Obrátenie žida Pfefferkorna na katolícku vieru a následné spory medzi humanistami, dominikánmi, judaistami a cisárom – fascinujúci príbeh na prahu protestantskej revolúcie, II. časť

Jozef Duháček
20. februára 2026   Cirkev História   Konvertiti

predchádzajúca časť:
Obrátenie žida Pfefferkorna na katolícku vieru a následné spory medzi humanistami, dominikánmi, judaistami a cisárom – fascinujúci príbeh na prahu protestantskej revolúcie, I. časť

***

V septembri 1511 dovolil Peter Meyer, farár vo Frankfurte, Pfefferkornovi predniesť vo svojom kostole protiútok na Reuchlinov pamflet, čo Reuchlina ešte viac pobúrilo, keďže Pfefferkorn bol ženatý laik. Dominikáni tiež zúrili, pretože Reuchlin zničil ich stáročnú kampaň na obrátenie židov; požadovali konfiškáciu a zničenie všetkých zostávajúcich kópií Augenspiegel. Arnold von Tungern, vodca kolínskej frakcie, napísal cisárovi, že Augenspiegel je plný tvrdení podporujúcich judaizmus, ktoré posilnia Židov v ich vzdore voči kresťanskej viere. Keďže Reuchlin odvážne odmietol odvolať svoje omyly a odpovedal vlastnými hrozbami, von Tungern správne usúdil, že Reuchlin má mnoho podporovateľov odhodlaných ho brániť. Prakticky celá humanistická komunita sa zjednotila za Reuchlinom a z tejto skupiny neskôr vzišli mnohí „reformátori“, vrátane Martina Luthera a Ulricha von Huttena, ktorý neskôr napísal Reuchlinovi list s prísľubmi podpory.

V tomto bode sa spor, ktorý sa začal ako kruciáta proti Židom, zmenil na konfrontáciu medzi humanistami a scholastikmi. Od tohto momentu sa o knihách hovorilo len zriedkavo a o Židoch už vôbec. Išlo o právo slobodne vyjadriť svoj názor, o odpor voči inkvizičnej posadnutosti herézou. Zároveň sa však ťažisko debaty posunulo, pretože Reuchlin – s čerstvými obrazmi španielskej inkvizície v mysli – cítil, že obvinenia zo židovčenia sú natoľko vážne, že by mohol prísť o život. Preto chcel presmerovať vec do bezpečnejších vôd. V septembri 1513 Jacob Hoogstraten naozaj predvolal Reuchlina, aby sa dostavil pred inkvizičný tribunál v Mainzi a obhájil sa proti obvineniam z herézy a židovčenia.

Dominikáni získali od cisára povolenie zhabať výtlačky Augenspiegel a verejne ich spáliť. Študenti na univerzite protestovali, ale konfiškácia pokračovala a všetky kópie mali byť spálené 12. októbra, keď prišiel príkaz pálenie zastaviť. Pfefferkorn reagoval vydaním traktátu Brandspiegel, v ktorom požadoval, aby boli Židia navždy vyhnaní z Wormsu, Frankfurtu a Regensburgu.

Reuchlin sa opäť odvolal na cisára a tvrdil, že jeho protivníci nie sú teológovia, ale „teologisti“. Kolínska skupina boli podľa neho samí ohovárači. Reuchlin útočil rovnako tvrdo, ako bol napádaný. Jeho zatrpknutosť ho dokonca viedla k opakovaniu hanebných historiek o údajných sexuálnych vzťahoch pani Pfefferkornovej s kolínskymi dominikánmi. V júni 1513 cisár uvalil na všetky strany mlčanie.

V júli vydala teologická fakulta univerzity v Leuvene svoj verdikt. Kolín a Leuven sa neskôr stali centrami protireformačného hnutia a obe inštitúcie sa považovali za obrancov viery. Teológovia v Leuvene dospeli k záveru, že Reuchlinov Augenspiegel obsahuje početné omyly, vrhá pochybnosť na ortodoxiu svojho autora a podporuje židovskú vec; preto majú byť všetky zostávajúce výtlačky zhabané a spálené. Kolínska teologická fakulta sa v auguste pripojila. Krátko nato nasledovali teológovia v Mainzi. Augenspiegel mal byť vydaný plameňom. Teológovia v Erfurte – bašte nového humanizmu, ktorá čoskoro prešla na stranu reformácie – nesúhlasili. Konštatovali, že pamflet je plný omylov, ale Reuchlin nie je vinný, pretože ho vraj nikdy nemienil publikovať. Ich záver bol: Augenspiegel je heretický, ale jeho autor nie je heretik.

