
V čom sa líšia tradičná sv. omša a nová omša? (Prvá časť)

Jozef Duháček
31. januára 2025
Cirkev
Komentár
Niektorí tvrdia, že nová omša prišla pomaly a postupne, iní tvrdia, že to, ako nakoniec vyzerá, nebol zámer a v príprave liturgickej reformy sa stali nejaké chyby…, ďalší tvrdia, že to bolo dôkladne naplánované. Viaceré zdroje svedčia v prospech posledného názoru, teda, že inovátori a najmä otec (a neskôr arcibiskup) Bugnini, veľmi dobre vedeli, čo robia. Vypracovali a do praxe uviedli plán, ktorý sa začal uskutočňovať a má dopad na vieru miliónov duší. V marci 2001 Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX) zverejnilo teologickú a liturgickú štúdiu o novej omši. Tejto štúdii predchádzal list Jánovi Pavlovi II., v ktorom boli uvedené niektoré vážne problémy, ktorým čelí katolícka viera v dôsledku liturgických reforiem a nasledovala žiadosť o potrebné objasnenia.

Táto štúdia má tri časti a je to solídna a argumentačne dobre podložená práca. Venuje sa otázke liturgickej reformy z nového uhla pohľadu, analyzuje myslenie reformátorov na základe ich vlastných publikácií a nachádza „Novú teológiu“, ktorá dominantne ovplyvnila túto reformu. Nedá sa spochybniť, že za novou liturgiou sa skrýva teológia „Paschálneho tajomstva“.
K analýze nového misála FSSPX použilo jednak vtedy aktuálne vydanie misála pre Novus ordo missae (skrátene NOM – Nový poriadok omše) a Všeobecnú inštrukciu k Rímskemu misálu (skrátene VI), ktorá predchádzala nový misál v roku 1969. Je treba poznamenať, že VI bola neskôr upravená a niektoré formulácie boli zjemnené. No práve surové znenie z roku 1969 lepšie poukazuje na zámery reformátorov, ktorí sa ich, pod vplyvom entuziazmu z práve ukončeného koncilu, v roku 1969 až tak veľmi neobťažovali skrývať.
Rozdiely medzi obradom sv. omše, podľa ktorého sa slúžila pred reformou (známa pod označeniami tradičná omša, tradičná latinská omša, tridentská omša, Vetus ordo, mimoriadna forma rímskeho obradu, omša podľa misálu Jána XXIII. z roku 1962) a dnes dominantným obradom (známym pod menom nová omša, obnovená liturgia, omša Pavla VI., Novus ordo missae, či bežná forma rímskeho obradu ai.) sú natoľko markantné, že vyvstáva otázka, či sú oba obrady výrazom tej istej viery, či sa pri nich uskutočňuje tá istá udalosť.
Tejto téme sme sa venovali mnohokrát, no sv. omša je v živote katolíka natoľko podstatnou vecou, je predmetom sporov a kontroverzií medzi zástupcami oboch obradov, že neuškodí v krátkosti zhrnúť dôležité body analýzy, ktorú FSSPX v roku 2001 vypracovalo.

1. Prechod od obety k spomienkovej večeri
Pri porovnaní tradičného misála a nového misála pápeža Pavla VI. spočiatku vidíme istú podobnosť. Avšak podrobnejšie skúmanie ukazuje, že nový misál zachoval len podobu niektorých častí tradičného misála, ale zmenil podstatne štruktúru obradu.
Tradičným učením Cirkvi je, že omša je obeta vykonaná prostredníctvom explicitne obetného obradu. Tradičná omša zachováva podstatnú formu obety, ktorá sa ukazuje už v obetách Starého zákona: obetovanie obete (prinesenie a predloženie) – ofertórium, immolácia (usmrtenie, zničenie) – dvojnásobná konsekrácia, konzumácia – sv. prijímanie.
Promotéri novej teológie však predpokladajú, že keďže Kristus ustanovil Eucharistiu počas Veľkonočnej večere, že tým si osvojil spomienkový aspekt židovskej Paschy a vynechal obetný rozmer.
Liturgická reforma prijala túto víziu, ktorú presadzovali modernizátori a Všeobecná inštrukcia, bod 2, spája omšu so „slávením Večere Pánovej“, kde Kristus „ustanovil Eucharistiu ako obetu svojho tela a krvi a zveril ju svojej milovanej Neveste, Cirkvi, ako spomienku na jeho smrť a zmŕtvychvstanie.“ Keďže Kristus na Zelený štvrtok vykonal všetky obradné úkony židovskej Veľkonočnej večere, tieto úkony by mali určovať štruktúru omše:
– berakah alebo požehnanie jedla (prinášanie darov),
– poďakovanie za obetné dary (Eucharistické modlitby),
– lámanie a konzumácia chleba a vína (sv. prijímanie), (VI #48).
