Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus

Jozef Duháček
28. októbra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Skôr, ako budeme pokračovať v seriáli o bludoch a herézach, bude užitočné urobiť si prehľad toho, čoho sme sa už dotkli a zaradiť to do príslušnej historickej etapy. Seriál nevznikol s cieľom podať kompletný prehľad všetkých heréz, ale časom sa vybral týmto smerom a bude preto dobré spraviť trochu poriadok. Uvedieme teraz jeden zo všeobecne známych zoznamov heréz prvého tisícročia tak, ako sa postupne objavili a identifikujeme tie, ktorým sme sa ešte nevenovali. Keď doplníme tieto miesta, vykročíme s naším seriálom do druhého tisícročia, v ktorom, vďaka veľkej schizme, pádu Byzantskej ríše do rúk osmanských Turkov, už sústredíme svoj pohľad na bludy sužujúce len rímskokatolícku Cirkev.

V 2. storočí máme zaznamenané tieto herézy:
– doketizmus (Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus)
– sabellianizmus, ktorý zahŕňal aj monarchizmus, modalizmus, adopcionizmus a patripasianizmus
(Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni)
– gnosticizmus, ktorý mal množstvo vetiev a variánt, z ktorých povšimnutia hodnými sú najmä valentiniáni, basilideáni, sethiáni, marciónisti a ktorých sme stručne opísali (Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2, Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2)
– manicheizmus (Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus)
– montanizmus
– psilantropizmus

Z 3. storočia poznáme:
– novatianizmus

4. storočie vynieslo na scénu kresťanskej dogmatiky:
– arianizmus (Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius)
– donatizmus (Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti)
– apolináristov
– triteizmus
– kolyridianizmus
– binitarianizmus
– subordinacionizmus
– anomoeizmus
– antidicomarianov

V 5. storočí sa objavili:
– nestorianizmus (Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo)
– pelagianizmus (Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus)
– monofyzitizmus, eutychianizmus a miafyzitizmus (Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2,Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia)

6. storočie bolo na nové herézy pomerne skúpe a objavila sa len nestoriánska modifikácia známa ako:
– „kontroverzia o tri kapitoly“ (od Theodora z Cyru, Theodora z Mopsuestie a Ibasa z Edessy) (Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo)

V 7. a 8. storočí mohutne zmietali Cirkvou:
– obrazoborectvo
– monotelitizmus (Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2, Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy)
– a paulicianizmus;

ďalšia nová a zmienky hodná heréza sa objavila až v 11. storočí.

Montanisti

Boli schizmatici 2. storočia, najprv známi ako Frýgovia alebo „tí spomedzi Frýgov“ (oi kata Phrygas), potom ako montanisti, pepuziáni a (na Západe) aj katafrýgovia. Sektu založil prorok Montanus a dve prorokyne Maximilla a Prisca, niekedy nazývaná Priscilla.

Dejiny

Anonymný protimontanistický spisovateľ, ktorého citoval Eusébius, adresoval svoje dielo Aberciovi Marcellovi, biskupovi z Hieropolisu, ktorý zomrel okolo roku 200. Prorokyňa Maximilla predpovedala neustále vojny a problémy, ale tento autor píše, že je viac ako trinásť rokov od jej smrti, ale žiadna vojna, všeobecná či lokálna, sa nekonala, ale naopak, kresťania sa tešia trvalému pokoju skrze Božie milosrdenstvo (Eusébius, Cirkevné dejiny V.16.19). Týchto trinásť rokov možno stotožniť s dvanásť a pol rokmi Commododovej vlády (17. marec, 180 – 31. december, 192). Vojny medzi súperiacimi cisármi vypukli začiatkom roku 193, takže tento anonymný autor zrejme nepísal neskôr ako v januári 193 a Maximilla musela teda zomrieť koncom roku 179, krátko pred Marcom Aureliom. Montanus a Priscilla zomreli ešte skôr. Z týchto skutočností teda dátum, ktorý uviedol Eusébius vo svojej kronike ako dátum verejného vystúpenia Montana – jedenásty (alebo dvanásty) rok vlády Marca Aurelia, tzn. asi 172 – nenecháva dostatočný čas na rozvoj sekty, o ktorej ďalej vieme, že v roku 177 už bola pomerne významná. Vtedy lyonská cirkev písala o montanistoch pápežovi Eleutheriovi.

