Znižovanie významu kňazov pri svätej omši a podpora dominancie laikov ako znamenia liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
18. júna 2026   Cirkev História   Liturgia

Významné miesto v procese smerujúcom k vytvoreniu Novej omše, zavedenej od roku 1969, mali reformy obradov Svätého týždňa, prebiehajúce v období rokov 1951 až 1955. Pontifikát pápeža Pia XII. trval v období od roku 1939 do roku 1958, teda zahŕňal aj obdobie týchto reforiem.

Moderní liturgickí reformátori zasiahli veľmi radikálne do liturgického dedičstva Cirkvi aj prostredníctvom presadenia takých zásahov do liturgických obradov, ktoré znižovali význam kňazov pri svätej omši a viedli k dominancii laikov. Vyššie zmienené reformy obradov Svätého týždňa predstavovali príležitosť pre zavedenie týchto revolučných zmien.

Reformy obradov Svätého týždňa a zníženie významu kňazov

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1 (Holyrood Press, 2020). Toto dielo bolo vydané aj českom jazyku pod názvom Liturgická revoluce (Nakladatelství Christianitas, s. r. o., 2023).

Autorka uvedenej knihy poukazuje na radikálnu zmenu, zavedenú do Veľkonočnej vigílie v zmysle „Ordo“ z roku 1951. Bolo nariadené, že kňaz pri Veľkonočnej vigílii musel sedieť a počúvať čítanie proroctiev. V predchádzajúcom období bolo stanovené, že kňaz sám recitoval proroctvá pri oltári, zatiaľ čo prisluhujúci spievali proroctvá. Táto zmena bola pôvodne len voliteľná a „ad experimentum“.

Svätá stolica, v zmysle „Ordo“ z roku 1956, stanovila nové pravidlo, ktorým zníženie významu kňaza bolo rozšírené na všetky biblické čítania pri slávnostných liturgiách vo Svätom týždni. Žiadny kňaz rímskeho rítu nemohol ako celebrant vykonať svoju starobylú povinnosť čítať vo Svätom týždni čítanie, epištolu a evanjelium (pašie), pokiaľ boli k dispozícii prisluhujúci, ktorí mohli vykonať túto úlohu.

Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, bol belgický benediktín a priekopník liturgického hnutia a ekumenického hnutia. D. L. Beauduin kritizoval zdvojenie biblických čítaní, ktoré celebrant čítal potichu, a ktoré prisluhujúci súčasne spievali, a považoval to za „vskutku poľutovaniahodnú anomáliu“.

Starobylý zvyk „zdvojovania“ vychádza zo základného vieroučného princípu, týkajúceho sa povahy a účelu biblických čítaní pri liturgii. Moderní liturgickí reformátori boli príliš posadnutí svojimi reformnými zámermi a prestali rešpektovať a chápať tento princíp.

Povinnosť celebranta čítať pri liturgii zo Svätého Písma v období pred rokom 1956 bola symbolickou pripomienkou toho, že kňaz nekonal pri tom „biblickú hodinu“ pre poučenie veriacich, ako to vnímajú katolíci v súčasnosti. Biblické čítania vrátane proroctiev pri Veľkonočnej vigílii boli súčasťou svätej omše, pri ktorej kňaz bol celebrantom. Postavenie kňaza, ktorý stál pri oltári, vyjadrovalo skutočnosť, že slová, ktoré číta, pochádzajú od Slova, teda od druhej Osoby Najsvätejšej Trojice, ktorá sprítomňuje sa na oltári pri premenení.

Počas pontifikátu pápeža Pia XII. došlo k zrušeniu tohto starobylého a úctyhodného zvyku vo Svätom týždni. Zmienené zrušenie vyplývalo z požiadaviek liturgického hnutia na posilnenie „komunitnejšieho prístupu k liturgii“. Tento prístup postupne viedol k považovaniu všetkých prítomných ľudí na liturgii za celebrantov.

