Jozef Bábik ako katolícky kňaz a jeho svedectvo o pravde a mýtoch o oslobodení Slovenska v roku 1945

Radomír Tomeček
22. mája 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Rok 1945 priniesol koniec II. svetovej vojny (1939 – 1945). Koniec každej vojny je spojený so spontánnou radosťou ľudí, a to najmä ľudí hlásiacich sa k strane víťazov. Túto radostnú atmosféru často vytvárajú a následne aj udržiavajú mocenské orgány víťazných mocností, v záujme šírenia politickej propagandy.

Bubnovanie oslavujúce víťazov zvyčajne prehluší všetky hlasy, poukazujúce na často nemravnú a falošnú podobu nastupujúcej povojnovej politickej moci. Ak by sa niekto rozhodol vydávať svedectvo o hanebnom správaní sa víťazov, musí predpokladať nepriateľskú reakciu voči sebe. A mnoho týchto statočných svedkov muselo zaplatiť vysokú daň za svoju vernosť pravde aj na Slovensku po roku 1945.

Jozef Bábik (1917 – 2000), slovenský rímskokatolícky kňaz, zaznamenal skutočnú realitu pôsobenia sovietskeho vojska v Banskej Štiavnici pri prechode frontu v roku 1945. Jeho svedectvo poskytuje veľmi cennú výpoveď pre každého, kto chce nazrieť do histórie Slovenska bez predsudkov a mýtov. Práve tieto udalosti stáli na začiatku procesu podrobenia našej vlasti nastupujúcej komunistickej diktatúre.

Jozef Bábik ako kňaz v Banskej Štiavnici a jeho zápisník

Jozef Bábik sa narodil 1. augusta 1917 v slovenskej obci Malý Báb (v súčasnosti sa nazýva Báb) ležiacej v okrese Nitra. Jeho rodičmi boli Gašpar a Etela, rodená Vencelíková, ktorí boli roľníkmi.

Mladý Jozef navštevoval ľudovú školu v rodnej obci a následne študoval na gymnáziu v Nitre, kde zmaturoval v roku 1937. V ďalšom období pokračoval v štúdiu teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Mons. ThDr. Michal Buzalka (1885 – 1961), svätiaci biskup Trnavskej apoštolskej administratúry, vysvätil Jozefa Bábika za kňaza Trnavskej apoštolskej administratúry 7. júna 1942.

J. Bábik pôsobil ako kaplán v Pobedime, v okrese Nové Mesto nad Váhom. Jeho ďalším miestom kňazskej činnosti bola Banská Štiavnica, kde pokračoval ako druhý kaplán od 1. októbra 1943. František Ralbovský (1918 – 1986) bol prvým kaplánom v tejto farnosti. Vtedajším farárom a dekanom v Banskej Štiavnici bol František Jankovič (1894 – 1962), známy aj ako hospodársky a kultúrny činiteľ, budovateľ mesta a politik.

PhDr. Martin Lacko, PhD. (* 1976), slovenský historik, redakčne pripravil dielo Jozef Bábik „Keď prišli Rusi…“ Denník kňaza z prechodu frontu v Banskej Štiavnici v roku 1945, ktoré v roku 2023 vydalo Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 – 1945 v Partizánskom. Zápisník J. Bábika, kaplána v Banskej Štiavnici, predstavuje unikátne svedectvo doby, zachytené priamym svedkom historickej udalosti. Tento zápisník predstavuje súbor denníkov, ktoré boli spísané v období rokov 1937 až 1954.

