci puritáni boli učebnicovou ukážkou židovčenia (Cromwell sa vyhlásil za Gideona), niektorí tvrdili, že Židia majú bližšie ku Škótom. Eduard I., ktorý vyhnal Židov z Anglicka, tiež nemal rád Škótov a mnohí vyhnaní naozaj do Škótska utiekli. Podľa jednej teórie bolo už v tej dobe v Škótsku silné slobodomurárstvo. Pôvod tamojšej lóže je však obklopený tajomstvom.

Slobodomurári na kontinente datujú svoju históriu späť k zničeniu templárov v roku 1326. Dôkazy, že rozpustení templári naozaj utiekli do Škótska, neexistujú. Isté je, že lóže v Škótsku boli najprv operatívne t. j. boli to organizácie ozajstných murárov, architektov a inžinierov, ktorí stavali budovy, kostoly a vojenské opevnenia. Postupne nadobudli mystický alebo metafyzický nádych a slobodomurárstvo začalo tvrdiť, že jeho poslaním je obnoviť niečo veľké, čo bolo stratené. Obnoviť meno Jehova a vybudovať Šalamúnov chrám.

Sir Robert Moray, agent Karola II., bol dôležitým spojením medzi Židmi a slobodomurármi. Moray bol aj zakladajúcim členom Kráľovskej spoločnosti. Bol tiež dôležitým v evolúcii slobodomurárstva z operatívnej škótskej verzie na špekulatívnu anglickú. (Moray bol prijatý do Deputačnej lóže č. 1 v Edinburghu 20. mája 1641; pozn. Red.). Moray bol aktívny medzi škótskymi exulantmi pracujúcimi na obnovení stuartovskej línie na anglickom tróne. Jeho listy naznačujú, že slobodomurárstvo je prostriedkom, prostredníctvom ktorého chceli dosiahnuť svoj cieľ. Moray cítil, že lóža je mystická, pretože bola najprv „praktická“, t. j. založená na tom, čo sa murári naučili stavbou skutočných budov. Mystická stránka remesla bola založená na numerologických teóriách odvodených zo „Zoharu, Pica, Reuchlina, traktátov o magickom Tetragrammatone, androgýnnom Adamovi Kadmonovi, mužských a ženských dynamikách hebrejských písmen a čísel a kozmickom význame architektúry chrámu“.

Na rozdiel od „neviditeľného“ rosenkruciánskeho bratstva, ktoré Descartes hľadal, ale nikdy nenašiel, toto kabalistické bratstvo bolo skutočnou organizáciou. Moray cítil, že zbožný človek by sa mal modliť „za znovuzjednotenie rozptýlených“, za „znovuzjavenie spravodlivosti a obnovenie bývalého stavu“ a za „návrat do Jeruzalema, ktorý sa opäť stane sídlom Božskej moci“.

Škóti, prostredníctvom kresťanských autorov ako Reuchlin, prevzali inštrukcie zo Zoharu a začlenili ich do mýtov a rituálov slobodomurárstva, kde boli vnímané ako alternatíva a protijed proti sektárskym sporom. Lóža bola viac než len spoločnosťou na štúdium kabaly a numerológie; bola tajnou politickou organizáciou s konkrétnym politickým cieľom a to obnovením Stuartovcov na anglickom tróne. To pritiahlo podozrenie puritánov.

Založenie slobodomurárskej lóže v Newporte na Rhode Islande v roku 1658 bolo znakom týchto obáv a dôkazom rastúceho sklamania židovskej komunity z pokusov puritánov a kvakerov obrátiť ich. Preto sa sťahovali na Rhode Island – kvôli tamojšej atmosfére náboženskej tolerancie. Jones tvrdí, že prví Židia v Amerike boli slobodomurármi. Neprekvapuje to, ak uvážime silné kabalistické, magické a hermetické asociácie, ktoré u slobodomurárov v 17. storočí pozorujeme. Ani židovskí, ani slobodomurárski historici o tom však nechcú hovoriť.