Pápež Pius XII. a posilnenie postavenia laikov pri svätej omši

„Komunitné chápanie liturgie“ bolo následne zakotvené v Novej omši, zavedenej od roku 1969. Podľa C. Byrneovej reformy zavedené počas pontifikátu pápeža Pia XII. zbavili kňaza jeho tradičnej roly pri obradoch Svätého týždňa. Predmetné reformy boli počiatkom systematického narušovania úlohy kňaza pri liturgii sprevádzaného postupnou eskaláciou „aktívnej účasti laikov“.

P. Annibale Bugnini (1912 – 1982), taliansky rímskokatolícky kňaz a jeden z budúcich hlavných tvorcov Novej omše, mal významný vplyv na tvorbu reforiem obradov Svätého týždňa. Počas pontifikátu pápeža Pia XII. pôsobil ako sekretár Liturgickej komisie.

P. Carlo Braga (1927 – 2014), taliansky rímskokatolícky kňaz, bol spolupracovníkom zmienenej Liturgickej komisie, a vystupoval ako „pravá ruka P. A. Bugniniho“ od 50. rokov 20. storočia. P. C. Braga konštatoval vo svojej prednáške pri príležitosti 50. výročia reforiem obradov Svätého týždňa v roku 2005, že cieľom liturgického hnutia bolo presvedčiť všetkých veriacich, aby stali sa „skutočnými aktérmi celebrácie“.

Posvätná kongregácia pre obrady vydala dňa 3. septembra 1958, počas pontifikátu pápeža Pia XII., inštrukciu De musica sacra et sacra liturgia („O posvätnej hudbe a posvätnej liturgii“). C. Byrneová uvádza, že predmetný dokument bol v skutočnosti základom pre vznik Novej omše. Veriaci laici dostali týmto spôsobom priamu a aktívnu rolu v liturgii po prvý raz v dejinách Cirkvi na základe oficiálneho dekrétu.

Vyššie zmienená inštrukcia De musica sacra et sacra liturgia stanovila niekoľko významných zmien. Možno poukázať na niektoré z nich.

Veriaci laici mohli pri slávnostnej svätej omši (spievanej svätej omši):

1. Spievať liturgické odpovede kňazovi („Amen“, „Et cum spiritu tuo“, „Gloria tibi, Domine“, „Habemus ad Dominum“, „Dignum et justum est“, „Sed libera nos a malo“, „Deo gratias“). (§ 25 písm. a)

2. Spievať časti omšového ordinária („Kyrie eleison“, „Gloria in excelsis Deo“, „Credo“, „Sanctus-Benedictus“, „Agnus Dei“). (§ 25 písm. b)

3. Spievať niektoré omšové propriá. (§ 25 písm. c). Bola to veľmi radikálna zmena, keďže v období od vzniku rímskych omšových proprií v 7. storočí boli spievané vyškolenými zbormi.

4. Spievať liturgické texty v ľudovom jazyku so zvláštnym povolením. (§ 13 písm. b a c)

5. Pridať niektoré populárne piesne v ľudovom jazyku s povolením miestneho biskupa. (§ 14 písm. a)

6. Recitovať spolu s kňazom trojité „Domine, non sum dignus“ pred svätým prijímaním. (§ 27 písm. c)

7. Komentátor, ktorým mohol byť aj laik, mohol vykonávať liturgickú službu tak, že stál pred veriacimi a vysvetľoval rôzne časti svätej omše. (§ 96)

8. Ženám bolo dané právo „viesť spev a modlitby veriacich“. (§ 96). Táto prax je typická pre protestantské liturgie.

9. Ženám a dievčatám bolo dovolené vstupovať do „zmiešaných zborov“ a vytvárať vlastné ženské zbory pre spev pri liturgii. (§ 100). Napríklad pápež svätý Pius X. autoritatívne konštatoval tradičnú náuku, podľa ktorej ženy nemôžu byť prijímané do zborov spievajúcich pri liturgii.

