Povstanie proti slovenskej štátnosti v roku 1944 ako štátny sviatok alebo Komunistickí partizáni v službách globalistov

Radomír Tomeček
3. septembra 2026   Slovensko   Slovenské dejiny

Tzv. „Slovenské národné povstanie“ (ďalej len SNP), ktoré prebiehalo na Slovensku v roku 1944, predstavovalo partizánsku vzburu proti prvej Slovenskej republike (1939 – 1945). Bolo zamerané proti politickým a vojenským štruktúram tohto štátu a bolo podporované domácimi a zahraničnými nepriateľmi slovenskej štátnosti a katolicizmu.

Tzv. „Nežná revolúcia“ na Slovensku v roku 1989 bola vnímaná ako víťazstvo slobody nad komunistickou totalitou. Mala byť príležitosťou na objektívne hodnotenie histórie, ktorú komunistická moc na Slovensku zahalila do nepravdivých mýtov. SNP rozpútané na Slovensku dňa 29. augusta 1944 pod patronátom sovietskej komunistickej moci patrí medzi takéto udalosti. Nastalo obdobie slobodného historického skúmania s možnosťou vysloviť pravdu o historických udalostiach.

Týmto spôsobom prirodzene došlo aj k odhaľovaniu mnohých dlhodobo šírených klamstiev a k postaveniu rôznych tzv. „hrdinov SNP“ do veľmi nelichotivého obrazu. Ako prostriedok na zastavenie tohto nepríjemného pozerania do „zrkadla pravdy“ bolo zvolené dômyselné riešenie. Kontroverzné SNP bolo v roku 1992 vyhlásené za štátny sviatok, a tým bolo akoby definitívne „rehabilitované“.

Návrat povstaleckého mýtu a vymazávanie prorockých varovaní

Možno položiť otázku, prečo k zmienenej „rehabilitácii SNP“ muselo dôjsť práve niekoľko mesiacov pred obnovením Slovenskej republiky v roku 1993, ktorá následne „musela“ vykročiť na cestu globalistických zajtrajškov v Európskej únii? Mohli vtedajšie mocnosti pociťovať obavy, že Slováci môžu nadviazať na svoj štát, založený v roku 1939, ktorý vo svojej Ústave poukazoval na „Boha všemohúceho, od ktorého pochádza všetka moc a právo“, čo je v zjavnom rozpore s bezbožnou „Európskou ústavou“?

Slovenská spoločnosť pocítila návrat propagácie povstaleckého mýtu veľmi intenzívne v roku 2024. V porovnaní s komunistickou propagandou pred rokom 1989 bolo možné sledovať bizarnú zámenu v propagovaných postavách „hrdinov“. Vedúca úloha Komunistickej strany Československa v SNP, ktorú nespochybňoval nikto počas dlhých totalitných desaťročí, bola zrazu nahradená propagáciou úlohy „bojovníkov za demokraciu v SNP“. Pozorný dohľad Sovietskeho zväzu nad SNP bol zrazu nahradený propagáciou úlohy Západu v SNP.

PhDr. Martin Lacko, PhD. (* 1976), slovenský historik, je autorom diela Národ s rozčesnutou identitou. Polemiky okolo SNP v lete 1992, ktoré vydalo Združenie slovenskej inteligencie v Bratislave v roku 2025. Zmienený autor poukazuje v tomto diele na skutočnosť, že SNP slúžilo aj v období pred rokom 1989 na propagáciu československej štátnej idey, pričom slovenská štátna idea bola potláčaná ako niečo „antipokrokové“ a spojené s „fašizmom“.

Pozoruhodná je aj skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky schválila v roku 2024, v období „všeobecného šetrenia“, na oslavy 80. výročia SNP neuveriteľnú sumu 3 milióny eur. To predstavuje približne dvojročný rozpočet Matice slovenskej, najstaršej slovenskej národnej ustanovizne, na rok 2023. Na oslavy 65. výročia SNP v roku 2009 bola použitá suma takmer 1 milión eur, a na podobné oslavy v roku 2025 to bolo viac než 600-tisíc eur. Avšak napríklad na oslavy Zvrchovanosti Slovenskej republiky v roku 2025 bolo použitých približne len 50-tisíc eur.

