Abbé Lamennais – kňaz, prorok liberálnych slobôd

T. W. N.
7. decembra 2020   Spoločnosť

„Takmer bezhraničná pýcha, pýcha všemocná – tá je zločinom ateistu, zločinom deistu a veľkého sektára. Pretože všetci traja prinajmenšom mlčky odmietajú svedectvo Boha a svojmu úsudku podriaďujú Jeho slovo, považujúc sa za dokonalejších ako On. Je to skutočné modlárstvo ľudského rozumu, modlárstvo, ktorého vrchol a verejné vyznanie svet nedávno uvidel v kulte bohyne rozumu.“

H. F. R. de la Mennais
Essai sur I´indifférence en matiere de religion

Keď v roku 1854 zomieral, čestné miesto v jeho izbe už dávno patrilo buste Marianny, symbolu republikánskych ideálov, ktorá nahradila kedysi tu stojacu sošku Panny Márie. Pri jeho smrteľnej posteli sa zišli libertíni, slobodomurári a najhorší nepriatelia náboženstva; medzi nimi vynikal mladý muž, bývalý redaktor liberálneho týždenníka Le Peuple onstituant. Priatelia umierajúceho zo starých, lepších čias, najmä jeho brat Jean, ktorý bol katolíckym kňazom, neboli na prianie umierajúceho vpustení. Mnoho z nich sa však stále neprestávalo vrúcne modliť za jeho obrátenie. Rovnako tak až do konca neustávali vo svojich snahách zachrániť nešťastníkovu dušu predstavitelia hierarchie, vrátane parížskeho arcibiskupa a Svätého otca Pia IX.

Odpoveď zomierajúceho bola stále rovnaká: „Nie, nie, nie. Dajte mi pokoj!“ Jednému zo svojich bývalých žiakov, ktorý naďalej k svojmu učiteľovi prechovával vrelé city a naliehal, aby sa aspoň skúsil pomodliť, odpovedal, že toho nie je schopný, pretože modlitba je milosť a on už žiadnu milosť nemá. Zostal pri zmysloch až do poslednej chvíle. Netúžil po uzmierení s Bohom a jeho mystickým telom – Cirkvou.

Po jeho smrti bolo jeho telo na základe vlastného závetu vložené do anonymného hrobu na parížskom cintoríne Pére-Lachaise. Za rakvou kráčalo len zopár osôb, najmä predstaviteľov parížskej chudoby, nebol tu kňaz, miesto toho na všetko dohliadal policajný oddiel, aby sa predišlo prípadným nepokojom. Hrobár sa len spýtal, či má nad hrobom postaviť kríž. Zaznela krátka odpoveď: „Nie!“ Niekto vykríkol: „Môžeme ísť domov. Všetko už skončilo.“

Takto sa so svetom lúčil Lamennais, kedysi skvelý apologéta a populárny katolícky spisovateľ, neskoršie odpadnutý kňaz, zatvrdený apostata, obranca novovekých slobôd a prorok vysnívaného „kresťanstva zajtrajška, kresťanstva ľudského rodu“, ktorý s odstupom času môže byť oprávnene považovaný za jedného z duchovných otcov súčasnej Cirkvi.