Montanisti sú v liste Polykrata pápežovi Viktorovi spájaní aj s mučeníkom Thraseasom, ktorý zomrel v čase medzi Polykarpom (155) a Sagarisom (166–7) – teda vznik montanizmu sa udial ešte skôr. V dôsledku toho viacerí autori kladú ako dátum verejného objavenia sa sekty dátum, ktorý uvádza sv. Epiphanius (Hær., xlviii, 1), teda devätnásty rok vlády Antonina Pia (156 alebo 157). Od Eusebia (V, xvi, 7) sa dozvedáme, že to bolo z prokonzulátu Gratusa. Takýto prokonzul Ázie nie je známy, ale možno ide o chybu v prepise, pretože prokonzul z menom „Quadratus“ v provincii Ázia úradoval v roku 155, a opäť v roku 166, takže jeden z týchto rokov bude skutočným dátumom verejného zrodu montanizmu. Dnes sa väčšina znalcov prikláňa k roku 155.

Montanizmus v Malej Ázii

Montanus bol čerstvým konvertitom, keď prvýkrát začal prorokovať v dedine Ardabau vo Frýgii. Hieronym o ňom hovorí, že predtým bol kňazom bohyne Kybely; ale toto je možno neskoršia vsuvka, ktorá mala spojiť jeho extázy s dervišskými extázami kňazov a ctiteľov „veľkej bohyne“. Verilo sa, že rovnaký prorocký dar dostali aj jeho dve spoločníčky, prorokyňa Maximilla a Prisca (alebo Priscilla). Bývali v meste Pepuza. Anonymný odporca sekty opisuje spôsob, akým prorokovali (Eusébius, V, xvii, 2–3): najprv sa prorok objaví rozrušený hrôzou (en parekstasei), potom nasleduje ticho (adeia kai afóbia, nebojácnosť); potom začne usilovne vyprázdňovať svoju myseľ a navodí si úplnú pasivitu intelektu (ekousios amathia), potom sa ho zmocní nekontrolovateľné šialenstvo (akousios mania psyches).

Proroci nehovorili ako starozákonní Boží poslovia: „Toto hovorí Pán“, ale sú akoby posadnutí Bohom a hovorili v Jeho osobe. „Ja som Otec, Slovo a Utešiteľ,“ povedal Montanus (Didymus, „De Trin.“, III, xli); a opäť: „Ja som Pán Boh všemohúci, ktorý som zostúpil k človeku“ a „ani anjel, ani vyslanec, ale ja, Pán, Otec, som prišiel“ (Epiphanius, „Hær.“, xlviii , 11). A Maximilla povedala: „Nepočúvate mňa, ale počúvate Krista“ (tamže); a: „Som vyhnaný spomedzi oviec ako vlk (to jest falošný prorok – pozri Matúš 7,15); nie som vlk, ale som slovo, duch a moc.“ Toto posadnutie duchom, ktorý hovoril, kým prorok nebol schopný vzdorovať, opisuje Montanov duch takto: „Hľa, ten človek je ako lýra a ja lietam ako plektrum. Muž spí a ja bdiem.“ (Epiphanius, „Hær.“, xlviii, 4)