Ďalšiu zarážajúcu skutočnosť predstavuje absolútna strata verejnej polemiky a jej neprípustnosť vo veci mnohých tienistých stránok SNP. Boli to najmä masové vraždy civilného obyvateľstva, ktoré predchádzali následnej nemeckej reakcii a ktoré predstavujú nepremlčateľné zločiny proti ľudskosti. Portál Christianitas.sk venoval pozornosť niektorým z týchto zločinov spojeným so SNP v článkoch autora Radomíra Tomečka:

„Partizánske mučenie a vražda katolíckeho kňaza Jána Nemca alebo Duchovné dedičstvo povstania na Slovensku z roku 1944“,

„Jozef Pöss ako katolícky kňaz a svedok partizánskych zverstiev na Slovensku v obci Sklené v roku 1944“,

„Josef Maday ako katolícky kňaz a svedok partizánskeho vraždenia na Slovensku v obci Veľké Pole v roku 1944“.

Pompézne oslavy SNP v roku 2024 boli spojené s vyvrcholením kampane proti Mons. ThDr. Jozefovi Tisovi (1887 – 1947), slovenskému rímskokatolíckemu kňazovi a neskoršiemu prezidentovi prvej Slovenskej republiky. Stal sa obeťou hanebnej justičnej vraždy na základe politického súdneho procesu a v roku 1947 bol popravený. Patril k odporcom SNP, keďže vnímal jeho protislovenský a protikatolícky charakter, vyplývajúci najmä zo spojenia povstalcov s bezbožnými predstaviteľmi sovietskeho boľševizmu a s nepriateľmi slovenskej štátnosti.

Správnosť prorockého varovania Mons. Dr. J. Tisa pred devastačnými dôsledkami SNP potvrdili nasledujúce desaťročia komunistickej diktatúry, likvidujúce slovenskú štátnosť a kresťanské korene slovenského národa. SNP bolo spojené s revolučnou vzburou proti kresťanským prejavom života na Slovensku a dôsledky tejto vzbury sú základom súčasného slovenského politického, spoločenského a duchovného marazmu. Práve rastúca aktuálnosť tohto prorockého varovania podnecuje nositeľov štátnej moci k jeho vymazávaniu z pamäte národa, keďže kolaborácia s podporou povstaleckého mýtu bola predpokladom ku kariérnej perspektíve mnohých z nich.

Prebudené sebavedomie bývalých komunistov a partizánov

Dr. M. Lacko uvádza, že SNP bolo v období komunistického Československa (1948 – 1989) štátnym sviatkom celkovo len počas 6 rokov. Napríklad na základe zákona z roku 1951 bolo SNP zaradené len medzi významné dni, a následne bolo stanovené za štátny sviatok a za deň pracovného pokoja až v roku 1969, avšak len vo vtedajšej Slovenskej socialistickej republike. Tento stav trval do roku 1975, teda len 6 rokov.

V Českej a Slovenskej Federatívnej Republike bol deň vypuknutia SNP, teda 29. august, zaradený len medzi významné dni, a to zákonom z roku 1990. V roku 1989, v atmosfére obdobia nasledujúceho po tzv. „Nežnej revolúcii“, bolo presadzovanie akýchkoľvek komunistických mýtov v spoločnosti nepredstaviteľné. Avšak po tomto krátkom období začalo rásť sebavedomie a moc bývalých predstaviteľov komunistickej diktatúry, ktorí budovali svoje nové politické pozície na nostalgii za komunistickým Československom.

