Josef Maday ako katolícky kňaz a svedok partizánskeho vraždenia na Slovensku v obci Veľké Pole v roku 1944

Radomír Tomeček
28. augusta 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny

Stav súčasnej slovenskej spoločnosti, hlboko zasiahnutej duchovnou a morálnou devastáciou, nadväzuje na desaťročia komunistickej a následne liberálno-demokratickej pokrokovej prevýchovy. Revolučná likvidácia zvyškov tradičnej katolíckej viery v slovenskom národe prebieha neustále až do súčasnosti.

V dlhodobom procese revolučnej prestavby „slovenského katolíka zo Slovenského štátu (1939 – 1945)“ na „pokrokového občana Európskej únie“ zohráva významnú rolu politický kult tzv. „Slovenského národného povstania“. Napriek tomu, že toto revolučné povstalecké dieťa splodila sovietska komunistická moc a jej československí kolaboranti ešte v roku 1944, dokáže plniť svoje revolučné poslanie až do dnešných dní. Spája milovníkov pokroku a nepriateľov slovenského katolicizmu, bez ohľadu na vonkajšiu politickú príslušnosť.

Josef Maday (1915 – 1987), rímskokatolícky kňaz, je jedným zo svedkov, ktorí videli realitu partizánskych zločinov v povstaní na Slovensku, ktoré vypuklo dňa 29. augusta 1944. Jeho svedectvo poukazuje na brutalitu partizánov, páchajúcich zverstvá v obci Veľké Pole.

Josef Maday ako farár v obci Veľké Pole

Josef Maday sa narodil 10. decembra 1915 v Handlovej na Slovensku. Na rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený v Banskej Bystrici dňa 5. februára 1939. Stal sa farárom v obci Veľké Pole, v okrese Žarnovica, kde pôsobil v období rokov 1939 až 1945.

Vo Veľkom Poli žilo v roku 1944 viac než 4 000 obyvateľov. Boli to výlučne rímskokatolíci nemeckej národnosti. Slováci boli v tejto obci štátnymi zamestnancami ako žandári, notár, poštár, horár a farár. Pôvodné obyvateľstvo bolo po skončení druhej svetovej vojny nútene presídlené do Nemecka. Súčasné obyvateľstvo vo Veľkom Poli tvoria prisťahovalci z obcí Veľká Lehota, Malá Lehota, Ostrý Grúň a Kľak.

PhDr. Martin Lacko, PhD. (* 1976), slovenský historik, je autorom diela Partizánske zločiny v pamäti národa (Príbehy z rokov 1944 – 1945), ktoré vydalo O. z. Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945, Partizánske, v roku 2024. Autor v tomto diele v kapitole Josef Maday. Krvavá štiavnická štreka, prináša svedectvo J. Madaya o tragických udalostiach v obci Veľké Pole, ku ktorým došlo v dôsledku povstania z roku 1944.

Zločiny nemeckej (nacistickej) okupačnej moci na Slovensku sú často mylne označované ako zločiny fašizmu. Podľa údajov poskytnutých historikmi bolo viac ako 5 000 obetí nacistického okupačného teroru na Slovensku. Týmto zločinom však predchádzali partizánske zločiny. Partizáni a povstalci majú na svedomí približne 2 000 zavraždených občanov Slovenska, najmä občanov nemeckej národnosti.

Partizánske výsluchy na žandárskej stanici

J. Maday začína svoje svedectvo slovami:

„23. september 1944: V túto sobotu začalo sa nešťastie obcí Veľké Pole a Píla. Už pred omšou som zbadal, ako boli predvedení muži z dvora „Fitzlova stodola“. Šepkalo sa hneď o špionáži. Po omši prišiel jeden cudzí žandár na faru a zdvorilo ma vyzval ísť s ním na výsluch na žandársku stanicu.“

J. Maday stretol pred žandárskou stanicou starých a mladých mužov, ktorí boli už pod strážou. Ďalšie skutočnosti, ktoré pozoroval, vyvolávali obavy:

„Schodisko bolo plné. Hore ma zaviedli do nepoužívanej kuchyne, dvere do chodby ostali otvorené. Na chodbe boli stráže. Z izby, kancelárie veliteľa, zneli výkriky a údery.“