Mladosť

Hugues Félicité Robert de La Mennais, pretože takto znelo celé meno neskoršieho vodcu menesiánského hnutia, sa narodil 11. júna 1782 v bretónskom mestečku Saint-Malo, do bohatej kupeckej rodiny, ktorá bola kráľom Ľudovítom XVI. povýšená do šľachtického stavu. Matka zomrela, keď mal šesť rokov; otec, úplne pohltený obchodom, sa o výchovu dieťaťa príliš nestaral. Napriek tomu, že bol Hugues Félicité inteligentný chlapec, stránil sa učenia – do tej doby, než jeho výchovu prevzal strýko Robert des Saudrais. Ten raz malého synovca zavrel do svojej bohato zásobenej knižnice, kde sa nachádzala aj knižnica s nápisom „Peklo“, v ktorej boli uložené diela osvietenských filozofov. Tá vzbudila chlapcovu pozornosť, z ktorej následne vzišiel záujem o filozofiu a literatúru, ako súčasnú, tak aj klasickú. Vďaka strýkovi sa tiež naučil grécky a latinsky a v dvanástich rokoch už čítal Homéra, Horácia a Tacita v origináli. Avšak najviac si obľúbil dielo Jean-Jacquesa Rousseaua, ktorého zhubné názory sa hlboko vryli do mladíkovho srdca. V priebehu revolučného teroru u seba rodina la Mennais, verná trónu a oltáru, skrývala prenasledovaných kňazov, ktorí v chlapcovom rodnom dome často tajne v noci slúžili sväté omše. Z monarchistických a náboženských postojov vo svojom okolí Hugues Félicité prevzal nechuť k jakobínskej revolúcii. Libertínsky Paríž prvého direktória, ktorý sa po krvavom jakobínskom terore pomaly prebúdzal k životu, v ňom po príchode do hlavného mesta Francúzska v roku 1796, vzbudzoval zmiešané pocity; obdiv sa miešal so znechutením.

Vášnivé čítanie karteziánskych mysliteľov, ktorému sa mladý Lamennais oddával, spolu s nedostatkom patričnej disciplíny vo výchove, viedlo k tomu, že sa v otázkach viery stával stále väčším skeptikom. Už v dobe, keď prišiel čas prvého sv. prijímania, nechcel Hugues Félicité pristúpiť k stolu Pána, pričom sa s kňazom púšťal do pseudoteologických debát. Po rokoch, prekypujúc náboženskou horlivosťou, o svojej minulosti písal ako o živote „plnom priestupkov, ktoré by nezmylo ani to najdlhšie a najprísnejšie pokánie“. „Ach, aké to nešťastie, takto zle začať život! Stále nesiem následky svojich prvých omylov. Ako to skončí? Len Boh vie!“

Cesta ku kňazstvu

Lammenais pod vplyvom svojho staršieho brata Jeana, človeka rozhodných činov, vždy plného energie, ktorý práve dostal kňazské svätenie a nikdy o svojom povolaní nepochyboval, začal postupne nachádzať cestu späť do Cirkvi. V tej dobe pomaly vchádzal do veku dospelosti, ale stále ešte nemal jasné životné plány, ani zamestnanie. Otec mu ponúkal, aby začal pracovať v jeho podniku, to mu však nevyhovovalo. Túžobným prianím staršieho brata, kňaza, bolo, aby išiel v jeho stopách a zasvätil sa službe oltáru.

Znamením zásadnej zmeny v Lamennaisovom náboženskom živote bol ním, v roku 1801, vydaný vlastný preklad Duchovného sprievodcu od Louisa de Blois. O tri roky neskôr, po dlhých vnútorných bojoch, sa sám rozhodol, že sa znovu stane katolíkom a konečne pristúpi k prvému sv. prijímaniu. Ako píše jeden z jeho životopiscov: „Svoje cirkevné povolanie teda začal ako konvertita, a to podľa návodu J. J. Rousseaua: počkať do dospelosti a sám si vybrať náboženstvo.“

Po usilovnom prehováraní abbé Jeana a niekoľkých starších kňazov sa Lamennais ubytoval v La Chesnaie, malom statku v Bretónsku, aby pod vedením brata začal dlhú cestu príprav na kňazstvo. Okrem toho, aj keď stále nebol presvedčený o svojom povolaní, a Cirkev podľa jeho názoru bola v mnohých ohľadoch spiatočníckou organizáciou, úprimne trpel odkresťančením vlasti, bol pobúrený despotizmom Napoleona Bonaparteho, pohoršovalo ho, ako Korzičan berie Cirkev na ľahkú váhu. V roku 1808 vydal pojednanie pod názvom Reflexions sur l´état de l´Église en France pendant le XVIIIe siécle et sur la situacion actuelle („Úvahy nad stavom Cirkvi vo Francúzsku 18. storočia a nad súčasnou situáciou“), ktorého náklad bol okamžite napoleonskou cenzúrou skonfiškovaný. Vo svojich úvahách ostro odsúdil najmä tzv. „organické články“, ktoré zavádzali väčšiu štátnu kontrolu nad francúzskou cirkvou, a ktoré Bonaparteho vláda na Talleyrandov návrh vyhlásila jednostranne po uzavretí konkordátu s Apoštolským stolcom v roku 1801.

