Obrátenie žida Pfefferkorna na katolícku vieru a následné spory medzi humanistami, dominikánmi, judaistami a cisárom – fascinujúci príbeh na prahu protestantskej revolúcie, I. časť

Jozef Duháček
13. februára 2026   Cirkev História   Konvertiti

Vzťah kresťanov a Židov v európskej histórii nebol vôbec nudný a nezaujímavý a zjednodušujúci opis, ktorý vládne dnes, teda že kresťania boli odjakživa apriori antisemitskí a bezdôvodne, len tak z nejakej vrodenej zvrhlosti, skrátka vždy a za každých okolností nevinných a dobrých Židov ukrutne týrali, nie je vôbec namieste.

V knihe amerického historika E. Michaela Jonesa Jewish revolutionary spirit and its impact on world’s history som narazil na veľmi zaujímavý, no nie veľmi známy príbeh z Nemecka, ktorý sa prihodil tesne pred vypuknutím reformácie, ale v ktorom sa objavuje mnoho známych postáv z oveľa známejšieho príbehu protestantskej vzbury. Preto sa pokúsim v hrubých rysoch tento príbeh našim čitateľom priblížiť. Vystupujú v ňom Židia, inkvizítori, mágovia, reformátori, cisár i mediciovský pápež. A ako každý dobrý príbeh zo stredoveku je aj tento plný vtipných zvratov a prekvapení, radosti i smútku a končí tragicky.

V roku 1504 sa Josef Pfefferkorn, moravský Žid, spolu so svojou manželkou a dieťaťom obrátil na katolícku vieru. Pri krste prijal meno Johannes a svoje prvé roky ako kresťan prežil putovaním po južných nemecky hovoriacich krajinách, kde kázal a pokúšal sa obrátiť iných Židov. V roku 1509 sa usadil v Kolíne, kde nadviazal kontakt s dominikánmi, ktorí usilovali o konverziu Židov už skoro tri storočia. Pfefferkornovo nadšenie pre kresťanskú vieru bolo nepopierateľné, ale výsledky jeho kázania boli skromné. V roku 1516, na vrchole svojej slávy, a po rokoch úsilia obrátil iba štrnásť Židov. Tvrdil, že ďalších päť by vstúpilo do Cirkvi, keby iní Židia nešpinili jeho meno. Pfefferkorn sa preslávil viac ako publicista než ako kazateľ. Kníhtlač menila spôsob šírenia informácií v Európe a on túto novú technológiu dobre využil.

V jednom zo svojich najskorších spisov, Der Juden Spiegel, Pfefferkorn otvorene opisuje svoje obrátenie. „Narodil som sa v židovskej viere a teraz som, z Božej milosti, kresťan,“ napísal. Pred obrátením žil z úžery, ale ako kresťan s tým prestal, pretože úžera je nemorálna. „Keby som sa naďalej stýkal so Židmi,“ pokračoval, „a naďalej by som robil úžeru, čo iné by ste povedali než, že som v ťažkom hriechu a že som sa nikdy naozaj nestal kresťanom, a každý by ma odsúdil slovami, že Kristova krv a utrpenie boli na mne vyliate nadarmo. Aký úžitok by som mal zo svätej sviatosti krstu?“

Pfefferkornovo priznanie k úžerníctvu je významné vzhľadom na neskoršie ohovárania. Obvinili ho z trestnej činnosti (dokonca sa tvrdilo, že bol za ňu obesený), ale Pfefferkorn obvinenia poprel a podal na svojich obviňovateľov žalobu pred cisárskym súdom a „museli mu zaplatiť 30 florénov na pokrytie výdavkov a verejne odvolať obvinenia“. Väčšina obvinení proti Pfefferkornovi sa dá vystopovať k dokumentu pochádzajúcemu od židovskej obce v Regensburgu. Medzi jeho miernejšie tvrdenia patrilo, že Pfefferkorn bol negramotný mäsiar. Nebol ani negramotný, ani mäsiar. Mimochodom mäsiar je na rozdiel od úžerníctva mravne vyhovujúce, neškodné povolanie.

Vo svojich priekopníckych Dejinách Židov židovský historik Heinrich Graetz tieto ohovárania verne a nekriticky opakuje a pridáva aj svojich niekoľko vlastných, keď nazýva Pfefferkorna „nevzdelaným, úplne podlým tvorom“, ako aj „odpadom židovského ľudu“ a „zapáchajúcim hmyzom“, ktorý bol nástrojom „nevzdelaných a fanatických dominikánov“ z Kolína“. Zúrivosť Graetzovho útoku, zdá sa, nevyplýva ani tak z historických prameňov, ale skôr z konkrétnych obvinení, ktoré Pfefferkorn vzniesol proti Židom ohľadom ich rituálov a, čo je dôležitejšie, odhalenia ich skrytých útokov na kresťanov.

