Svätá Mária Alžbeta Hesselbladová – symbol švédskeho katolicizmu 20. storočia

Branislav Krasnovský
13. júna 2025   Cirkev História

Na úvod pár slov o Dr. Martinovi Lutherovi a protestantizme

Úvod dnešného článku o švédskej svätici Márii Alžbete Hesselbladovej by som trochu netradične začal informáciami o Dr. Martinovi Lutherovi, ktorý svojím bludným učením spôsobil rozkol v katolíckej Cirkvi, takže kvôli nemu množstvo veriacich odpadlo od pravej viery a dodnes je ich cesta späť do lona katolíckej Cirkvi duchovne veľmi ťažká. Svätá Mária Alžbeta Hesselbladová sa však do lona katolíckej Cirkvi vrátila, pretože milovala pravdu a Boha a podobne ako sv. Brigita Švédska či švédska kráľovná Kristína milovala katolícku Cirkev, pravú Nevestu Kristovu.

Dr. Martina Luthera, exkomunikovaného augustiniánskeho mnícha pozná väčšina našich čitateľov. Ako teológ nebol nijako zvlášť výnimočný a v učenej dišpute s dominikánom Johanom Eckom (1486 – 1543) v Lipsku pri obrane svojho heretického učenia v tzv. Lipskej dišpute (jún/júl 1519) pohorel Dr. Martin na celej čiare.

Na oveľa vyššej intelektuálnej úrovni ako on bol Filip Melanchton (1497 – 1560), označovaný tiež za „architekta reformácie“. Bol nielen lepším teológom, ale i väčší diplomat. Upravoval formulácie Dr. Martina a pripravoval tiež jeho dielo na uverejnenie, i literárne bol podstatne zdatnejší. Veď aj Augsburské vyznanie (Confessio Augustana, 1530), základný dokument luteránskej cirkvi napísal výlučne Melanchton. K ďalším autorom, ktorí upravovali Lutherove spisy patrili Johann Bugenhagen, Justus Jonas či Caspar Cruciger.

Na druhej strane však treba objektívne povedať, že Lutherov teologický súboj s dominikánom Johannom Eckom nebol tak celkom rovnocenným intelektuálnym teologickým súbojom. Luther totiž za Eckom výrazne zaostával v inteligencii, logike, teologickom i filozofickom vzdelaní. Lipská dišputa sa uskutočnila na prelome júna a júla 1519 a Eck bod po bode vyvrátil všetky Lutherove útoky voči pápežskej autorite, Očistcu, odpustkom, sviatostiam i názorom ohľadom Svätého Písma ako jediného meradla viery. Luther sa nechal v dišpute uniesť a začal obhajovať Jána Husa, ktorého katolícka Cirkev odsúdila ako heretika.

Tým, že Luther priznal sympatie k Husovi, prakticky sám seba usvedčil z herézy v očiach katolíkov. Dišputa síce nezmenila Lutherove presvedčenie (bol to stratený prípad už vtedy, keď ho netrafil poriadne blesk v roku 1505), ale pomohla Cirkvi identifikovať rozsah jeho teologického odklonu a blúdenia. Po dišpute s Eckom bol Luther definitívne považovaný za nekatolíckeho teológa.

Len pre zaujímavosť prikladám porovnanie teologických postojov Luthera a Ecka:

Autorita Cirkvi

Luther tvrdil, že jediným základom viery je Sväté Písmo (sola scriptura, Luther však už z vrodenej skromnosti nedodal, že jeho interpretácia Svätého Písma), Cirkev podľa totiž môže zlyhať. Johann Eck naopak tvrdil, že Sväte Písmo plus Apoštolská tradícia plus Učiteľský úrad Cirkvi, autorita pápeža a koncilov vedených Duchom Svätým tvoria autoritu Cirkvi.