Namiesto ofertória sa zaviedlo „prinášanie darov“, ktoré pochádza z rituálu židovskej večere. Dôraz na obetu, ktorú tradičný misál v ofertóriu opakovane podčiarkoval, z prinášania darov zmizol. Zavedením „eucharistických modlitieb“ sa zásadne ovplyvnil starý Rímsky kánon.
Keďže na Poslednej večeri Kristus vzal chlieb a vzdával vďaky, Všeobecná inštrukcia túto časť omše predstavuje ako „modlitbu vďaky a konsekračnú modlitbu“ (VI #54), ktorá sa podobá na židovské dobrorečenia, ktoré sprevádzajú rituálne židovské stolovanie (KKC #1328).
Skúmaním textov nachádzame niektoré dôležité body. Tradičný misál chápe sv. omšu ako prinášanie obety (obetou je Ježiš Kristus) Bohu na uzmierenie za naše hriechy. Nový misál považuje obetu za „pripomenutie si obety Krista prostredníctvom Eucharistickej spomienky, ktorá znovu sprítomňuje historický akt vykúpenia“. (VI #48). „Práve prostredníctvom tejto spomienkovej večere Cirkev prináša nepoškvrnenú Obetu Bohu Otcovi v Duchu Svätom.“ (VI #55 e,f.). Tradičný misál považuje sv. prijímanie za účasť na Obete, čo je dostatočne symbolizované aj prijímaním pod jednou podobou. Nový misál považuje sv. prijímanie za „paschálnu večeru“ a dáva ju pod oboma spôsobmi, pretože len v tejto forme sa „aspekt večere“ Eucharistie plne prejavuje. (VI #56, 240).
Zdá sa, že tieto zmeny dostatočne zreteľne ukazujú základný rozdiel medzi tradičným misálom a novým misálom: v prvom prípade je sv. omša zmiernou obetou za hriechy, v ktorej sa Bohu prináša samotný Kristus – pod sviatostným spôsobom chleba a vína, kým v druhom prípade je omša prezentovaná ako spomienka na Kristovu Paschu.

2. Prechod od Krista, kňaza i Obety k Pánovi zhromaždenia
Tradičný misál rozvíja obetný aspekt sv. omše, a preto zdôrazňuje prítomnosť Krista ako Kňaza, ktorý obetuje i ako Obety, ktorá je obetovaná. Nový misál je formovaný ako spomienková večera, zdôrazňuje viac duchovnú prítomnosť Krista, ktorá je veriacim daná prostredníctvom Jeho Slova a Jeho Tela.
Tradičný misál jasne zdôrazňuje Eucharistickú prítomnosť prostredníctvom početných pokľaknutí, dvojitej konsekračnej modlitby a prijímania. Tento dôraz na prítomnosť Krista, Obety v novom misáli nie je vyjadrený v rovnakej miere. Objektívne opisy skutočnej prítomnosti Krista boli v novom misáli nahradené zjednodušenými výrazmi, ktoré už neberú do úvahy Eucharistickú prítomnosť samu o sebe, ale „len v súvislosti so zhromaždením“.
– Slovo „nobis“ (nás) sa systematicky používa vždy, keď sa spomína Eucharistická prítomnosť. Toto je úplná novinka.
– Eucharistické spôsoby sú označované len v súvislosti so sv. prijímaním. Kalich je opisovaný len ako „duchovný nápoj“.
– Slovník Všeobecnej inštrukcie je dôležitý. Výrazy ako „transsubstanciácia“ či „skutočná prítomnosť“ sa v texte nevyskytujú. Na označenie posvätných spôsobov dokument niekedy používa slovo „hostia“, ale väčšinou „chlieb“. O „Tele Kristovom“ sa hovorí len pri priamej zmienke o sv. prijímaní. (VI #48, 56, 60).
Takmer všetky gestá ukazujúce úctu k posvätným spôsobom boli zrušené a zostalo ich len minimum:
– zo 14 pokľaknutí v tradičnom misáli zostali len 3. (VI #116);
– rubrika, ktorá požadovala, aby celebrant po konsekrácii držal ukazovák a palec spojené, bola zrušená;
– rozdávanie sv. prijímania môže teraz bez ťažkostí vykonávať aj laik;
– prijímanie sv. prijímania sa vykonáva profánnym spôsobom, postojačky a do ruky.
