Dvojaký meter v kauze Vojtaššák: Progresívni teológovia sa odrazu dožadujú kontroly svätosti od po koncile zrušeného „advocata diaboli“. Pri iných kauzách nechýbal?
Branislav Michalka
17. augusta 2026
Cirkev
Komentár
Po tom, ako bolo v médiách oznámené, že kauza blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka sa posunula do ďalšej fázy a úspešne sa vyvíja, spustil sa na liberálnej strane žurnalistického vesmíru obvyklý krik, ktorý túto kauzu sprevádza už odvtedy, ako bola pápežom Jánom Pavlom II. privedená na svetlo Božie.
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20260810007
https://www.teraz.sk/najnovsie/kauza-blahorecenia-biskupa-j-vojtass/984671-clanok.html
Teológ a bývalý katolícky kňaz Miroslav Kocúr sa svojho času dokonca pokúsil nájsť liberálnym kňazom z kauzy únikovú cestu, aby sa Ján Pavol II. neurazil a kauza mohla byť zároveň odmietnutá. Údajne sa Ján Pavol II. „pomýlil“:
Kauza vyzerala byť dlhodobo pochovaná, k nemalej radosti všetkých liberálov, progresívcov a bývalých zaslúžilých komunistov (napr. Leško, Feldek, Fico, Strasser, Wiess a pod.) ako aj liberálnej časti episkopátu, avšak v roku 2019 sa nečakane vynorila z vatikánskych archívov a Spišská diecéza vtedy s radosťou informovala, že „kauza blahorečenia začne prebiehať v plnej kompetencii Kongregácie pre kauzy svätých“.
V správe Spišskej diecézy sme sa mohli vtedy okrem iného dočítať, že „postulátor Dr. Peter Jurčaga v spolupráci s Komisiou historikov, ktorá bola ustanovená vroku 2015, nájdením nových archívnych dokumentov a historickým spracovaním dejinného obdobia rokov 1939 – 1945, priniesli nový, objektívny a pravdivý pohľad na samotnú osobnosť Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka a dokázali tak dať relevantné odpovede na vznesené výhrady a námietky“.
zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
To je však samozrejme to posledné, na čo by boli progresívne zložky spoločnosti ochotné pozitívne reagovať. Spustil sa obligátny mediálny krik, do ktorého sa dlhodobo zapája aj slovenský historik Ivan Kamenec, bývalý člen Komunistickej strany Slovenska do roku 1989. V Registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti sa tiež nachádza osoba s menom Ivan Kamenec a s dátumom narodenia 27. august 1938 (rovnaký si uvádza aj zmienený historik) vedená ako kandidát tajnej spolupráce s krycím menom Historik a ako dôverník s krycím menom Samo.
https://www.upn.gov.sk/projekty/regpro/vysledky-vyhladavania/?priezvisko=Kamenec&meno=Ivan
Ivan Kamenec však pre nás katolíkov nie je až taký zaujímavý. Jeho komunistický angažmán a oslavné publikácie o dejinách robotníckeho hnutia z obdobia jeho prisluhovania totalitnému režimu (z toho istého paradoxne obviňuje biskupa Vojtaššáka) ho v očiach katolíkov so zdravým rozumom činia dostatočne skompromitovaným na to, aby ho brali vážne.
Rovnako nie je nutné pre katolíka zaoberať sa postojom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, ktorý publikoval po ohlásení napredovania kauzy biskupa Vojtaššáka svoje negatívne stanovisko:
https://www.facebook.com/zidianaslovensku/posts/1044943361617679?ref=embed_post
Táto organizácia nie je katolícka, nerozumie dostatočne princípom katolíckeho náboženstva a ani princípom beatifikácie. Navyše, vo svojom stanovisku explicitne uvádza, že „slovenská židovská komunita nemá ambíciu miešať sa do procesu blahorečenia biskupa Vojtaššáka“. Berieme týmto ÚZ ŽNO za slovo a spoliehame sa na to.
Z reakcii, ktoré by mohli katolíka zaujať a doslova prekvapiť (či pobaviť) sú reakcie rôznych pokrokových teológov, disidenta a dokonca aj dvoch biskupov.
Samozrejme, každý má právo v otázkach praktickej politiky a politických systémov na svoj názor. Dúfajme, že denníkom SME spovedaní dvaja biskupi, dvaja kňazi a „jeden známy katolícky disident z čias komunizmu“ rovnako doprajú právo na názor aj katolíckym tradicionalistom a integralistom, najmä keď niektorí z denníkom SME oslovených klerikov dobre vedia, čo je to strach z odhalenia, keďže denník SME uvádza, že „niektorí boli ochotní odpovedať len v prípade, že SME nezverejní ich mená“.
