Katolícke noviny naznačujú, že veriaci, ktorí si pri prijímaní pokľaknú, vylučujú samých seba z Cirkvi

18. marca 2026   Aktuality   Eucharistia

Podľa otca Štefana Fábryho, tajomníka Diecéznej liturgickej komisie Žilinskej diecézy a odborného asistenta vyučujúceho liturgiku a sakrálne umenie na RKCMBF UK, sa katolíci, ktorí si pri prijímaní pokľaknú, dopúšťajú zjavnej nejednoty.

Katolícke noviny vo svojej najnovšej edícii de facto zaútočili na veriacich ľudí, ktorí si pri prijímaní zvyknú pokľaknúť. Na otázku čitateľky Kristíny „Prečo si niektorí ľudia pokľaknú tesne pred prijímaním Eucharistie?“ sa podujal odpovedať otec Fábry – a treba povedať, že tak spravil veľmi nešťastným spôsobom.

Namiesto odpovede na otázku totiž vlastne osočil veriacich, ktorí si zvyknú pokľaknúť. Pomyselnú korunku všetkému nasadili samotné Katolícke noviny, ktoré ako titulný obrázok k správe dali kňaza dávajúceho sv. prijímanie veriacej do rúk, čo už vyznieva skoro ako provokácia.

Už názov príspevku je veľavravný: „Jednota pri liturgii by mala mať prednosť“. Otec Fábry argumentuje, že v rámci katolíckej Cirkvi síce existujú viaceré ríty – predovšetkým teda gréckokatolícky – ale „v rámci jedného rítu by sme mali zachovávať jednotu“, pretože „vlastníkom“ liturgie je Cirkev a nie my“.

O. Fábry argumentuje, že už počas prvých ôsmich storočí sa prijímalo do ruky a postojačky a „až neskôr“ sa zaviedla prax podávať Eucharistiu priamo na jazyk. Pokračuje:

„Dnes pre nás platí rozhodnutie Konferencie biskupov Slovenska potvrdené Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí, že veriaci sa môže slobodne rozhodnúť, či prijme Kristovo telo do úst alebo do ruky.“

Prijímanie po kľačiačky potom vníma zjavne problematicky, keďže „biskupi Slovenska rozhodli, že Eucharistiu prijímame postojačky, rovnako ako gréckokatolíci“. Ak chce niekto pri prijímaní pokľaknúť, „má prijímať na záver, aby nenarúšal zástup ostatných prijímajúcich“, čo je však „prejav súkromnej nábožnosti, pred ktorou by pri liturgii mala mať prednosť jednota spoločenstva“.

Na konci prichádza ešte „záverečná finesa“ liturgika, keď uvádza:

„Eucharistiu totiž možno prijímať len v jednote s Kristom, v slobode od hriechu a v spoločenstve s Cirkvou, teda v jednej a tej istej viere. Účasť na jednom chlebe nie je možná bez jednoty spoločenstva pri slávení liturgie, ktorá je navonok vyjadrená práve spoločnými gestami a postojmi.“

Táto posledná veta je obzvlášť poburujúca, pretože tu Katolícke noviny ústami pána odborného asistenta naznačujú, že veriaci, ktorí si pri prijímaní pokľaknú, samých seba pre toto jednoduché gesto vylučujú z Cirkvi.

V prvom rade treba povedať, že otec Fábry vôbec neodpovedal na položenú otázku, len obratom zaútočil na veriacich, ktorí si zvyknú pri prijímaní pokľaknúť, čím len – ako správne poznamenal – „prejavujú svoju súkromnú nábožnosť“.

Sú tu vlastne dve vo svojej podstate protichodné veci: prijímanie pokľačiačky a na jazyk a potom prijímanie postojačky na ruku (prijímanie postojačky a na jazyk neberie nikto ako kontroverzné). Samozrejme, pre o. Fábryho je kontroverzné prijímanie pokľačiačky a na jazyk, pretože ho biskupi osobitne nepovolili.

Ale biskupi ho ani nezakázali! A pravidlo o tom, že takíto veriaci majú ísť na koniec radu dokonca ustanovil len biskup Banskobystrickej diecézy a biskup Žilinskej diecézy, čo o. Fábry taktne nespomína.

Navyše, samotná Konferencia biskupov Slovenska má na svojej oficiálnej stránke text z roku 2003, v ktorom sa píše o príkaze Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí:

„Množia sa prípady, keď sa veriacim bráni prijímať po kľačiačky. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí túto záležitosť jasne formulovala listom v Notitiae (Nov-dec. 2002), oficiálnom bulletine tejto vatikánskej kongregácie.

Podnet k tomu dal kňaz, ktorý kľačiacej veriacej odmietol podať sväté prijímanie. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v liste príslušnému biskupovi ako aj príslušnej osobe zdôraznila, že takýchto sťažností už prišlo viac.

Odmietnutie podať veriacim sväté prijímanie znamená porušenie práva veriaceho. Podľa kánonu 213 Kódexu kánonického práva.“

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=2003021313&fbclid=IwAR0RbsKjOai07S2Z7O6f9O90qdOV4LTlN7WsUjuDZa9Dz4lX-laBmiYBBBo

V Cirkvi vždy platilo pravidlo zvyšovania úcty a akéhosi prirodzeného takzvaného „organického“ vývoja. Do 13. storočia sme napríklad nemali ruženec. Má byť teraz kvôli tomu ruženec odsúvaný nabok? Keďže ho v 7. storočí nepoznali? Preto sa prešlo od prijímania do ruky na prijímanie na jazyk – bolo vnímané ako úctivejšie. V dokumente pápeža Pavla VI. Memoriali Domini (1969) sa uvádza:

„Prijímanie na jazyk musí byť považované za tradičné (a teda zachované)…, aby sa predchádzalo stratám eucharistických čiastočiek.“

Kardinál Sarah sa sťažoval, že prvopočiatky moderného prijímania na ruku siahajú do Holandska 60. rokov 20. storočia, kde sa táto prax zavádzala „po krivých chodníkoch“ (poza chrbát pápeža) a že sa teda „javí byť v protiklade s Božou vôľou“ (viac v staršom článku).

Podobné je to aj s prijímaním pokľačiačky. Viac ako 1000 rokov sa tak prijíma, lebo to bolo uznané za úctivejší spôsob, no o. Fábry to šmahom ruky označí za prejav nejednoty? Sú potom v nejednote s Cirkvou napríklad členovia laickej prelatúry Opus Dei, ktorí prijímajú vo väčšine prípadov po kľačiačky?

Samozrejme, to už je dielik, ktorý do vykonštruovanej stavebnice otca Fábryho nezapadá. A nie je jediný. Katolícke noviny týmto článkom len potvrdili svoj silnejúci liberálny kurz.

Matej Gavlák

Zdroj: Katolícke noviny, titulný ilustračný obrázok, zdroj – fb The Beauty of Catholicism

PDF (formát pre tlač)