Nemecko: Teológ odmieta demoláciu chátrajúcich moderných kostolov. Dôvod? Ľuďom sa síce nepáčia, ale zato odrážajú ducha reforiem II. vatikánskeho koncilu

13. októbra 2025   Aktuality   Cirkevná kríza

Neúprosná realita opäť, tak ako mnohokrát, vystavila po rokoch nevyžiadaný posudok jednému z trendov, ktorý sa v druhej polovici 20. storočia tešil v Cirkvi veľkej prestíži. Išlo o aplikáciu moderných architektonických myšlienok v sakrálnej architektúre, pričom doboví inovátori blúznili o tom, že stredovek síce mal gotiku, ale my máme teraz betón a funkcionalizmus. A v čom je teda rozdiel, no nie? Estetické a liturgické výhrady boli automaticky označené za spiatočníctvo a prejav sentimentálneho staromilstva.

Ani skutočnosť, že masy veriacich boli (a sú) modernými kostolmi zdesené, odpudzované a nakoniec aj úspešne odpudené, nemohli zadržať revolučných elitárov od úmyslu vštepiť všetkým katolíkom tú pravú modernú krásu a liturgickú reformu. Avšak od štartovacieho výstrelu reforiem prešlo viac ako 60 rokov a tie betónové veľdiela, ktoré po II. svetovej vojne plnili stránky architektonických časopisov, žali ocenenia a nad ktorými híkali v estetickom roztúžení milovníci pokroku, schátrali a stali sa ešte ohavnejšími, než boli na svojom počiatku.

Čo s nimi? Nesentimentálny a pragmatický duch liberálneho biznisu to vidí jasne – zbúrať! Nikto tam nechodí, zavadzajú, chátrajú a na ich mieste sa dajú postaviť lepšie stánky liberálnej zábavy.

https://christianitas.sk/na-zapade-chcu-burat-moderne-kostoly-su-ohavne-betonove-nikomu-sa-nepacia-nikto-do-nich-nechodi-a-treba-ich-udrziavat-za-velke-peniaze/

Avšak zrazu sa ozval v milovníkoch pokroku ten cit, ktorý vyčítali staromilcom – sentiment. Teológ Andreas Poschmann sa portálu Katholisch.de posťažoval na to, že povojnové kostoly, „dnes často nemilované“, sú predmetom demolačného úsilia miestnych developerov. To však nejde, to sa nesmie stať, pretože „tieto miesta bohoslužieb sú viac než len betón a sklo – odrážajú okrem iného liturgické reformy II. vatikánskeho koncilu“.

https://www.katholisch.de/artikel/64829-theologe-verlust-von-nachkriegskirchen-waere-auch-liturgisches-problem

Zaujímavé. Neboli to práve milovníci pokroku, kto mával rukou nad sekularizáciou a odpredajom gotických, renesančných alebo barokových objektov po celej západnej Európe s tým, že nesmieme byť sentimentálni: veď Cirkev ide vpred a nové víno sa nenalieva do starých mechov? Snáď by teraz nechceli zachovať staré a nepotrebné mechy? Všimnime si popritom, že sekulárni biznismeni starodávne objekty (gotické, renesančné, barokové etc.) nebúrajú, lebo sú pekné, ale nové áno.

Aby moderné sakrálne perly zachránil, inicioval teológ Poschmann pred niekoľkými rokmi projekt Cesta modernizmu pre cirkevné budovy 20. a 21. storočia, v ktorom prostému ľudu vysvetľuje, prečo sú moderné kostoly často podceňované a dokonca prečo by mala byť ich strata (na rozdiel od desiatok sekularizovaných starodávnych kostolov?) „kultúrnym a liturgickým problémom“.

Upozorňuje predovšetkým na to, že žijeme v modernej, pokoncilovej dobe a ako hlavný trend pokroku v sakrálnej architektúre 20. storočia vidí teológ to, že sa ľudia odvrátili od neogotických a neorománskych štýlov.

– Skutočne? Ľudia sa odvrátili? Bolo nejaké synodálne hlasovanie o tom, že laikom sa nepáčia neogotické kostoly? Nebola to práve len záľuba avantgardných elitárov, ktorí ju nanútili veriacim, pričom tím sa moderná architektúra hnusila a konštantne hnusí? Teológ to vidí inak:

„Vývoj sa začal skôr: V 20. rokoch 20. storočia sa ľudia odvrátili od neogotických a neorománskych štýlov a hľadali nové formy. Míľnikom v tomto smere bol Kostol Božieho Tela v Aachene od Rudolfa Schwarza. Tento moderný prístup pokračoval aj po vojne a bol ďalej posilnený liturgickou reformou II. vatikánskeho koncilu. Podľa tejto reformy už miesta bohoslužieb nemali primárne odrážať hierarchické štruktúry, ale skôr zviditeľňovať spoločenstvo veriacich. Oltár bol presunutý do stredu kostola a usporiadanie lavíc okolo oltára zrazu umožnilo veriacim pozerať sa jeden druhému do očí, namiesto toho, aby sedeli jeden za druhým ako v autobuse. Mnohí veriaci to vnímali ako pokrok a posilnenie spoločného zážitku.“

– Aha, tak obeta svätej omše sa koná nato, aby sa veriaci jeden druhému pozerali navzájom do očí?