Vzhľadom na to, že sa však väčšina týchto argumentov katolíkov proti beatifikácii biskupa Vojtaššáka točí okolo politickej korektnosti jeho postojov (podobne ako pri kráľovnej Izabele Kastílskej, Piovi XII. či dokonca nešťastnom Chestertonovi):
https://christianitas.sk/kandidati-na-svatorecenie-ktori-nepresli-politickou-previerkou/
nie je nutné sa nimi príliš zaoberať. Katolícka viera, ako to dokazujú cirkevné dokumenty a učenie sv. Tomáša Akvinského, nie je viazaná na žiaden konkrétny politický systém ani štátne usporiadanie. Katolík môže byť obhajcom autoritatívneho režimu, monarchistom (konštitučným, stavovským aj absolutistickým), republikánom (s obmedzeným volebným právom aj všeobecným) ako aj demokratom (populistickým či parlamentným), za predpokladu, že tieto systémy garantujú katolíckej Cirkvi minimálne slobodu, avšak v riadnom usporiadaní zaručujú jej náboženskú dominanciu a exkluzivitu.
Zaiste teda majú aj zmienení slovenskí cirkevní predstavitelia právo si myslieť čokoľvek o politickom angažmáne Jána Vojtaššáka. Dúfajme len, že tieto ich názory nie sú u nich „vyvážené“ požiadavkou, aby sa každý katolík stal obhajcom a bojovníkom za liberálnu demokraciu, ako nás o tom pravidelne presviedčajú európski biskupi z CEMECE alebo aj niektorí členovia KBS.
To, čo by mohlo katolíka v tejto pestrej hysterickej palete reakcií skutočne zaujať, sú hlasy katolíckych a ex-katolíckych teológov a kňazov, ktorí sa snažili uchopiť kauzu biskupa Vojtaššáka z cirkevno-právneho pohľadu a začali sa odrazu, proti celej svojej doterajšej pokrokovej logike, dovolávať zrušenej funkcie promotora fidei, inak „advocatus diaboli“, čiže osoby v minulosti poverenej Cirkvou, aby predkladala pri kauzách svätorečenia argumenty, ktoré svedčia proti svätosti príslušného kandidáta.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Promotor_fidei
Túto funkciu zrušil v roku 1979 pápež Ján Pavol II., čo nakoniec umožnilo určité zrýchlenie procesu svätorečenia, pravdepodobne vrátane jeho vlastného. Nepríjemný promotor fidei, ktorého neustále vyťahovanie sporných a kompromitujúcich faktov sa ukázalo byť nehodné 20. storočia (a čo potom už 21. storočia!), zapadol v prepadlisku dejín a pri synodálnom putovaní do bodu Omega mu nebol predĺžený cestovný lístok.
Aký to však zázrak sa pred našimi očami odohral s funkciou promotora fidei, keď došlo na kauzu biskupa Vojtaššáka! Jeden z najpokrokovejších teológov na Slovensku, ak nie vôbec najpokrokovejší, bývalý katolícky kňaz Miroslav Kocúr, publikoval v rozhorčení nad postupujúcou kauzou biskupa Vojtaššáka paralelne hneď dva články na dvoch najprestížnejších strážnych psoch demokracie – Denníku N a denníku SME.
https://dennikn.sk/5502788/vojtassak-vo-vatikane/ https://www.sme.sk/komentare/c/arizator-vojtassak-vytrvalo-klope-na-dvere
Aké mimoriadne nasadenie! V priebehu jedného dňa – dva články. To je výkon. Lenže nielen fyzický a intelektuálny, ale aj teologický. Veď len povážte, odrazu sa tento neochvejný obhajca progresivizmu v Cirkvi, dedičstva II. vatikánskeho koncilu, synodality, LGBT, rodovej rovnosti etc., etc. dovoláva takej zastaranej veci a takého predkoncilového prežitku ako je – advocatus diaboli!
„Tu sa podľa mňa skrýva jadro problému, ktorý presahuje samotnú osobu biskupa Vojtaššáka. Proces blahorečenia je svojou povahou procesom s otvoreným koncom. Teologicky ani cirkevnoprávne nie je nikde napísané, že každá otvorená kauza sa musí skončiť vyhlásením za „svätého“. Práve preto má v procese kanonizácie miesto tzv. advocatus diaboli. Je to pohľad advokáta metodickej pochybnosti, ktorý sa zaoberá „slabými miestami“ príbehu života kandidáta svätorečenia. Asi dnes už nejestvuje v takej podobe ako pred reformou tohto procesu za Jána Pavla II., ale jej logika by mala žiť ďalej v samotnej metodológii skúmania. Úlohou historikov-konzultorov nie je potvrdiť už hotové rozprávanie o mučeníkovi, ale preskúmať fakty z jeho života v celej jeho zložitosti – vrátane tých kapitol, ktoré sa doň nehodia. Ak má mať Positio dôveryhodnosť, musí sa s obdobím 1939 – 1945 vyrovnať vecne.“
Domnievam sa, že taký teológ a bývalý kňaz ako Miroslav Kocúr musí vedieť, že funkcia promotora fidei je od roku 1979 zrušená, preto celkom nerozumiem tomu slovku „asi“. Zaujímavé však je, že ani jemu ani iným progresívnym teológom nikdy táto drobnosť zrušenia funkcie advocata diaboli neprekážala a nikdy sa nedovolávali jej opätovného zavedenia, či aspoň aplikácie postupov „jej logiky“, ktorá by „mala žiť ďalej v samotnej metodológii skúmania“. Pri kauzách Jána Pavla II., Jána XXIII., Pavla VI. či Héldera Camaru sa nikto progresívny po nejakom „advocatovi diaboli“ nikdy nezháňal, tak prečo práve a len teraz?