Podľa svedectva J. Madaya viedol jeho výsluch kapitán Josef Trojan (1906 – 1953), český veliteľ „Partizánskej brigády Pavel“. J. Trojan bol poslancom za Komunistickú stranu Slovenska v období rokov 1945 až 1946. Stal sa riaditeľom „Závodov 29. augusta“ v slovenskom meste Baťovany (v súčasnosti Partizánske). Štátny súd v Prahe odsúdil J. Trojana v roku 1953 za velezradu, sabotáž a vraždu na trest smrti, a bol popravený. J. Trojan bol podozrivý z objednávky piatich vrážd, spáchaných milicionármi na jar v roku 1945.

Výsluch J. Madaya podľa jeho vlastných slov prebiehal nasledovne:

„Výsluch viedol kapitán Ing. Trojan, prítomný bol ešte jeden komunistický komisár, Žid z Prievidze, a dvaja partizáni s červenou šatkou okolo krku, hrajúci sa s pištoľami, chodili hore dole. Obrátili ma tvárou k stene. Mojim predchodcom opakovane búchali hlavou o stenu. Mňa nebili, len keď sa im nepáčili moje odpovede, šťukali revolvermi za mojou hlavou.“

Matka J. Madaya, ktorá chcela priniesť svojmu synovi jedlo, mala zabránené prísť k nemu. Na výsluch bola predvedená aj jedna žena, ktorá bola matkou siedmich detí a učiteľkou, z dôvodu, že jej muž sa schoval. Boli zatknuté aj dve 16-ročné dievčatá. Ďalšiemu dievčaťu sa podarilo ukryť, a následne jej vyše 60-ročný otec bol zatknutý.

Našťastie existovali aj ďalší svedkovia, ktorí podali cennú výpoveď o partizánskom terore v obci Veľké Pole v roku 1944. Možno poukázať aspoň na jedno z nich.

Partizánske týranie Josefy Mötzbauchelovej

V súvislosti so zmienenými udalosťami v obci Veľké Pole možno uviesť aj svedectvo Pauly Fáberovej, rodenej Mötzbauchelovej. Jej sestra, Josefa Mötzbauchelová, bola na základe falošného udania označená za vodkyňu mládeže, a následne bola týraná partizánmi. P. Fáberová spomína:

„V tú sobotu, keď tých chlapov na žandárskej stanici bili, u nás ráno o 6. hodine ktosi strašne búchal na dvere. Naša matka sa šla pozrieť, čo sa deje. Videla, že tam stoja dvaja partizáni s puškami. Povedali jej, aby Josefa Mötzbauchel šla okamžite s nimi.“

Partizáni nepovedali dôvod zadržania Josefy a jej príbuzní nechápali, prečo ju odviedli. P. Fáberová pokračuje:

„Sestru potom vzali na žandársku stanicu, kde ju odovzdali ďalším súdruhom. Tí jej prikázali, aby sa postavila k stene, a ruky zdvihla nad hlavu. Keď to urobila, začali ju biť nejakým korbáčom, a jeden ju v hrubých topánkach kopal. Trvalo to asi dve hodiny. Keď jej už ruky padali dole, znova ju bili a kopali. Keď sa plačúc chcela opýtať, prečo ju vlastne bijú, nepustili ju k slovu: „Čuš, ty k…va fašistická!“, jej len povedali a bili ďalej.“

Ján Jamriška z Hornej Vsi bol taktiež partizán, ktorý žil kratší čas vo Veľkom Poli. Vošiel do miestnosti, kde partizáni týrali Josefu, a rozkričal sa na nich. Približne o 9. hodine ju odviezol domov. P. Fáberová v tejto súvislosti uvádza:

„Keby sa toto nebolo stalo, moja sestra by skončila medzi ostatnými mŕtvymi v Banskej Štiavnici. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, ma preniká hrôza. Pred očami mám jej opuchliny, hrubé ako prst, a rozliate po celom tele. Keď sestra prišla domov, ľahla si do postele a nevedela prestať plakať.“

Jeden z partizánov následne navštívil Josefu doma:

„Odrazu za ňou prišiel jeden mladý partizán, ktorý mal asi trochu súcitu a ľutoval ju. Prišiel s tým, že sa chce ospravedlniť, lebo to, čo sa stalo, bol omyl. Sestra, keď zbadala, že má červený šál okolo krku, zavrela oči, stiahla na seba perinu, aby ho nevidela a nepočula, aby jej to nepripomínalo to peklo, čo prežila.“

Cestovanie vo vagónoch smrti

J. Maday spomínal na udalosti, nasledujúce po svojom výsluchu na žandárskej stanici, takto:

„Viezli nás von z dediny. Na chodníkoch sme videli partizánov, vedených miestnymi komunistami, ktorí poznali cesty, ako privádzali nové a nové skupiny mužov. Bolo počuť jednotlivé výstrely. Pred opustením obce sme ešte hodili pohľad na cintorín. Pred cintorínom bol nový hrob. Ráno si ho musel vykopať muž, ktorý pred rokmi udrel jedného komunistu. Zastrelili ho.“

Prepravovaní muži zastali v obci Píla, kde videli na školskom dvore podobný obraz, ako vo Veľkom Poli pred žandárskou stanicou. Mnoho mužov bolo obkľúčených strážami s automatmi ruského pôvodu. Následne pokračovali v ceste do Žarnovice na železničnú stanicu. Tam boli donútení nastúpiť do vagónov, ktorých nebolo dosť. V jednom vagóne bolo natlačených aj viac než 70 mužov.

Bola sobota večer a mnohí muži v ten deň ešte nič nejedli. J. Maday pokračuje:

„Veľkopolskí komunisti, ktorí ako strážcovia spolu s partizánmi predtým hnali jeden veľký transport peších, vyviedli z nášho vagóna dvoch mužov, ktorí s nimi sympatizovali, a vzali ich so sebou. (…). Potom, čo tých dvoch vyviedli, náš vagón zavreli. (…). Otvorili ho prvý raz až v utorok večer, keď nás preložili do úzkokoľajného vlaku na ceste smrti do Banskej Štiavnice. Tieto dni bez vody boli hrozné, zatiaľ čo vonku v pondelok večer šumel dážď. V utorok sme vo Zvolene očakávali smrť.“

Jeden z mužov, stojacich vo vagóne pri zamrežovanom okienku, počul rozhovor dvoch partizánov v čiernych uniformách. Partizáni hovorili o počte ľudí, ktorých každý z nich chcel zabiť. Bolo počuť slová „najmenej tucet“. Vo vagónoch vládlo zúfalstvo a apatia. Partizáni búchali päsťami na stenu vagónov so slovami: „Pozabíjať ich, psov!“

J. Maday ako katolícky kňaz vedel, čo je najdôležitejšie v tejto hroznej chvíli:

„Predmodlieval som sa modlitbu pokánia a vyzval mužov, že keď už musíme zomrieť, tak pokojne a odhodlane, a udelil som im generálne rozhrešenie. V duchu som sprevádzal mužov z ostatných vagónov.“

Vlak smrti pokračoval v ceste a zastavil sa v Hronskej Dúbrave. J. Maday spomína:

„Privítal nás ohlušujúci rev. Po otvorení nášho vagóna sme boli vyzvaní vystúpiť. Ostal som trošku vzadu, čím som mohol zabrániť zúfalému samovražednému pokusu jedného z našich mužov. „Je tu aj farár!“, ziapali na mňa zvonku. Môj špinavý kabát tlmil početné údery. Potkýnajúc sa cez koľajnice šli sme k zastávke úzkokoľajky do Banskej Štiavnice.“

Príchod do Banskej Štiavnice a partizánska beštialita

V osobnom vagóne, v ktorom bol aj J. Maday, bolo približne 50 miest na sedenie. Podľa jeho svedectva bolo v ranných hodinách do tohto vagóna natlačených až 156 mužov. Trochu vzduchu prenikalo cez rozbité okno. Horšie to bolo v pripojených nákladných vagónoch, ktoré boli menšie, a ktorých podlaha bola pokrytá jemným karbidovým prachom. Tieto vagóny nemali okná a ani vetranie. Noc prerušoval hrozný rev trpiacich mužov. 