Pápežstvo

Pre Luthera sa stal pápež len biskupom Ríma, ktorý nebol ustanovený Kristom. Pre Johanna Ecka bol pápež nástupcom sv. Petra, ktorý bol ustanovený Kristom, najvyššou autoritou v katolíckej Cirkvi.

Odpustky

Luther považoval odpustky za zneužitie, ich teologický základ za pochybný a podľa jeho slov odpustky nemajú silu odpúšťať hriechy. Eck naopak správne tvrdil, že odpustky majú svoj základ vo Svätom Písme, Cirkev ich teda udeľuje legitímne.

Očistec

Luther tvrdil, že Očistec nie je explicitne uvedený vo Svätom Písme, možno ho preto spochybniť. Eck doložil argumentmi, že Očistec je dogma opretá o tradíciu a logiku viery, existencia Očistca je potvrdená cirkevnou náukou.

Cirkevná, Apoštolská tradícia

Tradícia pre Luthera nie je rovná Svätému Písmu, môže byť chybná (na rozdiel od Lutherovho učenia, dodávajú kritici Dr. Martina Luthera 🙂 ). Pre Ecka je Apoštolská tradícia základným pilierom katolíckeho učenia odovzdaného apoštolmi a je neoddeliteľná od Svätého Písma.

Sviatosti

Luther prijal (pre svoje učenie) len dve sviatosti (krst a Eucharistiu), ostatné sviatosti považoval za nebiblické. Eck mu argumentoval, že Sedem sviatostí ustanovil Kristus, Lutherove predstavy sú bezprecedentné.

Spása

Pre Luthera je spása len z viery (sola fide) a milosti, človek nemôže spolupracovať na svojom ospravodlivení. Eck naopak tvrdil, že spása vyrastá nielen z viery, ale aj zo skutkov lásky a spolupráce človeka s Božou milosťou.

Ján Hus

Luther sa počas dišputy nechal uniesť a začal tvrdiť, že mnohé Husové názory boli pravdivé a kresťanské, kritizoval zneužitie autority pri jeho poprave. Eck správne uviedol, že Hus bol právoplatne odsúdený na koncile v Kostnici (1415) a jeho učenie bolo heretické.

Cirkevné koncily

Podľa Luthera sa koncily môžu mýliť, nie sú neomylné (Ak sa koncily môžu mýliť, môže sa mýliť aj Luther. Ak sa mýli, načo sa zaoberať jeho mylným učením? Ak sa nemýli – kto potvrdí jeho neomylnosť – on sám, jeho milenka a neskôr manželka, tiež bývalá mníška Katarina von Bora (1499 – 1552), alebo jeho druh Melanchton?). Eck pokojne argumentoval, že koncily pod vedením Ducha Svätého nemôžu zlyhať a nemôžu sa mýliť.

Služba laikov

Pre Luthera je každý luteránsky kresťan kňazom vo viere – presadzoval ideu „všeobecného kňazstva“. Eck naopak tvrdil, že len vysvätení kňazi a biskupi môžu plniť sviatostné a učiteľské úlohy v Cirkvi.

Mňa osobne najviac pobavil útek Kataríny von Bora aj s ďalšími 12 mníškami z cisterciánskeho kláštora v Nibsch na Veľkú noc v roku 1523 za pomoci obchodníka Leonarda Koppeho v sude od sleďov. Luther a Katarína von Bora sa do seba zahľadeli, preskočila medzi nimi iskra a Luther nakoniec dospel k poznaniu, že manželstvo je svedectvom o zrušení povinného celibátu. Vzali sa 13. júna 1525 v kláštornej budove vo Wittenbergu. Mali 6 detí, Katarína viedla hospodárstvo, starala sa o muža, deti, dobytok, varila pivo a ako bývalá cisterciánska mníška zasahovala aj do teologických otázok. Luther o nej s láskou tvrdil, že „moja pani velí všetkým, okrem tých, čo sú v Nebi“. Po Lutherovej smrti v roku 1546 upadla do finančných ťažkostí a zomrela v chudobe 20. decembra 1552.