Graetz (opakujem, Heinrich Graetz je židovský historik, ktorého E. Michael Jones často cituje, aby sa vyhol obvineniu z predpojatosti) vzletne tvrdí, že Pfefferkorn nenapísal svoju slávnu sériu traktátov, ktorá sa začala letákom Juden Spiegel, ale že „len prepožičal svoje meno novej protižidovskej publikácii, písanej po latinsky mužom menom Ortuin Gratius“, jedným z tých svetla sa štítiacich dominikánskych nadutcov. Vodcom kolínskych dominikánov bol Jacob Hochstraten (alebo Hoogstraten). Graetz ho označuje za „inkvizítora a lovca heretikov, ktorý doslova prahol po vôni na hranici sa škvariaceho heretika a v Španielsku by bol druhým Torquemadom“. Možno vás to prekvapí, ale Graetzove ohovárania nie sú pravdivé. Pfefferkorn, ako naznačuje jeho nezameniteľný štýl a dôverná znalosť židovských rituálov, písal svoje traktáty sám. Židia, zasiahnutí Pfefferkornovou kritikou (a bol to insider, človek znalý veci zvnútra), si ohovárania vymysleli, aby pošpinili jeho meno a odradili ostatných od toho, aby otravného konvertitu brali vážne.

Dominikáni a františkáni ho verne podporovali v jeho snahe obrátiť Židov, ale mendikanti v tej dobe už nepredstavovali špičku európskej inteligencie a na miesto arbitrov správneho myslenia sa dychtivo drali iní. Niečo sa v európskom myslení zmenilo a Pfefferkornovi bolo súdené objaviť čo.

Pfefferkorn sa rád videl ako medzi Židmi putujúci kazateľ, hlásajúci im pravú vieru. Traktát Der Juden Spiegel mal Židom ukázať ich omyly a dokázať pravdu kresťanstva. Jeho druhá kniha, Judenbeichte, zosmiešňovala židovské kajúcne praktiky. V roku 1513 získal Pfefferkorn trvalé miesto správcu nemocnice sv. Uršuly a sv. Revillena v Kolíne, ktoré zastával až do konca života. Počas ciest cez Mainz, Oppenheim, Heidelberg, Ulm a Mníchov nadviazal kontakt s františkánmi, ktorí mu navrhli, aby sa okrem úsilia o obrátenie Židov pustil aj do boja proti židovským knihám a úžere, ktorú prevádzkovali v tej dobe najmä Židia.

Pfefferkorn poznal judaizmus zvnútra. Práve táto znalosť vyvoláva u Graetza záchvaty hnevu voči bývalému Židovi, ktorý zradil a nechal sa pokrstiť. Pfefferkorn študoval židovské spisy u svojho strýka, rabína. Proti tvrdeniam, že je negramotný, mäsiar a zlodej, vydal v roku 1504 pamflet, v ktorom tvrdil, že Židia vedú skrytú vojnu proti kresťanom prostredníctvom úžery a zvádzania k porušeniu náboženských sľubov. Podľa Pfefferkorna Židia zvádzali k porušovaniu rehoľného sľubu chudoby úplatkami, sľubu čistoty sexuálnym zvádzaním a sľubu poslušnosti podkopávaním všetkej autority. Pfefferkorn ukazoval, že viac kresťanov opustilo vieru v dôsledku židovského podvracania, než bolo Židov, ktorých svojím kázaním priviedol ku kresťanstvu. Moderný čitateľ by mohol skĺznuť do dnes obvyklej argumentačnej kľučky a nazvať Pfefferkorna antisemitom, tak opakujeme, že Pfefferkorn sa narodil ako semita – Žid.

Pfefferkorn hovoril tónom človeka, ktorý prezrádza tajomstvá. Práve kvôli jeho znalosti vecí zvnútra boli jeho tvrdenia nebezpečné. Túto situáciu už Židia zažili viackrát – napríklad sv. Pavol bol tiež Žid konvertita, ktorý ich potom nešetril vo svojich listoch. Alebo prípad Nicholasa Donnina, rabína, ktorý konvertoval na katolícku vieru a utekal vyzradiť pápežovi, čo všetko sa nachádza v Talmude. Na čo pápež neveriaci vlastným ušiam poveril dominikánov, aby to preverili a výsledkom bolo pálenie Talmudu po celej západne Európe.

