Slávenie Štvrtka Svätého týždňa v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
20. novembra 2025   Cirkev   Liturgia

Významné miesto v procese smerujúcom k vytvoreniu Novej omše, zavedenej od roku 1969, mali reformy obradov Svätého týždňa prebiehajúce v období rokov 1951 až 1955. Pontifikát pápeža Pia XII. trval od roku 1939 do roku 1958, teda zahŕňal aj obdobie týchto reforiem.

Akým spôsobom reformy obradov Svätého týždňa súvisia s neskorším vytvorením Novej omše? Aké významné zmeny boli zavedené do liturgických obradov slávenia Štvrtka Svätého týždňa, resp. Zeleného štvrtka, v roku 1956? Ako moderní liturgickí reformátori dosiahli presadenie týchto svojich zámerov?

Varovanie kardinála pred liturgickými zmenami

Herbert Vaughan (1832 – 1903), anglický kardinál a westminsterský arcibiskup, pochádzal z rodiny, ktorá zachovala vernosť Cirkvi aj v časoch krvavého prenasledovania zo strany anglikánskych protestantov. Kardinál H. Vaughan vysvetľoval dôvody pre odmietnutie liturgických zmien, ktoré zaviedol Thomas Cranmer (1489 – 1556), anglický arcibiskup z Canterbury. Súčasne zdôrazňoval význam zachovania tradičnej rímskej liturgie pre Cirkev. Kardinál H. Vaughan v roku 1898 konštatoval:

„Nesmie sa vynechávať ani reformovať nič v týchto formách, ktoré nám odveká Tradícia zanechala. (…). Preto, ak dodržiavame prísne rítus, ktorý nám bol odovzdaný, môžeme sa cítiť vždy v bezpečí; zatiaľ čo, ak niečo vypustíme, alebo zmeníme, opúšťame možno práve ten prvok, ktorý je zásadný. A Cirkev katolícka riadila sa vždy touto rozumnou metódou.“

So zreteľom na šírenie nebezpečných mýtov o údajne častých zásahoch do liturgických obradov v dejinách Cirkvi, kardinál H. Vaughan pokračoval:

„Uznáva sa, že v skorších dobách sa miestnym cirkvám dovoľovalo pridávať nové modlitby a obrady, (…), avšak to, že smeli rovnako odstraňovať skôr používané modlitby a obrady, a dokonca prerábať dovtedajšie ríty najdrastickejším spôsobom, je tvrdenie, pre ktoré nemáme žiadne historické opodstatnenie, a ktoré zdá sa nám neuveriteľné. Preto Cranmer, keď sa vydal týmto bezprecedentným smerom, podľa nášho názoru konal s najnepredstaviteľnejšou nerozvážnosťou.“

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1 (Holyrood Press2020). Toto dielo bolo vydané aj českom jazyku pod názvom Liturgická revoluce (Nakladatelství Christianitas, s. r. o., 2023).

C. Byrneová uvádza, že pápež Klement VII. vymenoval T. Cranmera za arcibiskupa v domnienke, že tento krok prispeje k zotrvaniu anglického kráľa Henricha VIII. (1491 – 1547) v Cirkvi. Tento predpoklad nebol správny. T. Cranmer bol pod vplyvom nemeckého zakladateľa protestantizmu Martina Luthera (1483 – 1546) a v Nemecku sa tajne oženil. Následne začal zavádzať protestantské reformy najmä do katolíckej liturgie, ktoré boli veľmi podobné reformám, zavedeným v Cirkvi po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965).

Význam tradičného liturgického obradu umývania nôh

Podľa starobylej tradície obrad umývania nôh, ako súčasť liturgie Zeleného štvrtka, bol rituálom, vykonávaným medzi kňazmi podľa príkladu Pána Ježiša Krista, ktorý pri Poslednej večeri umyl nohy dvanástim apoštolom. Obrad umývania nôh bol diskrétnou bohoslužbou, vykonávanou kňazmi pre kňazov, a nebol určený pre verejnosť.