V tradičnom misáli celebrant jasne identifikuje prinášanú obetu s Kristom, Obetou, vykonávaním početných znamení kríža nad obetnými darmi. V novom misáli nemáme:
– tri znamenia kríža počas Offertória;
– 25 znamení kríža počas Kánonu – zostalo len jedno pri každej Eucharistickej modlitbe;
– všetky znamenia kríža v časti, ktorá nasleduje po Kánone.
Nový misál zdôraznil význam Biblie na úkor významu skutočnej prítomnosti: „Keď sa v Cirkvi čítajú Sväté Písma, Boh sám hovorí k svojmu ľudu a Kristus, prítomný v Jeho slove, ohlasuje svoje Evanjelium.“ (VI #9).
Písmo a Eucharistia sú opisované rovnakým spôsobom, pretože obidve sú v konečnom dôsledku dvoma formami tej istej duchovnej výživy, ktorú nám Pán poskytuje v Paschálnej hostine: obe sú Pánovým stolom. (VI #8, 33, 34, 56). „Liturgia Slova“, považovaná za bod stretnutia medzi Bohom a zhromaždením, vyžaduje nový pohľad na Sväté Písma, čím ohrozuje niektoré pevne ustanovené teologické princípy. V novom misáli je Sväté Písmo oslavované samo o sebe a už nie v rámci ohlasovania cirkevnou hierarchiou. Týmto sa prítomnosť Krista, ktorá bola v tradičnom misáli prísne Eucharistická teraz dislokuje a presúva. Písmo sa predkladá akoby dostatočné samo o sebe.
Nový misál oslabuje rozdiely medzi celebrantom a veriacimi, ktoré v tradičnom misáli ostro vystupujú a odteraz uznáva len jedného liturgického činiteľa a to „Boží ľud“. Prvá veta Všeobecnej inštrukcie opisuje slávenie omše „ako činnosť Krista a hierarchicky usporiadaného Božieho ľudu“ (VI #1). Skutočnosť, že Všeobecná inštrukcia spomína túto myšlienku 164-krát, osvetľuje dôležitosť, ktorú nový misál pripisuje „zhromaždeniu“.
Zameraním sa na sviatostnú povahu „zhromaždenia“ nový misál podčiarkuje význam duchovnej prítomnosti Boha uprostred jeho ľudu. Symbolika zhromaždenia sa často spomína: „Toto (zhromaždenie) predstavuje univerzálnu Cirkev v danom čase a mieste“ (VI #75). Odteraz sa zhromaždenie komunity stáva „sviatosťou“ s určitým poslaním, a nie len symbolom. „Ich (obradov) účelom je pomôcť veriacim, ktorí sa zišli na jednom mieste, aby sa stali bohoslužobným spoločenstvom…“ (VI #24). Nový misál najskôr potlačil dôraz na prítomnosť Krista, Obety a potom oslavuje duchovnú prítomnosť Pána, uskutočnenú prostredníctvom služby kňaza a ľudu. Celebrant je tam na to, aby „slúžil Bohu a ľudu dôstojne a pokorne“ s cieľom „umožniť veriacim uvedomiť si prítomnosť živého Krista“ (VI #60).
Keď sa konkretizuje tento sviatostný znak zhromaždenia, Liturgia Slova nadobúda podobu priameho dialógu medzi Bohom a Jeho ľudom bez potreby akéhokoľvek špecifického zásahu služobného kňazstva. „Boh hovorí svojmu ľudu, odhaľuje im tajomstvá vykúpenia a spásy a poskytuje im duchovnú výživu; a Kristus sám, vo forme svojho slova, je prítomný uprostred veriacich“ (VI #33). Odsek 45 dodáva, že ľud vykonáva „kňazskú funkciu“ v Modlitbe veriacich.