V roku 1652 Karol vyslal Johna Middletona do Haagu a zaobstaral zásoby pre škótske povstanie. Nizozemskí Židia vyjadrili ochotu finančne podporiť povstanie v Škótsku, pretože stávka na puritánov sa ukazovala stále neistejšia.

Tu vstupuje na scénu švédska kráľovná Kristína, filosemitská bibliofilka. Sklamaná sektárskou fragmentáciou sužujúcou protestantismus sa Kristína vydala hľadať „vyššiu“ verziu kresťanstva, ktorá by sa vyhla náboženským sporom a obsahovala prastarú teológiu, ktorú Reuchlin objavil v hebrejských knihách. Toto „vyššie“ kresťanstvo sa nápadne podobalo slobodomurárstvu. Jej verejná konverzia ku katolicizmu pochopiteľne vyvolala salvu kritiky. Keď sa jej pýtali, či je luteránka alebo katolíčka, odpovedala: „Ja sama som uverila v tretie náboženstvo, ktoré, keď našlo pravdu, odhodilo viery týchto etablovaných cirkví, ako nepravdivé.“

V júli prišla Kristína so svojím sprievodom, v ktorom bol židovský lekár Benedict De Castro a bohatý židovský bankár Abraham Texeira, do Hamburgu. Puritáni boli pohoršení. Kristína bola tiež pohoršená, lebo jej nástupca Karol X. sa spojil s Cromwellom. Kristína Cromwella verejne odsúdila a puritáni verejne obvinili Kristínu, že sa usadila v Hamburgu so Židom, ktorý je nepriateľom Ježiša Krista, že s ním mala sexuálny pomer a že ju obsluhovali démoni, ktorých spolu vyvolávali. Kristína sa presťahovala do Antverp, kde bývala u iného bohatého Žida. Menasseh ben Israel sa ňou stretol, ale stretnutie neprinieslo nič a tak sa vrátil späť do Anglicka. Vediac, že Menasseh opäť ide za Cromwellom, pridala sa Kristína na stranu Karola Stuarta a získala mu podporu svojej osobnej siete bankárov a obchodníkov, ktorú si vytvorila. Získal tiež podporu sira Marmaduka Langdala, katolíckeho konvertitu s mystickými sklonmi.

Langdale bol smutný z toho, že Židia sa opäť obracajú ku Cromwellovi, vycestoval do Bruselu a pokúšal sa ich pretiahnuť ku Karolovi. Toto prehĺbilo puritánske podozrenie a čoskoro začali kolovať klebety, že sa pripravuje katolícko-židovské sprisahanie. V septembri 1655 navštívil vojvoda z Ormonde synagógu vo Frankfurte, aby získal ďalšie peniaze pre Karolovu inváziu. Keď v októbri 1655 Menasseh konečne prišiel do Londýna, bolo neskoro. Mesiášske nadšenie roku 1650 bolo už preč.

Puritáni vedeli, aké peniaze podporovali Glencairnské povstanie v Škótsku. Verejná mienka sa zmenila a pre Cromwela sa návrat Židov do Anglicka, ktorý sa Menasseh pokúšal vyrokovať, stal politicky nemožný a preto im stanovil podmienky, ktoré museli odmietnuť. Chcel viac peňazí, než boli ochotní dať. Oni žiadali záruky, ktoré zasa parlament nebol ochotný dať a tak dohoda padla. Okamžite sa obrátili na Karola II. Dohoda a záruky boli samozrejme dané len ústne, no objavili sa aj v tlači. Michael Maier v Themis Aurea – Zákony Bratstva Ružového kríža uvádza, že rozenkruciáni ani nesnívali, nedúfali ani neusilovali o žiadnu reformáciu sveta, či náboženstvom, konverziou Židov alebo politikou. Počas leta 1656 sa dohoda dotiahla do konca. Na oplátku za peniaze, zbrane a muníciu sľúbil Karol znovu prijať Židov do Anglicka bez toho, aby vyžadoval ich konverziu. Túto alianciu umožnilo slobodomurárstvo.