Vo svojom pamflete Ich bin ain Buchlinn der Juden veindt ist mein namen z roku 1509 Pfefferkorn uviedol zoznam židovských rúhaní proti Ježišovi, Márii a apoštolom, ako aj kliatby proti kresťanom, ktoré mali Židia zahŕňať do svojich každodenných modlitieb. Pfefferkorn tiež tvrdil, že Židia sú revolucionári, ktorí „sa modlia proti celej kresťanskej Cirkvi a najmä proti Rímskej ríši, aby bola rozbitá a zničená“.

Humanisti a reformátori, ktorí videli v Pfefferkornovi nástroj síl temnoty – temného stredoveku, ako sa bude neskôr označovať, jeho varovanie ignorovali. No do troch rokov po jeho smrti sa rozhorela revolúcia v Nemecku a nemeckí roľníci zvrhli z trónu nejedno knieža v južnom Nemecku a zdalo sa, že revolučný duch sa chystá rozšíriť aj do Francúzska a do Holandska. V druhej časti Juden veindt Pfefferkorn opisuje, ako funguje úžera a akú obrovskú škodu a ujmu spôsobuje krajine a ľudu – vysvetľuje, ako rýchlo rastie dlh pri zloženom úročení, ktorému vtedy ľudia vo všeobecnosti nerozumeli.

Pfefferkorn uzatvára svoj pamflet výzvou kresťanským vládcom, aby prísnejšie regulovali život Židov v ich krajinách. Žiada, aby im zakázali prevádzkovať lichvu (úžeru) a donútili ich zamestnať sa inak. Nakoniec odporúčal konfiškáciu židovských kníh, najmä Talmudu, pretože ak by Židia boli zbavení svojich kníh, opustili by svoje falošné učenie a presvedčenia a prijali by kresťanstvo. Graetz tvrdí, že práve tento boj o knihy bol iskrou, ktorá zapálila reformáciu.

Pfefferkorn sa domnieval, že židovské bludy sú dôsledkom Talmudu. Obrátil sa na cisára. V roku 1509 požiadal cisársky dvor o právo konfiškovať židovské knihy. Kunigunda, zbožná sestra cisára Maximiliána I., mu dala odporúčací list a otvorila dvere k cisárovi, ktorý Pfefferkornove návrhy podporil a splnomocnil ho konfiškovať židovské knihy a preskúmať hebrejské spisy kdekoľvek vo Svätej rímskej ríši a zničiť všetky, ktorých obsah bol nepriateľský voči Sv. písmu a kresťanskej viere. V septembri dorazil Pfefferkorn do Frankfurtu, domova najbohatšej a najmocnejšej židovskej komunity vo vtedajšom Nemecku. Na jeho príkaz mestská rada nariadila Židom zhromaždiť sa v synagóge, kde im rozkázali vydať svoje knihy. Židom bolo odobratých tisíc päťsto rukopisov a všetky boli uložené na radnici.

Židia nesedeli so založenými rukami. Humanistické štúdiá, aké podporoval Erazmus Rotterdamský, naznačovali, že po dlhej noci scholastického temna sa chystá svitnúť nový deň osvietenej tolerancie a tak sa Židia odvážili konať. Vyslali rabína Gumprechta Weissenana k arcibiskupovi z Mainzu, ktorého presvedčili, že Pfefferkornove aktivity narušujú jeho biskupskú jurisdikciu. Bolo nezvyčajné, aby jednotlivec bez úradnej hodnosti získal takéto splnomocnenie a cisárovo rozhodnutie okamžite vyvolalo protesty zo strany židovských zástupcov aj arcibiskupa z Mainzu, ktorý Pfefferkorna informoval, že jeho mandát je právne nedostatočný. Rabín Weissenan uspel a získal pomoc a záchranu pre miestnych Židov.

Inú kampaň za záchranu svojich kníh uskutočnili podplácaním dvoranov a ohováraním Pfefferkorna na cisárskom dvore počas zimy 1509–1510. Na jar sa ich úsilie vyplatilo. Cisár Maximilián I. nariadil frankfurtskej radnici vrátiť knihy. Aby zmiernil ujmu spôsobenú Pfefferkornovi a dominikánom a aby sa predišlo akýmkoľvek sťažnostiam zo strany Židov, že sa konalo ľahkovážne a bez dôkladného uváženia, vytvoril cisár komisiu na preskúmanie židovských kníh. Maximilián splnomocnil arcibiskupa z Mainzu, aby si vyžiadal správy od štyroch univerzít, ako aj od kvalifikovaných jednotlivcov. Jedným z týchto kvalifikovaných jednotlivcov bol Johannes Reuchlin, ktorý bol vymenovaný do komisie.