„Eucharistická liturgia“ nového misála ukazuje, že úloha služobného kňazstva bola potlačená v prospech spoločného konania celého zhromaždenia. Obetovanie sa vníma len cez prizmu „všeobecného kňazstva“ veriacich, čo je novinka, ktorá rovnako ohrozuje charakter sviatostného kňazstva ako aj sviatostnú silu obety. Cirkev vždy rozlišovala nekrvavú obetu vykonanú konsekračným aktom od obetného úkonu účastníkov, ktorí sa prostredníctvom neho spájajú so sviatostnou obetou vykonanou Kristom, Kňazom, v osobe Jeho služobníka. Len nekrvavá obeta uskutočnená pri konsekrácii, kňazom a iba ním, ako zástupcom Krista, patrí do kategórie sviatostného úkonu. Účasť veriacich spočíva v ich intencionálnom zjednotení sa s kňazom. Nový misál tento rozdiel vynecháva a systematicky ignoruje sviatostný úkon kňaza, ktorý koná z moci Krista, Kňaza. Preto je vo Všeobecnej inštrukcii každá zmienka o obetovaní opisovaná ako spoločný úkon celebranta aj veriacich (napr. VI #54). Sviatostný kňazský stav celebranta, ktorý je jediným dôvodom skutočnej Kristovej prítomnosti pod spôsobom chleba a vína sa takto nikde nespomína. Kňaz dostáva úlohu „predsedu zhromaždenia“ a tá je podrobne vysvetlená (VI #10, 13, 60).
Podľa nového misála je omša spomienkovou večerou, pri ktorej sa Pán sprítomňuje zhromaždením Jeho ľudu. Toto je jasne vyjadrené v prvej verzii Všeobecnej inštrukcie, ktorá hovorí v #7: „Na omši alebo Pánovej večeri je ľud Boží zvolaný do jedného miesta, kde nad nimi predsedá kňaz. Zídu sa, aby spoločne jedli a pili, aby si spomínali na Pána a vykonávali Jeho príkaz: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja uprostred nich.“ Hoci sa Všeobecná inštrukcia, po reakciách biskupov a kňazov, vo verzii z roku 1970 vrátila k niektorým tradičným výrazom, novinka „duchovnej prítomnosti Krista uprostred Jeho ľudu“ zostáva stále kľúčová a nezmenená.

3. Prechod od zmiernej obety k vďakyvzdaniu
Táto zmena pohľadu účastníkom liturgie priraďuje dôstojnosť a význam, ktorý bol pre nich doteraz neznámy a je vyvolaná novým spôsobom uvažovania o hriechu.
V tradičnom misáli sa opakujú znovu a znovu modlitby odprosujúce za hriech, dokonca aj v slávnostnom okamihu Prefácie. Nový misál si ponechal niektoré prvky kajúcnosti, ale sú neobyčajne stručné a nedostatočné. Iba v značne zredukovanom úkone kajúcnosti na začiatku svätej omše veriaci vyjadrujú svoju ľútosť za hriech. Základná dispozícia celebranta sa obnovuje niekoľkými krátkymi modlitbami povedanými tichým hlasom „podľa osobných možností“ (VI #13).
Tradičný misál na začiatku omše zdôrazňuje nehodnosť účastníkov liturgie tým, že kňaz nestojí pri oltári, ale pod oltárnymi stupňami a až po dôkladnom úkone kajúcnosti vystupuje nahor k oltáru. Cirkev sa obracia na Boha a zdôrazňuje svoju nehodnosť počas Offertória a Kánonu viac ako 10-krát. Tieto prosby k Bohu, aby človeka pozdvihol z jeho nehodnosti a dovolil mu pristúpiť k obete už v novom misáli nie sú. Nenachádzajú sa ani v príprave darov, ani v Eucharistickej modlitbe II. Eucharistické modlitby III a IV používajú raz termín respice (zhliadni) a to iba po konsekrácii.
Tradičný misál chápe, že kňaz je vonkoncom nehodný konať takéto vznešené dielo a preto svojimi modlitbami kladie medzi celebranta a Boha hlavného prostredníka, Ježiša Krista, a nižších prostredníkov, svätých. Nový misál takmer dokonale vymazal zmienky o Kristovom sprostredkovaní tejto obety. Tradičné ukončenie modlitieb „Skrze Ježiša Krista nášho Pána“ je teraz v Eucharistickej modlitbe I (bývalý Rímsky kánon) voliteľné a pri ostatných troch Eucharistických modlitbách sa užíva iba v súvislosti s prijatými milosťami skrze Ježiša Krista a „nie v súvislosti s Jeho sprostredkovaním“. Nový misál taktiež vynecháva invokáciu svätých. Zoznamy apoštolov a mučeníkov z Eucharistickej modlitby I sú skracované a vynechávané, Eucharistická modlitba III jedenkrát spomína príhovor svätých, ale v žiadnej z modlitieb nie sú spomínané ich zásluhy.