Práve takéto svedectvá veľmi neradi počúvajú tvorcovia mytológie o „oslobodení“, ktorá v povojnovom období neustále zastiera skutočné duchovné a mravné dôsledky mocenského ovládnutia Slovenska šíriteľmi komunistickej ideológie. Dr. M. Lacko poukazuje na jednu z marxistických publikácií z roku 1985, ktorá hodnotí udalosti roka 1945 nasledovne:

„Jar roku 1945 priniesla do našej vlasti vytúženú slobodu. Po ťažkých bojoch, strastiach a stratách, slávna Sovietska armáda zavŕšila svoju neľahkú, ale víťaznú cestu, a vymanila naše národy spod fašistickej poroby.“

Je pozoruhodné, že tento vtedajší komunistický oficiálny výklad dejín konca II. svetovej vojny je stále použiteľný aj v našej pokrokovej súčasnosti. Možno ho využiť na účely znevažovania historickej túžby Slovákov po vlastnom štáte, ktorá bola naplnená až v roku 1939. Práve prvá Slovenská republika (1939 – 1945)musela zaniknúť v roku 1945, a uvoľniť cestu Československu pod patronátom sovietskej komunistickej diktatúry.

Dr. M. Lacko poukazuje na súvislosť medzi budovaním kultu „oslobodenia“ a likvidáciou slovenskej samostatnosti, a pokračuje:

„Povedané zrozumiteľne – „oslobodenie“ a obnova Československa spravili bodku za dejinným vývojom, a každá zmienka o slovenskej samostatnosti bude odteraz zločinom proti štátu. (…). Augustové povstanie, víťazstvo ZSSR, Červenej armády, obnova Československa, používali sa dokonca ako najvyššie ideologické zdôvodnenie prenasledovania Slovákov, a udeľovania drakonických trestov za to, že požadujú vlastný štát.“

Banská Štiavnica a slovenské národné povedomie

Banská Štiavnica bola jedným z najznámejších slovenských miest, keďže bola hlavným producentom striebra v Uhorsku. Bola sídlom „Banskej akadémie“, prvej banskej vysokej školy na svete, pôsobiacej približne 200 rokov. Banská Štiavnica získala výsady municipálneho mesta v roku 1872, avšak zníženie intenzity banskej činnosti oslabilo aj význam tohto mesta.

Ľudia žijúci v Banskej Štiavnici preukázali slovenské národné povedomie už v období silnej maďarizácie v 19. storočí, keď prispeli k rozvoju národného života. Ľudevít Lupták, v publikácii z roku 1939 o tomto meste, konštatuje:

„Obyvatelia Štiavnice boli vždy Slováci, u pospolitého ľudu domácou rečou bola výhradne slovenčina. Za 20-ročného trvania republiky Československej dokázal pospolitý ľud štiavnický svoju národnú uvedomelosť tým, že živelne odolával všetkým čechizačným a centralistickým tendenciám.“

Podľa štatistických údajov žilo v Banskej Štiavnici v roku 1919 15185 obyvateľov. Z toho 81,7 % bolo katolíkov, 14,6 % evanjelikov a 3,5 % Židov. Štefan Nemčok (1912 – 1996), akademický maliar a jeden z rodákov, poskytol zaujímavé svedectvo o Banskej Štiavnici, vzťahujúce sa na obdobie po roku 1918:

„Po roku osemnástom toto mesto bolo považované za maďarónske. Česi, ktorí vo veľkom počte nahrnuli sa sem a obsadili 90 % tak úradníckych, profesorských, ako aj podradnejších miest, obviňovali Štiavničanov, že v meste hovorilo sa po maďarsky. Štiavnica bola vždy slovenská. Keď aj v strede mesta ostali zvyšky maďarských rodín v baníckych domoch, v strmých uličkách hovorilo sa aj za Maďarska len po slovensky. (…). Z týchto rodín utvoril nebohý dekan – farár a poslanec F. Jankovič, Hlinkovu ľudovú stranu, so sídlom v Katolíckom spolku.“

Voľby do poslaneckej snemovne československého parlamentu v Banskej Štiavnici v roku 1935 priniesli výsledky, podľa ktorých koalícia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany získala 38,9 %, sociálnodemokratická strana 26,9 %, kresťansko-sociálna strana 11,6 %, národní socialisti 7,1 % a komunisti 8,2 % voličov. Bolo zjavné, že toto mesto volilo opozične a protivládne, čím vyjadrovalo nespokojnosť s vládnou politikou Československej republiky.