„Pre Židov bolo šťastím,“ píše Graetz, „že čestný, pravdovravný Reuchlin, tak nadšený pre hebrejskú a kabalistickú literatúru, bol požiadaný, aby vyjadril svoj názor na židovskú literatúru.“ Johannes Reuchlin bol po Erazmovi z Rotterdamu najvýznamnejším učencom svojej doby. Rovnako ako Erazmus a ostatní humanisti, aj Reuchlin považoval za podstatu vzdelanosti štúdium jazyka a nie štúdium dialektiky v scholastickom štýle. Na rozdiel od Erazma, ktorý sa obmedzil na latinčinu a gréčtinu, Reuchlin sa v 80. rokoch 15. storočia ponoril do hebrejčiny. Jeho záujem o hebrejčinu rozkvitol počas misie na pápežskom dvore v roku 1490.

Reuchlin cestoval do Talianska práve v čase, keď kríza okolo novo preložených hermetických textov a ich magického pozadia dosiahla svoj vrchol. Tam, vo Florencii, sa Reuchlin stretol s Lorenzom de Medici obnovenou Platónskou akadémiou. V roku 1463 poveril Lorenzov otec Marsilia Ficina prekladom textov zvaných Corpus Hermeticum, ktoré boli do Talianska privezené z Macedónska. Ficino sa potom ponoril do novoplatónskych mystérií, ktoré pred tisícročím zviedli k odpadnutiu od viery Juliána Apostatu. Ficino pomáhal pri preklade novoplatónskych textov Hermetica a Orphica, Chaldejských orákul, pripisovaných žiakom Zarathuštru, ako pytagorejských textov, ktoré nehovorili len o trojuholníkoch, ale obsahovali tiež mnohé magické zaklínadlá a ezoterické učenie.

V istom momente pojal pápež Inocent VIII. podozrenie, že novoplatónska akadémia sa venuje nielen starožitníctvu. V roku 1490, rok predtým než stretol Reuchlina, propagoval Giovanni Pico della Mirandola – Ficinnov žiak – štúdium mágie. Inocent VIII. zomrel v roku 1492 bez toho, aby vec rozriešil. Nahradil ho Alexander VI. (áno, Borgia). Vo svojich Sentenciách sa Pico bránil proti obvineniam a po verejnom vystúpení 18. júna 1493 ho pápež Alexander VI. zbavil všetkých obvinení. Tým sa otvorila cesta kresťanskému záujmu o mágiu.

Rok po Picovom oslobodení Reuchlin vydal spis De verbo mirifico, svoj pokus o oživenie filozofie, ktorá v poslednom čase upadla do scholastického spánku, tým, že ju prepojí s hebrejským jazykom, kabalou a mágiou. Spis je dialógom Žida Baruchia s niekdajším filozofom Sidoniom a Capnionom, ktorý je Reuchlinovým alter egom. Títo traja nie sú kvôli svojim náboženstvám rozdelení, ale vedú krásny ekumenický dialóg; podobne ako neskôr slobodomurári, sú zjednotení ezoterickou múdrosťou odvodenou z kabaly. Sokrates bol múdry muž, ale najmúdrejší bol Mojžiš, ktorý bol múdry nie vlastnými intelektuálnymi schopnosťami, ale duchom Božím. Iba tento duch, prenášaný z jedného národa na druhý a dnes známy ako kabala, robí človeka schopným preniknúť do tajomstiev prírody a to prostredníctvom zázračného slova. Najzázračnejším zo všetkých slov je nevysloviteľný tetragram IHVH, ktorý je podobný Pytagorovej tetraktys. Každé písmeno má svoj vlastný tajný význam. IHSVH je najtajnejšie meno, pretože pridáva písmeno označujúce Ježiša.

Reuchlin tvrdil, že filozofia bude „konať zázraky“. Zmení svet tým, že uvoľní silu magických slov, ktorými Boh sám prehovoril k Mojžišovi a Adamovi. Aby mohol adept začať štúdium mágie, musí sa naučiť hebrejčinu – len tak môže používať „praktickú kabalu“, čo je iné slovo pre mágiu. Mágia bola spôsobom, ako urobiť nebo na zemi a bola úzko spätá so vznikom nového vedeckého svetonázoru. V ľudovej predstavivosti bola spájaná so Židmi. Židia vraj vedeli, ako vysloviť zaklínadlá, ktoré prinášajú pozemské bohatstvo a moc.