Cromwell zomrel v septembri 1658. Jeho syn sa ukázal neschopný a rojalisti v Škótsku zvýšili aktivitu. Vojenským guvernérom Škótska bol menovaný generál Monk, ktorý sa so Škótmi až príliš kamarátil a stal sa tam slobodomurárom. Monk vedel, že po Cromwellovej smrti sa verejná mienka zmenila. Škótski kazatelia označovali Škótov za Izraelitov, ktorí budú čoskoro vyvedení z egyptského otroctva a Monk sa chcel stať ich Mojžišom. Tak zmenil stranu. V novembri 1659 pochodoval v čele škótskej armády na juh, aby oslobodil Anglicko. V januári 1660 sa Monk spojil so sirom Thomasom Fairfaxom a starým „slobodomurárom“ vojvodom z Buckinghamu.

1. mája vydal Karol Deklaráciu z Bredy, ktorá v obnovenej monarchii urobila z univerzalistického slobodomurárstva základ náboženskej tolerancie. Keď Karol o pár dní neskôr pristál v Doveri, vítal ho tam práve Monk. Karol, napriek tomu, že Monk mal podiel na vražde jeho otca, z neho urobil vojvodu a jedného zo svojich najbližších poradcov. Karol dodržal svoje slovo a keď londýnski kupci žiadali, aby vyhnal Židov, ktorí sa tam tajne počas Protektorátu usadili, neurobil tak. Kráľ v nádeji, že mu kvapne niečo z bohatstva jeho podporovateľov veľkodušne vydával naturalizačné dekréty. Umožnilo to slobodomurárstvo, pretože Židia a slobodomurári zdieľali spoločný cieľ – chceli obnoviť veľkú vec, ktorá bola stratená. Žid a kresťan sa dokázali spojiť v uctievaní toho istého boha, „Veľkého architekta vesmíru“, ktorého pomazaný kráľ je teraz na tróne.

Puritánske uctievanie Jehovu síce prospievalo štúdiu kabaly, Cromwellova vláda však nebola pre slobodomurárstvo najlepšia. Keď sa správy o puritánskej revolúcii rozšírili na kontinent, európski rosenkruciáni uvažovali o migrácii do Anglicka. V roku 1640 Samuel Hartlib vydal svoju verziu Novej Atlantídy. Komenský emigroval do Anglicka, kde cítil, že je možno Novú Atlandídu vybudovať. No občianska vojna toto nadšenie zadusila. Keď puritáni stratili moc a vrátil sa kráľ, bol priaznivo naklonený novej verzii kabaly, známej ako „veda“. Oba smery vychádzali z Deeovho kresťanského kabalizmu. Exoterická časť toho hnutia sa stala Kráľovskou spoločnosťou; ezoterická časť sa stala slobodomurárstvom. Prvá popularizovala matematiku, druhá kabalu.

To, že prví členovia Kráľovskej spoločnosti boli zároveň slobodomurári naznačuje kompatibilitu, ak nie identitu, týchto dvoch skupín. Elias Ashmole bol prijatý do lóže v roku 1646; Robert Moray, Karolov agent, sa stal členom v roku 1641; obaja sa neskôr stali členmi Kráľovskej spoločnosti. Rosenkruciáni, ktorí sa zhromaždili okolo Roberta Boyla, Roberta Hooka, Johna Wilkinsa a Christophera Wrena, vytvorili na Oxfordskej univerzite „Neviditeľné kolégium“, ktoré sa stalo predchodcom Kráľovskej spoločnosti.

V roku 1658 John Heydon vydal Novú metódu rosenkruciánskej fyziky, v ktorej zdôraznil hebrejský pôvod rosenkruciánstva. Heydon tvrdil, že Mojžiš bol otcom a zakladateľom bratstva Ružového kríža z rádu Eliáša alebo Ezechiela. Rosenkruciáni boli zasvätení „do mojžišovskej teórie“, potom postúpili k „prirodzenej mágii Šalamúna“. Aby priviedli túto starovekú vedu k dokonalosti, Moray, Bruce, Evelyn, Ashmole a iní slobodomurári založili Kráľovskú spoločnosť.