V máji 1514 sa delegát z Kolína stretol s teologickou fakultou Parížskej univerzity, aby získal ich stanovisko. Francúzsky kráľ Ľudovít XII. pripomenul teológom, že svätý Ľudovít, jeho predchodca, nariadil spálenie Talmudu.

Uvedomujúc si vážnosť obvinení, Reuchlin, aby sa vyhol upáleniu, použil rafinovanú stratégiu. Spustil kampaň v tlači, získal podporu významných spisovateľov ako Erazmus a skúsených pamfletistov ako Ulrich von Hutten, a zároveň viedol boj na súde. Vydal verejné vyhlásenie proti „kolínskym ohováračom“ a zároveň právne napadol jurisdikciu Mainzu rozhodovať o jeho prípade.

Využil tlač na preformulovanie problému: od nebezpečného obvinenia zo židovčenia ho presmeroval na bezpečnejšiu tému akademickej slobody. Reuchlin sám seba vykresľoval ako učeného apologétu, ktorý chce zabrániť tmárom, aby hádzali cenné historické dokumenty do plameňov. Svoj spor s Pfefferkornom prezentoval ako zápas medzi učenými mužmi, ktorí si vážia knihy ako kultúrne svedectvá a sedliakmi, ktorí ich nevedia oceniť. Presnejšie povedané: bol to zápas Reuchlina humanistu proti Pfefferkornovi a jeho podporovateľom, scholastickým teológom z Kolína.

Pfefferkorn a dominikáni zvádzali boj s presilou, keď sa snažili samých seba vykresliť ako obrancov ortodoxie bojujúcich proti židovčiacim heretikom, pretože veľká časť intelektuálneho establišmentu považovala humanistické vzdelanie za hodnotnejšie než scholastiku, ktorou opovrhovali, ako niečím prežitým a mŕtvym.

Reuchlinova stratégia bola zjavná už z úvodných viet jeho diela Defensio Contra calumniatores suos Colonienses: „Ich reč je vidiecka a barbarská; nemajú skúsenosti s latinským jazykom a cítia odpor k humanistickým štúdiám.“ Reuchlin spustil ad hominem útok na Pfefferkorna ako na človeka, „ktorý je neznalý teológie a práva, neskúsený v literatúre a nepozná žiadnu knihu napísanú v latinskom jazyku“. Hoci Pfefferkorn neovládal latinčinu, jeho znalosť hebrejčiny bola lepšia než Reuchlinova – obvinenie, ktoré sa Reuchlin pokúsil odraziť tvrdením, že Pfefferkorn, ktorý bol „vyzbrojený iba akýmsi detinským, ošúchaným židovským haraburdím, sa podujal písať proti mne a vydal ohováračskú knihu v nemčine, plnú vymyslených obvinení“. Toto „židovské haraburdie“ však nebolo bezvýznamné: diskusia sa začala ako spor o obsahu kníh napísaných v hebrejčine – kníh, ktoré Reuchlin ani nečítal. Pfefferkorn potom položil obecnejšiu otázku, ktorá znela ako ozvena neuzavretého sporu medzi realistami a nominalistami: „Vzdelanie, nie je obranou proti skazenosti. Všetci heretici sú toho dôkazom, lebo to vždy boli najvzdelanejší muži.“

Ako neoddeliteľnú súčasť svojho osobného útoku na Pfefferkorna Reuchlin strieľal jednu rasistickú urážku za druhou a označoval Pfefferkorna ako „Žida pokropeného vodou“. Reuchlin a jeho humanistickí spojenci Pfefferkorna bežne nazývali „taufft iud“ – urážkou, ktorá zároveň znevažovala Židov aj sviatosť krstu. Frekvencia tejto nadávky naznačuje, že vzostup rasizmu v Európe a úpadok katolíckej viery – konkrétne pochybnosť o účinnosti sviatostí – boli jedným a tým istým javom. Preč boli časy, keď besniaci dav hnal Žida cez mesto a ten vbehol do kostola, nechal sa pokrstiť a potom ho ten istý besniaci dav nechal prejsť späť bez ujmy, ako Mojžiš suchou nohou cez Červené more, pretože z kostola už neodchádzal žid, ale kresťan.

