Vyriešil by dnešný neporiadok v Cirkvi potenciálny Pius XIII.? Čo nás učí história o taktike pápežov voči rozhodnutiam ich predchodcov

Jozef Duháček
22. mája 2026   Cirkev   Komentár

Tradiční katolíci často, vedomí si toho, že v dnešnej skaze ťahajú za kratší koniec a nemajú silu úpadku a katastrofe zabrániť, s cieľom zachovať katolícku vieru pre budúcnosť vstupujú do „katakomb“ a predstavujú si, že raz Boh pozdvihne k plnosti moci nejakého naozaj pravoverného pápeža, ktorý verejne a rázne odmietne všetky tie bludy a zvrhlosť pokoncilového obdobia, urobí za všetkým hrubú čiaru a všetko sa naraz zmení a vyrieši. Že nejaký takýto Pius XIII. vyhlási anatému nad Františkom a jeho tragickým pontifikátom. Že takýto pápež zvolá ekumenický koncil, ktorý vyhlási II. vatikánsky koncil za neplatný, odvolá všetky jeho dekréty a zruší pokoncilové reformy, ktoré zohyzdili tvár Cirkvi.

Niektorí tradiční katolíci si zase predstavujú, že tento budúci pápež verejne rehabilituje arcibiskupa Lefebvra a vyhlási ho za záchrancu Cirkvi. Že sa objaví nový Sylabus omylov, v ktorom budu pregnantne vymenované omyly a chyby, ktorých sa Vatikán po II. vatikánskom koncile dopustil a nad každým, kto sa k nim bude naďalej hlásiť zaznie anathema sit! Bolo by to všetko pekné, a všetkým, ktorí desaťročia za cenu veľkej námahy a strastí bránia katolícku vieru a Tradíciu v jej celistvosti voči ohromnej presile, ktorú predstavuje prakticky celý episkopát a drvivá väčšina diecézneho kléru, by to dalo pocit zadosťučinenia za obety ktoré ich to stálo a tiež by im to dalo pocit dobre vykonanej práce. Stane sa to však niekedy? Príde niekedy Pius XIII., ktorý bude mať odvahu do takejto akcie, zvolá nejaký II. tridentský koncil a vyčistí Cirkev?

Niektorí čakali, že pápež Lev XIV. sa začne dištancovať od Františkových omylov a zmení zásadne smerovanie počas svojho pontifikátu, no je jasné, že toto sa nestane. Je realistické očakávať, že by to mohol vykonať niekto z budúcich pápežov? Bohu nič nie je nemožné, preto sa môžeme nádejať aj v takéto vyústenie vecí, no je možno naivné predstavovať si to takto jednoducho.

Ak sa pozrieme do histórie, pozorujeme, že pápeži len veľmi, veľmi zriedka otvorene odmietali alebo odsudzovali svojich predchodcov. Máme tu pár významných výnimiek z monothelitskej kontroverzie a z obdobia kadáverovej synody, ale tieto príklady pochádzajú z veľmi ťažkých čias, čias, v ktorých žili tvrdí muži a nie zmäkčilí požehnávatelia homosexuálnych párov (ako nepárov). Dnes tiež žijeme ťažké časy, no nie je veľa silných mužov, ktorí by boli ochotní niečo s tým robiť a návrat k týmto starým riešeniam nebude v zozname riešení na prvom mieste. Určite je možné, aby budúci pápež obrátil kormidlo, ale myslím, že sa to nestane takto.

Prípad pápeža Honoria I. a monothelitskej kontroverzie patrí medzi najzaujímavejšie a najcitlivejšie momenty cirkevných dejín, pretože ide o jeden z veľmi mála prípadov, keď bol pápež po svojej smrti formálne odsúdený ekumenickým koncilom. Honorius I. bol pápežom v rokoch 625 až 638, v čase, keď Cirkev zápasila s christologickými spormi o povahu Krista. Základom týchto sporov bola otázka, ako spolu súvisí Kristovo božstvo a ľudstvo. Chalcedónsky koncil (451) definitívne učil, že Kristus má dve prirodzenosti – božskú a ľudskú – zjednotené v jednej osobe. Tento výrok však neukončil všetky spory. V 7. storočí sa objavila nová náuka nazývaná monothelitizmus, podľa ktorej má Kristus dve prirodzenosti, ale iba jednu vôľu. Toto mal byť kompromis, ktorý by zmieril monofyzitov (zdôrazňujúcich jednu prirodzenosť) s oficiálnou náukou Cirkvi. Monothelitizmus podporoval byzantský cisár Herakleios, ktorý sa snažil udržať jednotu ríše a mnohí teológovia na Východe ju pod cisárovým vplyvom prijali alebo tolerovali, no na Západe vyvolávala podozrenie, pretože ak by totiž Kristus nemal aj ľudskú vôľu, nebol by úplným človekom.