Aj po založení Kráľovskej spoločnosti zostávala anglická veda stále kabalistickou, symbolickou a numerologickou, ako za čias Reuchlina. „Veda“ nikdy nestratila zo zreteľa svoj politický pôvod, ale musela zohľadniť, čo sa v Anglicku medzičasom stalo. Veda, ktorú Robert Boyle a jeho kolegovia formulovali v Kráľovskej spoločnosti, bola zamýšľaná ako protijed proti náboženskému entuziazmu 40. a 50. rokov 17. storočia. Krvilačný Jehova, ktorý velil Cromwellovi pozabíjať Amalekovcov, bol nahradený Božstvom, večným Hodinárom, ktorého hlavné charakteristiky bolo možné vidieť v poriadku a harmónii vesmíru. Stvoril vesmír ako stroj, ktorý potom nechal bežať podľa vlastných pravidiel. Ľudská spoločnosť by mala napodobňovať poriadok v prírode, ak chcú ľudia žiť usporiadane a harmonicky. Ľudia, ktorí chceli ignorovať prírodu a priamo rozpoznávať Božie zámery prostredníctvom súkromných zjavení, ohrozovali tento poriadok. Anglicko už bolo unavené z prorokov, ale tiež sa bálo ateizmu.

Kráľovská spoločnosť chcela vesmír, ktorý bol usporiadaný a harmonický bez rušivých dozorcov, či už v duchovnej alebo politickej sfére. Bohatí muži, ktorí sa dokázali starať o svoje vlastné záležitosti bez odvolávania sa na absolútneho suveréna, nahradili fanatikov ako Milton. Boh sa v Anglicku stal konštitučným monarchom skôr, ako sa ním stal kráľ. Kráľovskú spoločnosť z kabalistickej letargie vytrhlo až vydanie Philosophia naturalis principia mathematica od Isaaca Newtona v roku 1687, ktoré postavilo fyzikálnu vedu na pevný matematický základ a tým ukončilo Deeovu tradíciu kabaly a numerológie.

Jones hovorí, že nová matematická filozofia prírody vyhnala z vesmíru duchov a anjelov; zároveň položila „svet prírody“ za model pre fungovanie „sveta politiky“. Vyzbrojení filozofickým základom newtonovskej vedy mohli teraz whigovia a slobodomurári šíriť revolučnú politiku prostredníctvom absolutistických katolíckych štátov, podkopávať potrebu tradičných vládcov a umožniť spoločnosť založenú na „laissez faire“ v politike a ekonomike.

Leibniz bol jedným z prvých, ktorí tvrdili, že Newton do svojho systému prepašoval okultné parametre, aby ospravedlnil vytvorenie „anglického“ vesmíru, v ktorom Boh funguje ako konštitučný monarcha. V systéme bola stále mágia, ale teraz sa volala „gravitácia“. Slobodomurárstvo sa vzdalo explicitne okultnej kabalistickej obraznosti a stalo sa hlavným prostriedkom šírenia podvratných anglických myšlienok v katolíckych krajinách. Revolúcia bola prirodzeným dôsledkom týchto myšlienok. Revolúcia v Anglicku vypukla rok po vydaní Newtonových Principia Mathematica, ale Slávna revolúcia bola iná než puritánska revolúcia o pol storočia skôr a než Francúzska revolúcia o storočie neskôr. Slávna revolúcia bola relatívne bezbolestná, čo viedlo k presvedčeniu, že revolučné sily môžu byť bezpečne nasadené na politické ciele.