Willibald Pirckheimer sa postavil na Reuchlinovu obranu v roku 1517, práve v čase, keď Luther pribíjal svoje tézy na dvere kostola vo Wittenbergu. Spočiatku podporoval reformáciu no rýchlo ho sklamala Lutherova bezohľadná politika a plienenie kláštorov pre majetok a politický zisk, tak sa vrátil ku katolíckej viere. Pri obhajobe Reuchlina zaútočil na Pfefferkorna tým, že spochybnil účinnosť jeho krstu, a tým aj samotnej sviatosti, ktorú vykreslil ako bezmocnú a na židoch nepôsobiacu. Na posilnenie svojho argumentu Pirckheimer poukázal na vyššie spomínané udalosti v Španielsku, ktoré mali slúžiť ako varovanie pred improvizovaným a predstieraným obrátením.

Humanisti si ochotne osvojili takéto rasové názory, čo opäť potvrdzuje skutočnosť, že nie katolícka doktrína, ale humanistická veda, emancipujúca sa od katolíckej viery, vniesla do európskeho priestoru rasizmus. Pirckheimera pobúrilo, že Pfefferkorn označil Reuchlina za „polovičného žida“, no jeho rozhorčenie je čisto rasové. Pre Pirckheimera je Žid definovaný svojou biológiou. No Pfefferkorn označil Reuchlina za „polovičného žida“ podľa tradičného katolíckeho stanoviska, podľa ktorého je v tejto veci biológia irelevantná. Skutočný problém, ktorý sa humanisti snažili zastierať a ignorovať, spočíval v tom, že Reuchlin bol „polovičný žid“ kvôli svojim židovčiacim postojom a presvedčeniu a nie kvôli svojej DNA. Humanisti, podľahnúci rasizmu, ktorý práve vystrčil svoju ohavnú hlavu, sa rozhodli nevidieť veci týmto spôsobom.

„Reuchlinovi početní priatelia,“ píše Graetz, nepriamo odkazujúc na Pirckheimera, „boli pobúrení drzosťou pokrsteného žida, ktorý sa tváril, že má zdravšiu vieru než rodený kresťan v dobrom postavení.“ Graetzova neochota vidieť v pojme „pokrstený žid“ rozpor ukazuje, že si takisto osvojil rasistické predsudky humanistického establišmentu. Rovnaké rasistické postoje zdieľal aj toľko oslavovaný Erazmus, ktorý povedal o Pfefferkornovi, že „nemohol svojim spoluvercom (t. j. židom) preukázať väčšiu službu než tým, že použil pokrytecký trik stať sa kresťanom, aby zradil kresťanstvo“. „Tento polovičný žid,“ pokračoval Erazmus, „spôsobil kresťanstvu viac škody, než celý zástup židov dokopy.“

Pfefferkorn mal teologicky pravdu, keď nazval Reuchlina kvôli jeho židovčeniu „polovičným židom“, no Erazmus sa dopustil číreho rasizmu, keď rovnaké obvinenie vzniesol proti Pfefferkornovi. Aj on tým spochybnil účinnosť sviatosti krstu. Toto pochybné rasistické myslenie naznačovalo prudký úpadok viery, ktorý sa naplno prejavil už o niekoľko rokov pri vypuknutí reformácie. Irónia, že intelektuálne autority ako Erazmus podporovali antisemitských židovčiacich kresťanov, Pfefferkornovi, ortodoxnému židovskému konvertitovi neušla, no hlboko ho to zarmútilo.

Reuchlin pokračoval vo svojich rasových tirádach proti Pfefferkornovi. Reuchlinovo označenie Pfefferkorna za „mäsiara“ ukazuje, že bol oboznámený z urážkami, ktoré proti Pfefferkornovi šírili v roku 1504 regensburskí Židia. Zároveň to dokazuje, že sa neštítil klesnúť na takúto úroveň. Niektorí videli iróniu aj v tom, že kolínski dominikáni podporovali Pfefferkorna, etnického Žida, zatiaľ čo prejavovali paranoidný strach zo všetkého židovského. Táto irónia je však klamná: tu nejde o rozpor. Dominikáni verili v úprimnosť Pfefferkornovho obrátenia a platnosť jeho krstu, preto ho nepovažovali za žida, ale za jedného zo svojich bratov (Nie starších bratov vo viere). Humanisti však bez okolkov spochybňovali účinnosť sviatosti krstu, používali rasistické urážky a bezvýhradne sa postavili na stranu židovčiaceho Reuchlina. A to nám hovoria, aký že to bol humanizmus pokrok.

