Je africký katolicizmus „úspešným príbehom“ II. vatikánskeho koncilu?

Jozef Duháček
2. januára 2026   Cirkev   Komentár, Recenzie

Keď študujete históriu, často sa stáva, že to, čo ste považovali za historický fakt, sa napokon ukáže ako obyčajný príbeh bez reálneho základu. Napríklad mnohí Američania vyrastali s presvedčením, že Bostonská čajová párty sa odohrala preto, že kolonisti nesúhlasili s daňou, ktorú uvalila na čaj britská vláda. Nedávno som sa však zistil, že v Bostone vysypali všetok čaj do mora na protest proti plánu britskej vlády dotovať činnosť Východoindickej čajovej spoločnosti a udeliť jej monopol v kolóniách, pričom cieľom bolo spraviť britský čaj lacnejším než ten, ktorý bostonskí obchodníci vozili z Indie. Čajová párty tak nebola protestom proti drahému čaju, ale aktom protekcionizmu voči lacnému čaju. Príbeh o proteste proti britskej čajovej dani bol len rozšíreným naratívom – a navyše úplne obráteným naruby. Iným rozšíreným lživým historickým naratívom je, že v stredoveku ľudia verili, že zem je plochá a až Galileo a Kolumbus dokázali, že to tak nie je. To je obyčajná, bohapustá lož.

Už starovekí grécki učenci (Aristoteles, Erasthotenes) vedeli, že zem je guľatá a Erastothenes dokonca vypočítal a pomerne presne, jej priemer (pomýlil sa asi o 10 percent). O tom, že je zem guľatá sa prednášalo na stredovekých univerzitách a lož o plochej zemi pochádza z 19. storočia ako súčasť snahy o zdiskreditovanie katolíckej Cirkvi. Alebo iný lživý príbeh hovorí, že Mária Antoinetta odkázala francúzskemu ľudu, že ak nemá chlieb, má jesť koláče. To je tiež čistá lož. Nejestvuje žiaden dôkaz, žeby to povedala a bolo jej to propagandisticky pripísané počas revolúcie, aby to ospravedlnilo jej popravu. A mnohé učebnice dejepisu, s cieľom zdiskreditovať starý režim a glorifikovať revolučné zverstvá to bezducho opakujú ďalej.

Dejiny sú plné takýchto naratívov a čím sme starší, tým lepšie ich dokážeme odhaliť. Naratívy sa opakujú, ale nikdy nie sú doložené. Používajú sa ako dôkaz v iných diskusiách, ale málokedy sú samé predmetom diskusie. Sú pohodlné, poskytujú ľahký pocit istoty bez námahy (pravda si, naopak, vyžaduje trpezlivosť, usilovnosť a starostlivé preosievanie detailov). Naratívy sú často vnorené do seba ako ruské matriošky, menšie naratívy sú stavebnými kameňmi väčších, až vznikne monumentálna stavba výmyslov, kde sa jednotlivé časti navzájom posilňujú a držia celú konštrukciu pokope. Krásnym príkladom takejto konštrukcie je tzv. Čierna legenda, ktorá opisuje zverstvá Španielov v Novom svete. Vznikla v Anglicku a Holandsku ako propagandistický útok protestantov na katolícku Španielsku ríšu. Obsahuje množstvo klamstiev tu a tam preložených z kontextu vytrhnutými skutočnosťami, ktoré mali vykresliť Španielov ako mimoriadne krutých kolonizátorov, fanatických inkvizítorov, rasovo a kultúrne zaostalých tyranov.

Azda žiadna udalosť v katolíckych dejinách nevytvorila toľko naratívov ako II. vatikánsky koncil. Od tvrdení ako „nový lekcionár obsahuje viac zo Sv. Písma“ až po „Eucharistická modlitba č. 2 pochádza z najstarších čias Cirkvi“ sa desaťročia tkali vymyslené bájky, ktoré mali ospravedlniť koncilové reformy a zároveň vysvetliť demografický úpadok. Jedným z takýchto rozšírených naratívov je: „Aj keď je Cirkev na Západe v kríze, koncilové reformy boli úspešné v Afrike. Katolicizmus v Afrike prekvitá! Africká cirkev má veľa povolaní, je misijná a sľubne rastie.“ Toto nám tvrdia „katolícke“ portály, noviny a denníky a mnohí z nás tomu veria bez toho, aby sme sa unúvali získať nejaký dôkaz.