O rok neskôr prijal Lamennais tonzúru a sľúbil, že sa zriekne pýchy a nebude viac písať, vo svojom rozhodnutí však nebol pevný a neopúšťalo ho presvedčenie, že si zvolil nesprávnu cestu. Písal ďalej, neúnavne útočil na cisára Francúzov, napoleonský školský systém a ustavičné zásahy štátu do cirkevných záležitostí, najmä čo sa týka obsadzovania biskupských kresiel. Poslednému menovanému sa venoval cirkevno-historicko-kánonickou štúdiou, ktorú napísal so svojím bratom pod názvom Tradiotion de l´Église sur l´insttution des éveques („Tradícia Cirkvi v otázke menovania biskupov“). V nej sa snažil dokázať, pranierujúc galikánske tradície, že najvyššia jurisdikčná moc v Katolíckej cirkvi patrí výhradne pápežovi. Dielo zhodou okolností vyšlo v dobe, keď Napoleon Bonaparte abdikoval, teda v apríli 1814. Opäť ožili Lamennaisove nádeje na nový rozkvet francúzskeho katolicizmu, ku ktorému malo dôjsť spoločne s obnovením vlády Bourbonovcov. Lamennais sa stal zanieteným royalistom, presvedčeným, že Ľudovít XVIII. po usadnutí na trón zaháji proces náboženskej obrody a navráti Cirkvi vo Francúzsku všetky jej práva. Vládu „uzurpátora z Korziky“, ktorá, ako sa vtedy zdalo, patrila už minulosti, zhrnul nasledujúcimi slovami: „Skúmať Bonaparteho génia v inštitúciách, ktoré stvoril, znamená bádať v temných hlbinách zločinu a hľadať mieru ľudského pokrytectva.“

Napoleonovo vylodenie v Antibes v marci 1815 a jeho triumfálny pochod na Paríž Lamennaisa natoľko vydesili, že utiekol do Anglicka; tu žil v biede a vyučoval na škole pre dcéry francúzskych emigrantov založenej abbé Juesem Carronem v Londýne. Po konečnom páde Napoleona I. sa vrátil do vlasti a vstúpil do kňazského seminára sv. Sulpicia v Paríži, aby konečne zavŕšil svoje prípravy na kňazstvo. Stále si však nebol istý svojím povolaním, disciplína v seminári ho rozčuľovala, vytýkal staršiemu bratovi a svojmu okoliu, že na neho pri výbere životnej cesty robia nátlak. Vážne pochybnosti mal ešte po subdiakonskom svätení v decembri 1815; usudzoval, že z dôvodu kedysi podstúpeného súboja by ako osoba podliehajúca cirkevnému trestu nemal toto vyššie svätenie prijať. Napriek tomu bol v roku 1816 v Rennes vysvätený za kňaza.

Obavy mohol vzbudzovať nielen stav ducha nového kňaza, ale tiež aj povrchná teologická príprava. Všetky jeho teologické znalosti stáli na učebnici morálnej teológie, s ktorou sa zoznámil v priebehu niekoľkých mesiacov pod vedením abbé Carrona. Než prijal diakonské svätenie, študoval teológiu len štyri týždne, prenikajúc to jej tajov väčšinou osamote, mimo pôdy seminára. Jeho životopisec uvádza: „Ten istý človek, ktorý sa neskôr považoval za povolaného k vystúpeniu v roli obnoviteľa vzdelania kňazov vo Francúzsku, sám neprešiel žiadnym filozofickým ani teologickým kurzom…, nikdy tiež skutočne neštudoval dogmatiku.“

O niekoľko rokov neskôr priateľ abbé Lamennaisa, potom, čo si vypočul jeho úvahu o stvorení a Najsvätejšej Trojici, vyhlásil, bez toho, aby skrýval svoj údiv: „Najtriviálnejšie veci, ako napríklad rozdiel medzi prirodzenosťou a milosťou, mu boli úplne cudzie.“

Abbé Lamennais ihneď po prijatí kňazského svätenia na niekoľko mesiacov vážne ochorel. „Som, a odteraz budem neobvykle nešťastný,“ zveril sa vo svojom liste svojmu bratovi Jeanovi.