Spočiatku nemáme správy o žiadnych falošných doktrínach, ktoré títo proroci učili. Utešiteľ – Parakletus skrze nich nariadil niekoľko nových pôstov a abstinencií; niektoré veľmi prísne, ale iba krátkodobé a soboty a nedele do nich nepočítali (Tertullianus, „De jej.“, xv). Panenstvo dôrazne odporúčali (ako Cirkev aj vždy robila), a odmietali dokonca aj druhé manželstvá. Priscilla vyhlásila čistotu za prípravu na extázu: „Svätý (cudný) služobník vie, ako slúžiť svätosti. Tí, ktorí očisťujú svoje srdcia majú videnia a skláňajú hlavy nadol (!) počujú aj zjavené hlasy, rovnako spásonosné ako tajné“ (Tertullianus, „Exhort.“ X.). Povrávalo sa však, že Priscilla bola vydatá a opustila manžela.

Mučeníctvo bolo cenené tak vysoko, že útek pred prenasledovaním bol zakázaný, rovnako ako vykupovanie sa z trestu. „Postavili ťa mimo zákon?“ povedal Montanus: „Je to pre teba dobré. Lebo ten, kto nie je postavený mimo zákon medzi ľuďmi, ten bude postavený mimo zákon u Pána. Nenechaj sa zmiasť. Je to spravodlivosť, ktorá ťa ťaží na verejnosti. Prečo si zmätený, keď seješ chválu? Prichádza sila, keď sa na teba pozerajú.“ A opäť: „Neželaj si odísť z tohto života na lôžku, pri potrate, v oslabujúcich horúčkach, ale v mučeníctve, aby bol oslávený ten, ktorý za teba trpel“ (Tertullianus, „De fuga“, ix; porov. „De anima“, lv). Tertullianus hovorí: „Tí, ktorí prijímajú Parakléta, nevedia ani utekať pred prenasledovaním, ani podplácať“ (De fuga, 14), ale nedáva žiadny formálny zákaz od Montana v tejto veci.

O týchto didaktických sentenciách sa dalo povedať hádam len to, že mali sklon k extravagancii. Obyvatelia Frýgie boli zvyknutí na orgiastický kult bohyne Kybely a nepochybne tam už vtedy bolo veľa kresťanov a takéto excesy im imponovali. Súčasné správy o montanizme spomínajú kresťanov v inak neznámych dedinách: Ardabau na mysijskej hranici, Pepuze, Tymione, ako aj v Otre, Apamey, Cumane, Eumeney. Ranokresťanské nápisy sa našli v Otre, Hieropolise, Pepuze (z roku 260), Trajanopole (z roku 279), Eumeney (z roku 249) atď. V Synnáde bol koncil v 3. storočí. „Acta Theodoti“ predstavujú dedinu Malus neďaleko Ancyry ako úplne kresťanskú už za Diokleciána.

Treba si pripomenúť aj veľké zástupy kresťanov, aké našiel Plínius v roku 112 v Ponte a Bithýnii, nielen v mestách, ale aj na vidieku. Niet pochýb o tom, že vo frýgických dedinách bolo množstvo senzáciechtivých kresťanov, ktorých prilákali ohromujúce javy. Zdá sa, že tieto davy prišli do Pepuzy a vyvolali nepokoje. Proti Montanovi hneď v prvých dňoch písal Apollinarius, nástupca sv. Papiasa biskupa z Hierapolisu v juhozápadnom kúte provincie. Eusébius poznal tento list z toho, že ho Serapion z Antiochie (asi 191–212) priložil k listu, ktorý adresoval kresťanom z Kárie a Pontu.

Apollinarius rozpráva, že Ælius Publius Julius z Debeltu (teraz Burgas) v Trácii prisahal, že „blahoslavený Sotas, ktorý žil v Anchiale (na thráckom pobreží), chcel vyhnať démona z prorokyne Priscilly, ale pokrytci to nedovolili. Anonymný pisateľ nám hovorí, že niektorí si mysleli, že Montanus je posadnutý zlým duchom a trýzniteľom ľudí; karhali ho a pokúšali sa zastaviť jeho prorokovanie; ázijskí veriaci sa zhromaždili na mnohých miestach a skúmali proroctvá, vyhlásili ich za svetské a odsúdili ako bludy, takže Montanovi učeníci boli vylúčení z Cirkvi a jej spoločenstva.

