Slávenie obradov Veľkého piatka v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
15. januára 2026   Cirkev   Liturgia

predchádzajúce súvisiace články:
Slávenie Kvetnej nedele v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie
Slávenie Štvrtka Svätého týždňa v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie

***

Významné miesto v procese smerujúcom k vytvoreniu Novej omše, zavedenej od roku 1969, mali reformy obradov Svätého týždňa, prebiehajúce v období rokov 1951 až 1955. Pontifikát pápeža Pia XII. trval v období od roku 1939 do roku 1958, teda zahŕňal aj obdobie týchto reforiem.

Akým spôsobom reformy obradov Svätého týždňa súvisia s neskorším vytvorením Novej omše? Aké významné zmeny boli zavedené do liturgických obradov Veľkého piatka v roku 1956? Ako moderní liturgickí reformátori dosiahli presadenie týchto svojich zámerov?

Tradičná svätá omša vopred posvätených darov

Starobylá liturgická tradícia Cirkvi stanovila pravidlo, že svätá omša sa neslúži na Veľký piatok, avšak používajú sa modlitby, gestá a rúcha zo svätej omše a bez premenenia. Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu prijímal len kňaz a sväté prijímanie nebolo podávané.

Kňaz prijal Hostiu, ktorá bola premenená vopred, a to pri svätej omši na Zelený štvrtok, a umiestnená na oltári Božieho hrobu. To vyjadruje aj používané označenie „vopred posvätených obetných darov“. Týmto spôsobom bolo zvýraznené a podporené prežívanie svätej omše z predchádzajúceho dňa.

Svätá omša vopred posvätených darov, resp. Missa Praesanctificatorum, slúžená na Veľký piatok, bola zložená zo symbolov posvätnosti. Najprv prebiehal slávnostný sprievod, v ktorom kňaz bol sprevádzaný všetkými prisluhujúcimi a kráčal k oltáru Božieho hrobu, aby vzal vopred posvätenú Hostiu z tohto oltára. Táto Hostia bola vložená do kalicha, ktorý bol špeciálne pripravený pri svätej omši na Zelený štvrtok.

Vyššie zmienený obrad prebiehal po tom, čo kňaz premenil dve veľké Hostie, z ktorých jednu prijal a druhá bola určená pre jeho sväté prijímanie na Veľký piatok. Nespotrebovaná Hostia bola vložená do kalicha zakrytého obrátenou paténou a hodvábnym rúškom zaviazaným na uzol, a v slávnostnej procesii po svätej omši na Zelený štvrtok bola odnesená na oltár Božieho hrobu.

Keď kňaz pri svätej omši vopred posvätených darov prinášal vopred premenenú Hostiu späť na hlavný oltár, dvaja akolyti šli pred ním, kráčali dozadu a incenzovali (okiadzali) Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu. Zbor spieval pri tom hymnus Vexilla regis.

Likvidácia svätej omše vopred posvätených darov

Moderní liturgickí reformátori zamerali svoju pozornosť aj na záverečnú časť liturgie Veľkého piatka, známej ako svätá omša vopred posvätených darov. Táto svätá omša v rímskom ríte bola slúžená naposledy dňa 8. apríla 1955. Následne bola oficiálnym dekrétom poslaná do zabudnutia.

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1 (Holyrood Press,2020). Toto dielo bolo vydané aj českom jazyku pod názvom Liturgická revoluce (Nakladatelství Christianitas, s. r. o., 2023).

C. Byrneová poukazuje na skutočnosť, že Thomas Cranmer (1489 – 1556), anglický arcibiskup z Canterbury, bol pod vplyvom Martina Luthera (1483 – 1546), nemeckého zakladateľa protestantizmu, a v Nemecku sa tajne oženil. Následne začal zavádzať protestantské reformy najmä do katolíckej liturgie, ktoré boli veľmi podobné s reformami, zavedenými v Cirkvi po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965).

