Mons. Halík sa už úplne utrhol z reťaze a tvrdí: „Sekularizácia je veľký Boží dar.“ Teológ chce Cirkev zbaviť arogancie. A čo tak radšej zbaviť sa konečne Halíka? -

Mons. Halík sa už úplne utrhol z reťaze a tvrdí: „Sekularizácia je veľký Boží dar.“ Teológ chce Cirkev zbaviť arogancie. A čo tak radšej zbaviť sa konečne Halíka?

Branislav Michalka
28. mája 2024
  Cirkev Spoločnosť  

Známy progresivistický teológ a mentor slovenského národa Mons. Tomáš Halík, sa rozhodol najnovšie vyškoliť aj nemeckých bratov vo viere, i keď je samozrejme otázne, kto komu viac ideovo dlhuje. Avšak dlhy sa majú nielen splácať, ale vracať aj s úrokmi a tak sa Mons. Halík v novinách Kleine Zeitung podujal nemeckým súdruhom za kilo prijatého pokroku vrátiť radšej rovno dve.

https://www.kleinezeitung.at/lebensart/sonntag/18484412/die-saekularisierung-ist-ein-grosses-geschenk-gottes

V Nemecku už však nemá dočinenia s nejakými slovenskými postsedliakmi a dezolátmi, a tak sa nemusí pretvarovať. Môže to rozbaliť progresívne a naplno. Preto už názov rozhovoru s ním má všetky potrebné grády tej pravej heterodoxnej hardcore vypaľovačky a nesie názov – „Sekularizácia je veľký Boží dar“!

Mons. Halík
zdroj: youtube.com

Sekularizácia však nie je pre Mons. Halíka len Božím darom, je aj logickým vyústením dejín Cirkvi:

Sekularizácia je legitímnym vyústením dejín západného kresťanstva. Je to veľký Boží dar a príležitosť pre Cirkev. Prináša oslobodenie Cirkvi od mnohých vedľajších kultúrnych a civilizačných úloh, ktoré plnila v minulosti a možnosť sústrediť sa na vlastné a nezastupiteľné poslanie. Verne žiť vieru, nádej a lásku a ponúkať ich zrozumiteľným spôsobom (doteraz nezrozumiteľným?!, pozn. red.) ako inšpiráciu (už nie ako záväzný príkaz viery?!, pozn. red.) pre myslenie a životný štýl celej spoločnosti.“

Celý balík heréz v troch vetách, tomu sa hovorí akcia, aká sa ani v teologickom globalizovanom supermarkete hneď tak nevidí.

Čiže, cieľom dejín západného kresťanstva bolo a je odpadnutie Európy a európskych štátov od kresťanstva a ich sekularizácia! A na toto človek študuje celý život. Takže takto to zamýšľali írsko-škótski misionári, Karol Veľký, svätí Cyril a Metod, svätý Štefan aj pápež Lev I. Veľký: oni vlastne preto šírili kresťanstvo, zakladali kresťanské štáty a christianizovali Európu, lebo chceli, aby sa nakoniec stala sekularizovanou!

Takže sekularizácia, čiže zbavenie štátov ich kresťanského charakteru, ktorú odsúdili všetci pápeži čo s ňou prišli od Francúzskej revolúcie do sporu a označili ju za heretickú požiadavku (viď Sylabus omylov Pia IX.), je podľa Mons. Halíka „Božím darom“! Podľa neho prináša Cirkvi „oslobodenie“, aj keď si všetci pápeži od Gregora XVI. až po Benedikta XVI. mysleli, že nás kresťanov ničí. Ešte aj taký sprevádzajúci a načúvajúci portál ako Postoj v roku 2008 citoval výrok Benedikta XVI.: „Hedonistická a sekularistická mentalita preniká Cirkev, vedie k spirituálnej atrofii a prázdnote srdca,“ bez toho, aby vtedy pápeža napomenul, že sa mýli, pretože podľa otca Tomáša sekularizmus nás aj Cirkev predsa „oslobodzuje“.

https://svetkrestanstva.postoj.sk/582/benedikt-xvi-hedonisticka-a-sekularisticka-mentalita-prenika-cirkev-vedie-k-spiritualnej-atrofii-a-prazdnote-srdca