Ťažko povedať, kedy v Ázii došlo k tejto exkomunikácii. Je pravdepodobné, že Montana a jeho stúpencov z Cirkvi niektorí biskupi vylúčili hneď na začiatku jeho pôsobenia a že ťažkosti s nimi gradovali už pred jeho smrťou, ale až do smrti prorokyne Maximilly v roku 179 boli tieto exkomunikácie sotva platné ako všeobecné pravidlo; prvou fázou bolo odsúdenie samotných prorokov a ďalšie akcie sa obmedzili iba na nesúhlas s ich učeníkmi. Počuli sme o svätých osobách, vrátane biskupov Zotica z Cumany a Juliana z Apamey, ktorí sa po Montanovej smrti pokúšali vyhnať Maximillu z Pepuzy. Zabránil tomu istý Themison.

Ďalší takzvaný mučeník montanistov, zvaný Alexander, bol dlhé roky spoločníkom Maximilly, ktorá, hoci bola prorokyňa, nevedela, že bol odsúdený prokonzulom Æmiliom Frontinom v Efeze za lúpež; o ďalšom vodcovi montanistov, Alkibiadovi nie je nič známe. Proroci boli obvinení z prijímania darov pod rúškom obetí; Montanus vysielal platených kazateľov; veštkyne si maľovali tváre, farbili si viečka stíbiom, nosili ozdoby a hrali v kocky. Ale tieto obvinenia môžu byť nepravdivé.

Veľkým problémom bol spôsob prorokovania. Bolo to odsúdené ako odporujúce zvykom a tradíciám. Katolícky spisovateľ Miltiades napísal knihu, kde hovorí: „Prorok by nemal hovoriť v extáze.“ Tvrdil, že takéto prorokovanie je skôr posadnutím od démonov a nie prorokovaním, aké poznáme u starozákonných prorokov alebo aj novozákonných, ktorých montanistickí proroci chválili a robili sa ich nástupcami. Hovoriť v prvej osobe ako Otec alebo Duch svätý sa vtedy kresťanom javilo ako rúhanie. Starší proroci hovorili „v Duchu“, ako hlásatelia Ducha, ale nemať slobodnú vôľu, byť bezmocný v stave šialenstva, to nebolo v súlade s textom: „Duch prorokovania nech je podriadený prorokovi.“ Montanus vyhlásil: „Pán ma poslal ako vyberača, zjavovateľa, vykladača tohto diela, tohto zasľúbenia a tejto zmluvy, dobrovoľne alebo nechtiac som bol prinútený učiť sa gnózu Boha.“

Montanisti sa odvolávali na Genezis 2,21: „Pán zoslal na Adama extázu (ektasin)“; Žalm 115,2: „Povedal som vo svojej extáze“; Skutky 10,10: „Na neho (Petra) prišla extáza“; ale tieto texty nedokázali ani to, že extáza zo vzrušenia patrí k svätosti, ani to, že to bol správny stav, v ktorom sa dá prorokovať. Potom argumentovali, že nové prorokovanie je kvalitatívne vyššieho stupňa ako to staré, a teda sa od neho líši.

Zdalo sa, že je vyššie ako apoštolská náuka a dokonca že je aj nad rámec Kristovho učenia. Priscilla povedala, že keď zaspala, prišiel k nej Kristus a spal po jej boku „v podobe ženy, oblečenej do svetlého odevu, vložil do nej múdrosť a odhalil jej, že toto miesto je sväté a že tu zostúpi nebeský Jeruzalem“. Verejne sa tam slávili „tajomstvá“ (snáď nejaké sviatosti?). V Epiphaniových časoch bola už Pepuza púšť a mestečko už neexistovalo. Maximilla prorokovala až do svojej smrti, ale potom už nemali žiadneho iného veľkého proroka.