Tradičné chápanie obradu umývania nôh znamenalo vždy obradné opakovanie konania Pána Ježiša Krista, ktorý umyl nohy dvanástim apoštolom, aby sa stali hodnými kňazskej služby pri oltári. Mali si uvedomiť význam tejto udalosti. Naplnenie starozákonného obradu umývania nôh bolo predpokladom pre prinášanie obety na oltári (porov. Ex 30,17–21). Spasiteľ vysvetľoval apoštolom, že im dáva „podiel“ na svojej kňazskej službe (Jn 13,8).

Teologická symbolika tohto tradičného obradu vyjadrovala jeho zmysel, keďže to bola pripomienka kňazstva vo výročný deň jeho ustanovenia, a teda súvisela hlboko so sviatosťou posvätenia kňazstva. Bol to prísne liturgický obrad, ktorý bol spojený so svätou omšou Zeleného štvrtka. Tento obrad sa nesmie zamieňať s obradom umývania nôh chudobným, čo bol samostatný obrad, existujúci vedľa zmieneného kňazského obradu. Obrad umývania nôh chudobným zahŕňal aj laikov.

Starobylý obrad umývania nôh chudobným existoval už v 7. storočí. Rehoľní predstavení pri tomto obrade na Zelený štvrtok umývali nohy skupine chudobných mužov, a to kňazov, alebo laikov, čo bolo sprevádzané almužnou v podobe jedla, oblečenia alebo peňazí. Tento obrad v stredoveku vykonávali zvyčajne pápeži vo svojich súkromných obydliach, biskupi v kapitulách a opáti v refektároch svojich kláštorov.

Až do roku 1956 neexistovalo žiadne oficiálne schválenie toho, aby ktorákoľvek forma umývania nôh sa mohla konať v presbytériu, alebo počas svätej omše Zeleného štvrtka. Reforma obradu umývania nôh z roku 1956 je príkladom pôsobenia moderných liturgických reformátorov, konajúcich so zámerom rozložiť tento obrad a prevrátiť jeho princípy.

Likvidácia trojičnej antifóny v mene pokroku

Starodávne princípy liturgie Svätého týždňa boli podrobené radikálnym progresívnym reformným zásahom už v polovici 20. storočia. Pápež Pius XII. bol pravdepodobne pod vplyvom liturgických progresivistov už v čase, keď v roku 1946 zriadil Pápežskú komisiu pre všeobecnú reformu liturgie. Tento pápež obsadil zmienenú komisiu v roku 1948 osobami, z ktorých väčšinu tvorili progresivisti.

Liturgické obrady Svätého týždňa podľa C. Byrneovej boli podrobené postupnému osekávaniu v období rokov 1951 až 1955. Liturgická komisia odstránila aj antifónu, ktorá bola spievaná pri obrade umývania nôh, súčasne s príslušným veršom žalmu (Ž 83,2). Jej znenie a téma boli podobné introitu na sviatok Najsvätejšej Trojice. Keďže každá svätá omša sa obetuje Najsvätejšej Trojici, zmienená antifóna bola veľmi vhodná, pretože spájala obrad umývania nôh s kňazským svätením pri Poslednej večeri. Reformovaná liturgia v súčasnosti mlčí o tejto súvislosti.

Liturgická komisia podľa C. Byrneovej postupovala so zámerom zlikvidovať čo najviac trinitárnej symboliky v tradičnej rímskej liturgii. Napríklad došlo k odstráneniu trojitej sviece používanej pri Veľkonočnej vigílii , a v roku 1969 taktiež aj modlitby k Najsvätejšej Trojici v tradičnej svätej omši.