Hoogstraten požadoval, aby sa Reuchlin dostavil pred tribunál v Mainzi a Reuchlin spanikáril a pokúsil sa presunúť proces na priaznivejší pápežský súd v Speyeri. Napísal po hebrejsky Bonetovi de Latesovi, židovskému lekárovi medicejského pápeža a žiadal ho, aby orodoval u pontifika a ten vyňal prípad z jurisdikcie dominikánov v Mainzi. Tento list dokazuje, že Reuchlin so Židmi naozaj paktoval. Potvrdzuje to aj Graetz a cituje Reuchlinov hebrejský list v Bonetovi de Latesovi ako pokus „nakloniť si Leva X., aby sa proces nekonal v Kolíne ani v jeho okolí, kde by bola jeho vec stratená.“ „Keby sa dominikáni boli dostali k tomuto listu a prečítali ho,“ píše Graetz, „mali by nevyvrátiteľný dôkaz Reuchlinových stykov so Židmi, lebo v ňom písal mnoho vecí, ktoré verejne popieral.“

Bonet de Lates uspel a Reuchlinov prípad bol v novembri 1513 preložený do Speyeru a tam Hoogstraten nasledujúceho apríla prehral. Všetky obvinenia z herézy proti Reuchlinovi boli zamietnuté; Hoogstraten bol uznaný vinným z ohovárania a dostal príkaz zaplatiť pokutu – pod trestom exkomunikácie. Dominikáni zúrili. Krátko nato Pfefferkorn odpovedal ďalším pamfletom s názvom Sturm Glock. V ňom s dodatočným zadosťučinením pripomenul odsúdenie Augenspiegel vydané teologickou fakultou Parížskej univerzity. Zároveň nenechal nikoho na pochybách o rozsahu nebezpečenstva, ktoré Reuchlin ako hlava nového heretického hnutia predstavuje pre celú Cirkev.

V reakcii na Sturm Glock vydal Reuchlin s názvom Clarorum virorum epistolae (Listy slávnych mužov) sebastrednú antológiu listov, ktoré dostal od priaznivcov zo široka-ďaleka, v ktorej predpovedal, že keď s ním scholasticki teológovia skoncujú, „umlčia jedného básnika za druhým“. Ostatní humanisti prijali Reuchlinovu interpretáciu a spustili listovú kampaň na mobilizáciu verejnej mienky proti dominikánskym teológom.

Keby boli humanisti skončili tu, Reuchlin by sa zapísal do dejín len ako ďalší nafúkaný a do seba zahľadený akademik. Humanisti však považovali vec za príliš dôležitú na to, aby ju nechali v rukách akademického hochštaplera. V roku 1515 vydali Reuchlinovi podporovatelia jednu z najúspešnejších satír v dejinách európskej literatúry – Epistolae obscurorum virorum (Listy obskúrnych mužov), napísanú v lámanom latinskom jazyku, ktorý humanisti radi prisudzovali svojim scholastickým protivníkom. O Erazmovi Rotterdamskom sa hovorí, že sa pri čítaní Listov obskúrnych mužov smial tak veľmi, až mu praskol vred v hrdle, ktorý ho dlho trápil a bol tak zázračne vyliečený. Listy obskúrnych mužov urobili pre Reuchlina to, čo sám nedokázal: urobili z neho víťaza prvej veľkej mediálnej kampane od vynálezu kníhtlače. Zároveň znamenali začiatok prechodu od sporu humanistov so scholastikmi k reformácii.