V roku 2023 v jednej epizóde svojej relácie „Word on Fire“ biskup Barron reagoval na dva články Rossa Douthata v New York Times o II. vatikánskom koncile a jeho zlyhaní takto:

– Argument č. 1: Obviňovať II. vatikánsky koncil z úpadku katolicizmu na Západe je logický omyl „post hoc, ergo propter hoc“.

– Argument č. 2: Rast Cirkvi v Afrike po II. vatikánskom koncile je zásluhou práve tohto koncilu.

Nie je ťažké si všimnúť, že Msgr. Barron podlieha tomu istému logickému omylu, z ktorého obviňuje Douthata a iných. Napriek tomu tento často opakovaný argument o Afrike si zaslúži bližšie preskúmanie, pretože patrí medzi veľké mýty našich čias.

Ak máme byť úprimní, akékoľvek skúmanie stavu katolicizmu v „globálnom juhu“ musí zahŕňať aj fakt, že hoci katolicizmus rastie v absolútnych číslach vďaka rastu populácie, protestantské a letničné sekty rastú percentuálne oveľa rýchlejšie – a tragicky lákajú mnohých bývalých katolíkov do svojich radov. Toto neznie ako nesporne „úspešný príbeh“.

Je pozoruhodné, že rast katolicizmu v Afrike bol proporcionálne oveľa vyšší pred rokom 1970, teda na sklonku tzv. „tridentského“ obdobia. Cirkev v Afrike dnes rastie len preto, že rastie africká populácia –, keďže Afričania ešte stále chcú mať deti – takže je dnes viac katolíkov ako pred šesťdesiatimi rokmi; ale tempo rastu je dnes dramaticky nižšie než pred koncilom. Záver je nevyhnutný: ak mal byť II. vatikánsky koncil nielen zachovaním status quo päťdesiatych rokov, ale aj štartom novej evanjelizačnej a misijnej expanzie, tak v Afrike zlyhal.

To, čo sledujeme pri tvrdeniach o vynikajúcom stave afrického katolicizmu – o mýte, ktorý vyvracajú fakty – je veľmi podobné tomu, čo vidíme v takmer každej diskusii o úspechoch II. vatikánskeho koncilu alebo liturgickej reformy: enormnú ochotu ignorovať dôkazy alebo možno dokonca prekrúcať pravdu – z ideologických dôvodov.

V Afrike, ktorá je veľmi často prezentovaná ako výkladná skriňa „úspechov II. vatikánskeho koncilu“, počet katolíkov pristupujúcich k sviatostiam na 1000 obyvateľov od koncilu do roku 2015 klesol o polovicu, ako ukazuje štatistika portálu religionnews.com: More Catholics, fewer receiving sacraments: A new report maps a changing church

V roku 1900 tvorili katolíci 2 % obyvateľov Afriky. Do II. vatikánskeho koncilu tento podiel vzrástol na 13 %. Po koncile vzrástol počet katolíkov na asi 18 % (podľa World Christian Database), pričom protestanti za rovnaký čas zdvojnásobili svoj podiel z 15 % na 29 %. Nárast počtu „katolíkov“ je spôsobený najmä tým, že populácia sa v absolútnych číslach strojnásobila. Ten rast po II. vatikánskom koncile je spôsobený predovšetkým vyššou pôrodnosťou a nie konverziami alebo evanjelizáciou. Za prvých 70 rokov 20 storočia sa počet afrických katolíkov zvýšil 6-násobne. O ďalších 60 rokov od koncilu narástol len o polovicu. Čo asi spôsobilo túto zmenu? Bolo by to bez koncilu horšie, ako znie obvyklá fráza?

Tému spracovala kniha vydavateľstva Os Justi Press s názvom Je africký katolicizmus „úspešným príbehom“ Druhého vatikánskeho koncilu? (Is African Catholicism a „Vatican II Success Story“? – Os Justi Press). Táto stručná kniha veľmi dobre spochybňuje tento naratív s odvolaním sa na dejiny, liturgiu a zdravý rozum.

