USA: Katolícka katedrála v Los Angeles ako miesto prezentácie pohanských aztéckych vojnových tancov

24. júla 2026   Aktuality   Cirkevná kríza

Svätokrádežné podujatie nazvané „Misa Azteca“ („Aztécka omša“), ktoré sa konalo 27. júna v Katedrále Panny Márie Anjelskej v Los Angeles, v materskom chráme najväčšej arcidiecézy v Spojených štátoch, spojilo posvätnú hudbu katolíckej svätej omše, ako je slávnostný spev „Kyrie“ s pohanskými aztéckymi rytmami a domorodými hudobnými nástrojmi sprevádzajúcimi katedrálny orchester. Súčasťou programu boli aj aztécke vojnové tance predvádzané v blízkosti oltára, pričom tanečníci boli neprimerane odetí. Zaznela tiež poézia v jazyku Nahuatl.

Joseph Julián González, autor skladby „Misa Azteca“, tvrdí, že kompozícia vznikla z jeho úcty k Panne Márii Guadalupskej. Spomína, že ho k jej napísaniu inšpirovala myšlienka, keď sa mu v hlave spojil spev „Kyrie“ z pontifikálnej omše s rytmom aztéckeho tanca. Domnieval sa, že išlo o „božskú inšpiráciu“:

„Je to také krásne, ako Boh skutočne chcel priviesť k sebe všetkých ľudí vrátane domorodcov, (…) „Obohacuje to naše poznanie udalosti v Guadalupe a obohacuje to náš katolicizmus.“

Katolícka Cirkev sa síce vždy usilovala priviesť k sebe ľudí všetkých kultúr, zároveň však vždy odsudzovala synkretizmus, teda miešanie pohanských a iných nekatolíckych obradov – ako sú napríklad aj aztécke tance – s katolíckymi praktikami.

Navyše Gonzálezovo tvrdenie, že vznik tejto skladby inšpirovala úcta k Panne Márii Guadalupskej je hlboko ironické. Panna Mária sa totiž zjavila svätému Juanovi Diegovi práve preto, aby obrátila Aztékov a ďalšie domorodé národy Nového sveta na katolícku vieru.

Napriek jasnému učeniu Cirkvi sa synkretizmus v posledných desaťročiach stal bežným javom v mnohých katolíckych kostoloch po celom svete. Azda najväčšie pohoršenie vyvolal počas Amazonskej synody v roku 2019 obrad na počesť andskej bohyne plodnosti Pachamamy, ktorý sa konal vo Vatikánskych záhradách za prítomnosti pápeža Františka, kardinálov, biskupov a kňazov.

Skupina, v ktorej boli aj františkánski rehoľníci, pokľakla a padla tvárou k zemi pred dve drevené sochy Pachamamy. Obrad viedla žena s pomaľovanou tvárou a čelenkou, ktorá následne pristúpila k pápežovi Františkovi a navliekla mu na prsty prstene. Druhá žena mu priniesla sošku Pachamamy a František sa pred ňou prežehnal, požehnal ju a prijal ju od ženy ako dar.

Po skončení obradu boli modly Pachamamy v procesii prenesené do Auly Pavla VI., kde pápež, kardináli a biskupi rokovali počas Amazonskej synody. Neskôr bola socha Pachamamy v procesii prenesená aj do Baziliky svätého Petra, kde pápež a kardináli opäť stáli okolo nej a modlili sa.

Fotografie, ktoré začiatkom tohto roka objavil spolumoderátor relácie Faith & Reason otec Charles Murr, zachytávajú aj vtedajšieho otca Roberta Prevosta, budúceho pápeža Leva XIV., ako sa zúčastňuje obradu s Pachamamou.

Katolícka Cirkev od apoštolských čias rozlišovala medzi legitímnym prijatím toho, čo je v jednotlivých kultúrach dobré a pravdivé, a synkretizmom, ktorý mieša kresťanskú vieru s pohanskými náboženskými prvkami. Evanjelizácia národov nikdy neznamenala zachovanie pohanských kultov pod kresťanským názvom, ale ich očistenie a premenu vo svetle Kristovho evanjelia. Práve preto prví misionári ničili modly, stavali kostoly na miestach bývalých pohanských svätýň a učili novopokrstených veriacich zanechať náboženské obrady odporujúce prvému prikázaniu Desatora.

Osobitne symbolické je v tejto súvislosti zjavenie Panny Márie Guadalupskej svätému Juanovi Diegovi. Podľa katolíckej tradície neprišla Presvätá Bohorodička potvrdiť aztécke náboženstvo ani vytvoriť kompromis medzi kresťanstvom a pohanstvom. Prišla priviesť milióny domorodcov ku Kristovi a ukončiť krvavé ľudské obety, ktoré boli súčasťou aztéckych náboženských praktík. Práve preto mnohí veriaci považujú spájanie katolíckej liturgickej hudby s pohanskými vojnovými tancami v blízkosti oltára za veľmi nešťastné, za konanie, ktoré môže vyvolávať zmätok o jedinečnosti katolíckej viery.

Udalosti posledných rokov počnúc obradmi spájanými s Pachamamou vo Vatikáne až po podobné experimenty v jednotlivých diecézach vyvolávajú u mnohých katolíkov oprávnené otázky o smerovaní liturgického života. Dejiny Cirkvi však ukazujú, že obdobia zmätku prichádzali i odchádzali, zatiaľ čo nemenné učenie o prvom prikázaní, o odmietnutí modloslužby a o výlučnej úcte k jedinému pravému Bohu zostalo zachované. Práve návrat k vernosti evanjeliu, posvätnej liturgii a stáročnej tradícii Cirkvi je cestou, ktorá dokáže priniesť skutočnú jednotu veriacich bez ústupkov voči náboženskému synkretizmu.

Na záver si možno položiť jednu mierne ironickú otázku. Ak sa v mene „inklúzie“ a „kultúrnej rozmanitosti“ nájde priestor na pohanské aztécke vojnové tance v katolíckej katedrále, našlo by sa v Los Angeles rovnaké pochopenie aj pre vystúpenie skupiny historického šermu zobrazujúcej španielskych conquistadorov? Mohli by za zvuku vojenských bubnov pochodovať s krížmi a zástavami a predvádzať dobovú vojenskú výzbroj vrátane replík historických zbraní ako súčasť pripomenutia obdobia christianizácie Aztékov, ktoré napokon viedlo k obráteniu miliónov domorodcov na kresťanstvo a pripravilo cestu k zjaveniu Panny Márie Guadalupskej?

Človek má totiž neodbytný pocit, že nadšenie organizátorov pre „kultúrnu rozmanitosť“ by sa v tej chvíli zrejme veľmi rýchlo vytratilo. Tolerancia totiž býva v niektorých kruhoch mimoriadne „široká“, ak nesmeruje k pripomínaniu kresťanského víťazstva nad pohanstvom.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lifesitenews.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)