Strana demokratickej ľavice ako nástupkyňa Komunistickej strany Slovenska prišla s návrhom zaviesť SNP ako štátny sviatok Slovenskej republiky. PhDr. Peter Weiss, CSc. (* 1952), pracujúci v období rokov 1975 až 1989 v Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, a stojaci na čele Strany demokratickej ľavice, mal zjavne osobnostné predpoklady pre prebúdzanie povstaleckého mýtu. Zmienená politická strana predložila tento návrh v období rokov 1990 až 1992 celkovo až 3-krát a konala v súčinnosti so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov.

Hnutie za demokratické Slovensko bolo víťazom parlamentných volieb na Slovensku v júni 1992 a jeho postoj k SNP bol kľúčový. Slovenská národná strana a Kresťanskodemokratické hnutie boli proti návrhu bývalých komunistov. Zmienený návrh na vyhlásenie SNP ako štátneho sviatku bol predložený vláde Slovenskej republiky, ktorá uznesením č. 666 s pripomienkami a úpravami vyslovila dňa 11. augusta 1992 súhlas s týmto návrhom.

Slovenská národná rada schválila zákon č. 489/1992 Zb. o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky, zo dňa 29. septembra 1992. Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, zo dňa 20. októbra 1993, ktorým stanovila 29. august za štátny sviatok.

Slovenská zvrchovanosť a znepokojenie globalistov

Predstavitelia západných mocností boli znepokojení z priebehu emancipačného procesu Slovákov prostredníctvom Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 1992. Dr. M. Lacko uvádza, že Spojené štáty americké považovali Československo za svoje dieťa, resp. za svoje dielo. Napriek častým americkým vyhláseniam o práve národov na sebaurčenie, priznanie zmieneného práva aj slovenskému národu bolo ignorované.

Napríklad Rádio Slobodná Európa bola rozhlasová stanica financovaná americkým Kongresom. Stála neustále na čechoslováckej ideovej platforme a neumožnila nikdy zriadenie samostatnej slovenskej redakcie, hoci to umožnila napríklad predstaviteľom sovietskych zväzových republík a Juhoslávie. Slovenská samobytnosť nemohla byť ani spomenutá a slovenskí katolíci boli nežiaduci v československej redakcii, na rozdiel od bývalých komunistov a komunistických novinárov, prijímaných do tejto redakcie.

Slovenská verejnosť v období po tzv. „Nežnej revolúcii“ v roku 1989 predpokladala, že mnoho nespravodlivo popravených alebo potrestaných obetí politických súdnych procesov musí byť rehabilitovaných. Tento predpoklad bol spojený aj s postavou Mons. Dr. J. Tisa, ktorej životnému príbehu začalo venovať pozornosť stále väčšie množstvo Slovákov.

Avšak americká politika, resp. politika Západu, začala byť pre mnohých Slovákov stále väčším prekvapením a sklamaním, a to aj pre mnohých slovenských katolíkov, ktorí v dôsledku politických zmien spôsobených SNP boli nútení žiť v exile. Západná tlač reagovala na akékoľvek snahy o očistenie mena Mons. Dr. J. Tisa veľmi podráždene. Bolo to obdobie priam nenávistnej kampane proti Slovensku a Slovákom v americkej tlači.

Slováci vnímali pokrytectvo tejto politiky západných mocností, resp. globalistov, ktorí so zreteľom na prirodzenú snahu Slovákov smerujúcu k štátnej nezávislosti začali používať označenie „totalitný slovenský nacionalizmus“. Svetové médiá začali šíriť obraz o Slovensku ako o krajine s prejavmi „slovenského antisemitizmu“. Slováci začali byť vnímaní ako utláčatelia menšín a etnických skupín.

Globalisti vnímali skutočnosť, že prebúdzanie sa národného hnutia na Slovensku garantuje existenciu suverénneho štátu a súčasne bráni vytvoreniu globalizovanej Európy ovládanej z jedného centra. Preto podporovali agresívne útoky proti podporovateľom slovenskej štátnej samostatnosti.