Luther teda kládol dôraz na osobnú vieru, Písmo a vnútorné presvedčenie, Eck bol verným obhajcom scholastickej tradície, autority Cirkvi a pápeža a takisto bol na rozdiel od Luthera veľmi erudovaným teológom. Lutherovi sa však podarilo zasadiť Cirkvi nepríjemnú ranu, rovnako ako sa to darí dnes synodálne vanutým, modernistom, progresívcom a liberálom; Lutherove bludy sa ujali v časti európskej populácie vo viacerých európskych krajinách a nie každý sa dokázal vymaniť z „močiara rôznych protestantských bludov“.

Nádherné ženské duchovné kvety zo Škandinávie

Zo Švédska pochádza niekoľko úžasných žien, ktoré boli vernými dcérami katolíckej Cirkvi.

Pokiaľ svätá Brigita Švédska (1303 – 1373) žila v období pred Lutherovým vystúpením a svojím pôsobením značne ovplyvnila dobu, v ktorej žila (písali sme o nej napríklad tu: https://christianitas.sk/sv-brigita-zakladatelka-radu/, tu: https://abc.tradi.sk/cirkev/187-svaeta-brigita-svedska, a tiež tu: https://abc.tradi.sk/cirkev/190-svaeta-brigita-svedska-slachticna-ktora-sa-rozpravala-s-kristom-ii-cast?highlight=WyJvZHB1c3RreSJd, tak ďalšie vynikajúce švédske katolíčky Kristína I. Vasa , dcéra švédskeho panovníka Gustava Adolfa a sv. Mária Alžbeta Hesselbladová sa s Kristovou pomocou nielenže vymanili z močiara protestantských bludov, ale svojím príkladom pomohli konvertovať späť ku katolicizmu aj ďalším Škandinávcom.

Svätá Mária Alžbeta Hesselbladová (1870 – 1957) bola výnimočnou katolíckou ženou, rehoľníčkou, ktorá stála za obnovením rádu brigitiek, založených ešte sv. Brigitou Švédskou. Vyrastala v luteránskej rodine, známej svojím kritickým postojom ku katolicizmu. Rodina bola rozsiahla, sv. Mária Alžbeta Hesselbladová bola piata z trinástich detí, ktoré sa narodili manželskému páru Augustovi Robertovi Hesselbladovi a Cajse Petesdotter Dagovej. Vyrastala teda v protestantskej rodine, rodičia i deti boli chudobní a poznali na vlastnej koži, čo je bieda a hlad.

Ako 18-ročná emigrovala do New Yorku, kde začala pracovať, aby mohla finančne podporovať svoju rodinu vo Švédsku. Študovala ošetrovateľstvo v Rooseveltovej nemocnici na Manhattane, kde od roku 1888 pracovala ako zdravotná sestra. Tu sa medzi chorými Írmi, Poliakmi a Talianmi zoznámila s duchovnou krásou katolicizmu a konvertovala na katolicizmus.

Koncom roku 1902 sa vrátila do Ríma, kde získala sviatosť birmovania. Na krátky čas sa síce vrátila do New Yorku, ale potom sa opäť vrátila do Ríma, kde začala žiť rehoľným životom. Od 25. marca 1904 sa usadila v karmelitánskom Dome sv. Brigity Švédskej. V roku 1906 získala povolenie pápeža sv. Pia X. založiť rád brigitiek (Rád Najsvätejšieho Spasiteľa od svätej Brigity). Pracovala na obnove tohto rádu v Škandinávii i Taliansku, a to najmä v Ríme. Do svojej vlasti sa vrátila v roku 1923, kde pokračovala v službe chudobným a biednym a starala sa o sestry rádu.