Vyhlásenie autonómie Slovenska, ku ktorému došlo v Žiline 6. októbra 1938, bolo v Banskej Štiavnici prijaté s nadšením. Miestny kronikár zaznamenal túto udalosť nasledujúcimi slovami:

„Vlna nadšenia valila sa z ulice do ulice a ľud nikým nezvolávaný, spontánne zišiel sa v tisícovom zástupe, a už valil sa obrovský sprievod mestom na čele s autonomistickou zástavou.“

Vyhlásenie Slovenského štátu, zo dňa 14. marca 1939, bolo miestnym kronikárom zapísané takto:

„Odpoludnia rozozvučali sa amplióny a tlmočili historickú udalosť vyhlásenia Slovenska za samostatný štát. Zazneli aj zvony v slávnostnej harmónii. Amplión bol v okne okresného úradu. Zahučala siréna. V meste ľud sa zhromažďoval, gratulovali si navzájom, objímali sa.“

Jozef Bábik pochováva obete partizánskeho vraždenia v roku 1944

J. Bábik bol katolíckym kňazom so slovenským národným povedomím. Bolo prirodzené, že jeho postoje boli antikomunistické. Bol presvedčený o tom, že Slováci majú právo na svoj vlastný štát, ako každý iný národ. Podľa neho Slováci nemajú žiadnu povinnosť byť súčasťou Československej republiky.

Na formovanie osobnosti J. Bábika mali vplyv aj tragické udalosti, spojené s povstaním na Slovensku, ku ktorému došlo v auguste 1944.Toto povstanie, komunistami premenované na „Slovenské národné povstanie“, ukázalo aj J. Bábikovi, ako vyzerajú pomery na „slobodnom povstaleckom území“. A bolo pre neho aj zlým znamením pre budúce pomery v novej Československej republike.

Ján Zeman (1909 – 1993) bol veliteľom partizánskej brigády „Za slobodu Slovanov“, ktorá svojvoľne zaistila približne 300 obyvateľov obcí Veľké Pole a Píla v okrese Žarnovica a blízkeho okolia. Títo slovenskí občania nemeckej národnosti boli následne prevážaní v uzavretých vagónoch počas 4 dní.

V noci z 25. na 26. septembra 1944 boli privezení na železničnú stanicu v Banskej Štiavnici. Ľudia z vagónov, ktorí ešte neboli zadusení po strašnej ceste týmto vlakom smrti, boli brutálne postrieľaní uvedenými partizánmi. Komunistický režim odmenil J. Zemana za jeho zásluhy v odboji funkciou generála a poslanca.

Mladý kaplán J. Bábik pochovával zdeformované telá týchto obetí na cintoríne pri Novom zámku. Na mieste tohto veľkého zločinu v súčasnosti stojí pomník, vybudovaný z podnetu Cornelia Prommera. Na tomto pomníku sú uvedené mená obetí, avšak úrady nedovolili umiestniť naň informáciu o strojcoch tejto vraždy. Aj takýto prístup k historickej pravde poukazuje na pomery na našom „oslobodenom“ Slovensku.

J. Bábik počas svojho núteného pobytu v exile napísal o vyššie zmienenej beštialite partizánov tieto slová:

„Vo svojom kňazskom živote musel som vykonať nejednu smutnú povinnosť. Najstrašnejšou však bola povinnosť zapísať do štiavnickej matriky mená vyše 70 zavraždených koncom septembra 1944. Po strašnej noci ráno rukojemníci vynášali mŕtvoly povraždených z vagónov a kládli ich na kopu. Okolo obeda odniesli tých, ktorých prežití identifikovali, na cintorín pri Novom zámku. Hrob kopali internovaní štiavnickí občania. V niektorých mŕtvolách hrobári videli klince a čepele nožov, a iné ostré predmety, ktoré boli vrazené do ich tiel.“

Banská Štiavnica a blížiaca sa Červená armáda

J. Bábik zaznamenal vo svojom zápisníku skutočnosti spojené s príchodom Červenej armády do Banskej Štiavnice tak, že vojakov tejto armády označil podľa zvyčajného vnímania ako „Rusov“. Presnejším označením je termín „Sovieti“.