Známe tvrdenie, že katolicizmus v Afrike prekvitá –, že je to jediný kontinent, kde II. vatikánsky koncil priniesol bohaté ovocie – nie je v súlade s dostupnými údajmi a opismi, ako to ukazujú reportáže zosnulého Georgea Neumayra z Pobrežia Slonoviny. V tejto knihe anonymný nigérijský katolík-seminarista analyzuje škodlivú inkulturáciu, ktorá bola na Afričanov uvalená rasovo stereotypnými európskymi liturgistami. Claudio Salvucci kladie na základe konžskej histórie kritické otázky k tzv. Zairskému obradu a Peter Kwasnievsky hodnotí evanjelizačný potenciál predkoncilovej viery, života a bohoslužby. V Afrike, rovnako ako inde, tradičný katolicizmus získaval celé národy a podnecoval obrovskú kultúrnu tvorivosť. Za vlády novej ekleziológie, nového ekumenizmu a novej liturgie progresívnych západných intelektuálov sa však čoraz viac ľudí obracia k protestantským sektám a k vykorenenému sekularizmu.

Kniha je zbierkou esejí spomínaných štyroch autorov. Práve Neumayrove články na túto tému v časopise American Spectator postavili túto otázku do centra širšej diskusie. Neumayr dlhodobo spochybňoval africký naratív a sám sa vybral na Pobrežie Slonoviny, do jedného z najkatolíckejších regiónov Afriky, aby tam zistil skutočný stav tamojšieho katolicizmu. Neumayr, žiaľ, v roku 2023 v Afrike ochorel a zomrel. Doposiaľ vyšlo len niekoľko jeho esejí, ktoré sa nachádzajú v tejto knihe a sú výborným úvodom k otázke afrického katolicizmu. 13. januára 2023 Neumayr uverejnil tento komentár na sociálnej sieti: „Ako slobodomurári silneli na Pobreží Slonoviny, odsudzovali ich nie katolícki biskupi, ale letniční kazatelia. (Katolícki) biskupi ich len slabo kritizovali a to zo strachu po tom, čo vyšlo najavo, že hlave lóže dovolili pristupovať k svätému prijímaniu.“

Vo svojich posledných týždňoch publikoval sériu článkov v The American Spectator, ktoré sú poučné, hoci depresívne a svedčia o úpadku katolicizmu na Pobreží Slonoviny a mnohých paralelách s inými časťami pokoncilovej Afriky. Neumayr bol človek s výborným pozorovacím talentom a vtipne ukazuje, že katolicizmus na Pobreží Slonoviny má od rozkvetu veľmi, veľmi ďaleko. Neumayr nenútene uvádza cudzincov do problematiky súčasnej africkej kultúry a liturgického života prostredníctvom zaujímavého cestopisu. Jeho návšteva Pobrežia Slonoviny, najmä jej hlavného mesta, ponúka cenný pohľad na úpadok, ktorý spôsobila postkoloniálna situácia. Dozvedáme sa, že vláda západných štátov (nech už mala akékoľvek nedostatky) nebola jediným stabilizačným faktorom, ktorý bol za posledných sedemdesiat rokov odstránený. Starobylá rímska liturgia, ktorá tieto krajiny kedysi evanjelizovala a spájala, bola nahradená obradom, ktorý sa stal zdrojom rozdelenia – kvôli množstvu miestnych dialektov, ktoré sú ponížené tým, že sa za jazyk slávenia konkrétnej omše vyberie len jeden z nich.

Najdlhší príspevok do knihy je od anonymného afrického seminaristu, ktorý podrobne rozoberá problémy inkulturácie v Afrike. Jeho časť je mimoriadne poučná a odhaľuje zlyhania inkulturácie. Ako ukazuje tento seminarista, ohromnú roztrieštenosť ešte prehlbuje politický progresivizmus mnohých farských kňazov, ktorí z kazateľnice propagujú socializmus a nechávajú vo svojich spoločenstvách rozkvitať bludárstvo. Jednou z oficiálne tolerovaných podôb bludárstva, ako vysvetľuje seminarista, je liturgická inkulturácia, ktorá sa v Afrike rozmáha od II. vatikánskeho koncilu. Na základe početných vedeckých prameňov objasňuje, ako sa inkulturácia líši od adaptácie, ktorá bola zdravým spôsobom, akým Cirkev kedysi začleňovala svoje liturgické obrady do kultúry. Nie je na škodu pripomenúť, že myšlienka „inkulturovanej“ africkej liturgie nevznikla u samotných Afričanov, ale u európskych odborníkov, ktorí špekulovali, čo by najlepšie vyhovovalo ich africkým bratom.