T. Cranmer odstránil aj svätú omšu vopred posvätených darov. Je pozoruhodné, že rovnaký zámer likvidácie tejto svätej omše bol realizovaný aj počas pontifikátu pápeža Pia XII. Liturgická komisia tohto pápeža a moderní liturgickí reformátori pri realizácii zámeru odstrániť starobylé a úctyhodné obrady hovorili často o „zjednodušení liturgie“, o „odstraňovaní zbytočných zdvojení“ a „stredovekých prídavkov“, o „obnovení pôvodných a čistejších významov“.

P. Ferdinando Giuseppe Antonelli (1896 – 1993), taliansky kňaz, neskôr kardinál, pôsobil v Pápežskej komisii pre všeobecnú reformu liturgie, zriadenej pápežom Piom XII. v roku 1946. Súčasne bol zodpovedný za tvorbu Novej omše ako generálny riaditeľ. P. F. G. Antonelli vysvetľoval, že reforma pápeža Pia XII. „odstráni stredovekú extravaganciu (…) takzvanej svätej omše vopred posvätených darov podľa prísnych pôvodných línií veľkej, všeobecnej bohoslužby svätého prijímania.“

Mons. Léon Gromier (1879 – 1965), francúzsky kanonik Baziliky svätého Petra v Ríme, bol konzultorom Posvätnej kongregácie pre obrady a významným liturgistom. Tento liturgický expert považoval reformy obradov Svätého týždňa z obdobia rokov 1951 až 1955 za „nesmiernu stratu a urážku histórie“, a za „akt vandalizmu“. Súčasne konštatoval, že „svätá omša vopred posvätených darov sa stala obeťou kabaly“.

Mons. L. Gromier kritizoval zmienenú reformu na svojej prednáške v Paríži v roku 1960. P. Louis Bouyer (1913 – 2004), francúzsky protestantský teológ, neskôr konvertita na katolicizmus, podrobil následne Mons. L. Gromiera nemilosrdným útokom vo francúzskom časopise La Maison-Dieu zameranom na liturgiu.

Vykreslil Mons. L. Gromiera ako „roztraseného starého kanonika“, posadnutého starými rubrikami a ako „táraja“. Verejné zosmiešňovanie Mons. L. Gromiera a jeho ostrakizácia zo strany Vatikánu ničila jeho povesť až do konca života. Neskorší vývoj v Cirkvi však potvrdil, že jeho kritické slová boli pravdivé.

Zámienka boja proti povere v službách liturgických reformátorov

P. Annibale Bugnini (1912 – 1982), taliansky rímskokatolícky kňaz, bol jedným z budúcich hlavných tvorcov Novej omše. P. A. Bugnini, ako sekretár Liturgickej komisie, so súhlasom pápeža Pia XII. v roku 1948 súkromne publikoval dokument Memoria sulla riforma liturgica“ (ďalej len MSRL). Tento dokument stanovil základné zásady pre liturgickú reformu, a bol určený len pre vybranú skupinu ľudí. Dokument bol zverejnený až v roku 2003.

C. Byrneová uvádza, že P. F. G. Antonelli spochybnil svätú omšu vopred posvätených darov prostredníctvom svojho stanoviska v dokumente MSRL, akoby mala byť zasiahnutá herézou a poverou. Táto svätá omša predstavuje napriek tomu jeden z najstarších obradov Cirkvi, ktorý bol kodifikovaný pápežom Piom V.

P. F. G. Antonelli zameral pozornosť na svätú omšu vopred posvätených darov v tej časti, v ktorej kňaz vpúšťa kúsok vopred konsekrovanej Hostie do kalicha s nepremeneným vínom. Podľa neho táto prax bola zavedená v ranom stredoveku, kedy niektorí ľudia verili, že obsah kalicha bude konsekrovaný len kontaktom s Hostiou. Súčasne konštatoval: „Lepším štúdiom Eucharistie došlo k pochopeniu toho, že toto presvedčenie nie je opodstatnené, ale obrad zostal.“

Michel Andrieu (1886 – 1956), francúzsky katolícky teológ a liturgista, publikoval v období rokov 1922 až 1924 v časopise Revue des sciences religieuses sériu článkov pod titulom „Immixtio et consecratio“. M. Andrieu a jeho štúdia o používaní nepremeneného vína pri svätej omši vopred posvätených darov podľa C. Byrneovej odhaľuje nesprávnosť tvrdení P. F. G. Antonelliho.