Kráľovskejší ako kráľ, pápežskejší ako pápež

V roku 1817 vyšiel prvý zväzok diela, ktoré abbé Lamennaisovi prinieslo povesť popredného apologétu obrodzujúceho sa francúzskeho katolicizmu. Išlo o Essai sur l´indifférence en matiere de religion („Esej o ľahostajnosti vo veciach náboženských“).

Zmienené dielo, napísané strhujúcim štýlom plným pôvabu, bolo v autorových zámeroch plamenným útokom na vieru a primát individuálneho rozumu. Racionalizmus osvietenských pochybovačov, ktorým sa esej podrobne venovala, bol označený za hlavnú príčinu rozkladu vtedajšej spoločnosti a za dôvod vymiznutia zbožnosti.

Lamennais už v samotnom predhovore k Eseji maľuje v čiernych farbách obraz ľudstva vynárajúceho sa zo šialeností „epochy svetiel“: „Náboženstvo, morálka, česť, povinnosť, najsvätejšie zásady a najšľachetnejšie city sú teraz niečím ako sen, vzdušnými prízrakmi, plnými lesku, ktoré sa na chvíľu mihnú v pozadí našich myslí a zmiznú do nenávratna. Áno, nikdy nebolo videné nič podobné, dokonca ani v predstavách. Vyžadovalo to dlhé a stále úsilie, neúnavný boj človeka s vlastným svedomím a rozumom, aby sa dospelo k tejto neľudskej ľahostajnosti. … Hľadiac na pravdu aj omyl s rovnakou nechuťou, (moderný človek – pozn. autora) predstiera, že nie je možné ich od seba odlíšiť a obomi pohŕda. … Každý, kto nie je slepý, jasne vidí, že francúzska revolúcia, tak nadmieru deštruktívna, vďačí za svoj punc smrti bezbožnosti šialených vodcov, ktorí útočili na všetky pravdy naraz s bezprecedentnou zúrivosťou.“

V priebehu jedného roka sa vo Francúzsku predalo trinásťtisíc výtlačkov tejto knihy, čo bol na vtedajšiu dobu ohromujúci počet. Lamennaisove dielo bolo preložené do všetkých hlavných európskych jazykov; niektorí ho dokonca označovali za „posledného cirkevného Otca“. Spisovateľ a historik Alphonse de Lamartine sa po prečítaní Lamennaisovej knihy nechal strhnúť k nadšenej chvále: „Je to niečo nádherné! On zmýšľa ako de Maistre a píše ako Rousseau, silne, pravdivo, vznešene, košato, presvedčivo, pôvodne. Jeho dielu nič nechýba.“

Biskup Frayssinous, rektor parížskej univerzity a francúzsky minister verejnej osvety, zas vyhlásil, že „táto kniha by mohla priviesť k životu mŕtveho“. Nechýbali ani takí, čo v ňom videli „článok spájajúci 19. storočie s vekom Órigena a Augustína“.

V tej dobe abbé Lamennais tiež zastával vyhranené politické názory. Zocelený polemickým bojom s Napoleonovým despotizmom bol nadšeným legitimistom, presvedčeným, že len obnovenie pôvodnej právoplatnej kráľovskej vlády Bourbonovcov zaručí Francúzsku náboženskú obrodu a zaistí úctu k oprávneným nárokom jediného pravého náboženstva, bez ktorého, ako písal v Eseji, nie je spoločnosť. V prvom období svojej verejnej činnosti stál Lammenais rozhodne na strane zvrchovanosti kráľovskej moci a v srdci mu horelo heslo „Boh a kráľ“. Požadoval od Božích pomazaných, aby vo svojej absolútnej moci nerobili ústupky, aby ju zachovávali nedeliteľnú a úplne zvrchovanú, vyzýval ich: „Buďte kráľmi!“