Mágia a aj aplikovaná veda zahŕňali odklon od Kríža, čo znamená od Bohom ustanovenej nevyhnutnosti utrpenia v tomto živote, ktorému sa nemožno vyhnúť, ak chce človek dosiahnuť spásu. Toto si všimol o 400 rokov neskôr aj C. S. Lewis. Namiesto Kríža znalec praktickej kabaly ponúka techniky, ktoré umožňujú človeku získať to, čo chce.

Reuchlinovo De verbo mirifico prinieslo idey novoplatónskej mágie do krajín severne od Álp. V knihe sa Reuchlin pokúsil prelomiť bariéry oddeľujúce náboženstvo, filozofiu a mágiu prostredníctvom hebrejského jazyka všeobecne a najmä prostredníctvom rehabilitácie kabaly, ktorú považoval za ústnu ezoterickú tradíciu, pochádzajúcu od samotného Adama. Kabala, samozrejme, nemala žiadny starobylý pôvod. Pravdepodobne vznikla v 12. storočí v Provensálsku ako židovský ekvivalent albigénskej (katarskej) herézy – je to znovuzrodenie novoplatónskeho gnosticizmu.

Žiadny z jej zástancov to však takto nevidel. Namiesto toho ju považovali za pôvodnú teológiu, prinajmenšom rovnako starú ako kresťanstvo a pravdepodobne oveľa staršiu. Pico vo svojich spisoch ustanovil nevyhnutné spojenie medzi kabalou a mágiou. Reuchlin posunul jeho myšlienky o krok ďalej tvrdením, že prirodzená mágia je bez kabaly nemožná.

Reuchlin prezentoval hebrejskú mágiu obsiahnutú v kabale a úzko spätú s ich jazykom, jazykom samotného Boha. Tvrdil, že pretože Boh hovoril hebrejsky, hebrejské slová vyslovené správnym spôsobom majú okamžitý fyzický účinok. Nedokážu síce privodiť stvorenie ex nihilo, ale môžu rozkazovať anjelom, ktorých Boh poveril vládou nad stvorenstvom. Keď sa adept naučí hebrejsky, ako to urobil Reuchlin, naučí sa jazyk, ktorým Boh hovoril k Mojžišovi. Ľudia teraz mohli tým istým jazykom hovoriť k anjelom, ktorí riadia vesmír, a svojimi slovami tak konať zázraky. Zoroaster, prvý teológ, rozpoznal jedinečnú povahu hebrejských slov a preto zakázal akúkoľvek zmenu ich formy, pretože božská sila slova je účinná iba v pôvodnej hebrejskej podobe.

Vychádzajúc z toho, že Alexander VI. Pica zbavil obvinení, obhajoval Reuchlin spojenie medzi kabalou a mágiou, ktoré priniesol Pico. V Conclusiones Pico tvrdil, že okamžitý prístup k božským tajomstvám a silám je možný len prostredníctvom kabaly. Časť kabaly bola zároveň najvyššou formou magia naturalis. Reuchlin tvrdil, že kabala dokazuje platnosť kresťanskej viery a zároveň zodpovedá ezoterickej múdrosti Orfea, Pytagora a Zoroastra. Tým, že umiestnil magickú silu svojho systému do hebrejského jazyka, dúfal, že sa vyhne dichotómii, ktorú Cirkev podľa klasickej tradície ustanovila. Podľa tejto dichotómie človek získa moc nad prírodou, teda moc privolať zázrak alebo prosbou – čo je modlitba závislá od Božej vôle – alebo si ju vynucuje vyvolávaním zlých duchov. Kabala však ukazovala inú možnosť: strednú cestu medzi modlitbou a zlými duchmi – pomocou magických účinkov anjelských mien v hebrejčine. Teologicky to bolo nepravdepodobné, ale Reuchlin sa touto cestou vydal v nádeji, že sa vyhne obvineniam, že sa zaoberá čiernou mágiou.

Hebrejčina bola kľúčom k nadviazaniu kontaktu s dobrými duchmi, ktorých tichá pomoc umožňovala praktizovanie magia naturalis. Reuchlinova osudová láska ku kabale zapustila korene počas jeho cesty do Talianska, keď študoval u Obadaia Sforna, židovského lekára, filozofa a najmä zberateľa vzácnych hebrejských rukopisov a kníh. O dva roky neskôr sa Reuchlin vrátil do Talianska, tentoraz na cisársky dvor v Padove. Počas tejto cesty dostal školenie od cisárovho dvorného lekára menom Jacob ben Jehiel Loans. Reuchlin a Loans zostali v kontakte ďalšie desaťročie a Reuchlin opakovane vyjadroval obdiv svojmu židovskému učiteľovi.