Jedno z najzaujímavejších zamyslení v knihe pochádza práve z tejto eseje, kde autor odmieta predstavu, že liturgia v pôvodných jazykoch môže tieto jazyky zachrániť:

Latinčina nikdy nebola pre jazyk Igbo hrozbou, zato angličtina ňou je. A to nie preto, že sa angličtina učí v škole alebo sa občas používa v kostole, ale najmä preto, že jazykom Igbo sa v mnohých domácnostiach už nehovorí, už nie je materinským jazykom; a použiť ho v liturgii nepomôže. Angličtina môže ohroziť identitu ľudu Igbo, ale postkresťanské západné hodnoty, odtrhnuté od Boha a prirodzeného zákona, prinášajú smrteľné a pekelné nebezpečenstvo. Sentimentálne oživenie zvykov Igbo a ich začlenenie do liturgie má len malú šancu zastaviť mohutnú a sofistikovanú ofenzívu dekadentného Západu.

Táto časť je naozaj veľmi zaujímavá a dopĺňajú ju kapitoly Claudia Salvucciho, ktoré vykresľujú, ako adaptácia liturgie pred koncilom vyzerala v praxi. Salvucci píše o katolíckom kráľovstve Kongo a poukazuje na to, že snahy o inkulturáciu akéhosi vykonštruovaného „rajského“ afrického dedičstva v skutočnosti ignorujú reálne dejiny afrického katolicizmu a vymazávajú práve to dedičstvo, ktoré tvrdíme, že chceme rešpektovať. Na rozdiel od moderného „zairského obradu“, ktorý obsahuje ceremónie, aké nikdy neboli súčasťou tradičnej africkej katolíckej kultúry, mala omša v prítomnosti kráľa Konga viacero prvkov, ktoré organicky začleňovali jeho panovnícku úlohu do liturgie – bez porušenia jedinej predpísanej rubriky sv. omše. Salvucci sa pýta: „Ako môžeme hovoriť o nedotknuteľnosti nekatolíckych zvykov a požadovať ich zachovanie v Cirkvi, keď zároveň zahadzujeme naše vlastné rodné katolícke zvyky a kultúru?“

Žiaľ, presne toto sa v Afrike za posledných 70 rokov udialo a údajné ovocie týchto zmien nekorešponduje s jednoduchým naratívom, ktorý sme všetci počuli a síce, že: „Cirkev v Afrike od koncilu zažíva nefalšovaný rozkvet!“ Naopak, ako nigérijský seminarista a Dr. Peter Kwasniewski názorne ukazujú na grafoch zobrazujúcich kvantitatívne údaje, tempo rastu na kontinente sa od roku 1970 dramaticky spomalilo, hoci počet katolíkov sa vďaka populačnému rastu stále zvyšuje. Táto zmena sa nedá úplne vysvetliť sekularizáciou, keďže miera rastu protestantských siekt sa zvyšuje, zatiaľ čo katolícka klesá.

Kwasniewski skvele opisuje zjednocujúcu silu starej omše, ktorej homogenita a rituálnosť priviedli milióny Afričanov ku katolicizmu v minulých storočiach. Obnovenie starej omše na niekoľkých miestach kontinentu dáva veľkú nádej na jej rozšírenie v budúcnosti, aby dôležitá úloha kultúrnej adaptácie a rozkvetu mohla pokračovať bez prekážok. Kwasniewski pripomína, že arcibiskup Marcel Lefebvre bol misionárom v Afrike v rokoch 1932 – 1959 a pod jeho vedením sa katolicizmus v regiónoch Afriky, za ktoré zodpovedal, mimoriadne rozšíril. Išlo o dvanásť arcidiecéz, tridsaťšesť diecéz a trinásť talianskych apoštolských prefektúr.

Tak ako všade inde na svete, aj Afričanom bolo odopreté niečo, čo už bolo vzácnou súčasťou ich katolíckeho dedičstva. Niekoľko prekvitajúcich farností s tradičnou latinskou omšou v Afrike, najmä v Nigérii a Gabone, naznačuje, že africkí katolíci by možno na tieto omše prúdili vo veľkom, keby im boli dostupnejšie. Ich nedostupnosť teda nemožno použiť ako argument proti ich príťažlivosti či sile.