Skrytý zámer odstránenia trojičnej antifóny smeroval k budúcemu vývoju vo veci progresívneho chápania „náboženskej slobody“. Reformovaný obrad umývania nôh mohol byť napokon otvorený aj pre ľudí akéhokoľvek náboženského vyznania. Nebolo možné očakávať, aby napríklad moslimovia si nechali umývať nohy počas spevu hymnu chvály na Najsvätejšiu Trojicu.

Tradičný obrad umývania nôh bol v rozpore s predstavou moderných liturgických reformátorov, snívajúcich o akejsi „Nadcirkvi“, do ktorej v zmysle modernistickej katolíckej teológie patria všetky náboženstvá, ktoré údajne rôznym spôsobom prinášajú cestu k večnej spáse. Katolíci boli následne zneistení v tradičnej viere v Cirkev ako v jedinú Archu spásy po zverejnení reforiem obradov Svätého týždňa v roku 1956.

Pápež Pius XII. a reforma obradu umývania nôh v roku 1956

Kňazstvo Árona a levitov v Starom zákone bolo sprevádzané rituálom umývania nôh pred službou pri oltári. Bol to predobraz novozákonného kňazstva. Pán Ježiš Kristus pripravil svojich učeníkov na toto kňazstvo taktiež umývaním nôh. Cirkevní Otcovia dávali obradu umývania nôh mystický výklad, podľa ktorého sa apoštoli potrebovali očistiť od hriechu a pripodobniť sa Kristovi.

Starobylý obrad umývania nôh sa vzťahoval na postavenie a identitu kňaza ako druhého Krista, „alter Christus“. Jeho exkluzívna povaha ako výlučne kňazského obradu, ktorý bol zachovaný v tradičnom ríte Zeleného štvrtka, mala vyjadrovať toto stotožnenie sa biskupov a kňazov s Kristom.

Reforma obradu umývania nôh v polovici 20. storočia nevznikla v dôsledku spontánnej túžby zbožného ľudu, ktorý nežiadal a ani nechcel ničiť poklady rímskej liturgickej tradície. Avšak pápež Pius XII. zaviedol obrad, ktorý nemal obdobu v dejinách Cirkvi. Bolo to umývanie nôh laikom pri svätej omši Zeleného štvrtka.

Zmienená novinka pochádzala z najextrémnejšieho krídla moderného liturgického hnutia. P. Hermann Schmidt (1912 – 1982), holandský profesor liturgiky na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme, v roku 1953, so zreteľom na Medzinárodný liturgický kongres vo Švajčiarsku, v Lugane, priznal:

„Na liturgickom kongrese v Lugane v roku 1953 sme navrhli, avšak nie bez odporu, zaradiť umývanie nôh po speve evanjelia pri omši. (…). Je to nový vývoj v dejinách obradu umývania nôh.“

Reformované rubriky z roku 1956 stanovujú, že obrad umývania nôh sa môže konať v presbytériu („in medio presbyterii“) po homílii. To je vo výraznom kontraste s rubrikami v Missale romanum z roku 1920, ktoré stanovujú, že kňazstvo sa zhromaždí k obradu umývania nôh („conveniunt Clerici ad faciendum Mandatum“) po odhalení oltárov.

Zmienený obrad umývania nôh bol v zmysle tradičných rubrík vykonávaný na určenom mieste („in loco ad id deputato“), ktorým bola zvyčajne kapitula, fara alebo odlišné miesto v budove kostola, kde mohol byť vykonaný v súkromí a bez účasti laikov. C. Byrneová konštatuje, že reforma obradu umývania nôh z roku 1956 predstavuje prvé pápežom schválené použitie presbytéria na účely „aktívnej účasti“ laikov. Tento malý ústupok prispel následne k radikálnemu rozšíreniu služieb laikov pri liturgii a k prirodzenému pohlteniu jedinečnosti služobného kňazstva.