Celkovo sa zdá, že Montanus nemal žiadnu konkrétnu doktrínu a že jeho prorokyne zašli ďalej ako on. Extravagancie jeho sekty sa po smrti všetkých troch mimoriadne rozšírili; ale je ťažké povedať, ako ďaleko máme veriť dochovaným záznamom. Anonymný pisateľ priznáva, že má len neistú správu o príbehu, že Montanus a Maximilla sa obesili a že Themisona vyniesol diabol do vzduchu, zhodil na zem a tak zomrel. V Ázii si sekta získala veľkú popularitu a sú isté náznaky, že niektoré cirkvi boli úplne montanistické.

Anonymný pisateľ našiel v roku 193 cirkev v Ancyre veľmi znepokojenú novými proroctvami. Prædestinatus povedal, že Tertullianov stratený spis „De Ecstasi“ na obranu montanistických extáz bol odpoveďou na odsúdenie montanistov zo strany pápeža Soterovi (Hær., xxvi, lxxxvi). Pravdepodobne si pomýlil pápeža Sotera so Sotasom, biskupom z Anchialu. V roku 177 cirkvi z Lyonu a z Vienne poslali cirkvám Ázie a Frýgie svoje oslavné správy o mučeníkoch, ktorí položili v Galii život za Krista. Eusébius hovorí, že k tomu priložili aj listy, ktoré mučeníci napísali vo väzení proti montanistom. To isté poslal Ireneus z Lyonu pápežovi Eleutheriovi. Eusébius hovorí len to, že zaujali rozvážny a ortodoxný názor. Je pravdepodobné, že nesúhlasili s montanistami, ale neboli ani naklonení extrémnym opatreniam proti ich nasledovníkom. Nepopierali, že aj montanisti majú veľa mučeníkov, no povedali, že všetci heretici ich majú veľa, ale že praví mučeníci ako Gaius a Alexander z Eumeneje odmietajú spoločenstvo s mučeníkmi, ktorí prijali nové proroctvá (Anon. in Eusebius, V. xvi, 27).

Skutky Carpa, Papyla a Agathoniky (posledná z nich sa vrhla do ohňa), mučeníkov z Tyatiry za Marca Aurelia (asi 161–9), tiež javia znaky montanistického vplyvu.

Montanizmus na Západe

Istý pápež z 2. storočia (najpravdepodobnejšie to bol Eleutherius) mal podľa Tertulliana ochotu schváliť nové proroctvá, ale Praxeas ho odradil. Montanistickým lobistom v Ríme bol Proclus alebo Proculus, ktorého si Tertullianus veľmi vážil. Gaius proti nemu viedol dišputáciu v prítomnosti pápeža Zephyrina (asi 202–3). Keďže Gaius podporoval stranu Cirkvi, Eusébius ho nazýva klerikom (II, xxv, 6), ale ukázalo sa, že Gaius bol tiež bludár, odmietal Jána ako autora Apokalypsy a tvrdil, že ju napísal gnostik Cerinthus. Práve proti Gaiovi napísal Hippolytos svoje „Hlavy proti Gaiovi“ a tiež svoju „Obhajobu evanjelia a Jánovej Apokalypsy“ (možnože ide o dve mená rovnakého spisu). Proclus učil (Pseudo-Tertullianus, „De Præsc.“, lii), že „Duch Svätý bol v apoštoloch, ale Paracletus už nie, a že Paracletus povedal skrze Montana viac ako Kristus zjavil v evanjeliu, a nielen viac, ale aj lepšie a väčšie veci“; teda prisľúbenie Ducha Utešiteľa (Ján 14,16) nepatrilo apoštolom, ale pre budúci vek.