Postoj vtedy citoval aj ďalšie slová Benedikta XVI. a síce, že „sekularizácia nie je len vonkajšia hrozba pre veriacich, ale svojho času bola evidentná aj v lone samotnej Cirkvi. Sekularizácia sa dostáva do všetkých aspektov denného života a spôsobuje rozvoj mentality, v ktorej je Boh efektívne neprítomný, buď úplne alebo sčasti, od ľudského života a svedomia.“

Tak ako? Je sekularizácia hrozba alebo Boží dar? Ako hovoril už major Terazky: „Voľajaký som z toho zmätený…

A od čoho vlastne sekularizmus oslobodzuje Cirkev aj nás? „ Od mnohých vedľajších kultúrnych a civilizačných úloh…,“ vraví Mons. Halík. Takže Cirkev už nemá určovať pravidlá kultúry a civilizácie? Ale veď práve takéto názory boli odsudzované pápežmi po celé storočia ako bludné!

Ale poďme ďalej, lebo rozhovor je to dlhý a výživný, čaká nás ešte množstvo tráviacej a zažívacej práce. Najmä pre extrémnu záľubu Mons. Halíka v cudzích a krkolomných termínoch:

Ide samozrejme o náročný proces inkulturácie, rekontextualizácie a reinterpretácie, ktorý si vyžaduje veľa odvahy, zodpovednosti a kreativity.

A ako sa pýtala princezná v známej filmovej rozprávke princa chystajúceho sa na zápas s fiktívnym medveďom a informujúceho ju, že to nie je predsa nič ťažké („Treba mať len odvahu leva a vrtkosť leoparda“): „A vy princ, tieto vlastnosti máte?“, aj my sa môžeme otca Tomáša opýtať to isté ohľadom „ inkulturácie, rekontextualizácie, reinterpretácie, odvahy, zodpovednosti a kreativity“. Princ hrdo princeznej odvetil: „V nadbytočnej miere!“ Veríme, že tu je to podobné.

Rozhovor s otcom Tomášom nám totiž potvrdzuje, že odvaha mu skutočne nechýba. Kresťanstvo podľa neho až dnes dospieva a vybaľuje sa z detských plienok a pubertálnych komplexov. Doteraz sme celé stáročia len tak detsky bľabotali. Svätí Hieronym, Gregor Veľký, Augustín, Tomáš Akvinský, Robert Bellarmin, Katarína Sienská i Terézia z Avily – to boli podľa neho zrejme len akési nedokonalé predohry k súčasnému wagnerovsko-dechardineovskému teologickému gesamtkunstwerku, rútiacemu sa v ústrety bodu Omega:

Po úsvite a rannom začiatku prichádza poludňajšia kríza a potom poobedie, čas zrelosti. Po predmodernom období budovania inštitucionálnych a doktrinálnych štruktúr prichádza obdobie moderny, sekularizácie, otrasov týchto štruktúr, starých istôt. Dnes sme na začiatku „popoludnia“.“

Mons. Halík
zdroj: youtube.com

To, čo nezasvätenému čitateľovi pripadá ako nevinné poetizmy a analógie, v tom čitateľ trochu oboznámený s mentalitou večných konštruktérov viacfázového odpaľovania evolučnej rakety dejín a nemeckých plagiátorov Joachima da Fiore ľahko rozpozná nekonečné a uspávajúce filozofické hegeliánske kydy, na ktorých logiku paralyzujúce účinky a ubíjajúcu školometskú škrobenosť si sťažoval už Schopenhauer. Ten si ako pobaltský Nemec síce tiež na latinskú racionalitu príliš nepotrpel, avšak o to majú jeho protihegeliánske duchovné vyrážky a alergie väčšiu výpovednú hodnotu.

Nekonečné hegeliánske zauzlovanie, ozvláštnené pozitivizmom a liberalizmom rennanovského strihu, spenglerovskými biologizmami a antropologizmami v dejinných komparáciách, ktoré nám prezentujú Cirkev ako tvora, zažívajúceho spolu so svetom v štýle Gorkého pamätí akési detstvo, chlapčenstvo a junáckosť, z ktorej ju prichádza vyslobodiť Boží dar sekularizmu (!), tak to je skutočná duchovná delikatesa, ktorú zaiste každý pravoverný katolík, čítajúci doteraz v cirkevných dokumentoch, že Zjavenie je ukončené a definitívne zhltne ako sladkú malinu, gúľajúc pritom slastne očami ako popová diva v bazéne.