Niektorí tvrdili, že účelom Listov obskúrnych mužov bolo zosmiešniť scholastickú dialektiku ako zastaraný relikt temného stredoveku, ale úvodná salva knihy mierila na cirkevné nariadenia voči židom, najmä proti opatreniam IV. lateránskeho koncilu, ktoré nariadili oddeliť židov od kresťanov. Druhé vydanie Listov obskúrnych mužov sa objavilo v roku 1516 rozšírené o sedem nových listov. Hlavným autorom tohto doplnkového materiálu bol Ulrich von Hutten, talentovaný básnik a satirik. Cisár Maximilián ho v roku 1517 korunoval za dvorného básnika. Ako podporovateľ Luthera nasadil pre úspech reformácie násilie. Hutten presvedčil rovnako výbušného Franza von Sickingena, aby sa zúčastnil Pfaffenkriegu (vojny proti kňazom). Sickingen padol v boji, Hutten utiekol do Švajčiarska, kde zomrel na syfilis v roku 1523.

Graetz označuje Ulricha von Huttena – napriek jeho syfilisu – za „najenergetickejšiu a najmužnejšiu postavu doby“, pretože „najviac túžil po páde cirkevnej vlády v Nemecku“.

Graetz hovorí, že humanisti sa v západnej Európe zjednotili a potichu pracovali jeden pre druhého a pre Reuchlina, aby zničili dominikánov, kňazov a náboženských (bigotných) fanatikov a ustanovili kráľovstvo intelektu a slobodného myslenia, aby vyslobodili Nemecko z nočnej mory cirkevnej poverčivosti a barbarstva, pozdvihli ho z jeho biedy a urobili z neho arbitra Európy. S týmto cieľom sa Reuchlinova frakcia stala priateľom Židov a hľadala dôvody, na ktorých by ich mohla brániť.

Významní Židia pracovali pre Reuchlina aj v Ríme, ale mali dostatok rozumu držať sa v úzadí, aby neohrozili vec tým, že by ju označili za židovskú. V júli 1516 väčšina komisárov potvrdila speyerský rozsudok, ktorý Reuchlina oslobodil. Formálne však rozhodnutie spočívalo v rukách pápeža. Ten diplomaticky pozastavil konanie, čím Reuchlina pripravil o jasné víťazstvo, ale zároveň sklamal Hoogstratena, ktorý zostal v Ríme ešte rok, než sa na jar 1517 vrátil do Kolína. Situácia bola všeobecne interpretovaná ako Reuchlinovo morálne víťazstvo, ale keď sa Hoogstraten vrátil z Ríma, Nemci mali už iné starosti. Luther vyvesil svojich 97 téz vo Wittenbergu a do siedmich rokov zažilo južné Nemecko revolúciu tak modernú, že si ju komunisti 20. storočia nárokovali ako svoju vlastnú.

Graetz sa domnieva, že katolícka Cirkev bola smrteľne zasiahnutá výsmechom v Listoch obskúrnych mužov. Súhlasí s Erazmom, že legitimitu Cirkvi podkopala aj rehabilitácia Talmudu. Erazmus podporoval štúdium jazykov, vrátane hebrejčiny, ako zdravú protiváhu scholastickému puntičkárstvu, ale obával sa, že nadšenie pre jazykové štúdiá vytvorí v Cirkvi novopohanské a judaizujúce hnutie.

Willibald Pirckheimer, ktorý strávil čas medzi reformovanými, než sa vrátil k viere, sa označoval za priateľa Erazma aj Reuchlina. V roku 1517 napísal list, v ktorom bránil Reuchlina proti obvineniu z úplatkárstva. Pirckheimer odmieta možnosť úplatku, pretože „Židia by sa vo svojej vrodenej chamtivosti nerozlúčili s veľkou sumou peňazí, a malá by im nebola na nič“. Pirckheimer by možno zmenil argument, keby vedel, že Jonathan Levi Zion bol ochotný minúť 100 guldenov, aby podplatil markgrófa z Badenu. „Vrodená chamtivosť“ a úplatkárstvo sa navzájom nevylučujú. Jonathan Levi Zion spomína Reuchlinovo vymenovanie do komisie v tom istom liste, v ktorom sa chváli podplatením markgrófa z Badenu.

Ale či už Reuchlin peniaze od Židov prijal alebo nie, skutočným dôvodom obrany židovských kníh neboli peniaze, ale gnóza. Reuchlin sa chcel stať mágom a jediná cesta k tomu viedla cez kabalu. Reuchlin židovčil, ale určite nebol filosemita, čo Graetz priznáva aj napriek svojej chvále na Reuchlina.