10. júna 1688 sa medzi anglickými protestantmi šírila panika, lebo Mária, kráľovná Anglicka, porodila mužského dediča. Mladý princ z Walesu bol pomenovaný Jakub, po svojom otcovi Jakubovi II. Stuartovi, teraz anglickom kráľovi. Jakub II. nastúpil na anglický trón v roku 1685 po smrti svojho brata Karola II. Karol konvertoval ku katolicizmu na smrteľnej posteli. Jakub už bol katolíkom, keď nastúpil na trón a teraz to vyzeralo, že udrží katolícku stuartovskú dynastiu. Protestanti reagovali salvou hanlivej propagandy. Za Karolovej vlády sa znesvárené strany zmierili v jednej pan-protestantskej strane a nevraživosť ustúpila pred hrozbou návratu Anglicka do katolíckeho sveta. Tak sa šírila klebeta, že malý princ z Walesu je synom Jakubovho jezuitského spovedníka. Klebeta sa doniesla k Jakubovej dcére Márii, vydatej za nizozemského protestantského princa Viliama Oranžského.

Tomu nebolo veľa treba. Viedol spor s Ľudovítom XIV. a potreboval spojencov. Francúzsko teraz hralo úlohu poprednej katolíckej mocnosti. Ľudovít XIV. v roku 1685 zrušil Nantský edikt a tak vyhnal do Nizozemska tisíce francúzskych kalvínov, prahnúcich po pomste. Ľudovít XIV. možno rozdrvil protestantizmus vo Francúzsku, ale vytvoril oveľa virulentnejšiu formu v Nizozemsku. Viliam naskočil na loď a spochybnil legitimitu princa z Walesu. V novembri 1688 sa Viliam v čele armády vylodil v Anglicku. Jakuba, možno z rozčúlenia nad chrapúnstvom svojho kalvínskeho zaťa, ranila mŕtvica a nebol schopný organizovať vojenský odpor. Nizozemci ho zajali, neskôr utiekol, zhromaždil vojsko, ale v júli 1690 ho Viliam Oranžský porazil. Jakub utiekol do Francúzska a spojil sa s tajnou sieťou, ktorá v roku 1660 vrátila na trón Karola II. Jeho agenti založili škótske (Ecossais) slobodomurárske lóže, aby uskutočnili ešte jeden návrat Stuartovcov na anglický trón.

Vnuci mužov, ktorí s Jakubom utiekli v roku 1690, sa neúspešne vrátili v roku 1745 do Škótska s Jakubovým vnukom menom „Bonnie Prince Charlie“. Sociálna súdržnosť Škótov v exile bola do značnej miery udržiavaná škótskymi slobodomurárskymi lóžami. Škótske lóže sa rozšírili aj do Ameriky, kde zohrali úlohu v americkej revolúcii. Na kontinente sa snažili zachovať svoju identitu a ubrániť sa ovládnutiu anglickými lóžami. Víťazný Viliam Oranžský chcel preniesť revolúciu do katolíckeho Francúzska, ale tiež chcel, aby mu to zaplatili Židia. Hneď v počiatku svojej vlády zrušil Karolove dekréty, ktoré naturalizovali Židov v Anglicku. Aj to bolo od neho chrapúnske, lebo jeho vylodenie v Anglicku zaplatili nizozemskí Židia. Jeho hlavný sponzor bol Francisco Lopez Suasso, sefardský Žid z Haagu. Nizozemské synagógy sa modlili za jeho úspech. Nizozemskí Židia, ktorí dodali vojenský materiál pre inváziu do Anglicka, síce niečo získali, ale londýnski Židia za jeho víťazstvo draho zaplatili.

V roku 1689 sa rozšírili zvesti, že Viliam plánuje „zrušiť slobodu svedomia“. V dôsledku toho budú musieť všetci čestní disidenti a Židia utiecť do Nizozemska. Anglickí Židia boli strašne sklamaní. Boli vynechaní z Tolerančného zákona z roku 1689. Aby mohli zostať v Anglicku a podnikať tam, museli opäť platiť veľké čiastky. Viliam ich vydieral, aby mohol financovať ďalšie vojny. Židia boli právom pobúrení a hrozili, že namiesto platenia vydridušskej dane emigrujú.

