Včera uplynulo 60 rokov od vydania tzv. Holandského katechizmu: Heterodoxná vzbura prelátov na pôde Cirkvi, ktorá sa postupne stala realitou

2. marca 2026   Aktuality   Cirkevná kríza, Modernizmus

Keď 1. marca 1966 liberálny kardinál Bernard Alfrink, ktorý zohral jednu z podstatných úloh v presadzovaní modernizmu a progresivizmu na II. vatikánskom koncile, podpísal cirkevné schválenie na vydanie a tlač publikácie Nový katechizmus (Nieuwe katechizmus), bol z toho celocirkevný škandál. Katolíci, ktorí sa rozhorčovali nad jeho heterodoxným obsahom však vtedy ani netušili, že nehoráznosti, ktoré publikácia obsahovala a štýl, akým sa prihovárala veriacim, sa stanú v súčasnej Cirkvi štandardom a budú mnohými nariadeniami pápeža Františka ešte prekonané.

https://katholisch.de/artikel/67465-aus-euphorie-in-die-rebellion-60-jahre-hollaendischer-katechismus

Holandský episkopát patril spolu s belgickým a nemeckým k najprogresívnejším v Európe. Konkurovať mu mohli len niektorí preláti z USA, avšak aj oni len ako učenliví žiaci a nie ako inšpirátori deštruktívneho procesu. Nebolo preto prekvapujúce, že práve z tohto prostredia bol vypustený tento hypermodernistický projekt, ktorého sa zdesili aj vatikánski umiernení pokrokári, pohliadnuc skrze neho na dno Pandorinej skrinky, ktorú otvorili po roku 1962.

Kardinál Alfrink, ktorý bol na koncile členom prezídia, propagoval tzv. „demokratizáciu“ Cirkvi už v 50. rokoch a v holandskej cirkvi mal skutočné „úspechy“ – podarilo sa mu ju začať rozkladať už niekoľko rokov pred koncilom a aj jej súčasný katastrofálny stav je dokladom reálnosti remeselníckeho hesla hlásajúceho, že „Kto skôr začne, skôr skončí“.

Aby sa veriacim čo najviac uľavilo od dogmatických pravidiel a morálky, rozhodli sa holandskí teológovia a preláti vytvoriť špeciálny katechizmus, ktorý sa odlišoval od oficiálneho učenia Cirkvi a v podstate bol anti-katechizmom. Reflektoval napríklad holandské experimentovanie s omšami, ktoré prebiehalo ešte pred vydaním nového misála z roku 1969. Už počas koncilu špeciálne uvoľnení členovia rehoľných rádov v Holandsku organizovali tzv. Omšové týždne, počas ktorých sa experimentovalo s novými formami bohoslužieb. Avšak, ako bolo povedané, táto „tradícia“ sa tu začala už v 50. rokoch. Na niektorých miestach vznikli tzv. experimentálne centrá, ktoré prilákali mnoho návštevníkov, ako napríklad študentský kostol v Amsterdame v rokoch 1959–60. Netreba snáď ani dodávať, že všetky škandalózne liturgické nechutnosti, ktoré sa dnes maskujú za „vytváranie spoločenstva“ či „synodálne načúvanie“ vypučali práve na tomto parenisku. O nejakých sankciách proti tým, ktorí vtedy prejavovali maximálnu neposlušnosť voči Rímu samozrejme nikto nehovoril. Akonáhle sa však táto neposlušná sorta dostala k moci, začala do omrzenia omieľať práve mantru o poslušnosti.

Tieto experimenty slúžili ako základ, keď Holandská biskupská konferencia už na jeseň 1964, čiže ešte pred ukončením koncilu vydala svoje prvé smernice pre bohoslužby v ľudových jazykoch, po prijatí koncilovej Konštitúcie o posvätnej liturgii. To otvorilo stavidlá nekontrolovanému experimentovaniu a sebastredným, kvázi kreatívnym bláznivostiam, ktoré sa odvtedy stali trvalou a dnes už štandardnou súčasťou liturgického života.