Klerikalizácia laikov a šírenie nepriateľstva voči tradičným kňazom

Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, bol belgický benediktín a priekopník liturgického hnutia a ekumenického hnutia. D. L. Beauduin predstavil v roku 1909 svoje plány na liturgickú reformu pri zahájení Kongresu katolíkov v belgickom meste Mechelen. Začal veľmi obratne šermovať s problematickým pojmom „aktívna účasť“ laikov, ktorý vnímal ako „právo laikov“ na svoju funkciu pri liturgii, a ktoré bolo údajne nerešpektované zo strany dominantných kňazov v minulosti.

D. L. Beauduin chápal spoločnosť najmä ako konflikt medzi bohatými a chudobnými, alebo medzi zamestnávateľmi a robotníkmi. Podobný konflikt videl aj v cirkevnom zriadení, v ktorom kňazstvo vnímal ako „aristokraciu“. Šíril revolučné tvrdenie, podľa ktorého kresťanský ľud nenachádza skutočné vyjadrenie svojej bohopocty v tradičnej rímskej liturgii. Podľa neho sa kňazstvo previňovalo údajne tým, že pripravilo obyčajných veriacich o prostriedky na čerpanie duchovnej potravy z liturgie.

Posvätná kongregácia pre obrady vydávala počas pontifikátu pápeža Pia XII. dekréty a inštrukcie, presadzujúce zásadné zmeny v obradoch Svätého týždňa. Dekrét Maxima Redemptionis (zo 16. novembra 1955) zaviedol reformy obradov Svätého týždňa, a bol sprevádzaný inštrukciou, spolu s rubrikami pre Poriadok Svätého týždňa z roku 1956.

Zmienená inštrukcia so zreteľom na obrad umývania nôh uvádza len toľko, že je to prejav Kristovej „bratskej lásky“ a že je to príklad pre veriacich, aby sa zapájali do skutkov „kresťanskej lásky“. C. Byrneová uvádza, že zapojenie laikov („viri selecti“) do niečoho, čo bolo dovtedy výlučne kňazským obradom, zmenilo celkom spôsob uvažovania budúcich generácií katolíkov o Kristovom správaní sa pri Poslednej večeri, keď umyl nohy svojim učeníkom.

Mnoho ľudí prestalo následne vnímať skutočnosť, že obrad umývania nôh bol pôvodne stanovený výlučne pre nasledovníkov Pána Ježiša Krista, ktorých On sám povolal pre kňazstvo, a nie pre všetkých kresťanov vo všeobecnosti. Avšak pápež Pius XII. dal laikom privilégium vstupovať do presbytéria, a vykonávať tam liturgické funkcie, vyhradené dovtedy kňazom. Týmto spôsobom boli podporené tendencie spochybňujúce postavenie kňazov.

Predmetná reforma znejasnila pôvodne jasne definovaný rozdiel medzi nevysvätenými príslušníkmi Cirkvi a kňazmi. To súčasne vyvolávalo aj zmätok v architektonickom vyjadrení tohto rozdielu, v zmysle ktorého presbytérium je určené pre kňaza a loď je určená pre ľud. Moderné kostoly sú budované v duchu oslabeného poňatia kňazstva a v duchu „novej teológie“. Tieto moderné stavby zmenšujú úlohu kňaza, vyzdvihujú postavenie laikov a hlásajú progresívne posolstvo o „demokratizácii Božieho ľudu“.

Yves Congar (1904 – 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor II. vatikánskeho koncilu“, bol hlavným predstaviteľom ekumenického hnutia. Svoje progresívne stanovisko, spochybňujúce význam služobného kňazstva katolíckych kňazov, formuloval aj týmito slovami:

„Doteraz zďaleka nedoceňujeme dôsledky znovuobjavenia skutočnosti, že celá Cirkev je jediný Boží ľud a že je tvorená veriacimi spolu s kňazstvom. Mlčky, neradi a dokonca nevedomky sa domnievame, že Cirkev sa skladá z kňazov a že veriaci sú len ich vazalmi alebo klientmi. Táto strašná predstava sa vryla do toľkých štruktúr a zvykov, že sa zdá byť vytesaná do kameňa, neschopná zmeny. Je to zrádzanie pravdy. Stále je potrebné urobiť mnoho pre to, aby sa naše poňatie Cirkvi deklerikalizovalo.“

Moderný obrad umývania nôh a šírenie liturgického chaosu

Moderní liturgickí reformátori presadením reformy obradu umývania nôh dosiahli jeden zo svojich zámerov, ktorý spočíval v oslabení identity definujúcej katolícke kňazstvo. Konali rafinovane a postupne. Najprv označili kňazov za „elitárov“, odriekajúcich celú svätú omšu, a presadili preto hlasné odpovede ako „právo laikov“ slúžiť svätú omšu spolu s kňazom. Následne presvedčili pápeža Pia XII., aby dovolil laikom vstúpiť do presbytéria, a stáť na mieste kňaza.

Možno konštatovať, že v roku 1956 vznikol precedens pre zavedenie „liturgických služieb laikov“, ktorí suplovali tradičnú rolu kňazov v období po II. vatikánskom koncile. Podpora pápeža Pia XII. pre obradné umývanie nôh laikom sa stala symbolom liturgického chaosu, ktorý spochybnil úlohu kňaza. Napriek tomu, že tento nový obrad vo svojej dobe nebol povinný, jeho dôsledky boli ďalekosiahle.

Narušením správneho chápania úlohy katolíckeho kňaza boli vytvorené podmienky pre prenikanie sekularizmu medzi kňazov a dokonca aj do presbytéria, resp. do „veľsvätyne“, kde kňazi vykonávali vždy svoju výlučnú službu. Všetko nadprirodzené a transcendentné bolo prinútené podriadiť sa demokratickému duchu modernej doby a prispôsobiť sa pozemským cieľom.

Liturgický chaos v modernej Cirkvi sprevádza aj moderný obrad umývania nôh. Nohy sú umývané pri tomto obrade v podstate každej osobe, a to v mene rovnoprávnosti, diverzity a inklúzie. Tradičný liturgický obrad umývania nôh bol zmenený na gesto, ktoré slúži aktuálnym progresívnym politickým trendom, napríklad propagácii prijímania imigrantov. To predstavuje výsmech liturgickým zákonom, katolíckej spiritualite a Tradícii.

Moderný obrad umývania nôh nevyjadruje úctu ku kňazstvu, ako nadprirodzenému prínosu pre Cirkev, čo bolo praktizované od raného stredoveku. Stal sa nástrojom šírenia ideológie „rovnosti pre všetkých“. Napríklad Komisia pre bohoslužbu Katolíckej biskupskej konferencie Spojených štátov Amerických vydala v januári 2016 vyhlásenie, ktorým legitimizovala svoju dlhodobú odchýlku od liturgických zákonov. Súčasne citovala dokument z roku 1987, ktorým boli do moderného obradu umývania nôh zahrnuté aj ženy:

„Hoci táto odchýlka sa možno odlišuje od rubrík sakramentára, ktorý zmieňuje len mužov („viri selecti“), možno však povedať, že úmysel zdôrazniť pri slúžení tohto obradu službu spolu s láskou k blížnemu je zrozumiteľným spôsobom, ako zdôrazniť evanjeliové prikázanie Pána, „ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“, že všetci príslušníci Cirkvi musia slúžiť sebe navzájom v láske.“

Vyššie zmienené stanovisko je absolútne mylné. Ak by Pán Ježiš Kristus pri obrade umývania nôh poukazoval len na skutky telesného milosrdenstva, apoštoli by pôsobili ako oslavovaní sociálni pracovníci. Sväté Písmo v Skutkoch apoštolov vyhlasuje jednoznačne, že apoštoli výslovne odmietali takúto interpretáciu svojho pôsobenia vo svete. Svoju službu vnímali ako niečo vyššie, čo Kristus vyjadril obradom umývania nôh, teda vnímali ju ako kňazstvo. Nástupcovia apoštolov práve preto umývajú nohy svojim podriadeným, teda kňazom, diakonom, subdiakonom, kanonikom a mníchom.