V roku 1937 založila nadáciu brigitiek v Indii. V Ríme počas II. svetovej vojny sa v dome sv. Brigity Švédskej skrývali od roku 1943 nielen Židia, ale aj Taliani prenasledovaní režimom. Židia ju ocenili cenou „Spravodlivý medzi národmi“. Blahorečil ju v roku 2000 pápež Ján Pavol II. a v roku 1516 ju vysvätil pápež František (zázrak uzdravenia chlapčeka Carlosa Miguel Valdés Rodrígueza z rakovinového nádoru na mozgu).

Čo sa týka jej kontaktov s pápežom sv. Piom X. ohľadom obnovy rehole brigitiek a obnovy Domu sv. Brigity Švédskej na Piazza Farnese, v blízkosti baziliky sv. Pavla za múrmi (Basilica di San Paolo fuori le mura), o tejto problematike existuje množstvo zaujímavej literatúry. Po smrti sv. Brigity v dome žila kráľovná Kristína, dcéra švédskeho panovníka Gustava Adolfa, spojenca Francúzov a Turkov (všetci bojovali proti katolíckej habsburgskej monarchii).

Kráľovná Kristína opustila dobrovoľne švédsky trón, prenechajúc ho svojmu bratrancovi (už to nedokázala vydržať medzi švédskymi luteránmi :-), odišla do Ríma a spolu aj so svojou dcérou konvertovala na katolicizmus. Po ich smrti sa v dome, kde žili nachádzal kláštor ženského rádu Najsvätejšieho Spasiteľa (brigitky). Po roku 1870 talianski slobodomurári, ktorí obsadili aj Rím, (takže pápežský štát tvoril už len Vatikán) sa snažili sekularizovať aj Dom sv. Brigity Švédskej a určité obdobie bol dokonca zatvorený (jeho lukratívna poloha v meste spôsobila, že si mnohí na neho robili zálusk). Nakoniec sa však dom podarilo udržať pre katolícku Cirkev a bol pridelený karmelitánkam, ktoré tu žili v 19. stor.

Sv. Mária Alžbeta Hesselbladová sa rozhodla oživiť duchovný odkaz katolíckej svätice Brigity Švédskej, ktorý bol z povedomia Švédov takmer vymazaný protestantskými aktivitami a nepriateľským prístupom voči katolíkom. Práve v tomto Dome sv. Brigity prežila sv. Mária Alžbeta Hesselbladová niekoľko hlbokých duchovných zážitkov a rozhodla sa obnoviť komunitu brigitiek. V jednom zo svojich listov uviedla: „Cítím, že sa musím vrátiť k duchu sv. Brigity a oživiť plameň, ktorý bol takmer uhasený.“

Od pápeža sv. Pia X. získala sv. Mária Alžbeta Hesselbladová, katolícka konvertitka, túžiaca po živote v reholi, doslova duchovná sirota bez príslušnosti k niektorému zo ženských mníšskych rádov, Dom sv. Brigity Švédskej na rímskej Piazza Farnese. Pápežovi sv. Piovi X. napísala formálnu žiadosť, v ktorej ho pokorne prosila o možnosť zriadiť novú komunitu sestier podľa charizmy sv. Brigity Švédskej, pričom jej úmyslom bolo, aby v Dome mohli pôsobiť najmä katolícke mníšky a novicky zo Škandinávie a Pobaltska.

Pápež Pius X. jej v roku 1911 oficiálne povolil rád obnoviť v novej forme. Nie ako stredoveké spoločenstvo, ale vo forme apoštolskej tradície. Sestry rádu vyučovali, viedli nemocnice, konali humanitárnu činnosť, pričom nezanedbávali ani hlboko kontemplatívny život.

