Liber Gratissimus (2. časť): Nehodný služobník nemôže poškvrniť Boží dar, ale pripravuje si väčšie odsúdenie

Jakub Tužinský
21. júla 2026   Cirkev

predchádzajúca časť:
Liber Gratissimus (1. časť): Môže nehodný kňaz zrušiť Kristovo dielo?

***

V prvej časti sme videli, že svätý Peter Damiani začína obranu platnosti svätení tam, kde treba začínať vždy: pri Kristovi. Kňaz navonok vysluhuje, no Boh vnútorne konsekruje. Balaámova chamtivosť neurobila Božie požehnanie nepravdivým.

V ďalších kapitolách Liber Gratissimus ide Damiani hlbšie. Boží dar môže cez hriešneho služobníka prospievať iným, zatiaľ čo jemu nemusí priniesť úžitok, ale iba väčšiu zodpovednosť. Dar zostáva čistý. Človek, ktorý ho nesie nehodne, sa však môže stať jeho vlastnou obžalobou.

Svätec pritom nestavia iba na vlastnej úvahe. Ako učiteľ Cirkvi stojí na ramenách obrov: cituje Augustína, Pascházia Radberta, Hieronyma, Eusébia, Leva Veľkého a ďalších.

Ani lepšia od svätca, ani horšia od hriešnika

Sv. Peter tu nadväzuje najmä na svätého Augustína a na starú obranu sviatostí proti donatistickému omylu. Krst ani Eucharistia nie sú lepšie preto, že ich vysluhuje svätý kňaz, a nestávajú sa horšími v rukách hriešnika. Ak je sviatosť Kristova, jej hodnota nemôže stúpať a klesať podľa duchovnej kondície človeka pri oltári.

Keby to bolo inak, veriaci by namiesto viery v Krista potreboval viesť súkromnú vyšetrovaciu kanceláriu. Musel by skúmať tajné hriechy kňaza, jeho úmysly a azda aj to, či sa ráno zobudil v stave milosti.

Je to aktuálne aj dnes, keď človek posudzuje sviatosť podľa pocitu či súkromného vnuknutia pripísaného Duchu Svätému. Sviatostný poriadok však nestojí na subjektívnej istote.

Damiani to, čo Cirkev učí o krste a Eucharistii, prenáša aj na svätenie. Ako krst a sviatosť Kristovho Tela „nie sú lepšie prostredníctvom dobrých ani horšie prostredníctvom zlých“, rovnako je to pri svätení. Nehovorí, že dobrý a zlý kňaz sú rovnakí. Hovorí, že Kristus nie je raz mocnejší a inokedy slabší podľa toho, komu vložil svoju službu do rúk.

Kajfáš otvoril poklad nám, nie sebe

Najsilnejším biblickým príkladom je Kajfáš. Bol jedným z hlavných účastníkov sprisahania proti Kristovi, a predsa vyslovil tieto slová: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ Evanjelista dodáva, že to nepovedal sám od seba, ale prorokoval, pretože bol v tom roku veľkňazom.

Kajfáš nechápal skutočný význam proroctva a pravdu použil na to, aby urýchlil Kristovu smrť.

Sv. Peter Damiani nachádza oporu aj u Cirkevného Otca sv. Hieronyma, ktorý píše: „Svetlo bolo vložené do ruky slepca – nie aby ho sám videl, ale aby ho podával iným.“ Prorockého ducha Kajfáš neprijal pre zásluhy, ale vzhľadom na službu, ktorú vykonával. Otvoril tak skrytý poklad múdrosti nám, nie sebe.

Dar, ktorý cez Kajfáša poslúžil nám, jeho samého neospravedlnil. Vyslovil pravdu o Kristovej smrti a zároveň sa stal jej spolupáchateľom. Nehodný služobník preto nie je hrdinom Damianovej náuky. Je jej obžalovaným.

Pavol varuje: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9,27). V Liste Galaťanom vypočítava skutky tela. Simóniu medzi nimi nemenuje, no vyrastá z podobnej neusporiadanosti: Boží dar podriaďuje túžbe po moci a peniazoch.

Slnko sa nezašpiní stokou

Sv. Damiani používa obraz, ktorý sa o to lepšie pamätá. Slnečný lúč môže prejsť ponad nečistú stoku, no jej špina sa naň nenalepí. Ak sa nepoškvrňuje stvorený lúč, ako by sa mohol poškvrniť nestvorený Duch Svätý tým, že pôsobí cez biedne ľudské srdce?

Pyšný, smilník, vrah či svätokupec je podľa neho sám poškvrnený a postihnutý smrteľným malomocenstvom. Boží dar, ktorý cez neho prechádza, však zostáva čistý. Znečistený je kanál, nie prameň.

Podobne sa Krista dotýkali, bili ho a ukrižovali bezbožní, no ich ruky nepoškvrnili jeho svätosť. Ľudská vina môže Boží dar zneužiť a priviesť mnohých k pohoršeniu. Nemôže však urobiť Ducha Svätého účastníkom hriechu.

Kristus v 7. kapitole Matúšovho evanjelia hovorí o ľuďoch, ktorí budú na súde namietať: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene?“ A predsa počujú odsudzujúci rozsudok: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,22–23). Pravé ovocie služby teda nie je automatickým potvrdením osobnej svätosti. Človek môže iným rozdávať liek, ktorý sám odmieta užiť.