Najlepšou obranou je útok, a tak Reuchlin v roku 1517, na vrchole svojho sporu s Pfefferkornom a dominikánmi, vydal knihu potvrdzujúcu jeho lásku ku kabale. Reuchlinovo De arte caballistica bolo venované pápežovi Levovi X. Reuchlin sa pokúsil potvrdiť intelektuálnu legitimitu kabalistických štúdií tým, že ich spojil s Lorenzom de’ Medici, otcom Leva X. a patrónom Ficina a Pica. „Váš otec,“ napísal Reuchlin vo venovaní, „zasial semená univerzálnej starobylej filozofie, ktoré dozrievajú teraz počas vašej vlády.“

Reuchlin plánoval nadviazať na prácu Lorenza, Ficina a Pica a predstaviť Nemcom znovuzrodeného Pytagora. Vo svojej „Teutsch missive“ Reuchlin tvrdil, že iba učený Žid, ktorý je cvičený a skúsený vo svätom umení známom ako kabala, môže pochopiť posvätné tajomstvá. Vďaka Reuchlinovej knihe pápež Lev X. podporil vydanie tej istej knihy, ktorú jeho predchodca Gregor IX. prikázal spáliť.

Časy sa skutočne zmenili od chvíle, keď Raymond z Penafortu predstavil židovského konvertitu Nicolasa Donina pápežovi Gregorovi IX. Dominikáni v Kolíne zostali verní svojim tradíciám a neochvejne podporovali Pfefferkorna, ale mediciovskí pápeži už nezastávali pozíciu Inocenta III. a Gregora IX. De verbo mirifico znamenalo Reuchlinovo ponorenie sa do hlbín kabaly, ale jeho hebrejské štúdiá boli len prostriedkom k vyššiemu cieľu. Keď v roku 1517 vydal De arte caballistica, spor sa už blížil ku koncu a pohlcovala ho búrka reformácie.

De arte caballistica je dialóg medzi tromi mužmi: židom Šimonom, moslimom Marranom a pythagorejcom Filolaom. Účastníci sa stretávajú v dome Žida, ktorý prirovnáva objavenie kabaly k objaveniu magickej byliny. Obe dokážu konať zázraky; obe sú ako Jakubov rebrík, ktorý spája nebo a zem, alebo vytvára nebo na zemi. Ak si ju našiel, si oslobodený od každého nešťastia. Tento rebrík sa tiahne z nadnebeského sveta až na zem a po ňom človek vystupuje stupienok po stupienku z jednej úrovne na druhú, podobne ako po Homérovej zlatej reťazi. Kľúčom, ktorý spája nebo a zem, sú hebrejské mená anjelov. Keďže anjeli pohybujú nebeskými telesami, možno im rozkazovať alebo ich prosiť, aby na zemi konali zázraky.

Mágia je Božím slovom, no nie v tom zmysle, v akom je Božím slovom evanjelium. Hovoríme o niečom prvotnejšom. Božie slovo je doslova hebrejský jazyk. Reuchlin cituje Pica: „Každý hlas, ktorý v sebe má magickú silu, ju má len potiaľ, pokiaľ je utvorený Božím slovom, len potiaľ, pokiaľ má v sebe silu vyvolávať pôvodné prirodzené magické účinky, ktoré pochádzajú z Božieho hlasu.“

Žid Šimon hovorí, že tí, ktorí ovládli kabalu, preukazujú veľkú úctu menám sedemdesiatich dvoch anjelov a prostredníctvom nich uskutočňujú podivuhodné veci, podivuhodnejšie, než môže opísať. Reuchlin sa snaží použiť kabalu ako most medzi Bohom a človekom. Tento systém dáva vzniknúť novému konceptu náboženstva, ktoré je sústredené na zjednotenie sa s Bohom prostredníctvom dosiahnutia božskej múdrosti, čo sa podobá gnóze, aktivovanej zaklínaním a rituálom. Obnovením pythagorejsko-kabalistickej tradície získava človek nové a veľkolepé schopnosti, ktoré dokážu činiť zázraky a vytvoriť nebo na zemi. V Reuchlinovom systéme už človek nie je úbohým trpiacim tvorom, ktorý nachádza v Kríži symbol a zmysel svojho pozemského života; teraz má moc rozkazovať anjelom prostredníctvom teurgických hebrejských zaklínadiel, aby tí pre neho konali zázraky. Gnóza a mágia dávajú človeku donucovaciu moc, ktorú Boh uplatňuje nad prírodou.