Likvidácia starobylej bohoslužby Tenebrae v roku 1956

Starobylá bohoslužba Tenebrae patrila medzi liturgické poklady Svätého týždňa, na ktoré moderní liturgickí reformátori zamerali svoje deštrukčné pôsobenie. Latinské slovo „tenebrae“ vyjadruje temnotu, a predmetná bohoslužba mala tento názov preto, lebo počas nej boli postupne zhasínané svetlá. Bohoslužba Tenebrae bola vykonávaná v Cirkvi nepretržite od 7. storočia až do roku 1956.

Temné hodinky, resp. Tenebrae, boli zložené z dvoch častí Posvätného ofícia, ktorými boli Matutínum, teda nočná modlitba, a Laudy, teda ranná modlitba, ktoré pochádzali z mníšskej liturgie. Mnísi spievali Matutínum po polnoci a Laudy spievali pred svitaním.

Cirkev v období raného stredoveku chcela tieto Temné hodinky sprístupniť veriacim v lepšie vyhovujúcom čase. Výsledkom bolo spojenie do jedinej bohoslužby, ktorá bola vykonávaná v stredu, štvrtok a piatok Svätého týždňa vo večerných hodinách. Týmto spôsobom následne vzniklo Matutínum a Laudy Zeleného štvrtka, Veľkého piatka a Bielej soboty.

Bohoslužba Tenebrae predstavovala veľmi pôsobivú súhru posvätných textov a chorálových spevov v podmienkach pôsobenia svetla a tmy. Bola zvyčajne silným zážitkom, keďže prebiehala v trúchlivej atmosfére, ktorá prebúdzala pocity smútku a súcitu s utrpením nášho Pána. Súčasne bol spievaný Jeremiášov plač na takzvanú melódiu planctus (plač), ktorá bola typická pre niektoré časti Svätého týždňa, ale ktorá sa stala nežiaducou po roku 1955.

Zmienený obrad sa začínal večer, keď prirodzené svetlo na nebi bledne, a skončil sa v čase úplnej tmy. Hlavným zdrojom svetla v kostole boli sviečky. Všetci prítomní ľudia sledovali 6 sviec na hlavnom oltári a 15 sviec na trojuholníkovom svietniku, symbolizujúcom Najsvätejšiu Trojicu. Po každom žalme (9 za Matutínum, 5 za Laudy), sa zhasla jedna svieca na svietniku, takže napokon zostala jediná svieca na vrchole, ktorá predstavovala Krista.

Na konci Laud bolo spievané kantikum Benedictus, a následne bolo postupne zhasených aj 6 sviec na hlavnom oltári, striedavo na oboch stranách. Dramatickým vyvrcholením obradu bolo odnesenie sviece, predstavujúcej Krista, a jej dočasné ukrytie za oltár. Celé presbytérium bolo ponorené do tmy, čo symbolicky pripomínalo, aké je to byť zbavený Krista, Svetla sveta (Jn 8,12). Temnotu chrámu naplnil strepitus (latinský výraz pre hluk), vyvolaný búchaním kníh o lavice. Tento hluk mal pripomínať zemetrasenie, ku ktorému došlo po Ukrižovaní. Svieca predstavujúca Krista bola na konci obradu vrátená na svietnik na znamenie Zmŕtvychvstania.