Rovnakú myšlienku ako Miroslav Kocúr pojal na Facebooku aj mediálne známy slovenský kňaz, otec Marek Vadrna, ktorý niekoľkokrát poskytol Denníku N rozhovor. Tu sa napríklad teší, že Cirkev stráca autoritu a v rozhovore sa vyjadruje konkrétne aj k Miroslavovi Kocúrovi:
https://dennikn.sk/142873/katolicky-knaz-cirkev-straca-autoritu-to-je-dobre/
Na Facebooku sa po medializovaní správy o postupujúcej kauze biskupa Vojtaššáka vyjadril v rámci diskusie v podobnom duchu ako teológ Kocúr:
„Niekto sa tu pýtal na funkciu advokáta diabla (správne promotor fidei), táto funkcia by sa mohla obnoviť. Takýto nezávislý promotor fidei by sa mohol napríklad pýtať:
– Je toto naozaj virtus heroica, alebo iba silná osobnosť?
– Je povesť svätosti spontánna, alebo bola vytvorená inštitúciou?
– Sú svedkovia nezávislí?
– Neexistujú nepríjemné dokumenty, ktoré postulátor opomenul?
– Nie je určitá vlastnosť kandidáta spätne idealizovaná?
Ak sú tieto otázky kladené, mali by sa to dozvedieť aj veriaci…“
Výborne, ale ako je to možné, že sa niečoho podobného nedožadovali pokrokoví katolícki kňazi už skôr a pri predchádzajúcich kauzách? Príznačná je reakcia otca Mareka Vadrnu na poznámku nášho spolupracovníka z redakcie portálu Christianitas.sk, Jozefa Duháčka. Ten mu odpovedal:
„Áno, pomotor fidei by sa mal obnoviť. A mal by sa pozrieť aj na uzavreté procesy, v ktorých boli expresne svätorečení proponenti liberálneho katolicizmu.“
Reakcia otca Vadrnu? Vskutku typická:
„Tomu nerozumiem.“
Tak ja sa to pokúsim vysvetliť, aj keď z reakcie Jozefa Duháčka je myslím logika kontextu úplne jasná a zrozumiteľná.
Máme tu do činenia s pravým dvojakým metrom progresivistov, ktorým neprekáža, keď funkcia promotora fidei absentovala pri kauzách im milých a každého, kto by chcel túto funkciu obnoviť, aby sa nebodaj skúmali motívy a zámery Jána XXIII. pri zvolaní koncilu, Pavla VI. pri zavedení nových omšových obradov a povolení prijímania na ruku, Jána Pavla II. pri organizovaní medzináboženského stretnutia v Asissi či pri bozkávaní Koránu, či Héldera Camaru pri jeho angažmáne v Teológii oslobodenia, by okamžite označili za exponenta klerikalizmu:
https://christianitas.sk/skandal-nie-blahorecenie/
Avšak odrazu, akonáhle sa k svojmu veľkému zdeseniu dozvedeli, že biskup Vojtaššák by sa mohol nejakým spôsobom dostať až na oltár, tak okamžite selektívne volajú po funkcii advocata diaboli.
Čomu sa tu nedá rozumieť?
Uvidíme, ako sa bude kauza vyvíjať ďalej. Ešte v roku 2020 sa na stránkach Katolíckych novín písalo o biskupovi Vojtaššákovi a jeho kauze v pozitívnom duchu a v minulosti sa k jeho osobe vyjadrovali pozitívne katolícke inštitúcie aj kňazi, pričom vyvracali tvrdenia progresívnej opozície voči kauze:
https://blog.sme.sk/ziolkovsky/politika/biskup-jan-vojtassak-nebol-antisemita
https://www.tvlux.sk/archiv/play/vojtassak
https://www.tvlux.sk/archiv/play/doma-je-doma-1086-bozi-sluha-biskup-jan-vojtassak
Modlime sa a dúfajme, že nenastane opäť podobný náhly obrat, ako v prípade káuz Izabely Kastílskej, Pia XII. či už zmieneného G. K. Chestertona.
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