Pri štúdiu kabaly, a najmä učením sa mien anjelov, ktorí riadia vesmír, sa Reuchlin pokúša dosiahnuť túto gnostickú vládu bez toho, aby padol a musel uzatvárať nevýhodný obchod s padlými duchmi. Jeho systém bol pokusom o spojenie mágie a vedy, ktoré bolo odsúdené na neúspech. Bol to však neúspech, ktorý nemohol vidieť, pretože ho zaslepilo hebrejské Písmo a židovčiace prísľuby neba na zemi.

De arte caballistica potvrdilo podozrenia dominikánov a Pfefferkorna. Všetko, čo viri obscuri hovorili o Reuchlinovom židovčení, teraz potvrdil vlastnými slovami. V roku 1519 vydal Hoogstraten Destructio Cabalae (Zničenie kabaly), protiútok, ktorý odhalil agendu stojacu za Reuchlinovými činmi. Zničenie kabaly zdôrazňovalo scholastickú metódu, ktorá bola podľa Hoogstratena hlavným nástrojom pri hľadaní doktrinálnej pravdy. Poznávanie aspektov viery, ktoré neboli explicitne obsiahnuté v Písme alebo Apoštolskej tradícii, záviselo od deduktívneho uvažovania, teda od používania logickej argumentácie charakteristickej pre scholastickú teológiu. Hoogstraten účinne vyvrátil humanistov ako Pirckheimer, ktorí tvrdili, že pravý teológ musí rozumieť hebrejčine, pretože v nej sú skryté všetky tajomstvá Starého i Nového zákona.

Označovaním kabaly za prvé zjavenie, ktoré Adam dostal po Páde, Reuchlin spochybnil pravé Písmo a tým, že urobil znalosť kabaly nevyhnutnou podmienkou teológie (sine qua non), zničil tak posvätnú, ako aj svetskú vedu. Reuchlina obvinili z používania židovskej kabaly na podporu mágie a rúhania aj jezuita Martin del Rio, Pedro Ciruello a Thomas Erastus. Reuchlin dodal týmto obvineniam vierohodnosť propagáciou talizmanu, ktorý opísal vo svojom diele. Na jednej strane medaily predpísal zázračný tetragrammaton IHSUH spolu so siedmimi astrologickými znakmi a na druhej strane Dávidovu hviezdu a rôzne hebrejské znaky.

Hoogstraten napísal Destructio Cabalae ako varovanie ostatným, keď rozpoznal skutočný rozsah toho, čo Reuchlin predkladal. Vo svojom útoku na kabalu vykreslil Reuchlina ako muža, ktorý síce získal slávu, no priniesol iba zneužívanie a blud, muža, ktorý falšoval Písmo, ako aj Aristotela, Hieronyma a Dionýzia v službách svojich okultných teórií. Reuchlin nebol filosemita, ale bol židovčiaci kresťan. Zaujímal sa o hebrejčinu pre prístup, ktorý mu poskytovala k okultnej vede. Reuchlin opakoval Picovu tézu, že žiadne umenie neposkytuje väčšiu istotu o božských veciach než mágia a kabala. Kresťanstvo umožnilo Reuchlinovi odvodiť z kabaly univerzálnu ezoterickú vedu, ktorá zahŕňala pohanské, židovské a kresťanské prvky, no keď bola táto ezoterická veda raz odvodená, začala ohrozovať kresťanstvo ako pravé náboženstvo.

V roku 1519 však už Nemecko riešilo iné, naliehavejšie veci. Lutherove výčiny a nástup reformácie zničili akúkoľvek jednotu, ktorú „humanistické“ protipfefferkornovské a protidominikánske sily vytvorili. Luther otvorene brojil proti kabalistickým hlúpostiam. Erazmus, hoci bol Reuchlinovi priateľom a podporovateľom mal na kabalu rovnaký názor. Reuchlin síce prekazil Pfefferkornov plán spáliť Talmud, Pfefferkorn a dominikáni prekazili Reuchlinov plán šíriť kabalu.