Hanobenie nositeľov slovenskej štátnej samostatnosti

Jednou zo slovenských obetí tejto globalistickej propagandy bol PhDr. Dušan Slobodník, CSc. (1927 – 2001), slovenský literárny vedec, spisovateľ a minister kultúry v roku 1992. Bol prenasledovaný a väznený komunistickým režimom, avšak ako podporovateľ slovenskej štátnej samostatnosti v roku 1992 bol obviňovaný z „fašistickej minulosti“, čo Svetový židovský kongres šíril v medzinárodnom priestore. Bránil sa súdnou cestou proti tomuto osočovaniu aj zo strany Ľubomíra Feldeka (* 1936), slovenského spisovateľa a básnika, a preukázal, že zmienené obvinenia sú absurdné. Avšak aj táto kauza prispela k pošpineniu Slovenska a Slovákov, túžiacich po vlastnom štáte.

Vznik Slovenskej republiky v roku 1993 bol príležitosťou pre globalistov, aby prostredníctvom propagandy o nevyhnutnej ceste Slovenska do „zjednotenej Európy“ prinútili Slovensko zachovávať tzv. „demokratické a protifašistické hodnoty“. To znamenalo definitívne sa zrieknuť reálneho vplyvu kresťanstva na štát a na jeho politiku. Slováci vnímali tento reálny vplyv práve v podmienkach prvej Slovenskej republiky, na čele ktorej stál Mons. Dr. J. Tiso ako rímskokatolícky kňaz.

Ďalšou formou globalistického dohľadu nad Slovenskom boli hospodárske reformy podľa požiadaviek Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, ktoré viedli k privatizácii a k výpredaju slovenského národného majetku. Vtedajší predstavitelia slovenskej vlády podľahli kultu zahraničného kapitálu ako údajne jedinej ceste k blahobytu.

Vedúci predstavitelia slovenskej politiky v období po roku 1990 vystupovali na verejnosti veľmi suverénne. Avšak napriek tejto vonkajšej fasáde v skutočnosti sa začali verejne dištancovať od prvej Slovenskej republiky. Zbabelo odmietali účasť aj na spomienkových akciách poukazujúcich na významné osobnosti, ktoré sa zaslúžili o obnovenie slovenskej štátnosti po dlhom čase trvajúcom celé tisícročie.

Američania zachraňujú zomierajúci povstalecký mýtus

V období komunistickej diktatúry na Slovensku boli oslavy SNP súčasťou povinnej politickej propagandy, ktorá zasahovala do kinematografie, tlače, kultúry, pracovísk a škôl. Miestami pre ústredné oslavy boli mestá Bratislava a Banská Bystrica.

V pomerne krátkom období skutočnej slobody slova a tlače na Slovensku, teda v období rokov 1990 až 1992, prenikali na verejnosť mnohé svedectvá o skutočnej realite SNP. Vtedajšia tlač prinášala verejnosti zamlčiavané informácie o mnohých povstaleckých zločinoch, čím dochádzalo vo významnej miere aj k spochybneniu zmyslu osláv SNP.

Dr. M. Lacko poukazuje na oslavy 48. výročia SNP v roku 1992, ktoré dokazovali klesajúci záujem slovenskej verejnosti. Ústredných osláv SNP v areáli Múzea SNP v Banskej Bystrici sa zúčastnilo len 500 ľudí. Bolo to podstatne menej ľudí, než tých, ktorí podporovali myšlienku slovenskej štátnej samostatnosti.

Napríklad v roku 1992 pri príležitosti osláv vzniku prvej Slovenskej republiky, ktorá vznikla dňa 14. marca 1939, bolo prítomných niekoľko tisíc ľudí. Tieto manifestácie, ktorých účasť presahovala vždy niekoľko tisíc ľudí, organizovali rôzne združenia. Celonárodná spomienka na Mons. Andreja Hlinku (1864 – 1938), slovenského rímskokatolíckeho kňaza a vodcu národného hnutia, spojená s oslavami, prebiehala v Ružomberku v auguste 1990 za účasti až 50-tisíc ľudí.