Preťažený vlak dorazil do Banskej Štiavnice približne o 22. hodine. J. Maday uvádza:

„Čupel som polokľačiačky pred rozbitým oknom, ktoré mi umožňovalo malý výhľad na objekt stanice. Vykloniť sa z neho by znamenalo samovraždu. Po chvíli čakania sa zjavil na stanici kapitán, miestny veliteľ Banskej Štiavnice. (…). Bol vzrušený. Ospravedlňoval sa. Transport mu nikto nehlásil. Nevedel, prečo nás sem dopravili, chcel sa na to opýtať v Banskej Bystrici ešte v noci. Sľuboval prevod do mesta, ak sa budeme pokojne správať. Na zajtra sľúbil aj jedlo.“

Zmienený kapitán nevedel, čo prebiehalo vo vagónoch, a odišiel. Názory poddôstojníkov boli rôzne, vrátane tých, čo boli za možnosť „nechať zdochnúť“. J. Maday pokračuje:

„Na jednom vagóne pootvorili dvere. Muži sa tlačili na vzduch. Prední vypadávali, polobezvedomí ostali ležať. (…). Výstrel z pištole oznamuje prvého mŕtveho. Ostatní ležiaci na zemi sa pri výstrele otriasli, nepríčetne hľadeli okolo seba, potom chceli ujsť. Strelcov bolo priveľa. Dvaja muži padli pri vlaku; jeden pod vagónom, ďalší, náhodne trafený vtedy, keď už dosiahol tmu, ktorá ho mala chrániť. Iného, ktorý ušiel ranený, ďalší partizáni chytili v lese a obesili na najbližší strom.“

Jeden poddôstojník zvolal cez pootvorené dvere: „Púšťam vzduch.“ Súčasne sa spýtal: „Kto potrebuje vzduch?!“ Asi 14 mužov a mládencov sa nechalo strážcami odviesť do skladu. Poddôstojník nechal zavrieť dvere a šiel do skladu. Zo skladu bolo počuť výstrely z pištole.

J. Maday spomína na tieto chvíle hrôzy takto:

„Medzitým krik v jednom z nákladných vagónov obzvlášť zosilnel. Okrem Veľkopoľčanov a Pílanov sú tam aj niekoľkí Nemci zo Žarnovice a z Dolných Hámrov. Medzi nimi jedna žena so svojou dcérou. Uvádzam to podľa výpovede jedného z mála preživších. Už od príchodu do Štiavnice ležali na dlážke tí, ktorí padli za obeť infarktu, alebo sa zadusili. Po tých, čo boli v bezvedomí, ostatní často šliapali.“

Partizánska beštialita sa prejavovala aj v prístupe k zavraždeným obetiam. Mŕtve dievča z Dolných Hámrov ležalo pred dverami vagóna. Strážcovia chceli napriek tomu zavrieť dvere, ale bránila tomu vklinená mŕtvola dievčaťa. Partizáni použili drôt, aby zabránili ďalšiemu otváraniu. Vyčíňanie týchto vrahov pokračovalo:

„Do medzery vo dverách strčili automat a do hŕby ľudí vyprázdnili celý zásobník. Ďalej nasledoval ručný granát. Potom už len stonanie. Cez podlahu presakovala krv. No zopár ich ešte žilo. Mŕtvi chránili žijúcich. (…). Ráno napočítali vo vagóne z pôvodných vyše 70 uväznených 20 preživších, z toho niekoľko zranených. Jeden zranený chlapec bol po masakre odvezený do nemocnice v Banskej Bystrici, kde bol Nemcami oslobodený.“

Skončenie zabíjania a zdesenie nad hromadou mŕtvol

Partizánske besnenie privádzalo ľudí vo vagónoch smrti k zúfalstvu. Napríklad jeden z mužov sa viackrát pokúšal obesiť a napokon zomrel. Zabíjanie prebiehalo najmä medzi jedenástou a jednou hodinou v noci. Potom nastalo ticho, ktoré bolo prerušované občasným stonaním.

Vrahovia po skončení svojej satanskej práce šli pre nákladné auto, ktorým odviezli mŕtvoly mužov zo skladu a z okolia vlaku. Krvavé kaluže boli posypané pieskom a vápnom.