Redaktor však načrtáva pochmúrnu atmosféru odmietania, ktorá nasvedčuje tomu, že tí „mnohí veriaci“, o ktorých hovorí teológ, nemuseli byť zase až takí „mnohí“:

„Dnes mnohé povojnové kostoly nemajú najlepšiu povesť. Zatiaľ čo gotické a barokové kostoly sú všeobecne obdivované a považované za krásne, mnohí ľudia považujú povojnové kostolné budovy za škaredé a nepotrebné kvôli ich architektúre a použitým materiálom. Aké je vaše hodnotenie tejto skutočnosti?“

Teológ ma jasno – je to nespravodlivé, lebo v moderných kostoloch sú použité „betón, sklo a oceľ, ktoré mnohí ľudia považujú za triezve, chladné a nepríjemné – najmä v porovnaní s gotickým alebo barokovým kostolom. Hoci toto porovnanie je v skutočnosti nespravodlivé.“

Na otázku, prečo je to tak, teológ neodpovedá priamo, ale vypomáha si bizarným argumentom, že aj gotické kostoly boli počas renesancie a baroka predmetom dešpektu. Zabúda však, že to nebolo ani kvôli nejakej revolučnej liturgickej reforme, či nejakej inovatívnej ideológii, kvôli otáčaniu oltárov či vzájomnému pozeraniu sa do očí, ale z dôvodov snahy o zdokonalenie pôvodných a nemenných estetických a liturgických tendencií a snahy o ešte lepšie priblíženie sa k tomu istému základnému ideálu sakrálnej architektúry, ku ktorému sa nepochybne chceli v priblížiť aj reprezentanti gotického a románskeho slohu.

„Slovo „gotický“ sa prekladá ako „cudzí“ a „barbarský“ – tento termín bol kedysi hanlivým označením! Najmä počas renesancie ľudia mali malú úctu ku gotickej architektúre, na rozdiel od dneška. To ukazuje, že pohľad na architektúru sa v priebehu času mení a podlieha aj duchu doby. Som si istý, že sa zmení aj pohľad na povojnové kostoly a že sa budeme čoraz viac učiť oceňovať architektonické poklady týchto kostolov. Je to tiež otázka časového odstupu.“

– No, uvidíme… Zatiaľ sme (my, prostý ľud) napríklad aj na čaro betónových krás, ktorých sa za socializmu postavilo neúrekom (budova SNG, divadlo v Piešťanoch, hotel Kyjev + Prior etc.), akosi stále neprišli. Prečo by to tak malo byť práve pri kostoloch?

Lenže čo je podľa teológa ešte horšie, nielenže si veriaci túto „krásu“ znechucujú a nevedia sa do nej prinútiť, ale ako tak utekajú v celých zástupoch z Cirkvi, nechávajú za chrbtom aj betónovú krásu, pričom tá sa má stať potravou pre bagre a buldozéry. Redaktor súhlasí a pýta sa, či to bude strata. V odpovedi teologického odborníka sa nakoniec dostávame k podstate problému: tieto kostoly nesmú byť zničené, a to nie preto, že sú krásne alebo aspoň stále využívané, ale z dôvodu pokoncilovej ideológie – bolo by to jej potupenie a popretie:

„Áno, určite. Každý z týchto kostolov je svedectvom viery, často postavený zbormi s veľkým nasadením. Na výstavbe sa podieľalo aj veľa veriacich. Ich jednoduché „zbúranie“ by bolo stratou nielen pre Cirkev, ale aj pre celú spoločnosť. Navyše, povojnové kostoly boli často navrhnuté pre pokoncilovú liturgiu. Ich zbúranie ničí aj vybudovanú liturgickú reformu.“

Úvaha ústí do zrejmej logiky: ak zbúrame nové (a škaredé) betónové kostoly a ponecháme krásne – staré, ktoré neboli budované pre novú, ale pre tradičnú liturgiu, potom by sa mohol vytratiť efekt pokoncilovej architektúry, ktorá mala z pamäti veriacich vymazať spomienku na to, čo bolo predtým. Veriaci, hľadiac na oltár zatienený stolom, do gotického kostola sa nehodiacim, by mohli časom dospieť k podobným otázkam, ako autor článku v mladosti: na čo to tam všetko vlastne bolo?

Odtiaľ je už len krok k ďalším otázkam a nakoniec k pochopeniu všetkých dôvodov, pre ktoré katolícka liturgia celé stáročia vyzerala stále rovnako, k chápaniu jej jednotlivých častí, k pochopeniu symboliky a podstaty jej obetného charakteru a k pochopeniu, že všetkým týmto prvkom najlepšie zodpovedá práve ten priestor a tá liturgická forma, ktorá tu bola pred reformou.

A k tomu nesmie dôjsť. To vie teológ na 100 percent. Preto, ak bude treba, musí sa ďalej tvrdiť, že kostoly postavené po II. svetovej vojne sú krásne, asi ako cisárove nové šaty, a túto krásu však môžu vidieť len odborníci a duchovne zasvätení. Prípadne do ich zachovania investovať ďalšie nezmyselné zbierky od posledného zvyšku veriacich.

Branislav Michalka

Zdroj: Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)