Európa v rozklade: Starostka Reykjavíku a luteránsky biskup sa zúčastnili pochodu hnutia Slut Walk (Chodiť ako šľapka), ktoré bojuje proti predsudkom

4. augusta 2026   Aktuality   Kríza spoločnosti

Pamätáte sa ešte na dobu, keď európskym ženám prekážalo, ak ich niekto označil za „šľapku“, čiže za ženu živiacu sa prostitúciou alebo správajúcu či obliekajúcu sa na úrovni prostitútky? Tým časom je, zdá sa, koniec, rovnako ako rozhorčeným výkrikom otcov, ktorí svojim dcéram podvečer pred ich vychádzkou do mesta za zábavou vyčítajú, že sa obliekajú ako nejaké „šľapky“. Pokrok, je skrátka pokrok…

Starostka islandského Reykjavíku, mladá plavovlasá krásavica, na prvý pohľad nevinného výzoru, ako vidno na fotografii v linku, hrdo nosí tričko sa nápisom Ég er Drusla, čo po islandsky znamená – Som šľapka.

https://europeanconservative.com/articles/commentary/whatever-happened-to-dignity/

Spolu s pani starostkou sa 25. júla na 11. ročníku (na Islande) pochodu hnutia Slut Walk (Chodiť ako šľapka) zúčastnila aj ďalšia persóna, od ktorej by sme to ešte pred cca 40 rokmi určite neočakávali – evanjelický biskup. No a Islandská evanjelická cirkev spustila v súvislosti s hnutím Slut Walk, po islandsky Drusluganga, pastoračnú službu „pre ľudí pracujúcich v prvej línii boja proti rodovo podmienenému násiliu“. Ako samotná cirkev referuje, iniciatíva bola predstavená práve na pochode Slut Walk / Drusluganga.

https://www.icelandreview.com/news/national-church-offers-free-support-for-gender-violence-activists/?srsltid=AfmBOorBFmM0rCn3-FPv7g7c21NvhlR9bJHJ4ptLuk2zeT2vD4acHH2u

Ako vlastne vzniklo hnutie Slut Walk, ktoré oblažuje euroatlantický priestor už 15 rokov? Začalo sa to v Kanade, keď policajný strážnik Michael Sanguinetti a jeden vyšší policajný dôstojník v roku 2011 vystúpili na konferencii Yorkskej univerzity o prevencii kriminality a riešili problematiku znásilnenia. Počas prejavu Sanguinetti prerušil vyššieho dôstojníka a povedal pamätnú vetu, ktorá bola diktovaná zdravým rozumom, avšak v ére neomarxistického „woke“ šialenstva pobúrila všetky pokrokové súdružky:

„Povedali mi, že to nemám hovoriť, ale: aby sa ženy nestali obeťami, mali by sa tiež vyhýbať obliekaniu sa ako šľapky.“

Netreba dodávať, že po tomto výroku, podobne ako vo filme Anton Špelec ostrostřelec stuhlo všetko živé v miestnosti, aby sa následne strhol neopísateľný krik. Strážnik sa o pár dní už verejne ospravedlňoval a kajal, že si dovolil poukázať na prostý fakt, že: dnešné dievčatá a ženy sa obliekajú tak, ako sa obliekali kedysi prostitútky. Ba častokrát tak, žeby sa „slušná“ prostitútka hanbila takto vyjsť na ulicu.

Reakcia žien aj ich mužských ľavicovo-liberálnych mentorov presne zodpovedala dobe, v ktorej žijeme. Namiesto dištancovania sa od slova „šľapka“ a všetkého, čo s ním súvisí, ženy sa k nemu hrdo prihlásili, ako môžeme pozorovať aj na starostke Reykjavíku. Sú skrátka hrdé na to, že sa obliekajú ako „šľapky“ a nikto im to nevezme.

Hneď v októbri 2011 zorganizovali v New Yorku pochod, na ktorom sa prezentovali čerstvé „šľapky“ v sieťkovaných pančuchách, dámskych nohavičkách a podprsenkách.

Následne sa pochody „šľapiek“ rozbehli do celého sveta a majú ich v Austrálii, Británii, Švajčiarsku, Nemecku, Latinskej Amerike a aj na Islande. Všade na nich feministické účastníčky a hrdé „šľapky“ demonštrujú, že sa chcú obliekať ako šľapky a nikto im v tom nebude brániť, pričom zároveň upozorňujú na rodovo motivované násilie a obťažovanie.

V súvislosti s tým prízvukujú, že nezáleží na tom, čo majú oblečené a aké časti tela vystavujú na verejnosti. Muži sa nemajú nekontrolovane vzrušovať a pokiaľ sa nedokážu ovládať, nemajú sa pozerať. Prípadne sa majú opýtať, či by potenciálna „šľapka“ nemala záujem o fyzický kontakt a ochotne sa na túto prácu podujať, bez akýchkoľvek pripomienok ku jej vzhľadu a k budúcnosti ich vzťahu, o rodinnom živote a deťoch ani nehovoriac.

Na dianie v rodnom Islande reagovala aj konzervatívna novinárka Íris Erlingsdóttirová na stránkach portálu The European Conservative. Ako žena a matka vidí situáciu nasledovne:

„Keby moja dcéra raz popoludní prišla domov a hrdo oznámila:„Mami, som šľapka,“ zablahoželala by som jej a oslávila by som ju za to, že sa stala sebavedomou mladou ženou? Alebo by som sa čudovala, čo sa stalo s našou kultúrou?

Ak je odpoveď na prvú otázku nie, a mám podozrenie, že pre väčšinu rodičov áno, potom si hnutie, ktoré sa stalo známym ako Slut Walk a jeho ústredný slogan, možno zaslúžia väčšiu pozornosť, než akej sa mu dostalo. Po celé generácie väčšina rodičov učí svoje deti, že sebaúcta je dôležitá. Hovoríme im, že slová majú význam, že na charaktere záleží a že dôstojnosť je niečo, čo si treba pestovať, nie zavrhovať. Napriek tomu sa v roku 2011 hnutie SlutWalk pokúsilo – a uspelo – premeniť jedno z najponižujúcejších slov v anglickom jazyku na symbol sebavedomia.“

https://europeanconservative.com/articles/commentary/whatever-happened-to-dignity/

Teraz navyše na Islande aj s požehnaním luteránskeho biskupa. Je pozoruhodné, že denominácia, ktorá opisovala katolícku Cirkev ako „neviestku“ čiže „šľapku“, čo bol termín, ktorý protestanti považovali za najväčšiu možnú potupu, sa teraz hrdo k pojmu „šľapka“ hlási a oslavuje hnutie po ňom pomenované.

Skrátka, pokrok je pokrok…

Branislav Michalka

Zdroj: The European Conservative, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)