Slávna revolúcia vdýchla nový život protestantskej revolúcii, ktorá inak smerovala k relatívne pokojnému spolunažívaniu s katolíkmi, aké si už luteráni a katolíci vytvorili v Nemecku. Slávna revolúcia zjednotila puritánov a episkopálnych v obrane protestantizmu a započala dlhý boj proti Ľudovítovi XIV., ktorý napokon zvrhol Bourbonovcov vo Francúzsku. Nástrojom útoku na katolícke Francúzsko sa stalo slobodomurárstvo, ktoré bolo najskôr očistené od škótskych a jakobitských nánosov. Lóža sa stala nositeľom newtonovských myšlienok a ako alternatívu ku protireformačnému katolíckemu Kristovi postavila Veľkého architekta vesmíru, ktorý skonštruoval kozmický stroj a nechal ho riadiť sa vlastnými zákonmi – rovnako ako nový konštitučný monarcha odovzdal anglické hospodárstvo kupcom a veľkostatkárom.

V dôsledku revolúcie z rokov 1688 – 1689 bola liberálna kresťanská viera spojená s novou vedou predstavená anglickému a neskôr európskemu publiku, ako zväzujúca sociálna filozofia schopná zmieriť rôznych protestantov a zaistiť stabilný sociálny a konštitučný poriadok, ktorý sa zrodil v revolúcii, ale odmietal revolúciu ako nástroj zmeny. Newtonov mechanický vesmír sa stal prirodzeným modelom pre tieto ústavy.

Jedným z prvých, ktorí pochopili, že nastala nová éra, bol John Locke, ktorého Esej o ľudskom rozume vyšla v roku 1690. Počas kritickej dekády 80. rokov 17. storočia býval Locke v Rotterdame, kde sa medzi anglickými republikánmi, nizozemskými disidentmi a francúzskymi utečencami stretol s ešte radikálnejšími mysliteľmi. Tieto skupiny zdieľali spoločnú nenávisť voči francúzskemu katolíckemu absolutizmu. Líšili sa len v tom, ako sa s ním vysporiadať. Pre umierneného Lockea bol odpoveďou konštitucionalizmus.

Muži dobrej vôle a majetku by sa mali spojiť vo voľnom združení a stanoviť pravidlá, aby žili ako slobodní a rovní občania. Slobodomurárska lóža sa v pozadí tejto diskusie vznášala ako model. Locke sa stretol s Anthonym Collinsom a Johnom Tolandom. Toland opustil presbyterianizmus a stal sa spinozistom a prekladateľom Giordana Bruna a dospel k záveru, že Boh a príroda sú jedno a to isté (panteizmus) – protestant z politických dôvodov, ale nie kresťan. Protestant z politických dôvodov je iné meno pre revolucionára.

Toland ukázal svoju oddanosť revolúcii vo svojich spisoch a založením jednej z prvých whigovských slobodomurárskych lóží na kontinente, Rytierov Radosti (Knights of Jubilation). Toland plnil sny Johna Deea a Giordana Bruna a raného rosenkruciánskeho bratstva. Nechcel zrušiť materialitu sveta, ale nematerialitu Boha. Zosadil Boha z trónu stvoriteľa hmoty. Radikáli ako Toland a Collins odišli do Nizozemska ako agenti anglickej vlády, aby šírili myšlienky, ktoré boli tak podvratné, že by ich anglická vláda nedovolila šíriť v Anglicku.

Matthew Tindal bol členom tej istej radikálnej skupiny, ktorá sa snažila zredukovať kresťanstvo na čisto prirodzené náboženstvo. Zaujímavé je, že Tindalove knihy boli vydané iba v holandčine, ale nie v angličtine. Proti Tolandovi a Collinsovi, Locke napísal knihu o rozumnosti kresťanstva. Collins a Toland však čerpali z revolučného hnutia 40. rokov 17. storočia a z týchto diskusií sa zrodila záškodnícka operácia známa ako osvietenstvo.