Pápež Honorius I. komunikoval písomne s konštantínopolským patriarchom Sergiom, ktorý bol jedným z hlavných propagátorov monothelitizmu. Sergios sa snažil zmierniť spor a odporúčal nehovoriť o dvoch alebo jednej vôli a formulovať vec opatrnejšie. Honorius mu v odpovedi vyšiel čiastočne v ústrety a v jednom zo svojich listov napísal, že v Kristovi „nevyznávame dve protichodné vôle“, ale „jednu vôľu“. Tieto slová boli nejednoznačné. Honorius pravdepodobne nechcel pozitívne poprieť existenciu dvoch vôlí, ale skôr zdôrazniť, že jeho voľa je nerozdelená a nie vnútorne konfliktná. Napriek tomu jeho formulácia vyznela akoby podporoval monothelitské chápanie jednej vôle. Po jeho smrti spor pokračoval a postupne sa vyostril. Rozhodujúci moment nastal na III. konštantínopolskom koncile (680 – 681), ktorý je uznávaný ako šiesty ekumenický koncil. Tento koncil definitívne odsúdil monothelitizmus a vyhlásil, že Kristus má dve prirodzené vôle – božskú aj ľudskú –, ktoré sú v dokonalej harmónii. V rámci odsúdenia monothelitizmu koncil zároveň menovite odsúdil aj niektorých jeho podporovateľov, a medzi nimi aj pápeža Honoria I. Koncil vyhlásil, že Honorius „neuhasil plameň falošného učenia, ale ho podporil svojou nedbanlivosťou“. Nebol teda obvinený z toho, že by vedome učil herézu ex cathedra, ale z toho, že svojím nejasným a nedostatočne presným vyjadrovaním umožnil jej šírenie. Odsúdenie Honoria následne potvrdil aj pápež Lev II. (682 – 683), ktorý zdôraznil, že Honorius nezlyhal tým, že by úmyselne hlásal herézu, ale tým, že „nedbal na to, aby zachoval čistotu Apoštolskej tradície“. Inými slovami, jeho vina spočívala skôr v zanedbaní povinnosti. Tento prípad mal veľký význam pre dejiny teológie aj pápežstva. Na jednej strane ukázal, že pápež ako osoba môže zlyhať a dopustiť sa nejasností, ktoré majú vážne dôsledky. Na strane druhej bol často zdôrazňovaný v diskusiách o pápežskej neomylnosti, najmä v 19. storočí, pretože Honorius nehovoril ex cathedra, teda záväzne pre celú Cirkev, a preto jeho prípad nie je v rozpore s učením o neomylnosti. Prípad Honoria teda predstavuje výnimočnú situáciu, keď bol pápež po smrti odsúdený cirkevným koncilom, no zároveň ukazuje, že išlo skôr o zanedbanie než o pozitívne učenie herézy.