V roku 1506 vydal Reuchlin De rudimentis Hebraicis, prvú hebrejskú gramatiku, ktorú napísal Nežid. O štyri roky neskôr, keď bol Reuchlin na vrchole svojich síl a reputácie, ho Pfefferkorn oslovil, lebo sa dopočul, že Reuchlin bol menovaný za znalca do komisie, ktorá práve posudzovala Pfefferkornov plán zhabať židovské knihy. Pfefferkorn odchádzal zo stretnutia spokojný, tvrdiac, že Reuchlin bol srdečný a dokonca mu láskavo vysvetlil jemné pravidlá etikety a protokolu na cisárskom dvore.

Reuchlin dokončil svoje hodnotenie 6. októbra 1510 a poslal ho cisárovi v zapečatenej obálke. Odporučil, aby dve knihy – Nizzachon a Toledoth Jeschu – boli zhabané a zničené; Židom by malo byť dovolené ponechať si ostatné. To znamenalo, že Reuchlin nezaradil Talmud medzi knihy, ktoré zosmiešňujú, ohovárajú a urážajú nášho Pána a Boha Ježiša a jeho matku, apoštolov a svätých. Reuchlin zároveň robil dojem, že tieto knihy nemajú v židovskej komunite žiadny význam. Reuchlin tvrdí, že žiadny pápež nikdy nedal spáliť Talmud – to je však lož, Gregor IX. a Inocent IV. ich dali spáliť množstvo. Reuchlin tvrdil, že pokresťančení Židia Peter Schwarz a Pfefferkorn trvajú na jeho spálení z osobných dôvodov.

„Nikto,“ pokračoval Reuchlin, „nemôže pravdivo povedať, že Talmud je úplne zlý a že sa z neho nedá naučiť nič dobré. Obsahuje totiž mnohé dobré lekárske predpisy a informácie o rastlinách a koreňoch, ako aj právne rozsudky zozbierané skúsenými Židmi z celého sveta.“ Reuchlin potom charakterizoval Talmud ako „dielo, ktoré je ťažké pochopiť“. Tiež povedal, že v Talmude je mnoho zvláštnych myšlienok, ale to neospravedlňuje jeho zničenie.

Obrana kabaly bola podľa neho zbytočná, pretože pápež už uznal jej hodnotu a Pico ukázal, že kresťania môžu jej učenie použiť na posilnenie kresťanskej viery. Židov nemožno nazývať heretikmi, pretože nikdy neodpadli od kresťanskej viery. Židia majú právo ponechať si svoj majetok vrátane Talmudu, pretože boli občanmi – vtedy nezvyčajný termín – Svätej rímskej ríše nemeckého národa.

Napriek tvrdeniu, že kabala nepotrebuje obranu, ju Reuchlin následne obhajoval a označil ju za „najtajnejšiu reč a slová Boha“. Tvrdil, že teológovia, ktorí nepoznajú hebrejčinu, robia vážne teologické chyby – tvrdenie, ktoré podľa dominikánov podkopávalo teológiu tým, že ju robilo závislou od biblického bádania, teda jazykových štúdií, a nie od dialektiky. Uzavrel to slovami: „Žiadny kresťan by nemal vynášať rozsudok nad Židmi, okrem svetského prípadu prejednávaného na svetskom súde. Nie sú totiž členmi kresťanskej cirkvi a ich viera nie je naša vec.“ Tvrdenie „ich viera nie je naša vec“ spolu s rovnako odvážnym tvrdením, že Židia majú práva ako občania, Reuchlina neurobilo miláčikom dominikánov, ktorých poslaním bolo, od čias Raymonda z Peñafortu obracanie Židov na katolícku vieru.

Reuchlin označil Pfefferkornove spisy za dielo nevzdelaného šíriteľa nenávisti, čím ustanovil rámec celej debaty: kultivovaný intelektuál proti nevzdelanému „taufft jud – pokrstenému Židovi“. Túto rasistickú nadávku prevzali Reuchlinovi podporovatelia, vrátane Erazma Rotterdamského. Bolo to niečo ako spor mons. prof. PhDr. Tomáša Halíka, Th. D., Dr. h. c., držiteľa Templetonovej ceny a farára Kuffu zo Žakoviec.