Whigovia v Anglicku boli opití politickými implikáciami Newtonových zákonov pohybu. Ako slobodomurári vedeli, že fyzický svet je základom politického sveta. To znamenalo, že správna aplikácia newtonovskej fyziky by im umožnila predpovedať a kontrolovať politický pohyb. To znamenalo, že sily, ktoré viedli k revolúciám v minulosti, by mohli byť skrotené a využité správnym spôsobom. Dúfali, že nejaká verzia newtonovskej vedy skrotí ľudskú vášeň, tak ako Ben Franklin dokázal skrotiť blesk. Táto ilúzia prežila až do Francúzskej revolúcie.

Newton tvrdil, že jeho systém potrebuje Boha, Architekta vesmíru, pretože pohyb nie je hmote vlastný. Ale podobne ako Luther, aj Newton vypustil myšlienky, ktoré sa vymkli jeho zámerom. Newtonovský systém vyhnal z vesmíru anjelov a niektorí tvrdili, že vyhnal aj Boha. Bol nositeľom revolučného myslenia na kontinente, ale harmónie a sociálneho poriadku v Anglicku.

To, čo sa stalo známym ako osvietenstvo, začalo ako Rytieri Radosti. Do roku 1710 Toland a Collins naverbovali do Rytierov Radosti mnohých francúzskych hugenotských utečencov. Členom sa stal aj Rousset de Missy. Po pripojení sa k dvoru Eugena Savojského v Haagu počas vojny o španielske dedičstvo slúžili Rousset de Missy a iní hugenotskí utečenci ako agenti anglickej vlády. Po 12 rokoch konfliktu boli Angličania unavení zo zdanlivo nekončiacej vojny v Nizozemsku a toryovci využili túto nespokojnosť na získanie moci v parlamente. Rýchlo uzavreli v roku 1713 Utrechtský mier.

Po tejto zmluve sa normálna vojna proti Francúzsku stala propagandistickou vojnou. Hugenotskí utečenci prekladali podvratné myšlienky radikálnych whigov ako Toland a Collins do francúzštiny a tieto myšlienky potom kolovali francúzsky hovoriacim svetom. Osvietenská literatúra, zväčša produkovaná v Nizozemsku, slúžila na podkopanie ancien régime vo Francúzsku. Knihy ako Voltaireova Urania, Tolandova slobodomurárska liturgia Pantheisticon, Diderotova pornografická Les Bijoux indiscrets a predovšetkým Le Traité des Trois Imposteurs, ktorá mala obrovský politický vplyv na ancien régime, mali jeden spoločný menovateľ: podvracanie viery a morálky Francúzov.

Traité des Trois Imposteurs údajne dokazovala, že Mojžiš, Ježiš a Mohamed boli podvodníci, dokonca ani dobre neovládali mágiu, ktorú praktizovali, aby oklamali dôverčivý dav. Traité predkladá nové, lepšie náboženstvo, náboženstvo prírody. Toto nové náboženstvo bolo založené na oveľa radikálnejšej materialistickej vede než newtonovská fyzika. Podľa neho je pohyb hmote vlastný, čím sa eliminuje potreba Boha. Politické implikácie Traité boli jasné. Ak vesmír nepotrebuje Boha, aby ho riadil, potom Francúzsko nepotrebuje kráľa. Táto myšlienka by bola podvratná aj v Anglicku, ale whigovia ju nedovolili v Anglicku šíriť. Tolandove knihy a ich hugenotské preklady boli určené pre zahraničnú spotrebu.

Časopis The Spectator označil Tolanda a Collinsa za nebezpečných buričov. Whigovská zahraničná politika bola slobodomurárska a preto mala umiernenú exoterickú stránku ako základ domácej politiky a radikálnejšiu ezoterickú stránku pre politiku zahraničnú. Stranícka línia v Anglicku bola iná než v Nizozemsku. Tento rozdiel vrhá svetlo na jednu z najstarších debát v slobodomurárstve: či kontinentálne lóže boli podvratnejšie než anglické. Abbé Barruel túto myšlienku obhajoval vo svojich Pamätiach o histórii jakobinizmu na konci 18. storočia.