Veriaci laici mohli pri tichej svätej omši:

1. Prednášať liturgické odpovede na modlitby kňaza, „a tak viesť s ním akýsi dialóg“. (§ 31 písm. a a b). To sa týkalo všetkých odpovedí, ktoré prednáša miništrant, vrátane „Confiteor“.

2. Prednášať nahlas spolu s kňazom všetky časti omšového ordinária rovnako ako pri slávnostnej svätej omši. (§ 31 písm. c). Neustály prúd hlasných odpovedí veriacich narúšal atmosféru tichej svätej omše.

3. Recitovať spolu s kňazom časti omšového propria: introit, graduále, ofertórium, verš k prijímaniu. (§ 31 písm. d)

4. Recitovať jednohlasne spolu s kňazom modlitbu „Otče náš“, resp. „Pater noster“ vrátane „Amen“. (§ 32). Spoločná recitácia tejto modlitby existuje v protestantskej tradícii. V tradičnom rímskom ríte to bola vždy modlitba kňaza, v ktorej len posledný verš hovoril miništrant, alebo spieval zbor.

5. Recitovať spolu s kňazom trojité „Domine, non sum dignus“ pred svätým prijímaním. (§ 31 písm. b)

6. Spievať ľudové piesne alebo prednášať nahlas niektoré modlitby v ľudovom jazyku. (§ 14 písm. b)

7. Lektor mohol čítať epištolu a evanjelium veriacim v ľudovom jazyku, zatiaľ čo kňaz čítal v latinskom jazyku. (§ 14 písm. c)

Postupná premena celebranta na „nemého diváka“

Pápež Ján XXIII. vydal dňa 25. júla 1960 apoštolský list (motu proprio) Rubricarum instructum, ktorým bol vyhlásený nový Kódex rubrík pre Rímsky breviár a Rímsky misál. Bolo stanovené, že celebrant pri spievaných svätých omšiach vynecháva všetko, čo spieva alebo recituje diakon, subdiakon a lektor.

Posvätná kongregácia pre obrad vydala dňa 26. septembra 1964, počas pontifikátu pápeža Pavla VI., inštrukciu Inter Oecumenici, zameranú na správne používanie konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium („O posvätnej liturgii“) zo dňa 4. decembra 1963.

Predmetná inštrukcia rozvíja tendenciu zavedenú vyššie zmieneným pápežom Jánom XXIII., a stanovuje:

„Celebrant súkromne nerecituje časti, ktoré sa týkajú schóly alebo ľudu, ak oni sami spievajú alebo recitujú.“ (Bod 32)

„V omšiach, ktoré nie sú slávnostné, a sú celebrované za účasti ľudu, môže čítania a epištolu spolu s bežnými medzispevmi prečítať vhodný lektor alebo miništrant, celebrant vtedy sedí a počúva.“ (Bod 50)

Týmto spôsobom bolo zavedené, že ľud má priamu zodpovednosť za prednášanie častí svätej omše, ktoré patrili tradične celebrantovi. Následne došlo k postupnej premene celebranta na „nemého diváka“.

Vyššie zmienená inštrukcia De musica sacra et sacra liturgia z roku 1958 stanovuje:

„Všetko, čo liturgické knihy predpisujú spievať, buď kňazovi a jeho prisluhujúcim, alebo zboru či veriacim, tvorí integrálnu súčasť posvätnej liturgie.“ (§ 21)

C. Byrneová poukazuje na skutočnosť, že postoj, ktorý vníma „aktívnu účasť laikov“, spievajúcich liturgické texty, ako „integrálnu súčasť liturgie“, teda tak, ako spev kňaza, prisluhujúcich a zboru, predstavuje protestantský postoj. Martin Luther (1483 – 1546), nemecký zakladateľ protestantizmu, považoval „spev veriacich“ za neoddeliteľnú súčasť bohoslužby. Avšak tradičný katolícky postoj je odlišný.