Ale redaktor virtuálneho plátku Kleine Zeitung predsa len ešte asi úplne nedozrel, pretože sa pýta Mons. Halíka:

Znamená to, že popoludnie pre Vás nie je negatívne spojené s úpadkom a smrťou?

Ešte to tak: „Práve naopak – je to čas zrelosti.“

No, konečne sme dozreli. Semináre zívajú prázdnotou, ľudia z Cirkvi aj pred ňou utekajú ako upratovačky pred myšami, veriaci už nevedia ani v čo majú poriadne veriť, rodiny sú v troskách, každý ideový chliev je prezentovaný ako diamantami obložená nová Alhambra a nás opája príjemný pocit zrelosti. Niektorí sú dokonca už aj mierne prezretí a začínajú šíriť do éteru rôzne nové druhy vôní.

Takže, pociťujúc samozrejme nesmierne blaho dospelosti a zrelosti pýtame sa otca Tomáša, čo by nám ako katolíkom na to popoludňajšie soirée odporučil. A už to frčí: musíme odkopnúť detinskú záťaž katolicizmu, nasadnúť do elegantnej montgolfiéry univerzálneho ekumenizmu a vzniesť sa vyššie:

Cirkev musí prejsť od „katolicizmu“ ku „katolicite“. Je to exodus od formy konfesionálne uzavretého klerikálneho systému ku katolicite – univerzalite, k hlbšiemu a širšiemu ekumenizmu. Túto úlohu, o ktorú sa II. vatikánsky koncil pokúsil len s čiastočnými výsledkami, má rozvinúť proces synodálnej reformy, ktorú inicioval pápež František. Cirkev by mala byť domom pre každého. To však neznamená lacnú modernizáciu a adaptáciu, ale radikálnu zmenu mentality.

Lacnú určite nie. Za tieto bľaboty budeme raz určite platiť, a to poriadne draho. Nakoniec, už aj platíme. Nestačí snáď, že sa musíme v rámci elementárnej duchovnej auto-dezinfekcie vôbec zaoberať podobnými nezmyslami? Pristavme sa však pri Halíkovom pojme „katolicity“. Z kontextu je jasné, že ňou nerozumie pevné a nemenné učenie katolíckej Cirkvi, jej hierarchické usporiadanie a jej exkluzívnu nutnosť k spáse duší. Na to hovorí dostatočne jasne a zreteľne, že vyššie zmieňovaná „zrelosť“ je „exodus od formy konfesionálne uzavretého klerikálneho systému“, čiže z tej formy Cirkvi, aká tu bola 2000 rokov. Všimnime si, že používa slovo „exodus“, označujúce vyslobodenie Hebrejov z egyptského otroctva!!! Cirkev teda vlastne bola podľa neho v zajatí a otroctve svojej hierarchickej a vieroučne nemennej podoby, čiže toho, čo Halík nazýva „uzavretým klerikálnym systémom“.

Tento exodus si podľa neho bude vyžadovať „prehĺbenie ekumenizmu, medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. K tomu patrí aj uvedomenie si ekologickej zodpovednosti za Oikumene – životné prostredie, planétu ako spoločný domov pre celú ľudskú rodinu. Encykliky pápeža Františka poskytujú mnoho podnetov, ktoré je potrebné ďalej rozvíjať a uvádzať do praxe.

Mons. Halík
zdroj: youtube.com

Redaktor však našepkáva, že Cirkev sa bude musieť asi vzdať veľa vecí a otec Tomáš pritakáva:

Predovšetkým pýchy a arogancie majiteľov úplnej pravdy. Musíme byť načúvajúcou Cirkvou, nielen učiacou, a predovšetkým učiacou sa od spoločenstva. Prvým krokom na ceste k synodálnej forme Cirkvi je schopnosť pozorne počúvať druhých a to, čo Duch hovorí cirkvám prostredníctvom iných. Musíme uznať, že sme „spoločenstvom pútnikov“, communio viatorum. Už sme deti Božie – ale nevieme, čím budeme. Tieto slová platia nielen pre našu eschatologickú budúcnosť, ale aj pre našu budúcnosť v procese zrýchleného historického vývoja. Synodalita je nový spôsob ako byť Cirkvou.