Žalm Miserere ako nežiaduci pre pokrokové časy a ďalšie zmeny

V duchovnom živote tradičnej Cirkvi mal veľký význam Žalm 51, zvyčajne nazývaný Miserere, keďže predstavuje modlitbu pokánia kráľa Dávida a prosbu za odpustenie jeho cudzoložného skutku so ženou Betsabe. Tento žalm pripomínal katolíkom význam pokánia, a vyzýval k svätému životu v poslušnosti voči Božím prikázaniam. Bol recitovaný na začiatku a na konci Laud a na konci všetkých hodiniek Veľkonočného tridua (Veľkonočného trojdnia). Týmto spôsobom bol vyjadrený jeho význam pre Cirkev a pre katolíkov.

Posvätná kongregácia pre obrady prostredníctvom Nového poriadku Svätého týždňa („Ordo Hebdomadae Sanctae“) vydala v januári 1956 nariadenie, ktorým žalm Miserere odstránila z konca hodiniek, a ponechala ho len na jedno použitie na začiatku Laud. Tento najviac kajúci žalm zo všetkých žalmov bol týmto spôsobom radikálne obmedzený a vytlačený zo života katolíkov, ktorí boli prostredníctvom tohto žalmu častejšie vyzývaní k pokániu. Neschopnosť modernej Cirkvi riešiť mravné problémy, vyplývajúce z porušovania 6. Božieho prikázania, môže mať svoj pôvod práve v zmienených reformách z roku 1956.

Moderní liturgickí reformátori prostredníctvom vyššie uvedeného dekrétu Maxima Redemptionis dosiahli presunutie bohoslužby Tenebrae, so zreteľom na presunutie svätej omše Zeleného štvrtka na večerný čas, hoci táto svätá omša bola počas mnohých storočí slúžená ráno. Bol to prvý prípad v dejinách Cirkvi, keď dokument Svätej stolice kritizoval vlastnú osvedčenú tradíciu, a odsúdil ju ako škodlivú pre správne chápanie liturgie Svätého týždňa.

Liturgickí progresivisti tvrdili, že svätá omša Zeleného štvrtka musí byť večer, liturgia Veľkého piatka musí byť o tretej hodine popoludní a Veľkonočná vigília musí začínať po západe slnka. Táto argumentácia však mylne považuje za skutočne autentické obrady Veľkonočného tridua len obrady, ktoré svojím načasovaním zodpovedajú časom biblických udalostí. Progresivistická snaha prepracovať všetky bohoslužby priniesla prevrátenie tradičného rozvrhu bohoslužieb a narušila tradičné katolícke vnímanie obradov Veľkonočného tridua.

Liturgický chaos v modernej Cirkvi možno vnímať aj pri slúžení bohoslužby Tenebrae podľa Rímskeho misála z roku 1962, ktorá sa neslúži vždy večer, ale často aj v ranných hodinách. To je však v rozpore s jej tradičným charakterom, založeným na vnímaní temnoty a smútku.

Moderné bohoslužby Tenebrae predstavujú často len paródiu na starobylý tradičný obrad. Slúžia sa v ľudovom jazyku. Lektori vstupujú do presbytéria a čítajú texty čelom k ľudu, ktorý odpovedá, a následne zhasnú jednu sviečku a vrátia sa medzi ďalších veriacich. Bohoslužba je zakončená často aj ekumenickou piesňou, ktorá je používaná pri protestantských bohoslužbách.

Francis Joseph Spellman (1889 – 1967), americký kardinál a arcibiskup New Yorku, napísal pápežovi Piovi XII. list (z 28. januára 1956), ktorým kriticky reagoval na zverejnenie reformy liturgických obradov slávenia Štvrtka Svätého týždňa, resp. Zeleného štvrtka. Kardinál F. J. Spellman konštatoval:

„Viem určite, že tí, ktorí tlieskali dekrétu, boli vo veľmi jasnej menšine, zatiaľ čo biskupi a kňazi v mojej oblasti sú zdesení zo zmätku, ktorý aplikácia takto revolučného predpisu vyvolá.“

PDF (formát pre tlač)