Do jedného roka od vydania Reuchlinovej druhej knihy o kabale vydal Daniel Bomberg prvé úplné vydanie babylonského Talmudu. Katolícki autori ako Johann Eck nepriamo pripisovali Reuchlinovi zodpovednosť tak za Listy obskúrnych mužov, ako aj za Luthera, čím odhalili spojenie medzi Reuchlinom a začiatkami reformácie. Po roku 1519 sa väčšina reuchlinovcov stala luteránmi. Erazmus napísal Reuchlinovi, že ľutuje luteránsku tragédiu a že sa vždy snažil oddeliť Reuchlinovu vec od Lutherovej – čo ukazuje, ako úzko boli v mysliach všetkých spojené. Na rozdiel od Erazma sa Luther snažil Reuchlinovu vec so svojou vlastnou prepojiť. Lutherovi podporovatelia robili to isté. Ulrich von Hutten prosil Erazma, aby Luthera verejne nenapádal, lebo tým ohrozuje kampaň proti scholastike.

Reformátori si mali na verejnosti držať jednotný front bez ohľadu na to, čo si mysleli v súkromí. Maximilián I., ktorý dal Pfefferkornovi mandát na zabavenie židovských kníh, zomrel v roku 1519. V máji 1520 vyniesol pápežský súd konečný rozsudok v Reuchlinovom prípade: oslobodenie bolo zrušené a Reuchlin bol povinný zaplatiť súdne trovy. V júni 1520 podpísal Lev X. bulu Exsurge Domine, ktorou hrozil Lutherovi exkomunikáciou. Reuchlinova vedecká reputácia však zostala nepoškodená. Prijal miesto na univerzite v Tübingene, kde vyučoval gréčtinu a hebrejčinu až do svojej smrti v roku 1522. Nie je známe, či pokutu zaplatil. Maximiliánovým nástupcom bol Karol V., za ktorého vlády sa plameň, ktorý Reuchlin zapálil a Luther rozdúchaval, zmenil na besniaci požiar, v ktorom sa Talmud a reformácia spojili do jedného.

Pfefferkorn zomrel v roku 1521. Vo svojom neoficiálnom poslednom testamente Ein mitleidliche Clag pripísal Reuchlinovi zodpovednosť za revolučný chaos, ktorý zachvátil Nemecko. Reuchlin bol hrozbou pre vnútorný mier nemeckých krajín; nepokoje, ktoré nasledovali po jeho židovčení, možno chápať ako Boží trest.

Okultná tradícia pokračovala na základoch, ktoré položili Pico a Reuchlin. Cornelius Agrippa z Nettesheimu vydal v roku 1533 svoje úvahy o mágii ako De occulta philosophia. Agrippa opustil Reuchlinove predstieranie ortodoxie a vrátil sa k stredovekej magickej tradícii, ktorou Reuchlin opovrhoval a odmietal. Keď vyšla Agrippova kniha, Reuchlin bol už jedenásť rokov mŕtvy. Osobnosti ako Erazmus sa postupne vzdialili od svojich niekdajších spojencov v boji proti viri obscuri, najmä preto, že sa obávali, že mágia, okultizmus a ich rituály hrozia judaizáciou kresťanstva. Reuchlin vlastne nikdy nebol humanistom, no v čase, keď si to Erazmus uvedomil, už bolo príliš neskoro.

John Dee, astrológ kráľovnej Alžbety, pomohol rozšíriť kabalu a jej okultné praktiky do Anglicka, no až v 17. storočí sa štúdiá kabaly začali pestovať s veľkou horlivosťou. V Anglicku sa nadšenie pre kabalu objavilo ešte raz ako slobodomurárstvo. Albert Pike sleduje pôvod slobodomurárstva do roku 1717. William Thomas Walsh tvrdí, že existovalo už v čase kráľovnej Alžbety, ktorá narazila na prvé lóže a uzavrela so slobodomurármi dohodu: ak ju zasvätia do svojich tajomstiev, dovolí ich tajným spoločnostiam pokračovať. Tým, že Walsh spája slobodomurárstvo s Cecilovcami a Alžbetou, prepája ho s protikatolíckym sprisahaním, ktoré zachvátilo Nemecko po kontroverzii Reuchlin/Pfefferkorn. Kabala a slobodomurárstvo smerujú k duchovnej dokonalosti a k zjednoteniu vierovyznaní a národností ľudstva. Slobodomurárstvo bolo spojené s kabalou a Reuchlin tak má v jeho análoch čestné miesto.

Titulný ilustračný obrázok, zdroj: W – museum

PDF (formát pre tlač)