Najznámejší z montanistov je však Tertullianus. Narodil sa okolo rokov 150–5 a kresťanom sa stal okolo rokov 190–5. Jeho excesívna povaha ho viedla k prijatiu montanistického učenia hneď ako ho poznal (asi 202–3). Jeho spisy sa od tohto dátumu stále viac rozhorčujú proti katolíckej Cirkvi, od ktorej sa definitívne odtrhol okolo 207. Zomrel okolo roku 223. Jeho prvým montanistickým dielom bola obhajoba nového proroctva v šiestich knihách „De Ecstasi“, napísaných pravdepodobne v gréčtine; pridal siedmu knihu ako odpoveď Apolloniovi. Dielo sa stratilo, ale dôležitá je veta, ktorú zachoval Prædestinatus (xxvi): „V tomto sa líšime, že neprijímame druhé manželstvo a že neodmietame Montanovo proroctvo o budúcom súde.“

Tertullianus považuje Montanovo nariadenie vyhýbať sa druhým manželstvám a neutiecť pred prenasledovaním za absolútny zákon. Popiera schopnosť Cirkvi odpúšťať hriechy; trvá na novonariadených pôstoch a odriekaní. Katolíci sú psychici a líšia sa od „duchovných“ nasledovníkov Parakleta; katolícka Cirkev pozostáva z pažravcov a cudzoložníkov, ktorí nenávidia pôst a radi sa znovu ženia. Tertullianus evidentne zveličil tie časti montanistického učenia, ktoré sa mu páčili, a o ostatné sa staral málo. Neplánoval putovať do Pepuzy, ale hovorí, že sa v duchu pripojí k sláveniu montanistických sviatkov v Malej Ázii. Skutky sv. Perpetuy a Felicity podľa niektorých zachytávajú Kartágo v dobe, keď montanistické učenie vzbudzovalo záujem a sympatie, ale ešte netvorilo schizmu.

Tertullianus nemal veľa nasledovníkov a tertullianistická sekta, ktorá ho prežila, sa vďaka sv. Augustínovi zmierila s Cirkvou (Hær., lxxxvi). Okolo rokov 392–4 priviedla africká dáma Octaviana, manželka Hesperia, obľúbenca vojvodu Arbogasta a uzurpátora Maxima, do Ríma tertullianistického kňaza, ktorý zúril ako posadnutý. Do užívania získal kostol sv. Processa a Martiniana na Via Aurelia, ale Theodosius ho vyhnal a o ňom a Octaviane už nebolo viac počuť.

Epiphanius označoval sektu montanistov ako pepuziánov alebo kvintilliánov (Priscillu nazýva aj Quintillou). Hovorí, že učili nejaké hlúpe výroky, ktoré vzdávali vďaku Eve za jedenie zo stromu poznania. Chodili do Pepuzy spávať, aby videli Krista ako Priscilla. Do ich kostola často vchádzalo sedem panien s lampami, oblečené v bielom, aby prorokovali ľudu, ktorého svojou extázou neraz dojali k slzám; to nám pripomína niektoré moderné misie, kresťanské rockové festivaly a Godzone, hovorenie v jazykoch i iné charizmatické akcie, s ktorými sa montanistické extázy dajú porovnať.

Montanisti údajne pre biskupov a kňazov privádzali, na počesť Evy, ženy. Nazývali ich „artotyriti“, pretože ich sviatosťou bol chlieb a syr. Prædestinatus hovorí, že pepuziáni sa v skutočnosti nelíšili od ostatných montanistov, ale pohŕdali všetkými, ktorí nebývali v „novom Jeruzaleme“. Známa je historka, že montanisti (alebo aspoň pepuziáni) na istý sviatok vzali malé dieťa, ktoré celé popichali mosadznými špendlíkmi. Jeho krv používali na výrobu koláčov na obetovanie. Ak by dieťa zomrelo, pozerali by sa naňho ako na mučeníka; keby prežilo, bolo by veľkňazom. Tento príbeh je pravdepodobne výmysel a Tertullianus ho v „De Ecstasi“ odmieta ako lož. Absurdná prezývka pre sektu bola tascodrugitoe, z frýgských slov, ktoré znamenajú kolík a nos, pretože sa o nich hovorilo, že si pri modlitbe dávali ukazovák na nos, „aby vyzerali skľúčení a zbožní“ (Epiphanius, Hær., xlviii, 14).