Kádaverová synoda – synoda horrenda tiež patrí medzi podivné udalosti v dejinách pápežstva. Jej centrom bol pápež Formozus, ktorý vládol v rokoch 891 až 896. Počas svojho života sa zaplietol do zložitých politických sporov medzi mocenskými skupinami v Taliansku, najmä medzi podporovateľmi cisára Arnulfa a vplyvným rodom Spoletovcov. Tieto konflikty neskončili jeho smrťou, práve naopak. Približne rok po Formozovej smrti, v roku 897, jeho nástupca pápež Štefan VI. nariadil, aby bolo Formozovo telo vykopané z hrobu. Rozkladajúcu sa mŕtvolu obliekli do pápežských rúch, posadili ju na trón v Lateránskej bazilike a postavili pred súd. Tak sa začal bizarný „proces“, v ktorom bol mŕtvy pápež obžalovaný z rôznych previnení. Formozovi bolo kladené za vinu najmä to, že údajne nelegitímne zastával pápežský úrad a že porušil cirkevné zákony. Keďže bol mŕtvy, nemohol sa brániť, tak za neho odpovedal diakon, ktorý mal vystupovať ako jeho obhajca. Celý proces bol však iba formálny – pápež Štefan VI. a výsledok bol vopred rozhodnutý. Formozus bol uznaný vinným. Nasledoval krutý a symbolický „trest“: z tela mu strhli pápežské rúcha, odsekli tri prsty pravej ruky, ktorými udeľoval požehnanie, a jeho pontifikát bol vyhlásený za neplatný. Znamenalo to, že všetky jeho rozhodnutia mali byť anulované. Napokon bolo jeho telo hodené do rieky Tiber, čo ešte viac podčiarklo potupu, ktorej bol vystavený. Táto udalosť šokovala aj samotných súčasníkov. V Ríme vypukli nepokoje a rástol odpor voči pápežovi Štefanovi VI. Nedlho po synode bol zosadený, uväznený a napokon vo väzení uškrtený. To ukazuje, ako hlboko pobúrila verejnosť aj cirkevné prostredie táto extrémna udalosť. Situácia sa tým však neskončila. Nasledujúci pápeži opakovane menili rozhodnutia týkajúce sa Formoza – niektorí ho rehabilitovali a uznali jeho pontifikát, iní sa snažili opätovne anulovať jeho skutky. Tento chaos odrážal hlboké politické a mocenské napätie vtedajšej Cirkvi. Napokon bol Formozus definitívne uznaný za legitímneho pápeža a kádaverová synoda sa začala vnímať ako zneužitie moci.

V histórii pozorujeme, že existujú spôsoby, akými pápeži zmenili kurz, keď sa veci pokazili alebo úpadok zašiel priďaleko. Keď sa pápež chce dištancovať od svojho predchodcu, má spôsoby, ako nechať zlú legislatívu svojho predchodcu len „na papieri“, a v praxi ju obísť.

Jedno z riešení je strategické mlčanie.Pápež jednoducho ignoruje dekréty, s ktorými nesúhlasí, akoby neexistovali. Dúfa, že týmto spôsobom postupne stratia význam. Autorita cirkevnej legislatívy rastie tým, že sa opakovane potvrdzuje; ak sa nepotvrdzuje, slabne. Dobrým príkladom je dekrét Haec Sancta (1415) z koncilu v Kostnici. Ten vyhlásil, že všeobecný koncil má autoritu priamo od Krista, je nad pápežom a aj pápež ho musí poslúchať. Pápež Martin V., zvolený týmto koncilom, sa dostal do problémovej situácie: ak by dekrét uznal, oslabil by vlastnú autoritu; ak by ho odmietol, spochybnil by svoju voľbu. Jeho riešenie bolo zámerne nejednoznačné – potvrdil len tie rozhodnutia, ktoré boli prijaté „riadnym koncilovým spôsobom“, bez vysvetlenia, čo to presne znamená a ktoré to sú. Následní pápeži potom postupne posilňovali pápežskú autoritu bez toho, aby dekrét Haec Sancta priamo odsúdili.