Podľa dochovaných historických informácií cestu sv. Márie Alžbety Hesselbladovej k pápežovi Piovi X. pomohol vydláždiť aj známy rakúsky jezuita Johann Georg Hagen (1847 – 1930). Tento vynikajúci rakúsky kňaz a astronóm vstúpil k jezuitom v roku 1863 a študoval nielen teológiu, ale aj astronómiu a iné prírodovedecké disciplíny. V roku 1906 ho pápež Pius X. poveril vedením Vatikánskeho observatória v Ríme. Johann Georg Hagen sa stal prvým riaditeľom Vatikánskeho observatória v Ríme a bol aj birmovným rodičom a duchovným vodcom sv. Márie Alžbety Hesselbladovej.

Je tiež autorom astronomického diela Atlas Stellarum Variabilium (1890–1908) a učebnice vyššej matematiky; na jeho počesť je pomenovaný mesačný kráter Hagen a tiež asteroid 562971 Johannhagen. Ako riaditeľ Vatikánskeho observatória (1906–1930) zmodernizoval technické i vedecké vybavenie. Prepojením Cirkvi a vedy demonštroval, že veda a viera môžu spolupracovať. Nadšene propagoval medzinárodnú spoluprácu medzi observatóriami Spoločnosti Ježišovej a jeho vedecké prínosy v astronómii zvýšili vedeckú reputáciu Vatikánu.

Pre sv. Máriu Alžbetu Hesselbladovú bol veľkou oporou, pričom Johann Georg Hagen zanechal aj informácie o procese schvaľovania staronovej kongregácie brigitiek. Podľa jeho slov žiadala o možnosť prijať habit komunity brigitiek a zložiť rehoľné sľuby podľa pôvodnej regule sv. Brigity, k čomu aj prišlo dňa 22. júna 1906. V porovnaní so stredovekým modelom regule, ktorý bol v prvom rade klauzúrny, nový model podľa sv. Márie Alžbety Hesselbladovej kládol dôraz na kombináciu kontemplácie a aktívnej služby pre chorých a biednych, pričom sa zvlášť kládol dôraz na ekumenický aspekt. Nie však v modernom štýle „všetci máme pravdu“, ale z dôvodu opätovného získavania protestantov hľadajúcich pravdu, do lona katolíckej Cirkvi.

Na záver by som ešte doplnil niekoľko informácií z diela a pôsobenia sv. Márie Alžbety Hesselbladovej, pričom by som začal citátmi:

„Musíme sa stať chlebom lámaným pre iných.“

„Modlitba je naša najdôležitejšia práca.“

„Nebojme sa kríža. Je to Kristov dar.“

„Modlím sa, aby sme sa všetci zjednotili v Kristovej Cirkvi.“

„Božia milosť nás robí schopnými prežiť aj to najťažšie.“

Čo sa týka jej mystických vízií – nezanechala po sebe tak explicitné dielo o víziách ako sv. Brigita Švédska. Jej sestry v reholi však hovorili o jej hlboko sústredenej modlitbe, až modlitbových extázach, mnohých vnútorných osvieteniach – najmä počas adorácie a o mystickej láske k trpiacemu Kristovi (často rozjímala o jeho ranách).

Jej spiritualita bola teda výrazne kristocentrická, eucharistická a mariánska, so silným zameraním na pokánie a jednotu Cirkvi. Sv. Mária Ažbeta Hesselbladová obnovila charizmu sv. Brigity v 20. stor., spojila klauzúru a apoštolát v pomoci biednym, chorým, veľký dôraz kládla na výchovu detí v školách. Modlila sa za jednotu kresťanov (ležal jej na srdci najmä návrat škandinávskych protestantov do lona katolíckej Cirkvi), silno prežívala prítomnosť Krista v každom trpiacom človeku. Jej eucharistickú spiritualitu možno charakterizovať slovami: „Žiť ako živý Kristov chlieb pre druhých.“

Sv. Mária Alžbeta Hesselbladová zomrela 24. apríla 1957 v Ríme, blahorečená bola 9. apríla 2000 pápežom Jánom Pavlom II. a svätorečená 5. júna 2016 pápežom Františkom.

PDF (formát pre tlač)