Pfefferkorn nazval Reuchlina judaizérom („židovčiacim“), výrazom, ktorý v tom čase medzi vzdelanými humanistami strácal svoj hanlivý význam. Reuchlinovo tvrdenie, že znalosť hebrejčiny je nevyhnutná pre správnu interpretáciu Biblie, urazilo teológov, no tešilo humanistov. Títo teológovia, pod vedením kolínskych dominikánov, stále disponovali značnou politickou mocou, hoci už nie takou ako v predchádzajúcich storočiach. Konflikt sa dostal do fázy humanisti verzus scholastici, hoci sa tým zakryla hlavná námietka Pfefferkorna a dominikánov – že Reuchlin židovčí. Židovčenie sa však stalo cnosťou pre tých, ktorí robili teológiu závislou od hebrejskej gramatiky; čoskoro sa rovnako vysoko ceneným stalo aj medzi reformátormi, ktorí verili, že teológia musí byť založená na „Písme samotnom“.

Netreba byť učeným teológom, aby človek videl, že Reuchlin premieňal Talmud a kabalu na meta-Písmo, ktoré malo slúžiť ako kritérium toho, čo je v Biblii platné. Hermetické texty sa stali skutočným Písmom a mali byť interpretované nie katolíckou Cirkvou, ale vznikajúcou akademickou elitou, ktorá sa učila pri nohách rabínov v atmosfére kvázi-slobodomurárskeho hermetizmu. Takouto elitou sú dnes Kantom, Heideggerom a Nietschem odchovaní teológovia, ktorí si nárokujú právo na výklad katolíckej viery.

A kto mal rozhodovať, či je konkrétny hebrejský text rúhavý alebo je naopak „skrytým pokladom“? Implikácia bola jasná: rozhodovať môžu iba tí, ktorí poznajú hebrejčinu. Najvyššia autorita v Cirkvi sa tak presúvala na tých, ktorí prijali hermetické poučenie od rabínov, ako bol Reuchlin. Reuchlin odporúčal, aby nemecké univerzity najali lektorov, ktorí by boli schopní a mali za úlohu učiť študentov hebrejčinu a vzdelávať ich v tomto jazyku.

Pfefferkorn získal prístup k Reuchlinovej správe a bol pobúrený. Každý znalec menovaný do komisie dal stanovisko podporujúce Pfefferkornov návrh – okrem Reuchlina. Na jar 1511 Pfefferkorn podal svoju interpretáciu udalostí v traktáte Handt Spiegel. Tvrdil, že Reuchlin bol podplatený Židmi. V dôsledku Reuchlinovho odporúčania cisár neobnovil príkaz na konfiškáciu židovských kníh. Reuchlin tento projekt zmaril a Pfefferkorn nahnevane reagoval: „Židia podplatili kresťanov na vysokých miestach… a naplnili uši dobrého cisára falošnými radami, takže Jeho cisárske veličenstvo nariadilo vrátiť knihy Židom.“

Pfefferkorn sa cítil dvojnásobne zradený, pretože na základe svojho súkromného rozhovoru s Reuchlinom v roku 1510 sa domnieval, že sa od neho nemusí ničoho obávať. Keď sa Reuchlin dozvedel, že Pfefferkorn pozná obsah toho, čo považoval za dôverné hodnotenie určené výlučne pre cisára, reagoval nemenej zúrivo. Obvinil Pfefferkorna z porušenia pečate na dôvernom liste a z nezákonného získania obsahu. Dodal, že Pfefferkorn je len figúrkou kolínskych dominikánov. Ortwin Gratius, vodca kolínskych dominikánov, v roku 1518 poprel akúkoľvek spojitosť s traktátom Handt Spiegel. Keď sa Handt Spiegel objavil na frankfurtskom knižnom veľtrhu v apríli 1511, Pfefferkorn bol v Mainzi.

Stojac na Reuchlinovej strane, Graetz tiež tvrdí, že Pfefferkorn bol pešiakom dominikánov, ktorí zosnovali plán na konfiškáciu Talmudu, aby mohli potom Židov vydierať. Keďže Židia sa nemohli zaobísť bez Talmudu, museli by svoje svoje bohatstvo nasypať do dominikánskych pokladníc a tak dosiahnuť vrátenie skonfiškovaných kníh. Graetz tiež tvrdí, že Pfefferkorn nalákal Reuchlina do pasce, no ani pre jedno ani pre druhé tvrdenie nepodáva žiadny dôkaz.