Správna interpretácia sa aplikuje vtedy, keď pápež poskytne „objasnenie“ diela svojho predchodcu, ktoré v skutočnosti neutralizuje jeho zámery prípadne ich úplne obráti. Môže to znamenať drastické zúženie rozsahu problematickej legislatívy, tvrdenie, že politika bola „zle interpretovaná“ a treba ju vysvetliť presnejšie, alebo jednoducho nasmerovanie interpretácie dokumentu smerom tým, že zdôrazní niektoré aspekty a iné zanedbá. Nech je spôsob akýkoľvek, výsledkom je, že pápež dáva zámeru svojho predchodcu nový význam. Pekným príkladom je vzťah medzi bulou Unam Sanctam Bonifáca VIII. (1302) a dokumentom Meruit Klementa V. (1306). Bonifác VIII. bol protivníkom francúzskeho kráľa Filipa IV., ktorý sa pokúsil zdaňovať Cirkev vo Francúzsku na financovanie vojen proti Anglicku, pričom tvrdil, že má vo svojom kráľovstve vládu nad Cirkvou. Bonifác reagoval s bulou Unam Sanctam, kde učil, že nikto – ani kráľ – nie je nezávislý od jurisdikcie Svätej stolice. Filip následne dal Bonifáca uniesť a fyzicky potupiť, že ten od poníženia v roku 1303 zomrel. Po ňom bol zvolený Klement V., Francúz a Filipov človek. Filip mal teraz spojenca na Petrovom stolci, ale otázkou bolo, čo urobiť s bulou Unam Sanctam, ktorá stále platila. Klement teda vydal dokument Meruit, ktorý bol formulovaný ako interpretácia, vysvetlenie. Bula Unam Sanctam vyhlásila, že „je absolútne nevyhnutné pre spásu, aby každá ľudská bytosť bola podriadená rímskemu pontifikovi“, a Meruit toto tvrdenie preinterpretoval tak, že jurisdikcia pápeža nad francúzskym kráľom stratila akýkoľvek význam. Takto Klement V. síce nikdy bulu Unam Sanctam neodsúdil, ale fakticky ju zbavil jej pôvodného významu.

Pápeži sa tiež vedia diplomaticky dištancovať od svojich predchodcov tým, že riešia situácie úplne inak a dávajú tak najavo, že starý prístup už neplatí. Dobrý príklad je obdobie po Gregorovi VII. (1073 – 1085). Ten nekompromisne odmietal laickú investitúru a dostal sa do ostrého konfliktu s cisárom Henrichom IV., ktorého exkomunikoval. Jeho nástupcovia však postupovali inak. Urban II. namiesto konfliktu s anglickým kráľom vyjednával. Paschal II. dokonca urobil ústupky cisárovi a nakoniec Wormský konkordát (1122) zaviedol kompromis – svetskí vládcovia získali určitú právomoc pri menovaní biskupov. Rétorika Gregora VII. sa síce zachovala, ale prax sa výrazne zmenila.

Existuje známe politické pravidlo: „personál je politika“. Platí to aj v Cirkvi. Pápeži menia smer tým, koho menujú alebo odstraňujú. Napríklad Benedikt XVI. nahradil Piera Mariniho Guidom Marinim, čím signalizoval zmenu liturgického smeru. Pápež Pavol IV. zase vymenil a odstránil z dôležitých postov osoby spojené s predchádzajúcimi pontifikátmi, zasiahol proti kardinálom, ktorých chránili jeho predchodcovia, čím nepriamo odmietal ich politiku.

Zdá sa teda, že by sme nemali očakávať dramatický zásah jedného pápeža alebo koncilu, ktorý otvorene odmietne omyly posledných desaťročí. Zmena príde, ale nebude dramatická. Bude postupná, po kúskoch, pomalá a chaotická – tak ako väčšina historických zmien v Cirkvi. Snáď bude vyzerať skôr ako pozvoľný posun než ako radikálny obrat: nové menovania, ticho okolo niektorých tém, nové interpretácie dokumentov. Takto sa Cirkev vždy opravovala, keď zišla z cesty, a je to jediný realistický model, ktorý máme. Samozrejme, všetko je možné – história pozná aj náhle a dramatické zmeny. No nie je to typické. Ďalšia vec, ktorá bude na celú tú zmenu vplývať, je neprimeraná moc, vplyv a sloboda laikov, ktorú získali v cirkevných záležitostiach v poslednej dobe. Keby sa aj objavil pápež, ktorý by mal odvahu radikálne zasiahnuť a vyrezať z tela Cirkvi nádor modernizmu, len málo z veriacich, ktorí si dnes hovejú v pohodlí, uisťovaní pápežmi a biskupmi, že do Neba sa dostanú všetci bez ohľadu na to čo robia a Peklo bude prázdne, len málo z nich by takéhoto pápeža podporilo a jeho rozhodnutia by poslušne prijalo. A prijali by tieto rozhodnutia aj tradiční katolíci?

PDF (formát pre tlač)