Aby niečo mohlo byť „integrálnou súčasťou liturgie“, musí to byť podstatný prvok činností, z ktorých je liturgia zložená. Tento podstatný prvok musí byť nevyhnutný pre jej úplnosť a taký, bez ktorého hlavný aktér, teda kňaz, nemôže riadne pôsobiť.

Pápež svätý Pius X. v encyklike Vehementer Nos, zo dňa 11. februára 1906, hlása tradičný katolícky postoj, podľa ktorého Cirkev nie je rovnostárska spoločnosť. Zmienená encyklika uvádza:

„Cirkev vo svojej podstate nie je rovnostárskou spoločnosťou, ale tvorí spoločnosť zloženú z dvoch skupín osôb, pastierov a stáda, teda z tých, ktorí zaujímajú nejaké postavenie na rôznych stupňoch hierarchie, a z množstva veriacich.“ (Bod 8)

„Zbor“ v tradičnom katolíckom chápaní bol považovaný za skupinu odlišnú od „veriacich“, pretože jeho funkcia, teda spev liturgických textov, patrí kňazstvu. Z toho prirodzene vyplývalo, že „členovia zboru“, aj keby to boli laici, vykonávali „pravý liturgický úrad“, a museli preto nosiť stanovený odev.

„Množstvo veriacich“ v zmysle chápania vyššie zmieneného pápeža svätého Pia X. nemalo žiadnu povinnosť spievať liturgické texty. Túto povinnosť mal výlučne celebrant pri oltári a prisluhujúci, pričom všetok ďalší liturgický spev bol určený pre zbor.

Pápež Pius XII. konal pod vplyvom liturgického hnutia a vyzýval veriacich k spevu pri svätej omši. Jeho prístup bol zásadne odlišný od prístupu pápeža svätého Pia X., ktorý podporoval vytváranie mužských speváckych zborov, a to najmä medzi seminaristami. Pápež svätý Pius X. podporoval „aktívnu účasť laikov“ v časnej oblasti, do ktorej mali vnášať kresťanské zásady.

Zdôrazňovanie zhromaždenia a boj proti „klerikálnym elitám“

Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, a Antonio Bacci (1885 – 1971), taliansky kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. dňa 5. júna 1969 dokument Stručný kritický rozbor Nového omšového poriadku. Zmienení kardináli v tomto dokumente konštatovali, že Nový omšový poriadok (Novus ordo missae) obsahuje „tvrdohlavé zdôrazňovanie spoločenského rázu svätej omše“. Postavenie veriacich je autonómne (absoluta), a teda celkom falošné.

Moderní liturgickí reformátori chceli dosiahnuť zníženie postavenia kňaza na rovnakú úroveň s laikmi, a to na základe koncepcie „všeobecného kňazstva“. Sviatostné kňazstvo sa rozplynulo v zmysle predstáv M. Luthera o „univerzálnom kňazstve všetkých veriacich“. Jediným rozdielom medzi veriacimi a kňazmi boli funkcie, ktoré mali pridelené pri liturgii.

Tento zásadný omyl zastiera podstatný rozdiel medzi pokrstenými veriacimi a vysvätenými kňazmi. Z tohto omylu vyplýva novátorská koncepcia, podľa ktorej zhromaždení veriaci majú právo a povinnosť recitovať alebo spievať liturgické texty, ktoré boli vyhradené kňazom v predchádzajúcom období.

Katechizmus katolíckej Cirkvi“, vydaný v roku 1992 za pontifikátu pápeža Jána Pavla II. a nadväzujúci na II. vatikánsky koncil (ďalej len KKC), obsahuje zmienenú „novú teológiu“, pričom konštatuje:

„Pri liturgickom slávení je „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie.“ (KKC, § 1188)

V zmysle tohto chápania všetci, ktorí plnia úlohu speváka, teda celebrant (liturg), kňazi, zbor, sólista a veriaci, konajú tak ako členovia zhromaždenia. Pieseň zhromaždenia sa stáva týmto spôsobom dôležitejšia, než spev ktoréhokoľvek jednotlivca, vrátane celebrujúceho kňaza.