Slobodomurárske stanovy z roku 1723 výslovne vylučujú „bezbožného libertína alebo hlúpeho ateistu“. Formulácia je radikálne a úmyselne nejednoznačná. Sú prípustní zbožní libertíni a inteligentní ateisti? Pravdepodobne áno. Slobodomurárstvo obhajovalo tie isté myšlienky v Anglicku aj vo Francúzsku, ale tie myšlienky, ktoré by boli vo Francúzsku radikálne podvratné, boli v Anglicku po Slávnej revolúcii opisom status quo. Čo whigovia doma považovali za toxické, bolo považované za dobré na export do Francúzska.

Medzi rokmi 1710 a 1726, keď bol Voltaire v Anglicku, boli Tolandove myšlienky v Anglicku odsúdené, ale vo Francúzsku prijímané. Toryovci vždy tvrdili, že whigovia sú „poškvrnení bezbožnosťou, libertínmi, ateistami a deistami“ a toto obvinenie nebolo bez opodstatnenia. Whigovia však hrali dvojitú hru a veci sa im trochu vymkli. O Francúzskej revolúcii anglickí whigovia dúfali, že bude galskou verziou Slávnej revolúcie, no mala vlastnú cestu, ktorá Angličanov netešila. Toland bol viac než ktokoľvek iný zodpovedný za šírenie Spinozových myšlienok, ktoré boli najmä medzi Nemcami vnímané s rastúcim znepokojením.

V roku 1699 Johann Georg Wachter zaútočil na Spinozu v Spinozisme dans le Judaisme, ou le monde deifié par le Judaisme d’aujourd’hui et sa cabale secrète. Kant považoval Spinozu za nebezpečného židovského revolucionára, kabalistu, žiaka Giordana Bruna. Bruno učil, že Natura est Deus in rebus – Príroda je Boh vo veciach a tak nie je prekvapujúce, že táto myšlienka si našla cestu do spisov Johna Tolanda, ktorý propagoval Bruna aj Spinozu.

Voltaire citoval Tolanda v roku 1734 a spojil ho so Spinozom. Toland zastával postoj Traité des Trois Imposteurs, že všetky náboženstvá sú podvodom. Toland bol tiež prvým mysliteľom 18. storočia, ktorý obhajoval „náboženskú toleranciu k Židom“. Táto novoobjavená sympatia mohla mať slobodomurársku súvislosť. Slobodomurárstvo sa usilovalo byť náboženstvom, ktoré by bolo prijateľné pre všetkých. Anglické lóže prijímali čoraz viac Židov. To je ďalší príklad myšlienok, ktoré boli v Anglicku považované za umiernené, ale inde podvratné. Nemecké lóže mali spor s Veľkou lóžou v Londýne kvôli prijímaniu Židov. Nemci vo svojich lóžach Židov nechceli.

Leibniz bol umiernený protestant, ktorý dúfal v zmierenie s katolicizmom. Leibnizovi je spolu s Newtonom pripisovaný vynález integrálneho počtu, bol oboznámený s newtonovským systémom, ale bol skeptický. Cítil, že Newton používa gravitáciu ako kúzlo všade tam, kde nemal vysvetlenie. Bol presvedčený, že Newtonova neschopnosť vysvetliť, ako môže byť v mechanickom vesmíre gravitácia Božou vôľou, hrá do karát materialistom a ateistom. Newtonovská fyzika bola podľa Leibniza hlboko podvratná. Pravdepodobne to tak cítil preto, že sa v roku 1702 stretol s Johnom Tolandom. Leibniz v roku 1714 napísal Monadológiu, aby čelil politicky podvratnému materializmu v srdci anglickej ideológie šíriacej sa cez Európu. Monadológia bola Leibnizovým varovaním pred Newtonom a jeho nasledovníkmi.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)