Strážcovia, ktorí počas zabíjania odišli preč, prišli na miesto hrôzy, a počuli dievčenské hlasy prichádzajúce z vagóna. Bola tam jedna učiteľka zo školy a dve učiteľky zo škôlky z Veľkého Poľa. Strážcovia pootvorili dvere a jeden z nich priniesol pohár vody, ktorý podal najprv ženám a potom aj mužom.

J. Maday spomínal na priebeh vyslobodenia:

„Po 9. hodine rannej prišiel kapitán. Hneď ako počul hlásenie, nechal zalarmovať lekársku pohotovosť „Červeného kríža“, a žiadal súdneho znalca. Telefonicky išlo hlásenie do Banskej Bystrice. Stráže boli vymenené. Areál stanice bol obkľúčený strážcami. Potom sme smeli vyjsť von. (…). Dôstojníci stáli zdesene pred mŕtvolami. Zakrátko prišiel tiež jeden civilista. Bolo povedané, že je z provizórnej vlády v Banskej Bystrici.“

Muži, ktorí prežili partizánske vraždenie, vyniesli mŕtvoly z vagóna, ktoré položili na kopu. Zavraždené obete mali zovreté päste, skrivené tváre, boli vykrvácané a bledé. J. Maday poukazuje na tragickú štatistiku, spojenú s týmto zločinom:

„Z mŕtvych, vrátane tých, ktorí boli v noci odprataní, bolo približne 60 z Veľkého Poľa, 20 z Píly, dvaja alebo traja zo Žarnovice a z Dolných Hámrov jeden muž a jedno dievča. Počet mŕtvych bol v každom prípade 83.“

Pohľad na realitu spáchaného partizánskeho zverstva vyvolával zdesenie a výčitky aj na strane niektorých podporovateľov povstania z roku 1944. J. Maday uvádza:

„Videl som predstaviteľa provizórnej vlády, ako si trhá vlasy. „To se nemělo stát! Takové věci nechceme! To se vypomstí!“ Ešte dnes mi to znie v ušiach. No udialo sa to.“

Pokračovanie cesty utrpenia a skutky zahalené hanbou

Vyslobodenie sa z vagónov smrti neznamenalo pre obete partizánskeho teroru skončenie trápenia. J. Maday konštatoval:

„Dostali sme jedlo a viezli nás ďalej. Naša cesta utrpenia nebola ešte na konci. Po pár pokojných dňoch na Oremovom Laze, kde sme sa trochu zotavili, nás čakali tvrdé týždne v pracovnom tábore Brezno-Rohozná. Aj tam nás hrobár „utešoval“, keď pochovával jedného z nás: „Nechajme jamu otvorenú. Onedlho sem prídete predsa všetci.““

Ďalšie udalosti podľa J. Madaya neprinášali nádej na spravodlivé potrestanie partizánskych vrahov:

„Po oslobodení oblasti Štiavnice prišli hrozné zvesti z Veľkého Poľa. Mŕtvoly, pochované počas dňa, ležali v masovom hrobe na cintoríne. Mŕtvoly z noci sa našli až neskôr – v močarine zrútenej baníckej štôlne. Boli prevezené na cintorín.“

Snaha zakrývať partizánske zločiny pred slovenským národom vyplýva aj z ďalších slov J. Madaya, ktorými zakončil svoje rozprávanie:

„Onedlho po konečnom odtiahnutí nemeckých vojsk boli postavené kríže pováľané. Ozdobovanie hrobov, o ktoré sa dovtedy starali milosrdné ruky slovenských mužov a žien, aby odčinili, čo príslušníci ich národa spáchali, bolo prísne zakázané. Pretože muži vo vagónoch sa často zoskupovali podľa príbuzenstva a rodiny, stalo sa, že niektoré rodiny stratili všetkých mužov.“

J. Maday prežil vyššie zmienené partizánske vyčíňanie. Možno to bol aj Boží zámer, aby ako katolícky kňaz podal dôveryhodné svedectvo o tejto strašnej udalosti. Po skončení druhej svetovej vojny bol internovaný v Königsbergu a vrátil sa do Veľkého Poľa v októbri 1945. V roku 1946 musel zdieľať osud nemeckých vyhnancov. Pôsobil ako kaplán v Nemecku, v Bürstadte, v Reinheime a v Lampertsheime. Bol aj publikačne činný. Zomrel v roku 1987.