Dňa 4. marca 1945 bola tretia pôstna nedeľa. V zápisníku J. Bábika je vo vzťahu k tomuto dátumu uvedené:

„Začalo sa to vlastne včera v III. nedeľu veľkopôstnu, tak rýchlo, že sme sa ani nenazdali. (…). Vedeli sme, že front sa približuje. Ale rýchlosť pohybu sme nepoznali, nečakali. A tak pred treťou p. dekan dostal pokyn od nemeckého veliteľstva opustiť B. Štiavnicu. (…). Ale nedalo sa váhať. Za hodinu sa pripraviť a rozlúčiť sa s mestom, s ktorým za svojho 27-ročného účinkovania takmer zrástol.“

Hrozba vojnových udalostí podnecovala snahy zachrániť všetko cenné. J. Bábik bol predovšetkým katolíckym kňazom, a preto, v pondelok, 5. marca 1945, zapísal:

„Ešte včera som odkázal sestričkám v ľudovej kláštornej škole, že odnesiem z ich kaplnky najsvätejšiu Eucharistiu. Ponáhľal som sa. Požiadali ma, aby som im ju ponechal. (…). Plakali, ale stalo sa.“

A vo vzťahu k nútenej evakuácii ľudí, mladý kňaz uvádza:

„Takto ešte dnes dobre vyše 200 chlapov muselo evakuovať, hoci Š. Mach, minister vnútra, v B. Bystrici a či vo Zvolene, vyhlásil, že nebudú trhať mužov od žien a detí. Lenže vojenské komando robí podľa svojich zákonov a tie sú iné. Bolo zase plaču. Pravdaže, čo šikovnejší sa poukrývali. Niektorých aj prepustili.“

Budovanie krytov počas svišťania granátov a príchod Sovietov

Ľudia v Banskej Štiavnici pochopili, že na účely prežitia je potrebné vybudovať kryty. Bolo nevyhnutné prispôsobiť pivnice na podmienky znesiteľné pre život a vybaviť tieto priestory zásobami.

J. Bábik poukázal dňa 5. marca 1945 na život v bunkri nasledovne:

„Pripomínalo mi to trochu čas starých katakomb. (…). Spať sa nedalo. Len čo človek prižmúril oko, už to tresklo. (…). Delostrelecké granáty dopadali okolo nás. (…). Boje trvali až do rána. Rovnako štekali guľomety a automaty, ako aj mínomety a granátomety. Zdalo sa nám, že pol mesta ľahlo popolom.“

Nasledujúci deň priniesol skúsenosť stretnutia sa so Sovietmi:

„Ledva sme sa dočkali rána. Čo sa stalo? Kto je tu? To boli naše otázky. A tu naraz došla správa: Rusi sú na uliciach! Človek sa cítil všelijako. Mrazilo to. Veď sme všeličo počuli. (…). Frontoví vojaci začali robiť prehliadku!“

Sovieti prenikli 6. marca 1945 do krytu, v ktorom bol aj J. Bábik, ten o správaní sa vojaka uvádza:

„Hľadá zbraň a Germánov. Ako prehadzuje, tak všetko prehadzuje a metá von tú čistú bielizeň na hnusnú pivničnú zem. Tu príde na krabičku s prsteňmi a hodinkami. Strkal ich do vačku. Na ten pohyb nikdy nezabudnem. Keď som ho prosil, aby niečo vrátil, pohrozil mi zlostne ani diabol.“

Aj slovenské ženy mohli spoznať skutočnú podobu prichádzajúceho „oslobodenia“, J. Bábik spomína:

„A nad to všetko prišli zvesti o násilných smilstvách so ženami. Bez každého rozdielu. Ale pre tieto svinstvá nemám už atramentu. Podotýkam, čo zažili ženy v našom kryte len v tento deň, to sa nedá slovom vyjadriť. Pri každom kroku po schodoch triasli sa ako šialené.“

Tragédia duší vzbúrených proti Bohu

Násilnosti a lúpeže spojené s príchodom Sovietov priniesli aj cenné poznanie dôsledkov boľševickej vzbury proti Božiemu zákonu na duše všetkých biednych vzbúrencov. Možno poukázať aspoň na niektoré postrehy J. Bábika, zamerané na pripomenutie tejto duchovnej a morálnej tragédie.