Ak by niekto predpokladal, že zomierajúci povstalecký mýtus a blednúce oslavy SNP budú zachraňovať najmä zahraničné mocnosti spojené s komunistickou minulosťou, mýlil by sa. Dr. M. Lacko konštatoval:

„Zaujímavý je aj pohľad do radov zástupcov zahraničných ambasád, resp. konzulátov, na oslavách povstania. Po roku 1990, keď vládne garnitúry váhali, čo ďalej, akoby zástupcovia ambasád stratili záujem zúčastňovať sa týchto ceremónií. S výnimkou zástupcov USA. Ako čítame v dobovej tlači, pri pamätníku v Bratislave pamiatke SNP poklonil sa veľvyslanec USA v ČSFR Adrian A. Basora. Zástupcovia ruskej, ukrajinskej ani žiadnej inej ambasády sa nespomínajú.“

Povstanie proti vlastnému štátu v záujme globalistov

Hodnotenie SNP zo strany historikov v roku 1992 vyplývalo v značnej miere zo štátoprávnej orientácie týchto osôb, z postoja voči prvej Slovenskej republike a z postoja voči myšlienke samostatného Slovenska. Historici, ktorí neboli zapojení do slovenského národno-emancipačného procesu v období po roku 1989, hodnotili SNP veľmi pozitívne, a boli označovaní ako „Čechoslováci“.

Kritický postoj voči SNP zastávali historici, ktorí považovali za základný fakt SNP vystúpenie proti slovenskej štátnosti a súčasne za otvorenie brány komunistickej diktatúre. Keďže SNP nesie obrovskú vnútornú rozporuplnosť, nemalo by sa podľa nich označovať prívlastkom „národné“. Stanoviská týchto expertov žiadali nepokračovať v legislatívnom procese smerujúcom k vyhláseniu 29. augusta za štátny sviatok, pokiaľ SNP a jeho dôsledky nebudú dostatočne vedecky preskúmané. Tento postoj zastávala v zmienenom období aj Matica slovenská, najstaršia slovenská národná kultúrna inštitúcia.

Možno poukázať na niektoré vyjadrenia poslancov Slovenskej národnej rady v roku 1992, v súvislosti s návrhom poslancov na vydanie zákona o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky. PhDr. Pavol Kanis, CSc. (* 1948), vystúpil v mene navrhovateľov a povedal aj tieto slová:

„Povstanie očistené od všetkých pokusov znehodnotiť jeho miesto a význam v moderných dejinách ostáva ničím nezastupiteľným zdrojom pokrokových tradícií. (…) Dovolil by som si odcitovať zo správy o výsledkoch služobnej cesty vo Washingtone, vykonanej v dňoch 18. až 27. júla 1992, ktorá pojednáva o viacerých závažných otázkach pre Slovensko. V tejto správe, predloženej pánom poslancom Kočtúchom, sa okrem iného píše: „Vzhľadom na prirodzený záujem medzinárodného spoločenstva komparovať budúci vývoj Slovenskej republiky s vývojom v Českej republike treba iniciovať aktivizáciu slovenskej zahraničnej politiky na medzinárodnej politickej scéne širokým propagovaním demokratických, humanistických, kultúrnych tradícií Slovenska, ktoré dosiaľ bolo zámerne rôznymi kanálmi politiky a diplomacie izolované“.“

Prof. Ing. Hvezdoň Kočtúch, DrSc. (1929 – 1994), slovenský ekonóm, politik a bývalý reformný komunista, vo svojej správe zo dňa 2. augusta 1992, určenej slovenskej vláde a poslancom po rokovaniach s najvýznamnejšími inštitúciami (Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Štátny department USA, a pod.) priniesol dôrazné odporúčania. Slovenská republika mala nadviazať kontakty s vplyvnými medzinárodnými osobnosťami a organizáciami, menovite so Svetovým židovským kongresom.