Na výročie sťatia Ľudovíta XVI. sa oddával úvahám nad podstatou kráľovskej moci, nad jej absolútnym rozmerom: „Aký je tento kráľovský úrad vysoký! Avšak aké je ťažké sa na ňom udržať len silou svojej duše, keď všetky iné opory odoprú svoju pomoc! … Zdrojom kráľovskej moci bola pevná viera, že vláda, ktorú obdržali zhora, ich nikdy neopustí, pokiaľ jej sami zostanú verní. Monarcha, ktorý dovolí spochybňovanie svojej moci, ju už týmto vystavuje záhube. Buď je tým, čím ju urobil Boh, alebo ničím. … Ten , kto sedí na tróne, nemôže ustupovať, pretože za ním je len priepasť. Vy, na ktorých leží osud Európy a od ktorých raz Boh vypýta účet za zverenú moc,“ apeloval abbé Lamennais so zápalom na európskych monarchov, „choďte na to miesto smútku, kde bol popravený Ľudovít XVI. … Choďte a pozerajte sa. Tu musel obeťou svojho života odčiniť inú obeť, ktorú, ako sa zdalo, bol povinný zložiť za obeť svojej kráľovskej hodnosti.“

Politika priťahovala Lamennaisa stále silnejšie. Vďaka úcte, ktorej sa tešil po vydaní diela o náboženskej ľahostajnosti, sa na neho so žiadosťou o spoluprácu obracalo mnoho politikov a redaktorov konzervatívnych a legitimistických časopisov. Abbé Lamennais týmto žiadostiam nedokázal odolať.

V tej dobe vystúpil tiež ako obranca výsadných práv Apoštolského stolca a pápežskej neomylnosti ohrozovanej vo francúzskej cirkvi stále prítomnými galikánskymi tendenciami. Rýchlo sa stal predchodcom radikálneho ultramontanizmu. V pápežovi, ako viditeľnej hlave Cirkvi, videl poslednú inštanciu, ktorá je jediná schopná udržať v jednote kresťanské národy, aby boli uchránené z jednej strany od revolučnej anarchie a z druhej od kráľovského despotizmu. Pápež, ktorý autenticky vykladal učenie Cirkvi, bol zárukou správnosti v otázkach viery a morálky, a univerzalistická idea pápežstva, povzneseného nad niekedy úzke záujmy miestnych cirkví, narastala vo vtedajších textoch francúzskeho kňaza do rozmeru zásad politického života. V práci nazvanej De la religion considérée dans ses repports avec l´ordre civil et politique („O vzťahu náboženstva k politike a občianstvu“) Lamennais s protigalikánským dôrazom konštatoval: „Bez pápeža nie je Cirkev, bez Cirkvi nie je kresťanstvo, bez kresťanstva nie je spoločnosť.“ V roku 1825, plný dôvery k Svätému stolcu, písal o rímskom biskupovi: „Budúcnosť je v jeho rukách, nech si je toho vedomý a s dôverou plní svoje poslanie.“

Boj proti galikanizmu spojený s horlivou obranou výsadných pápežských práv Lamennaisovi zaisťoval náklonnosť mnohých vplyvných osobností v rímskej kúrii, vľúdnym okom na francúzskeho kňaza pozeral aj sám pápež Lev XII. Istému dlhu vďačnosti, aký bude bez pochyby k Lamennaisovi cítiť Apoštolský stolec za pontifikátu Gregora XVI., je možné pričítať ohľady a zhovievavosť preukazované kňazovi, ktorý sa už dlhšiu dobu bude rozhodným krokom uberať kľukatou cestou vedúcou cez scestie herézy k apostáze.

PODPORTE NÁS! Pomôže nám každé EURO! Spoločnými silami prebuďme svedomie Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať. Ďakujeme!

Bankové spojenie: SK7765000000000020594299

PDF (formát pre tlač)