Zápis J. Bábika z 11. marca 1945 pripadol na štvrtú pôstnu nedeľu. V tento deň popoludní došlo k prehliadke fary. Mladý kňaz uvádza:

„Nejaký dôstojník s vojakom a jeden náš civil (nepoznal som ho). Neviem, čo hľadali, lebo celá prehliadka vyzerala, akože si krátia chvíľu. (…). Prečo som vraj šiel za popa – prečo sa modlím – radšej za inžiniera som mal ísť. A potom dôstojník vraví: „Boha net“ a fúkol do vzduchu. (…). A keď došla reč na „žionku“, že ju nesmiem mať, diabolsky šibol na mňa, že prostitútky a k… môžem mať, že on to pozná. (…). Sviňa si myslí, že každý sa v bahne váľa ako ona. Tu som videl ovocie výchovy bez Boha. (…). Bez žienky vraj to niet život. (…). Pudový život – život zvierat!“

Ďalšia bolestná spomienka J. Bábika je z 13. marca 1945:

„Sestričky v chudobinci tiež mnoho trpia. Orabovali ich – byty obsadili! Jednu tam znásilnili. Hrôza. Také dni Štiavnica nezažívala od tatárskeho plenu. A vraj iné mestá sú na tom ešte horšie. A čo tu vyšlo na škodu, to sa nedá zachytiť. Kamkoľvek sa obráti človek, vidí, že najviac vecí vyšlo nazmar, nie pre vojnu, ale náročky z vášne nivočiť!“

Slovenská vlajka a dvojkríž musia preč

J. Bábik bol aj slovenským vlastencom, a preto venoval pozornosť politickým zmenám, ktoré znamenali postupné likvidovanie všetkých prejavov slovenskej národnej a štátnej suverenity. V stredu 28. marca 1945 napísal do svojho zápisníka:

„Od včerajška veje na radnici nová vlajka. Bývalá československá a terajšia československá. A slovenská je kde? Popoluška! Ako to padne každému aspoň trochu Slovensku cítiacemu srdcu? Vidím niekedy na rumunských autách ich nacionálnu zástavu. Tým aspoň to zostalo. A nám?“

Mladý kňaz pociťuje bolesť zo skutočností poukazujúcich na blížiaci sa proces likvidácie slovenskej štátnosti, a pokračuje:

„Či naša zástava nie je dosť čestná? Či nezaslúžila si byť tam? Či v rokoch meruôsmych nebola symbolom našich vojsk? Čo bude, ako bude, ešte nik nevie. Musíme čakať. Jedno je, že ešte veľké kataklizmy prejdú, kým zrodí sa povestná „nová“ Európa.“

Príchod osloboditeľov, spojených so šírením komunizmu, možno vnímať aj zo zápisu z 3. apríla 1945:

„Slovensko už bude oslobodené. (…). Mal som v ruke komunistickú brožúru č. 1. Vábivé! Zaujímavé je pritom, že stojí na stanovisku samobytného slovenského národa. Odrazu akí národovci! Predsa boj Hlinkovej ľudovej strany a existencia slobodného, tzv. slovenského štátu, neboli márne. Ovocie nepriniesli. Len ktosi iný chce si ho privlastniť. (…). Lebo po ovocí poznáš strom. (…). Jedno je isté, že my sme tuná doma, my sme tuná páni. Nám patrí výnos z tejto zeme celý! Sláva Slovenskej Republike!“

Zápisník J. Bábika z 19. apríla 1945 so znepokojením konštatuje:

„Ďalej je veľmi nápadné, že na pečiatkach našich úradov niet už slovenského štátneho znaku. Dvojkríž! Ako skoro ťa vyhodili. Tvoji vlastní. (…). A preto, divné je to, a bolestne sa to dotkne slovensky bijúceho srdca, keď odstrániť dvojkríž bola prvá úloha novej vlády.“

Príchod Červenej armády do Banskej Štiavnice a nové pomery

V obnovenej Československej republike nastúpili noví nositelia moci. V Banskej Štiavnici po prechode frontu politické vedenie v meste prevzali „Revolučný okresný národný výbor“ a „Miestny národný výbor“.

J. Bábik nebol vôbec nadšený z týchto politických zmien, a 29. mája 1945 do svojho zápisníka napísal:

„Všade rovnaká nálada, lebo všade rovnaké poriadky, všade dostali sa k moci rovnakí ľudia. Zo spodiny nebude nikdy elita. (…). Zatiaľ v meste Národná bezpečnosť zaisťuje celé desiatky vinných a nevinných ľudí, takže pomaly človek bude sa hanbiť ísť po ulici, nakoľko už len málo statočných ľudí blúdi po slobode.“

So zreteľom na politické zmeny na Slovensku po roku 1945 je vhodné poukázať aj na slová J. Bábika, ktoré sú veľmi poučné pre súčasných slovenských katolíkov. Jeho stanovisko je odpoveďou na otázky spojené s koreňmi duchovného a mravného rozvratu modernej slovenskej spoločnosti. Mladý kňaz 4. júla 1945 konštatuje:

„Stojíme pred sviatkom sv. Cyrila a Metoda. Oni to boli, čo kristianizovali naše kraje. A teraz nastáva niečo opačného. Začalo odkristianizovanie nášho národa.“

J. Bábik nebol ojedinelým kritikom správania sa príslušníkov Červenej armády. Napríklad Jan Masaryk (1886 – 1948), minister zahraničných vecí Československej republiky, britskému veľvyslancovi v Moskve v marci 1945 povedal:

„Správanie sa Červenej armády na čs. území bolo veľmi tvrdé a pozbavovalo ľud tých tradičných slovanských sympatií, ktoré k Rusku mali.“

Karol Šmidke (1897 – 1952) bol významný slovenský komunistický vodca a podporovateľ povstania z roku 1944. Musel sa stiahnuť z politiky po obvinení z „buržoázneho nacionalizmu“ v roku 1950. K obvineniu tohto komunistu mohlo prispieť aj jeho presvedčenie, ktoré vyjadril, hoci nie verejne, v roku 1945:

„Čo my sme (Pozn.: rozumej komunisti) 25 rokov budovali, Červená armáda za noc zničila.“

Svedectvo J. Bábika poukazovalo aj na zločiny Nemcov. Svedčí o tom napríklad záznam v jeho zápisníku z 22. apríla 1945:

„Ešte v piatok sme pochovávali nebohého Viliama Cicku, ktorého Nemci zastrelili pri Bystrici, lebo držal s partizánmi. Je to bolestné počuť, koľko viac-menej nevinných obetí poslali na druhý svet.“

Jozef Bábik a jeho život po roku 1945

J. Bábik a jeho kritický postoj k budúcemu vývoju pomerov na Slovensku po roku 1945 bol zjavne správny. Nový politický režim bol otvorený šíreniu komunistickej ideológie, ktorá následne predstavila aj svoju brutalitu. Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský prezident a rímskokatolícky kňaz, bol 18. apríla 1947 popravený po politickom procese vedenom pod patronátom komunistov.

Po zlikvidovaní katolíckej hlavy prvej Slovenskej republiky nastalo prenasledovanie sympatizantov tohto štátu a kritikov komunizmu. Štátna bezpečnosť zatkla vyše 700 Slovákov v období leta a jesene roku 1947. Patril k nim aj J. Bábik, ktorý bol držaný vo väzbe v Justičnom paláci v Bratislave od 15. septembra 1947 do 2. júla 1949. Zatknutý bol aj jeho kolega, kaplán F. Ralbovský.

