Rakúski biskupi opäť pripravili počas pôstu pre veriacich ďalšiu várku „umeleckých“ ohavností v kostoloch. Stáva sa z toho už tradícia
18. februára 2026
Aktuality
Cirkevná kríza
Už po viacero rokov niektorí príslušníci rakúskeho episkopátu, z dôvodov ktorým rozumejú len oni, prezentujú počas pôstneho obdobia v chrámoch pre rakúskych veriacich rôzne „umelecké“ ohavnosti, ktoré vzbudzujú všeobecné pohoršenie. Na negatívnu odozvu od veriacich následne reagujú povýšeným odsudzovaním ich netolerancie a duchovnej zaostalosti, aby potom paradoxne v rámci synodálneho verbálneho telocviku hlaholili o boji proti klerikalizmu, ktorý ignoruje laikov.
Má byť pohľad na nehorázne umelecké zvratky formou pôstneho pokánia veriacich? Alebo je to výraz obsedantnej mánie niektorých príslušníkov stavu klerického? Je to záhada…
Veľmajstrom v prezentácii „umeleckých“ gebuzín inštalovaných priamo do kostola je nepochybne biskup Hermann Gletter, ktorý sa v minulosti preslávil nielen transgenderovou výstavou, ale aj takými šialenosťami, ako bola napríklad monumentálna fotografia prasacieho srdca v kondóme (!), zavesená nad oltárom. Väčšia blasfémia, vzhľadom na kult Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, sa zrejme ani nedá vymyslieť. A otca biskupa stále nikto neodvoláva, ako napríklad Josepha Stricklanda:
Za iných dejinných okolností by už biskup Gletter v kláštore hrýzol suchý chlieb a zapíjal ho pramenitou vodou z miestnej studničky, avšak časy sa menia, ako spieval už Bob Dylan a s ním aj pozlátené dietky Marta, Helenka a Venceslav.
A čo si pripravil pre svoje ovečky biskup Gletter počas aktuálneho pôstu? Napríklad žlto-zelené igelitové franforce pod kupolou barokového kostola v Innsbrucku a množstvo ďalších atrakcií, ktoré sa zaoberajú „marginalizovanými témami“.
Ako píše o akcii portál Kathpress: „Súčasné umenie vstúpi počas pôstu, ktorý začína v stredu, do dialógu s liturgickou tradíciou a duchovnou praxou vo viacerých innsbruckých kostoloch. Na tlačovej konferencii v utorok biskup Hermann Glettler a diecézny konzervátor Stefan Schöch poskytli prehľad tohtoročných umeleckých intervencií. Návšteva inštalácií, ktoré spolu tvoria sedemdielnu „umeleckú cestu“, je „jedinečnou príležitosťou pozorovať ich týchto 40 dní až do Veľkej noci,“ povedal biskup.“
– Ospravedlňujem sa čitateľom za slizké slovné spojenia a synodálne frázy, ktoré som vyznačil tučným písmom. Prípadné gastrické problémy nech si pripočítajú k pôstnemu odriekaniu. Nedalo sa inak. Nakoniec, celá správa z Kathpress javí známky kolosálnej frazeologickej gebuziny, skutočne dokonalého pendantu k umeleckým dielam vystaveným v nešťastných chrámoch:
„Jadrom projektu je znovuobjavenie pôstneho závoja, zvyku siahajúceho až do stredoveku, kedy sa počas pôstu zakrývali oltáre. To, čo sa kedysi začalo ako jednoduchá hladovka, zažilo umelecké skrášlenie, najmä v alpskom regióne. Dnes opäť slúži ako projekčná plocha pre aktuálne témy. „Je ohromujúce, ako také tradičné médium dokáže absorbovať moderný vývoj,“ zdôraznil Schöch. Pôst nás podľa Glettlera pozýva, aby sme zamerali svoju pozornosť na marginalizované témy a zaoberali sa veľkými ranami našej doby.“
– Tak to je skutočne „nášup“ len pre silné tráviace trakty. Celý text je úžasnou ukážkou dobovej rétorickej hlúposti, banálnosti a floskúl, ktoré budú o 100 rokov možno predmetom udivených dizertačných prác. Opis „umeleckých diel“ nezaostáva za ich vizuálom:
„Napríklad vo farskom Kostole sv. Mikuláša zavesil Thomas Feuerstein cez prechod 15 metrov široký klzák ultramarínovej modrej farby. Inštalácia s názvom „Planetárna modrá“ kopíruje vzostupný pohyb architektúry a zároveň poukazuje na ekologickú krehkosť. Pigment, vyrobený zo semienok, skúma globálne materiálové cykly a zraniteľnosť „vesmírnej lode Zem“.“
– Pokiaľ vám nechtiac z pier vyrážajú pri čítaní týchto bľabotov rôzne vulgarizmy na adresu ich autorov, nezabúdajte, že začína pôst. Na druhej strane, nech je vám útechou, že nie ste sami.