Zaujímavá je správa sv. Hieronyma, napísaná v roku 384, o doktrínach montanizmu tak, ako ich poznal za svojho času (Ep., xli). Tvrdí, že v predstave o Trojici sa podobajú na sabelliánov, zakazujú druhé manželstvo a zachovávajú tri pôsty, „ako keby trpeli traja Spasitelia“. Nad biskupmi majú hodnostárov, ktorí sa volajú „Cenones“ a nad nimi sú patriarchovia v Pepuze. Zatvárajú dvere Cirkvi takmer pred každým hriechom. Hovoria, že Boh, keďže nemohol spasiť svet prostredníctvom Mojžiša a Prorokov, prijal telo z Panny Márie a v Kristovi, Jeho Synovi, kázal a zomrel za nás. A pretože nemohol dosiahnuť spásu sveta ani touto druhou cestou, Duch Svätý zostúpil na Montana, Priscilu a Maximillu a dal im plnosť, ktorú ani svätý Pavol nemal (1Kor 13,9). Svätý Hieronym neverí príbehu o krvi dieťaťa; jeho záznam je však určite prehnaný a nezachytáva presne to, v čo montanisti verili. Origenes („Ep. ad Titum“ v „Pamph. Apol.“, I fin.) si nie je istý, či sú schizmatici alebo heretici. Svätý Bazil sa čuduje, že Dionýz Alexandrijský uznal ich krst za platný (Ep., clxxxii).

Podľa Philastria (Hær., xlix) krstili mŕtvych. Sozomenes (xviii) nám hovorí, že Veľkú noc slávili 6. apríla alebo nasledujúcu nedeľu. Germanus Konštantínopolský (P.G., XCVIII, 44) hovorí, že učili osem nebies a osem stupňov zatratenia. Kresťanskí cisári počnúc Konštantínom proti nim vydávali zákony, ktoré sa vo Frýgii (Sozomenes, II, xxxii) takmer vôbec neuskutočnili. No postupne sa z nich stala malá a tajná sekta. Montanove kosti boli vykopané v roku 861. Početné montanistické spisy (bibloi apeiroi, „Philosophumena“, VIII, xix) sú všetky stratené.

Niektorí bádatelia hovoria že sekularizácia Cirkvi v 2. storočí je dôsledkom jej úspechu a zmiznutie primitívneho „nadšenia“ spôsobilo ťažkosti „tým veriacim starej školy, ktorí protestovali v mene evanjelia proti tejto sekulárnej Cirkvi a chceli zhromaždiť ľud pripravený pre svojho Boha bez ohľadu na počet a okolnosti“. Niektorí z nich sa „pripojili k hnutiu nadšencov, ktoré vzniklo v malom kruhu v odľahlej provincii a malo najprv len lokálny význam. Volanie po prísnom kresťanskom živote posilnila viera v nové a záverečné vyliatie Ducha. Prianie bolo, ako obvykle, otcom myšlienky, a tak vznikli spoločnosti „duchovných“ kresťanov, ktoré slúžili, najmä v časoch prenasledovania, ako zhromaždisko pre všetkých, ďalekých i blízkych, ktorí túžili za koncom sveta a ktorí si priali v týchto posledných dňoch viesť svätý život. Títo fanatici vítali objavenie sa Parakleta vo Frýgii a odovzdali sa jeho vedeniu. Táto dômyselná teória vyzerá síce prijateľne, ale nemáme dosť dôkazov v jej prospech.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)