Na Západe chcú búrať moderné kostoly: Sú ohavné, betónové, nikomu sa nepáčia, nikto do nich nechodí a treba ich udržiavať za veľké peniaze

27. augusta 2024   Krátke správy

Obludné architektonické ohavnosti, ktoré pripomínajú socialistické domy odborov, zjazdové paláce strany či nefunkčné obchodné domy, to sú perly cirkevnej architektúry z druhej polovice 20. storočia. Vo svojej dobe propagandisticky vynášané do neba, ako žiarivý príklad modernej krásy a symbol toho, že Cirkev vie držať krok s moderným životom, sa teraz stávajú otravnou a ohavnou príťažou pre zmenšujúcu sa Cirkev v Európe.

Ukážkovým príkladom je Švajčiarsko. V Ženevskom kantóne bolo medzi rokmi 1950 až 1980 vybudovaných až 90 objektov, ktoré mali zasýtiť vtedy pokrokovými katolíkmi očakávaný nával veriacich, rozradostnených z „novej jari“ a „nových Turíc“. Portál Riposte Catholique píše, že len 15 z nich sa teší štátnej dotácii, ku ktorej sa zaviazal kantón po dohode s Cirkvou. Zvyšok nechce nikto financovať. Peniaze sú totiž potrebné na krásne kostoly v gotickom, renesančnom či barokovom štýle.

Portál uvádza, že Cirkev má ťažkosti s údržbou týchto kostolov, ktoré sú monumentálne (to ako dôkaz o opustení údajného cirkevného triumfalizmu po koncile?), predčasne schátrané a navyše, čo je vskutku pozoruhodné „nevhodné na dechristianizáciu“. V preklade to znamená, že sú také ohavné a natoľko nepripomínajú katolícky kostol, že ani satanistom, reštauratérom, filmárom či iným perverzným zneucťovačom sakrálnych priestorov nestoja za peniaze a námahu.

Už v roku 2018 sa katolícka Cirkev vo Švajčiarsku rozhodla asanovať Kostol sv. Jany de Chantal, ako píše portál Riposte Catholique „nevzhľadný betónový valec z roku 1968, ktorý bude konečne zbúraný v roku 2025, po siedmich rokoch sporov s kantónom“. Už v roku 2018 cirkevné štruktúry konštatovali, že je dlhodobo nepoužívaný.

Krásu zmieneného kostola si môžete pozrieť tu: https://www.tdg.ch/leglise-sainte-jeanne-de-chantal-va-etre-demolie-217043361842

Atmosféru budovania týchto architektonických oblúd opisuje Matthieu de la Corbiére, riaditeľ Inventárnej služby pre pamiatky, umenie a históriu v Ženeve:

„V kontexte silného demografického rastu, spojeného najmä s usídľovaním veľkých komunít z južnej Európy a zamestnancami medzinárodných organizácií, sa často stavali objemné budovy, aby sa zmestili veľké komunity veriacich a vyhovovali rôznym potrebám vtedajších farností. Na niekoľkých miestach boli vybudované skutočné centrá, ktoré spájali miesta na bohoslužby, zasadacie miestnosti, domy, škôlky atď. Tieto nové potreby zároveň vyvolali veľkú architektonickú, umeleckú a technickú kreativitu.“

To nepochybne. Niekedy očividne až takú, že nevedia, kde skôr začať s búraním. Len ešte zabudol dodať, že celé fiasko tejto úžasnej „kreativity“ nespočíva len v chátraní betónu, ale predovšetkým v chátraní duší. Skratka, ten demografický rast aj tie komunity sa akosi kostolom veľkým oblúkom vyhýbajú. A ďalší kunsthistorický mudrlant, Dominique Pittet zase súdi, že betónové plody onej modernej kreativity „nespĺňajú súčasné ekologické normy“.

V roku 2018, keď bolo ohlásené búranie kostola, publikoval miestny dominikán, zrejme pamätník „novej jari“ ako svojej mladosti a krásnych čias, oslavné sentencie na horu betónu, pri ktorých sa snáď nechtiac preriekol a priznal katastrofálnu situáciu v Cirkvi:

„Čo sa týka katedrál, bazilík alebo nepoužívaných kostolov, nech sú k nim verejné prostriedky alebo prostriedky občianskej spoločnosti milosrdné! Tieto pamätníky si pamätajú kedysi veriacich ľudí, ale aj anonymnú masu remeselníkov a robotníkov, ktorí ich postavili, niekedy aj s ohrozením života.

Ďalší dôvod, prečo si ich nechať. Tak ako nám brehy našich jazier a naše verejné záhrady umožňujú lapať po dychu, tieto nádoby svetla, vytesané do kameňa alebo zaliate do betónu, môžu ponúknuť útočisko pokoja, meditácie a ticha stále početnejším ľuďom unaveným životom.“

Uff, to sme sa ale posunuli a dopracovali od tej „novej jari“. Teraz bude stačiť otcom z Rádu kazateľov ku šťastiu pre ľudí sekulárne ticho a meditácia pre unavených. Nechceli však pôvodne náhodou spasiť duše?

„Nehovorím tu o koncertoch a iných športových či kultúrnych vystúpeniach, dokonca ani o sprievodoch čínskych či japonských turistov. Myslím len na naše deti a vnúčatá hladné po tichu a kráse. Ak naozaj platí biblické príslovie: Nielen chlebom žije človek,“ dodáva tento dedič sv. Dominika a sv. Tomáša Akvinského.

Lenže tie deti a vnúčatá sú hladné predovšetkým po viere, po pravej katolíckej viere, nie po meditačnom tichu v betónovom bunkri. Teda samozrejme platí, že nielen chlebom je živý človek, ale aj to, že nie je duchovný chlieb ako duchovný chlieb. Duchovný chlieb, ktorý bol deťom a vnúčatám podávaný v rámci modernizácie, navyše v moderných betónových nádherách, im očividne neprirástol k srdcu. Quod erat demonstradum…

V roku 2020 bol zbúraný kostol Saint Marc d’Onex z rokov 1968–1969 a namiesto neho dnes majú veriaci jednu miestnosť na prízemí 14-poschodovej biznis budovy, postavenej na uvoľnenom pozemku.

Zostáva ešte okolo 70 objektov…

BM

Zdroj: Riposte Catholique, sprievodný ilustračný obrazový fotomateriál, zdroj – flickr.com, wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)