Sv. Roman, mučeník

9. augusta 2026   Cirkev

Roku 253 bol vyvolený za cisára v Ríme Valerián. Štyri roky počas jeho panovania mali kresťania pokoj; mnohí žili v cisárskom dome a zastávali vysoké úrady. Medzi Valeriánovými vysokými úradníkmi vynikal zarytý pohan Makarián. Bol vojenským veliteľom, cisárskym radcom a priateľom. Okrem úradných povinností zaoberal sa tiež egyptským čarodejníctvom. I nahovoril tento cisárovi, že mu kresťania svojou prítomnosťou, pohľadom, dýchaním a hlasom v šťastnom prevádzaní čarovania prekážajú. Cisár Valerián, ktorý dovolil Makariánovi, aby i malé deti zabíjal a z ich čriev mu budúce veci predpovedal, uveril mu a to tým viac, keď ho ubezpečoval, že rímski bohovia na kresťanov sa hnevajú a jeho proroctvá pre nich neplnia.

Nahnevaný cisár zakázal roku 257 všetky náboženské a bohoslužobné zhromažďovania, najmä na pohrebných miestach, aby sa kresťania nemohli vzájomne povzbudzovať. Správcom a miestodržiteľom naložil, aby biskupov nútili vedľa pravého Boha i rímskych bohov ctiť a keď by neposlúchli, aby ich do vyhnanstva poslali. Medzi inými biskupmi predvolaný bol v Kartágu slávny učiteľ Cirkvi sv. Cyprián. Keď ho vladár nútil, aby modlám obetoval, riekol: «Nepoznám iného, len jedného Boha.»

Vladár hovoril: «Povedz mi mená ostatných kňazov.» Sv. Cyprián odhodlane riekol: «Vaše zákony samy zakazujú niekoho vyzradiť.» A sudca odsúdil ho: «Nuž, choď do vyhnanstva!» A sv. biskup bol na 50 míľ od Kartága vyhnaný. Podobne sa stalo s biskupom Alexandrijským, Dionýzom a inými.

Keď poverčivý cisár videl, že to neosoží, rozkázal, aby biskupi a kňazi boli zavraždení, vysokí úradníci dôstojnosti a majetkov pozbavení. V Ríme vykrvácal medzi prvými mučeníkmi pápež sv. Štefan I. Zakrátko za ním vedený bol na smrť jeho svätý a učený nástupca Sixtus II. Na ceste napomínal nariekajúceho diakona Vavrinca, ktorý si umrieť s ním žiadal, aby skôr cirkevný majetok chudobným rozdal. Vojaci chytili sv. diakona Vavrinca a ukrutne ho mučili.

Medzi vojakmi, ktorí pri neľudskom mučení sv. Vavrinca boli prítomní, stál cisársky dôstojník menom Roman. On obdivoval stálosť, trpezlivosť a svätú radosť, ktorú prejavoval sv. mučeník pri tých najhroznejších trápeniach a bolestiach. Milosť Božia osvietila jeho myseľ a zohriala srdce láskou nadprirodzenou. Dal sa vo svätej viere poučiť a prijal sv. krst. Ihneď verejne vyznal: «Ja som kresťan!»

Vyzvedači to oznámili miestodržiteľovi, a tento dal okamžite dôstojníka Romana chytiť a pred svoju súdnu stolicu postaviť. Miestodržiteľ ho nahováral, aby štátnym bohom obetoval. Sv. Roman však odpovedal: «Ja som kresťan, a obetujem len živému Bohu.» Miestodržiteľ zvolal: «Blázon, ty držíš za Boha Krista, ktorého Židia ukrižovali?» Svätý riekol pokojne: «Bol som bláznom, keď som sa klaňal kamenným a dreveným bohom.» Miestodržiteľ hrozil mu mučením a smrťou. Svätý riekol: «Nedávno som bol pokrstený; i verím, že mi Boh hriechy odpustil, a preto rád zomriem.» Miestodržiteľ videl, že ho nepresvedčí, aby modlám obetoval, a odsúdil ho na smrť. Kat zoťal jeho hlavu ešte v predvečer mučeníckej smrti sv. Vavrinca dňa 9. augusta roku 258.

Nábožní kresťania pochovali telo sv. Romana na ceste do Tiburu, kde bol sťatý. Neskôr boli jeho ostatky prenesené do Lukky a uložili ich do hlavného oltára v chráme, ktorý bol jeho pamiatke zasvätený.

Sv. Roman sa vyobrazuje v rúchu rímskeho vojaka, v jednej ruke drží meč, v druhej palmovú ratolesť.

Modlitba

Ó Bože, popraj nám, ktorí sv. Romana, mučeníka Tvojho znovuzrodenie slávime, aby sme na jeho príhovor v láske k Tebe posilnení boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)