Hieronymus pri týchto Kristových slovách píše: „Prorokovať, konať mocné skutky a vyháňať démonov niekedy nie je zásluhou toho, kto koná.“ Môže sa to diať mocou Kristovho mena, na úžitok tých, ktorí znamenie vidia, ale aj na odsúdenie nehodného služobníka. Medzi príkladmi uvádza Balaáma, Kajfáša, faraóna, Nabuchodonozora, synov Skevu a Judáša.

Podobnú úctu k sviatosti nachádzame u svätého Františka z Assisi. Vo svojom Testamente píše, že kňazov chce ctiť pre ich svätenie aj keby ho prenasledovali, a nechce v nich posudzovať hriech, lebo v ich službe vidí Božieho Syna. Zlyhania neospravedlňuje; odmieta však zneuctiť Kristov dar pre biedu jeho nositeľa.

Mojžiš zo seba nič neodlial

Sv. Damiani pripomína sedemdesiatich starších, ktorým Boh udelil svojho Ducha, aby s Mojžišom niesli bremeno ľudu. Mojžiš ich vybral a priviedol k stánku, ale duchovný dar nevytiahol zo svojich zásob. Boh povedal: „Ja vezmem z ducha, ktorý je na tebe, a vložím ho na nich.“

Eldad a Medad zostali v tábore a napriek tomu prorokovali. Mojžiš pri nich nestál. Boh tým ukázal, komu dar v skutočnosti patrí.

Svätenec navyše neprichádza ako človek, ktorý dovtedy nemal s Duchom Svätým nič spoločné. Prijal ho už v krste. Vo svätení dostáva nový dar pre službu – nie iba pre seba, ale pre ľud, ku ktorému je poslaný.

Svätý Peter Damiani sa pýta, čo môže byť v Cirkvi vznešenejšie než kňazstvo, prostredníctvom ktorého sa prináša tajomstvo Kristovho Tela a Krvi. Čím vyššia je táto dôstojnosť, tým absurdnejšie je urobiť z nej osobnú trofej. Kňazstvo nie je potvrdením, že jeho nositeľ je lepší človek. Je záväzkom, že dostal viac a bude sa od neho viac požadovať.

Nehodní pápeži a zlé začiatky

Sv. Damiani uvádza pápežov Liberia a Vigilia, ktorým pripisuje vážne zlyhania. Používa ich ako dôkaz, že vysoký úrad nezaručuje osobnú svätosť a osobná vina automaticky neruší platnosť sviatostných úkonov.

Vigilia spája so simóniou, odstránením pápeža Silveria a vinou na jeho smrti. Napriek tomu podľa svätca jeho svätenia zostali v platnosti. Tým ho neospravedlňuje. Ukazuje, že platnosť úkonov môže stáť vedľa veľmi vážnej osobnej viny.

Anatolios a Polychronios ukazujú opačný pohyb. Človek môže začať zle, prijať úrad za neregulárnych okolností a neskôr svoj život napraviť. Zlý začiatok nemožno premenovať na dobrý, ale ani človeka navždy uzamknúť do jeho prvej viny, ak sa obráti.

Podobný obrat vidíme u sv. Tomáša Becketa v 12. storočí. Arcibiskupský úrad sa pre kráľovského kancelára stal zlomom: priviedol ho k prísnejšiemu životu a napokon k mučeníctvu pri obrane slobody Cirkvi.

Niektoré detaily jeho podania sú historicky sporné; argument však nestojí na jedinom príbehu, ale na sviatostnej tradícii Cirkvi.

Zázrak nie je svätorečením

Na záver tento učiteľ Cirkvi uvádza Rainalda, biskupa z Fiesole, ktorý si podľa jeho podania kúpil biskupstvo, takmer nikdy nesvätil bez peňazí a verejne žil so ženou. Napriek tomu sa cez neho malo uskutočniť oslobodenie posadnutej ženy.

Spomína aj kňaza Marina, ktorý verejne žil so ženou a mal deti. Voda, ktorú požehnal, mala podľa dobového svedectva chrániť polia pred škodcami.

Sv. Peter okamžite zatvára dvere nesprávnemu záveru. Znamenia sa nediali pre zásluhy ich života, ale vzhľadom na prijatú sviatosť kňazskej služby. Zázrak nie je automatickým svätorečením človeka, cez ktorého sa stal.

To je tvrdá výstraha aj pre dnešok. Úspech apoštolátu, množstvo nasledovníkov, obrátenia, uzdravenia či iné duchovné ovocie nie sú potvrdením, že služobník žije dobre. Ovocie patrí Bohu a ľuďom, ktorým pomohlo. Služobník si ho nesmie pripísať ako potvrdenie vlastnej bezúhonnosti.

Nehodný služobník teda nemôže poškvrniť Boží dar, ale môže ním poškvrniť vlastné svedomie. Môže prostredníctvom sviatosti posväcovať druhých a sám si pripravovať väčšie odsúdenie. Čím jasnejšie cez neho Boh koná, tým menej sa môže vyhovárať, že nevedel, aké sväté veci mu boli zverené.

Človek môže opäť žasnúť nad tým, ako presne a harmonicky je usporiadaná katolícka náuka. Sú to doktríny, ktoré skutočne stavajú nadprirodzené na prirodzenom. Neprotivia sa rozumu ani morálke, ale ich napĺňajú a privádzajú k dokonalosti.

V ďalšej časti sa pozrieme na starú prax Cirkvi pri návrate heretikov a na otázku, prečo by opačný názor uvrhol krst, Eucharistiu, rozhrešenie i apoštolskú postupnosť do neistoty.

Titulný obrázok – Sv. Peter Damiani, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)