Uff, toto komentovať je unavujúcejšie, ako týždeň voziť mrkvu na pole v táčkach. Ešteže Milosrdný Hospodin stvoril substancie väčšinou konečné a určené k zániku. Aj rozhovor s monsignorom má svoj počiatok a terminálne štádium a toto trasovisko, či naháňačka za baskerwillským čoklom na vresovisku, či čo to vlastne je, sa chýli k svojmu koncu. Zhrňme si, kam sme sa už v brodení týmto močariskom dopracovali: tak už údajne nie sme pyšnými a arogantnými majiteľmi pravdy, načúvame a učíme sa, Duch (aký?!) k nám prehovára skrze heretikov, chystáme sa na to, že budeme v budúcnosti niečo iné ako deti Božie, historický vývoj sa zrýchľuje, synodalita je novým spôsobom, ako byť Cirkvou. Nakoniec nám nutne napadá: Sme vlastne ešte vôbec kresťanmi, alebo sme už hodili vidly aj do toho?

Žiaden strach, to podľa otca Tomáša vôbec nie je nutné. Prečo? Jednoducho preto, lebo vlastne ani nebude jednoznačne isté, kto je a kto nie je kresťan! Asi úplne každý (okrem Putina, samozrejme, aby som nezabudol), kto sa tak označí, nech verí čomukoľvek:

Budúcnosť prinesie mnoho rôznych spôsobov ako „byť kresťanom“, čo si vyžaduje rozvoj kultúry rešpektu a vzájomného uznania.

A čo môžeme získať za to všetko, čo sme na radu Mons. Halíka uvedomelo hodili cez palubu dejín:

Mnohého sme sa vzdali – čo môžeme získať na oplátku? Na túto otázku učeníkov danú Ježišovi môžeme len zopakovať a parafrázovať Ježišovu odpoveď: Budeme mať na tomto svete veľa nových sestier a bratov a veľa nových domovov – samozrejme s prenasledovaním – a budeme zdieľať večný život. Hľadajme teda Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť – a dôverujme, že všetko ostatné nám bude pridané.

Dobrý otec Tomáš nám však akosi zabudol špecifikovať, kde ten „večný život“ budeme tráviť. V mojej detskej, nezrelej, katolicizmom a klerikalizmom zaťaženej dušičke sa ozýva akési podozrivé pišťanie vyľakanej myšičky, ktorá si spomenula na upozornenie z detstva, že nie každá špajza je plná čedaru a ementálu, ale že sú aj špajzy plné pascí. A niektoré sú pekne do červena rozžeravené. Monsignor chce totiž hľadať Božie kráľovstvo, ale zdá sa, že skôr tu na Zemi, lebo sa máme tešiť na „veľa nových sestier a bratov a veľa nových domovov“, namiesto na odpustenie hriechov, spásu duše a Kráľovstvo nebeské.

Čiže, keď to zrátam, tak – nič moc. A za toto sa mám vzdať jedinej, pravej, apoštolskej, katolíckej a svätej viery i Cirkvi? Trochu slabé…

Navyše, čo je s tým roboty! Toto im všetkým na Cirkvi nevonia, hento im nevonia, toto musíme odhodiť, hento poprieť, tam načúvať, tam sprevádzať a všetko takým spôsobom, že je to akosi podozrivo v rozpore s katechizmom. Mám preto lepší nápad, ako celú tú „zrelosť“ vybaviť omnoho jednoduchšie a bez toho, aby sme sa museli potupne vzdať mne tak drahej „pýchy a arogancie majiteľov úplnej pravdy“. Čo keby sme si v Cirkvi ponechali všetko to, čo sa nepáči Mons. Halíkovi a zbavili sa radšej Halíka, ako aj všetkých ostatných „halíkov“?


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Sv. Benno z Meissenu, biskup a apoštol polabských Srbov

Duch Svätý nás posilňuje a teší

Protirečenia ľavicovo-liberálneho myslenia alebo Hitparáda slniečkárskej hlúposti

Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VI. časť