Iný nemalý problém, ktorý hlásatelia úspešného príbehu II. vatikánskeho koncilu v Afrike taktne zamlčiavajú je nehanebné miešanie pohanských praktík do katolíckej liturgie a viery.

Vdp. Edwin Ezeokeke, doktorand systematickej teológie na Katolíckej univerzite Jána Pavla II. v Lubline, napísal prácu s názvom Teologická analýza synkretických a pohanských povier a zvykov na katolíckych pohreboch v Igbolande v Nigérii, kde uvádza množstvo animistických obradov a povier, ktoré poškvrňujú pekný obrázok africkej cirkvi. Prácu končí slovami:

Mnohí ľudia v oblasti Igbolandu sú katolíci, no katolícka viera a evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, najmä jeho učenie o smrti a vzkriesení, ešte stále nezapustili hlboké korene v ich životoch. Práve preto mnohí katolícki veriaci vkladajú množstvo pohanských praktík a povier do katolíckych pohrebov a obradov. Mnohí to považujú za inkulturáciu. Ale, ako som už povedal vyššie, inkulturácia nikdy nebola a nikdy nebude synkretizmom. Sú to dve odlišné veci s úplne odlišným významom. Inkulturácia je odporúčaná na evanjelizáciu. Zahŕňa úprimné a čestné ocenenie rozmerov iných kultúr, pokiaľ nemení podstatu identity Cirkvi. Synkretizmus mení základnú podstatu a význam identity Cirkvi. Presne toto spôsobujú vyššie spomenuté pohanské praktiky katolíckej Cirkvi v Igbolande, najmä pokiaľ ide o jej pohrebné a smútočné obrady. https://www.google.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=&ved=2ahUKEwiY0vyhgsCRAxX53QIHHdTWKGcQFnoECDUQAQ&url=https%3A%2F%2Fojs.tnkul.pl%2Findex.php%2Frt%2Farticle%2Fdownload%2F9203%2F8894%2F&usg=AOvVaw0IT0AfaN0KMyijo2X9oiAu&opi=89978449

Časopis Der Spiegel uverejnil článok Thila Thielkeho Kresťanstvo v Afrike: Ráno Ježiš, večer voodoo (Christianity in Africa: Jesus in the Morning, Voodoo in the Evening – DER SPIEGEL), v ktorom farbisto opisuje, ako sa animizmus mieša s kresťanskou vierou. V texte cituje voodoo šamana Johna Odeha:

„Kresťanstvo zničilo našu kultúru. Ľudia stratili vieru v našich dávnych bohov a hodnoty,“ žaluje sa animistický kňaz. Na betónovej podlahe susednej garáže sú rozložené opičie lebky, amulety a mušle. Tento nezvyčajný oltár zdobia sošky Oguna, boha železa, Orunmila, boha múdrosti, a Olokuna, boha vôd. Osalobua, najvyšší Boh, trestá krádež rýchlo a nemilosrdne, tvrdí Odeh. A mŕtvi počujú každú lož, ktorú žijúci vyslovia. „Kňazi ráno chodia do kostola a kážu o kresťanstve,“ hovorí voodoo kňaz. „A večer prídu ku mne a rozprávajú sa so svojimi predkami.“

Mne osobne sa podarilo vypočuť si svedectvo istého kňaza z Francúzska, v ktorom je nedostatok miestnych kňazov plátaný dovozom kňazov z bývalých afrických kolónií. Tento kňaz sa vyjadril, že Afričania najskôr odslúžia v kostole novú omšu a potom celý večer na fare bubnujú a skandujú svoje pohanské rituály. Ale bez koncilu by to asi bolo horšie.

Celkový dojem z knihy je však veľmi pozitívny a snáď táto práca otvorí dvere ďalšiemu štúdiu Cirkvi v Afrike; bolo by dobré, keby vznikli iné práce v tejto oblasti so silným dôrazom na demografiu.

Mark Twain raz povedal: „Problém sveta nie je v tom, že ľudia vedia príliš málo; ale v tom, že vedia príliš veľa vecí, ktoré jednoducho nie sú pravda.“ Táto kniha výborne odpovedá tým, ktorí „vedia toľko vecí, ktoré jednoducho nie sú pravdou“ o Afrike. Knihu Is Africa a Vatican II Success Story? si možno kúpiť priamo u Os Justi alebo na Amazone: Is African Catholicism a „Vatican II Success Story“? – Os Justi Press

PDF (formát pre tlač)