Predmetná štúdia bola založená na veľmi podrobnom a dôkladnom historickom výskume primárnych zdrojov. Keďže zmienená zvyklosť v rímskom ríte je staršia, než teória o konsekrácii kontaktom, nemohla vychádzať z nej, ako tvrdil P. F. G. Antonelli. Samotná teória bola produktom úzkej skupiny špekulatívnych teológov a liturgistov, pričom oficiálna pravoverná náuka a prax Cirkvi, ktorými bola riadená viera veriacich, boli prevažujúce. Význam tohto sporu zanikol pred mnohými storočiami, a preto informácia poskytnutá P. F. G. Antonellim nemôže byť podstatná vo vzťahu k problematike Veľkého piatka.

C. Byrneová konštatuje, že P. F. G. Antonelli využil silu sugescie, aby vykompenzoval chýbajúce solídne dôkazy. Jeho výroky boli založené na narážkach, ktoré mali rozširovať pochybnosti a obavy o autenticite obradu vopred posvätených darov a vyvolávať záver, že tento obrad je spojený s poverčivosťou. Tento zámer bol dosiahnutý obratným výberom slov, ktoré naznačujú implicitne záver, avšak výslovne ho netvrdia.

Dom Bernard Capelle a jeho rola pri likvidácii tradičnej liturgie

Dom Bernard Capelle (1884 – 1961), opát benediktínskeho kláštora Mont-César v meste Leuven v Belgicku, bol súčasne aj profesorom na univerzite v tomto meste. Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, ktorý je považovaný za priekopníka liturgického hnutia a ekumenického hnutia, pôsobil taktiež v zmienenom kláštore Mont-César.

D. B. Capelle zohral významnú rolu v procese likvidácie svätej omše vopred posvätených darov. V roku 1953 vystúpil so svojou prednáškou na Medzinárodnom liturgickom kongrese v Lugane, vo Švajčiarsku. Na tomto kongrese bol prítomný aj Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, Josef Richard Frings (1887 – 1978), nemecký kardinál, 15 arcibiskupov a biskupov a stovky kňazov.

C. Byrneová uvádza, že P. A. Bugnini a niekoľko jeho spojencov na Kongrese v Lugane boli ako jediní informovaní o tom, že D. B. Capelle hovorí v mene Liturgickej komisie. D. B. Capelle a ďalší konzultori boli v tejto veci viazaní mlčanlivosťou. Moderní liturgickí reformátori využívali často taktiku zatajovania svojich skutočných zámerov.

D. B. Capelle vo svojej vyššie zmienenej prednáške začal očierňovaním tradičnej rímskej liturgie, ktorú obvinil z toho, že údajne „zoslabla“ a „odľudštila sa“ počas minulých storočí. Súčasne tvrdil, že musí byť obnovená do svojej pôvodnej čistoty, než sa prispôsobí mentalite moderného človeka. Následne poukázal na P. F. G. Antonelliho a na jeho argumentáciu prostredníctvom teórie o konsekrácii kontaktom.

Hlavnou námietkou D. B. Capelleho proti obradu vopred posvätených darov bola skutočnosť, že pri tomto obrade sú používané niektoré modlitby, ceremónie a gestá zo svätej omše. Boli to najmä niektoré modlitby ofertória, pozdvihovanie Hostie, incenzovanie kadidlom so sprievodnými modlitbami ako pri slávnostnej svätej omši.

Sám hovoril o týchto tradíciách katolíckej bohoslužby akoby s akútnym pocitom zahanbenia a trápnosti, a považoval tieto tradície za „neznesiteľné“ a za vyvolávajúce „falošný dojem“, že obrad vopred posvätených darov je skutočná svätá omša. Aj týmto spôsobom bola vyslaná podprahová správa, že zmienený obrad by mal byť zrušený.

Svätá omša vopred posvätených darov bola následne odstránená z rímskeho rítu. Pápež Pius XII. nezasiahol nijakým spôsobom na jej záchranu. Súčasne zaslal vlastnoručne podpísané posolstvo, zo dňa 9. septembra 1953, v ktorom vyjadril srdečnú podporu a udelil požehnanie „každému jednému účastníkovi“, prítomnému na Kongrese v Lugane.