Dominikáni obvinili Reuchlina z neúprimnosti. Židovská nechuť a odpor voči kresťanom boli podľa nich všeobecne známe; každý Žid, ktorý opustil judaizmus a konvertoval na katolícku vieru, o tom mohol rozprávať. Iba niekoľko kresťanov, a najmä Johannes Reuchlin zo Stuckartenu, to popieralo a nechcelo priznať. Každý, kto to popieral, podľa nich nepoznal židovské písma; Reuchlinova priznaná neznalosť Talmudu znamenala, že dokument, pod ktorý sa podpísal, nie je jeho dielom.

Reuchlin bol v nevýhode, pretože bol chytený v rozpore. Tvrdil, že Talmud nie je škodlivý, no zároveň priznal, že ho nikdy nečítal. Dominikáni využili presilovku a pripomenuli mu, že nejde len o dve škodlivé židovské knihy a že Židia tie dve, ktoré spomenul, vôbec nezakazujú, ako tvrdil.

Reuchlin predložil svoj prípad cisárovi. Neuspokojil sa s čakaním na rozsudok a pustil sa do boja na poli politickej publicistiky, ktorú práve umožnil relatívne nový vynález kníhtlače. Koncom augusta alebo začiatkom septembra 1511 vydal Reuchlin svoj pamflet Augenspiegel, ktorý obhajoval židovské knihy, aj jeho vlastnú integritu nezaujatého a objektívneho učenca. Podľa Graetza však Reuchlin vonkoncom nebol filosemitom, ale naopak, bol zaprisahaným nepriateľom Židov. Jeho spisy boli presiaknuté rasizmom, vrátane rutinného označovania Pfefferkorna ako „taufft jud“ (Španieli by povedali marrano, alebo converso). Reuchlin chcel pre kabalistov zachrániť židovské písma. Ani on, ani jeho kolegovia nemali Židov radi a zastávali bludný názor, že krst nevymazáva židovstvo, pretože židovstvo je rasový, nie náboženský jav.

Pfefferkorn sa často a trpko sťažoval na rasistické poznámky profesorov a kazateľov, ktorí ho ako spolukresťania mali prijímať ako brata. Bolo preňho urážlivé, že jeho kresťanskí bratia o ňom takto zmýšľali po jeho krste. Tento biologický postoj ku krstu a konverzii sa objavil až po kríze neúprimnými conversos v Španielsku. Pred tým sa krstom stával zo Žida kresťan a nikoho nezaujímalo, aký je jeho telesný pôvod. Otázka bola náboženská, nie telesná. No množstvo neúprimných obrátení vykonaných zo zištných dôvodov, a obrovský problém, ktorý to spôsobilo v Španielsku, zjavne podporil tento mylný postoj.

V novembri 1510 vydala teologická fakulta univerzity v Kolíne dve správy reagujúce na Reuchlinov list cisárovi. Teológovia pripomenuli Reuchlinovi, že Talmud obsahuje nielen omyly a nepravdy, ale aj rúhania a herézy proti ich vlastnému zákonu. Z tohto dôvodu pápeži Gregor a Inocent nariadili spálenie uvedenej knihy. Talmud a kabala boli skazené; boli zásadne odlišné a nevyjadrovali zámer Mojžišových kníh, ani kníh iných (hebrejských) prorokov a mudrcov. Kolínska fakulta rozhodla, že Pfefferkorn a dominikáni konajú v záujme spoločného dobra. To znamenalo, že „bolo by bezbožné dovoliť im používať také knihy, ktoré by tí, čo sa vysmievajú a rúhajú Pánovi Kristovi, mohli používať na vyučovanie svojich detí“.

Cisárom to nepohlo. Odmietol obnoviť nariadenie o konfiškácii kníh. Židia boli cisárovým verdiktom nadšení. Pfefferkorn a Hoogstraten pobúrení. Hoogstraten síce netvrdil, že Židia podplatili Reuchlina, ale mnohí iní áno. Graetz píše, že Reuchlina najviac trápilo obvinenie z podplácania a rázne ho odmietal. Reuchlin priznal, že mal so Židmi styky, ale tvrdenie, že bol podplatený, ho rozbesnilo. Reuchlinov Augenspiegel spôsobil okamžitú senzáciu. Do niekoľkých týždňov sa čítal po celom Nemecku. Geiger tvrdí, že keď Židia v roku 1510 dostali svoje knihy späť, stratili o spor záujem. Graetz tvrdí, že Židia prirodzene videli v Reuchlinovi svojho obhajcu a rovnako prirodzene propagovali jeho knihu. Mať na svojej strane jedného z najvýznamnejších kresťanských učencov Európy, ktorý obhajuje Talmud, spôsobilo, že Židia si v úžase pretierali oči.

(dokončenie v II. časti)

PDF (formát pre tlač)