Moderní liturgickí reformátori obviňovali tradičných katolíckych kňazov z „monopolizácie liturgie“ a z „klerikalizmu“. Podľa týchto kritikov malo dôjsť údajne k prehnanému zdôrazneniu roly celebranta už od raného stredoveku. Ďalší pokrstení príslušníci Cirkvi mali byť údajne nespravodlivo zbavení „plnej aktívnej účasti na liturgii“.

Napríklad Mons. John Berthram O’Connell (1888 – 1977), britský rímskokatolícky kňaz a liturgista, v súvislosti s vydaním vyššie zmienenej inštrukcie De musica sacra et sacra liturgia publikoval v roku 1959 svoj komentár k nej. Svoju averziu voči tradičnej rímskej liturgii vyjadril slovami:

„Kňaz slúžil pri oltári „svoju omšu“ a nebral na vedomie nikoho okrem miništranta a ľudia „počúvali svoju omšu“, zatiaľ čo väčšinou sa modlili svoje súkromné modlitby, alebo nehovorili a nerobili vôbec nič. Boli fyzicky prítomní s minimom pozornosti a úmyslu požadovaným morálnymi teológmi pre splnenie povinnosti „počúvať svätú omšu“.“

Karl Marx (1818 – 1883), nemecký filozof a materialista, mal vplyv aj na myslenie moderných liturgických reformátorov. Jeho myšlienky o existencii konfliktu medzi jednotlivými spoločenskými triedami podnecovali aj revolučný odpor vo vnútri Cirkvi voči tradičným privilégiám kňazov pri liturgii. Pod vplyvom marxistickej predstavy, že „vlastníctvo je v rukách menšiny“ boli laici vyzývaní k formulácii svojich ďalších požiadaviek na „prístup k liturgickým rolám“, „aktívnu účasť“ a „rovnoprávnosť“.

Nepriatelia tradičnej rímskej liturgie presadili zavedenie donucovacích opatrení, určených na „ochranu laikov“ pred tzv. „klerikalizmom“, aby zabránili celebrantovi v údajnom „povyšovaní sa“ nad zvyškom zhromaždenia. Tento prístup je základom „horizontalizmu“, ktorý je typický pre Novú omšu.

Zmienení reformátori nebrali zreteľ na sviatosť kňazského svätenia, skrze ktorej kňaz je pozdvihnutý ontologicky na vyššiu úroveň, než príjemca krstu. Kňaz práve preto je schopný vykonávať „nadprirodzené úkony in persona Christi“, ktoré laici nemôžu vykonávať.

Skutočná identita kňaza ako „alter Christus“ bola zakorenená v dejinách, jazyku, textoch, hudbe a kultúre tradičného rímskeho rítu. Kňaz v Novej omši postupne stratil privilegované postavenie v liturgii a stal sa len „predsedajúcim“ pri činnostiach zhromaždenia.

Nedostatok kňazov a kríza identity kňazov je prirodzeným dôsledkom liturgickej revolúcie v Cirkvi v posledných desaťročiach. Znižovanie významu kňazov pri svätej omši a podpora dominancie laikov bol revolučný prostriedok zameraný na oslabenie Cirkvi a na spochybnenie jej poslania vo svete.

***

predchádzajúce súvisiace články:
Slávenie Kvetnej nedele v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Slávenie Štvrtka Svätého týždňa v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Slávenie obradov Veľkého piatka v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Slávenie Veľkonočnej vigílie v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Zrušenie väčšiny vigílií a oktáv v roku 1955 a znamenia liturgickej revolúcie

PDF (formát pre tlač)