P. Fáberová spomína na návrat do Veľkého Poľa po skončení druhej svetovej vojny takto:

„Keď sme sa po skončení vojny vrátili, celá dedina bola vyrabovaná. Ako som sa dozvedela na žandárskej stanici, v našej obci rabovali ľudia až z 18 okolitých obcí. Brali okná, nábytok, sporáky, jedným slovom všetko, okrem holých múrov. Dokonca v kostole ukradli spovednicu. Bola z tvrdého dreva a pravdepodobne si niekto myslel, že bude dobrá na kúrenie, lebo vo Veľkom Poli sa kúrilo len drevom.“

Povstanie a následné „oslobodzovanie“ prinášalo hanebné skutky, ktoré vystihujú duchovnú podstatu týchto udalostí a ktoré boli znamením príchodu komunistickej bezbožnosti na Slovensko. P. Fáberová pokračuje:

„Ešte aj mŕtvych na cintoríne zneuctili. Vo Veľkom Poli bolo málo kamenných, ale veľa drevených krížov na hroboch. Ľudia, ktorí sa vracali po nútenej evakuácii, našli len ťažko hroby svojich príbuzných, lebo na celom cintoríne nebol ani jeden drevený kríž. Tiež to asi použili ako zásobu dreva na kúrenie.“

Život hlavných strojcov partizánskeho vraždenia

Ján Zeman (1909 – 1993), pôvodne dedinský učiteľ, pôsobil na meštianskej škole v Novej Bani od roku 1929. Stal sa hlavným organizátorom odboja a veliteľom „Novobanského oddielu brigády Za slobodu Slovanov“. Tento partizánsky veliteľ nesie zodpovednosť za naloženie civilistov z Veľkého Poľa a Píly do vagónov a za brutálne zaobchádzanie s nimi v septembri 1944.

Kariéra J. Zemana začala prudko rásť hneď po roku 1945. Stal sa školským inšpektorom a funkcionárom Komunistickej strany Československa. Ako stranícky káder bol prevedený z rezortu školstva do rezortu obrany a v roku 1949 bol povýšený na plukovníka. Na veliteľstve „Vojenskej oblasti 4“ vykonával funkciu prednostu „skupiny mravnej a politickej výchovy“.

Po absolvovaní „Ústrednej politickej školy“ (Vysokej straníckej školy pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa) v Prahe bol v roku 1952 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Stal sa náčelníkom Hlavnej politickej správy Ministerstva národnej obrany v Prahe. Poslancom Národného zhromaždenia sa stal v roku 1954. Dostal vysoké štátne a stranícke vyznamenania. Základná škola v Novej Bani nesie jeho meno aj v súčasnosti.

Ladislav Kalina (1919 – 1990), pochádzajúci zo slovenskej obce Tajov, veliteľ brigády „Za slobodu Slovanov“, bol nadriadeným vyššie zmieneného J. Zemana. Ako vojak „1. pešej divízie“ padol do sovietskeho zajatia v októbri 1943. Následne absolvoval výcvik v partizánskej škole „Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia“ v Kyjeve. Spolu s 15-člennou organizovanou skupinou bol dňa 6. augusta 1944 vysadený v Nízkych Tatrách. Pôsobil ako veliteľ brigády a neskôr ako zástupca veliteľa.

L. Kalina bol v ďalšom období veliteľom posádky v Humennom a členom previerkovej komisie slovenských partizánov. Na vlastnú žiadosť odišiel do civilu v roku 1947. Bol pracovníkom Štátnej kontroly v období rokov 1948 až 1966. Aj on získal najvyššie štátne vyznamenania, napríklad „Rad Slovenského národného povstania“.

Slovensko je dlhodobo vystavené propagande zvelebovania povstania z roku 1944. Spomeňme si počas tejto záplavy mýtov na všetky vyššie zmienené obete partizánskeho teroru. Prosme všemohúceho Boha, aby vyslobodil Slovensko z duchovného područia revolučnej vzbury proti Nemu, ktorá je nerozlučne spojená s týmto povstaním.

PDF (formát pre tlač)