Veľký piatok zastretý novou teológiou „veľkonočného tajomstva“

Nová teológia „veľkonočného tajomstva“ bola propagovaná progresívnymi predstaviteľmi v Cirkvi už pred rokom 1955. Táto teológia bola podľa C. Byrneovej zameraná na odvedenie pozornosti od nemenného a objektívneho významu svätej omše, ktorá predstavuje vo svojej podstate Obetu kríža.

Zmienená nová teológia „veľkonočného tajomstva“ spojila 3 pojmy, a to utrpenie, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie, pričom všetky tieto 3 pojmy slúžili tejto teológii ako jediné vysvetlenie Vykúpenia pod titulkom „veľkonočného tajomstva“. Pokiaľ predmetné zahmlievanie bude aplikované na svätú omšu (so zvláštnym zreteľom k Veľkému piatku), vznikne dojem, že Kristovo utrpenie a smrť na kríži neboli samy o sebe účinnou príčinou vykúpenia ľudstva.

Vyššie uvedený prístup je však v rozpore s tradičnou katolíckou náukou, formulovanou Tridentským koncilom (1545 – 1563), ktorý definoval neomylne, že príčinou vykúpenia je Ježiš Kristus, a vykúpenie bolo uskutočnené skrze Jeho „najsvätejšie utrpenie na dreve kríža“. Teologický obrat obsiahnutý v obraznom pomenovaní „veľkonočné tajomstvo“ pripravoval cestu pre vytvorenie Novej omše, ktorá minimalizovala zmiernu Obeť na kríži, a zastrela ju väčším dôrazom na iné úvahy. Nová omša bola zavedená v roku 1969.

Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, a Antonio Bacci (1885 – 1971), taliansky kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. dokument Stručný kritický rozbor Nového omšového poriadku, zo dňa 5. júna 1969. Zmienení kardináli kritizovali v tomto dokumente stotožňovanie svätej omše s „veľkonočným tajomstvom“. Súčasne poukázali na negatívne tendencie, spojené so zavedením Novej omše, ktorá nedostatočne poukazuje na tajomstvo kríža:

„Je až príliš zrejmé, že sa tu tvrdošijne zdôrazňuje večera a spomienková slávnosť na rozdiel od nekrvavého obnovovania obety na Kalvárii. Taktiež výraz „Pamiatka umučenia a vzkriesenia Pána“ („Memoriale Passionis et Resurrectionis Domini“) je nepresný, pretože omša je výlučne pamiatkou obety, ktorá sama v sebe je vykupiteľská, zatiaľ čo zmŕtvychvstanie je jej plodom. (…). Tajomstvo kríža sa tu nevyjadruje už jasne, ale zatemňuje sa tak, že ho ľud už nespoznáva.“

Zrušenie hymnu Vexilla regis

Svätý Venantius Fortunatus (530 – 609) pochádzal z Talianska a stal sa kňazom a následne biskupom v meste Poitiers vo Francúzsku. Súčasne bol aj spisovateľom a básnikom, ktorý zložil hymnus Vexilla regis. Tento slávny hymnus o Kríži par excellence bol odstránený modernými liturgickými reformátormi.

Tradičná Cirkev zaradila hymnus Vexilla regis ako starobylý a vzácny spev do sprievodu na Veľký piatok. Tento procesný hymnus bol spievaný prvý raz vtedy, keď kráľovná svätá Radegunda (522 – 587) prijímala relikviu pravého Kríža pre svätenie svojho opátstva Svätého Kríža vo francúzskom meste Poitiers.

Hymnus Vexilla regis spieva o víťazstve a nádhere Kríža, z ktorého Pán Ježiš Kristus vládne všetkým národom. Práve preto má veľký význam so zreteľom na panovanie Krista Kráľa. Vznikol v dobe, v ktorej boli kladené základy Európy, a poukazuje na blahodarný vplyv Cirkvi na formovanie západnej spoločnosti. Tento hymnus vyjadruje základné puto medzi Eucharistiou a Krížom, čo je súčasne aj témou svätej omše vopred posvätených darov.