JUDr. Peter Brňák (* 1959), poslanec zvolený na kandidátnej listine Slovenskej národnej strany, argumentoval v Slovenskej národnej rade proti oslavovaniu 29. augusta, a povedal:

„Najväčším prekrúcaním historickej skutočnosti dnes je tvrdenie zástancov tohto návrhu, že v povstaní šlo o demokratickú obnovu slovenskej štátnosti. Povstanie z roku 1944 v skutočnosti znamenalo začiatok komunistickej totality. V otázke štátneho sviatku sme toho názoru, že ten by mal v prvom rade spĺňať integračnú funkciu, mal by ľudí spájať a nie rozdeľovať. 29. august túto integračnú funkciu neplní.“

MUDr. Anton Neuwirth, Dr. h. c. (1921 – 2004), poslanec za Kresťanskodemokratické hnutie, prenasledovaný a väznený komunistickým režimom, vo svojej kritike oslavovania 29. augusta uviedol:

„Ak máme v tomto svetle hodnotiť 29. august, tak si uvedomme, že to je deň, v ktorom sa začala tragédia slovenského národa. Áno, tragédia, lebo v ten deň zdvihol Slovák zbraň proti Slovákovi. Slovák začal zabíjať Slováka. Nikdy predtým to naše dejiny v takej miere nepoznali. Bol to prvý veľký bratovražedný boj v našich dejinách. A keď ešte aj teraz sa pri mojich slovách zdvíha vo vašom vnútri z jednej či z druhej strany horkosť, uvedomte si, prosím vás, že to je ozvena nenávisti obojstranne rozsievanej plným priehrštím práve 29. augusta 1944. Z tohto celkového pohľadu slovenského národa sa nám tento deň javí ako čierny.“

Vyššie zmienený Dr. P. Weiss na ľavicovom portáli s príznačným názvom „Kapitál“, v článku zo dňa 15. augusta 2024 s názvom „O tradíciu SNP sa zápasilo“, priznal pokrokovú úlohu SNP pri rozpúšťaní zvyškov slovenskej národnej, kresťanskej a štátnej identity, resp. pri akceptácii Slovenska zo strany globalistov:

„Prijatie tohto štátneho sviatku bolo politickou reakciou na všetko to, čo sa usilovala mystifikovať, kamuflovať a prekrúcať ľudácka emigrácia a jej domáci spojenci, a čo Slovensku robilo problémy v Českej republike a v zahraničí. (…) Identifikácia Slovenska s pokrokovou tradíciou SNP v očiach zahraničných politikov a verejnosti sa definitívne zavŕšila v roku 1994 počas vlády Jozefa Moravčíka. (…) To Slovensku definitívne otvorilo dvere aj pre neskoršiu akceptáciu v EÚ a NATO. Po roku 1994 už útoky na SNP nemali veľkú nádej na úspech. Vnímali sa totiž aj ako spochybňovanie zahraničnopolitickej orientácie nezávislej Slovenskej republiky.“

Jedným z prejavov a dôsledkov SNP bolo odstránenie kresťanských krížov v slovenských školách, ktoré pomáhali formovať žiakov v období prvej Slovenskej republiky. Nemali by na to zabúdať najmä slovenskí politici, ktorí radi navštevujú júlové oslavy sviatku svätých Cyrila a Metoda, a následne sa zúčastňujú augustových osláv SNP.

Nemožno totiž slúžiť dvom pánom, teda Bohu aj revolučnej vzbure proti Bohu (Mt 6,24). Komunistickí partizáni svojou revolučnou vzburou v roku 1944 priviedli Slovensko pod jarmo komunistickej diktatúry, ktorá naučila mnohých Slovákov pohŕdať Bohom, vlastným národom aj štátom. A práve to bol kľúčový predpoklad pre to, aby aj Slováci následne akceptovali pravidlá pre život stanovené v bezbožných a rúhavých plánoch globalistov.

PDF (formát pre tlač)