J. Bábik bol podmienečne prepustený v júli 1949 a mal čakať na súd, ktorý mal byť v jeseni toho roka. Podľa hodnotenia historikov, v tomto období bolo zvykom aj brutálne bitie zaistených osôb zo strany vyšetrovateľov, ktorí nútili tieto osoby podpisovať pripravené protokoly, bez možnosti prečítania ich obsahu.

Keďže J. Bábik odmietal pomáhať pri budovaní komunistickej diktatúry naháňaním sedliakov do roľníckych družstiev a bol obvinený aj zo špionáže, začal uvažovať o úteku za hranice. Prechod cez prísne stráženú hranicu vyžadoval preplávať rieku Moravu spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Bolo to v januári 1952.

Rozsudkom z 19. februára 1952 bol J. Bábik odsúdený v neprítomnosti za zločin prípravy úkladov o republiku na 5 rokov nepodmienečne a na prepadnutie majetku. Spolu s ďalšími dvoma mužmi v zmysle tohto rozsudku boli vinní, že „spolčili sa s členmi protištátnej organizácie „TPO“, zameranej na obnovu takzvaného Slovenského štátu“.

František Zsolnai, bývalý politický väzeň, povedal o J. Bábikovi pri príležitosti jeho úmrtia aj toto svedectvo, zaznamenané v roku 2000:

„Mons. Bábik bol 30. mája 1948 obžalovaný v procese s banskoštiavnickou ilegálnou skupinou, ktorej cieľom bolo obnovenie slovenskej štátnosti, budovanej na princípoch kresťanskej spolupatričnosti. Menovaný duchovne, ale aj finančne prispieval a všestranne podporoval úsilie vtedajšej ilegálnej skupiny, ktorá v prevažnej miere skladala sa zo študentov bývalej Vyššej lesníckej školy, na ktorej som sám študoval.“

J. Bábik bol po úniku za hranice v Rakúsku v meste Wels, v utečeneckom tábore nachádzajúcom sa v americkej okupačnej zóne. Pôsobil tu ako kaplán pre slovenských utečencov do februára 1954. Následne putoval do Spojených štátov amerických, kde sa usadil v mestách Cleveland a Lorain v štáte Ohio. Vykonával činnosť kaplána pre Slovákov, a to až doku 1964. Bol známy ako kňaz – národovec.

Po návrate do Európy sa od roku 1965 stal vedúcim „Slovenskej katolíckej misie v Londýne“. Britskí Slováci založili v roku 1972 „Slovenský kruh vo Veľkej Británii“ („Slovak Circle in Great Britain“), a J. Bábik viedol jeho sociálny výbor. „Kruh“ sa hlásil k programu „Svetového kongresu Slovákov“, ktorého bol inštitucionálnym členom.

J. Bábik bol vo Veľkej Británii známy podporovaním duchovných cvičení a pútí, kultúrnych a spoločenských stretnutí. Mal veľké sociálne cítenie a bol veľmi štedrý. Prostredníctvom britskej rozhlasovej stanice BBC jeho slovo prenikalo aj do rodnej vlasti.

V dôsledku vážnej choroby musel svoju misiu v Londýne zanechať. V roku 1993 sa vrátil na Slovensko k svojej sestre do Bratislavy. V tom istom roku bol aj v plnom rozsahu súdne rehabilitovaný. Pápež Ján Pavol II. udelil v marci 1994 J. Bábikovi čestný titul „monsignor“ za celoživotnú prácu. Zomrel dňa 1. júla 2000.

Nech je Mons. J. Bábik a jeho statočné svedectvo povzbudením pre každého z nás, ako nezradiť katolícku vieru a ani svoj vlastný národ a štát. Najmä v čase skúšky, keď bubnovanie propagandy akýchkoľvek aktuálnych „víťazov“ chce prehlušiť pravdu.

PDF (formát pre tlač)