A čo otcovia Spoločnosti Ježišovej, z ktorých pokrokových názorov má svätý Ignác z Loyoly už celé desaťročia určite nesmiernu radosť? Žeby ostali hluchí k volaniu doby? To nikdy!
„V jezuitskom kostole sa nachádza monumentálny obraz Ronalda Kodritscha s názvom „Blababels“, vyrobený z prázdnych bublín s textom. Dielo odráža „veľa bla bla, veľa prázdnych rečí“ a rieši jazykový zmätok a komunikačné preťaženie – dokonca aj v kontexte Cirkvi.“
– Žeby forma sebakritiky? Čo vás nemá. Tie „prázdne reči“, to sú rigidné, tmárske dogmy a pravidlá, ktoré donekonečna (dokonca aj počas pôstu, povážte) omieľajú netolerantní katolíci.
A došlo aj na feministický pôst. Máme tu peknú inštaláciu s názvom – Žena-Ježiš:
„V pútnickom kostole Mariahilf reaguje na tradičné zobrazenia Márie dielo „Žena-Ježiš“ od Elke Silvie Krystufekovej. Inštalácia sa hravým spôsobom zaoberá zázračným obrazom a rieši otázky identity a náboženskej interpretácie, uvádza sa v synopse.“
Zanechajme teraz obyvateľov Innsbrucku ich radosti z umeleckého rozletu a poďme sa pozrieť do ďalšej diecézy. Tentokrát do arcidiecézy, konkrétne do Viedne. Priamo v Dóme svätého Štefana nový arcibiskup pripravil na pôstne obdobie tiež trocha tej krásy pre svoje ovečky.
https://katholisch.de/artikel/67283-trotz-streits-kreuze-werden-im-stephansdom-ausgestellt
Aktuálne to je výstava Arnulfa Rainera s názvom Kríž – Znamenie, ktoré pretrváva. V odkazoch, ktoré sú nad touto vetou, si môžete pozrieť čarokrásne kríže inštalované v Dóme. Pozor, ten v strede na fotografii, to je originálny katedrálny kríž. K takej prvoplánovosti a kreatívnej mizérii by sa maestro (bohužiaľ, už nás tento umelecký gigant opustil) neznížil.
Maestrove mazaniny sú lepty suchou ihlou a ako sami vidíte, úžasne sa pri nich medituje a rozjíma. Najmä nad stavom a počtom mozgových závitov u niektorých umelcov a činovníkov. A aby zábavy nebolo konca, tak portál Katholisch.de otvorene priznáva, že zosnulý maestro Rainer nahlas deklaroval svoju nezávislosť na Cirkvi (aj keď dostal dva čestné doktoráty od katolíckej Cirkvi a nechával si od nej platiť!):
„Umelec dôsledne odmietal akékoľvek kresťanské privlastňovanie si svojej tvorby. (Peniaze mu však nevadili; pozn. aut.). Získal dva čestné doktoráty od Katolíckej cirkvi, tvoril diela v kostoloch a niekoľkokrát v kostoloch vystavoval, ale odolal označeniu „cirkevný maliar“. „Toto s pochopením a veľkou úctou berieme na vedomie,“ povedal Faber. Cieľom výstavy nie je privlastniť si jeho dielo, ale skôr ponúknuť „pozvanie na dialóg o existenciálnom rozmere horizontálneho a vertikálneho“, ktorý je vyjadrený v kríži.“
– Nemusím snáď ani dodávať, že dôstojný pán Faber, ktorý má toľko úcty a pochopenia pre to, že niekto platený Cirkvou sa od nej dištancuje, je katedrálnym farárom v Dóme svätého Štefana. Čo myslíte, má toľko úcty a pochopenia aj pre tradičných katolíkov, tradičnú liturgiu a nezaočkovaných?
Maestro však išiel ešte ďalej a tesne pred smrťou výstavu svojich diel v Dóme zakázal. Preto teraz urazená rodina ani neprišla na vernisáž, lebo diecéza dala prednosť úžasnej milosti sprostredkovania týchto veľdiel svojim ovečkám, pred splnením maestrovych predsmrtných direktív.
Poviete si, čo nás s tým otravuje, veď je to ďaleko, až vo Viedni. U nás sa také veci stať nemôžu, lebo slovenská cirkev má sľúbené, že zohrá v dejinách záchrany kresťanskej Európy velikánsku úlohu. No, pokiaľ sa pozriete na tieto synodálnosťou voňajúce linky, tak možno zistíte, že naše kostoly nie sú od podobných zážitkov až také vzdialené:
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20260121013
https://www.teplicka.org/synoda-u-nas/
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250325038
https://m.tkkbs.sk/mview.php?q=1&cisloclanku=20240226018
Ale možno vám to už došlo, aj pri pohľade na niektoré interiéry a exteriéry moderných slovenských chrámov…
Branislav Michalka
Zdroj: Kathpress, Katholisch.de, Der Standard, titulný ilustračný obrázok, zdroj – pxhere.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