Katechizmus bol natoľko kontroverzný (vtedy, dnes už nie), že hlas rozhorčených konzervatívnych katolíkov z celého sveta prinútil pápeža Pavla VI. vymenovať špeciálnu komisiu kardinálov na jeho preskúmanie. Táto komisia identifikovala závažné bludy, najmä v doktrínach týkajúcich sa osoby Ježiša Krista, katolíckej Cirkvi, Božieho stvoriteľského diela a poznateľnosti či nepoznateľnosti Boha. Mnohé z kritizovaných pasáží majú korene v bludnej a Cirkvou prenasledovanej francúzskej Novej teológii (Nouvelle theologie).

Avšak pri spätnom nazeraní môžeme konštatovať, že katechizmus je z dnešného pohľadu už banálny. A to skrátka preto, že väčšina jeho heterodoxných tvrdení a zahmlievaní sa stala bežnou súčasťou synodálnej a modernistickej rétoriky v Cirkvi. Je ťažké dnes obviňovať Holandský katechizmus z relativizovania nutnosti katolíckej Cirkvi pre spásu duše, keď samotný pápež rozprával v lietadlách o tom, že nemáme ľudí obracať na vieru a dokonca podpísal v Abu Zabí dokument, v ktorom sa tvrdí, že Boh chce mnohosť náboženstiev! Ohľadom ekumenizmu a sexuálnej morálky je zbytočné sa aj vyjadrovať. Tam bol katechizmus už dávno predbehnutý. Niečo také ako Fiducia supplicans možno jeho autorom napadlo, ale sami sa asi pritom krčili od strachu.

V každom prípade, v danom čase Holandský katechizmus vo svojom obrazoborectve v podstate relativizoval všetky základné dogmy Cirkvi a čoskoro sa jeho autori a čitatelia začali dovolávať aj radikálnej zmeny morálky. Je to logické, pretože „lex orandi, lex credendi“ – pravidlá modlitby sú pravidlami viery (alebo inak: ako sa modlíme, tak veríme), no a následne ako veríme, tak konáme. Experimenty liturgické viedli k experimentom vieroučným a v konečnom dôsledku k zmene správania sa katolíkov.

Holandský katechizmus nadšene prijali nemeckí heterodoxní modernisti a čoskoro (1968) ho vydali vo freiburgskom teologickom vydavateľstve Herder. To, že v ňom našla pápežská komisia otvorené bludy, to ich príliš nevzrušovalo. A sankcie? Niekto exkomunikoval neposlušných? Alebo ich vyhlásil za schizmatikov? Čo vás nemá, postupne sa všetci teologickí a cirkevní revolucionári pohodlne usalašili vo vysokých funkciách, odkiaľ „neposlušným“ začali robiť kázania o poslušnosti! Mnohí z kňazov ako boli Henri de Lubac, Yves Congar, Karl Rahner, Walter Kasper, Hans Urs von Balthasar atď. si postupne pred svojimi menami uvádzali kardinálske tituly a stali sa etablovanými oporami inštitucionalizovanej revolúcie. Dokonca aj hlavný autor Holandského katechizmu, ktorý oficiálne obsahoval bludy, Edward Schillebeeckx OP sa tešil neprerušenej kariére na katolíckej univerzite v Leuvene a mnohým vyznamenaniam.

S jedlom a beztrestnosťou rástla chuť a čoskoro sa začali ozývať požiadavky na cirkevné povolenie antikoncepcie, na zrušenie kňazského celibátu, na svätenie žien a podobné lahôdky, ktoré však už dnes šíria aj najvyšší preláti ako Jean-Calude Hollerich, Mario Grech, Reinhard Marx, Blaise Cupich či Georg Bätzing a s nimi takmer celé episkopáty.

Holandský katechizmus, ktorého smutné 60. výročie sme si včera pripomenuli, je dokladom toho, aké pravdivé je tvrdenie svätého Tomáša Akvinského, že „Malá chyba na počiatku, veľkou býva na konci“. Z drobných heterodoxných semienok na začiatku 20. storočia, ktorých rast sa pokúšal pápež Pius X. neúspešne zastaviť, vypučala heterodoxná džungľa, v ktorej dnes žijeme. Holandský katechizmus je významným míľnikom na jej raste a v neposlednom rade dokladom toho, že neposlušnosť revolucionárov je dnes v Cirkvi hodnotená inak ako „neposlušnosť“ konzervatívcov.

Branislav Michalka

Zdroj: Katholisch.de, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)