Keď kňaz pri svätej omši vopred posvätených darov prinášal vopred premenenú Hostiu späť na hlavný oltár, zbor spieval pri tom hymnus Vexilla regis. Liturgická reforma odstránila tento obrad. Kňaz stratil právo niesť Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu, pričom bolo stanovené, že kňaz má zostať sedieť, a túto úlohu má prevziať prisluhujúci.

Zmienená liturgická reforma súčasne odňala kňazovi privilégium prijímať veľkú Hostiu, ktorá sama bola taktiež zrušená pre Veľký piatok. Kňaz musel následne prijímať len malú Hostiu, na rovnakej úrovni s ľudom.

Mons. L. Gromier komentoval predmetné zneváženie dôstojnosti kňaza a tradičných liturgických noriem nasledovnými slovami:

„Zrušenie kalicha a veľkej Hostie je prejavom neúcty k liturgii a k celebrantovi. Malá Hostia určená ľudu je smiešna.“

V dôsledku liturgickej reformy bolo incenzovanie Najsvätejšej Sviatosti oltárnej a spev zboru zrušené, a spravidla nenápadný sprievod bol konaný v tichosti. Bol to začiatok cesty k súčasnému, bezohľadnému a neúctivému zaobchádzaniu s Eucharistiou.

Degradácia Božieho hrobu

Katolícke chrámy v minulosti obsahovali oltáre Božieho hrobu, ktorým katolícki veriaci venovali zvláštnu pozornosť. Zhotovenie týchto nádherných hrobiek, obsahujúcich drapérie zo vzácnych látok, kvetiny a sviece, bolo prejavom úcty k Najsvätejšej Sviatosti oltárnej a vyplývalo z katolíckej zbožnosti.

Posvätná kongregácia pre obrady vydávala počas pontifikátu pápeža Pia XII. dekréty a inštrukcie presadzujúce zásadné zmeny v obradoch Svätého týždňa. Dekrét Maxima Redemptionis, zo dňa 16. novembra 1955, zaviedol reformy obradov Svätého týždňa, a bol sprevádzaný inštrukciou, spolu s rubrikami pre Poriadok Svätého týždňa, z roku 1956.

V zmysle zmienenej inštrukcie tradičné zdobenie Božieho hrobu bolo vnímané prevažne negatívne a bolo odporúčané zjednodušenie smerujúce k menšej nápadnosti. Moderní liturgickí reformátori považovali tradičné prejavy úcty k Najsvätejšej Sviatosti oltárnej za „triumfalistické“ a patriace do doby protireformácie, ktoré prekážajú moderným a ekumenickým citom.

Symbolika svätej omše vopred posvätených darov poukazovala na významnú súvislosť medzi Poslednou večerou, Kalváriou a vysokým statusom kňaza ako „alter Christus“. Bolo to príkladom toho, ako „lex orandi“ („zákon modlitby“) podporoval náuku o svätej omši a náuku o kňazstve. Moderní liturgickí reformátori nechceli pochopiť, že dôvodom tejto symboliky bolo sprístupniť tajomstvo viery ľudskému rozumu, ktorému by inak zostalo nedostupné.

Nepriatelia rímskej liturgickej tradície dosiahli ďalší zo svojich zámerov. Likvidáciou svätej omše vopred posvätených darov a propagovaním novej teológie „veľkonočného tajomstva“ prispeli k spochybneniu a zastretiu významu Spasiteľovej vykupiteľskej obety na kríži. Nedostatočné chápanie významu Spasiteľovej smrti pre človeka a pre jeho večnú spásu viedlo aj k strate chápania významu starostlivo vyzdobených oltárov Božieho hrobu v katolíckych chrámoch.

Zneváženie a zanechanie starobylých obradov Veľkého piatka bolo predpokladom pre následné spochybnenie významu svätej omše ako Obety kríža. Tento vývoj nevyhnutne smeroval k hanebnému nakladaniu s Eucharistiou v mnohých chrámoch modernej Cirkvi, ktoré pripomínajú často len svetské zhromaždenia bez posvätnosti. Zastieranie významu Spasiteľovej smrti na kríži môže slúžiť jedine Božiemu nepriateľovi.

PDF (formát pre tlač)