Prehliadaním dôležitosti príhovoru Krista a svätých a tiež tým, že sa už neuvádza nehodnosť ľudských liturgických činiteľov, nový misál navodzuje dojem, že následky hriechu nie sú pred Bohom prekážkou pre prijatie obety. Dokumentujú to zmeny vykonané v mnohých kolektách liturgického roka. Odteraz sa prosba, aby sme „boli očistení od poškvrny hriechu“, objavuje len hŕstke feriálnych omší vo Veľkom pôste. Tradičnom misáli sa objavuje 10-krát v len v augustovom Propriu svätých. Liturgia za zosnulých tiež nespomína trest za hriech a jeho odpustenie (VI #335,339). Nový misál vonkoncom nedbá na utrpenie duší v Očistci. Nové modlitby jednoducho hovoria: „prijmi ich do svetla Tvojej tváre“ (Eucharistická modlitba II) alebo „prijmi ich do svojho Kráľovstva“ (Eucharistická modlitba III). Eucharistická modlitba IV ide ešte ďalej, keď neprosí pre duše zosnulých, ale jednoducho ich odporúča Bohu len slovom „Pamätaj.“ Nový misál väčšinou zdôrazňuje šťastie neba a vzkriesenie. Tractus, Dies Irae, a antifóna Offertória, ktoré sa zameriavali na uzmierenie za spáchané hriechy boli odstránené.
Všetko, čo malo aspoň vzdialený vzťah k trestu za hriech, bolo liturgickou reformou potlačené alebo dokonca odstránené. Takže zmienky o jednom zo štyroch cieľov omše – je to zmierna obeta za naše hriechy – z nového misála zmizli a akoby nastúpila nová doktrína: je to stále menej prisvojovanie si ovocia z Kristovho vykupiteľského diela, ale o to viac je to liturgia spasených“.
Tu je treba, pre plné pochopenie významu reformy, pripomenúť jednotiaci princíp všetkých zmien. Interpretačný kľúč sa objavil v oficiálnych dokumentoch v roku 1964. Je to Paschálne mystérium – u nás sa hovorí aj Veľkonočné tajomstvo. Deklarácia Inter Oecumenici uvádza: „Sila tejto pastoračnej činnosti sústredenej v liturgii smeruje k tomu, aby sa životom vyjadrovalo veľkonočné tajomstvo…“ (Inter Oecumenici, 26. september 1964, body 5 a 6).
Výraz „Paschálne mystérium“ sa objavuje v patristických spisoch iba niekoľkokrát. V starovekých sakramentároch sa objavuje častejšie, ale používa sa v množnom čísle, čo znamená: „mystériá Paschálneho alebo Veľkonočného času“. Až do 20. storočia tento výraz nemal v teologických prácach špecifický význam. Dnes je však Paschálne mystérium základom a kľúčom k významu celej liturgie.

Je nejaká novota? Podľa novej teológie to je čerstvý (slobodný) pohľad na tradičnú dogmu vykúpenia. Hlavný dôvod, prečo opustiť výraz „vykúpenie“ je ten, že je príliš negatívny. V tradičnej teológii sa hriech považuje za nezriadený čin, ktorý si zasluhuje trest potrebný na obnovenie porušeného poriadku. Samozrejme, Božia vnútorná sláva našimi hriechmi nijako netrpí, ale Jeho vonkajšia sláva je umenšená, a božská spravodlivosť si vyžaduje nápravu, aby sa obnovila Božia česť. Tradičná dogma vykúpenia je objektívna, hľadí na Boha, ktorého hriech uráža. Nová teológia Paschálneho mystéria je subjektívna a hľadí na to, čo hriech robí s človekom.
Podľa mnohých súčasných teológov by sa na hriech nemalo nazerať z pohľadu Božieho hnevu, pretože hriech nespôsobuje dlh v spravodlivosti voči Bohu. Tvrdia, že Boh nič z darov, ktoré Mu dávajú Jeho stvorenia nezískava a skrze hriech nič z toho, čo má, nestráca. Hriech nijako nepoškodzuje Božiu prirodzenosť, ktorá je nedostupná. Jediné, čo poškodzuje, je ľudská prirodzenosť.
KKC z roku 1992: Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu (KKC #1849).
Keďže Božia láska pretrváva aj napriek hriechu a Jeho spravodlivosť nevyžaduje zadosťučinenie, je v rozpore s Božou dobrotou trestať nás za naše hriechy. Potreba uzmierovať božskú spravodlivosť už nie je zrejmá a doktrína Kristovho zástupného zadosťučinenia je pohoršujúca. Odteraz sa uzmierenie za hriech opisuje len ako čisto nápravný a výchovný trest a už nie v súvislosti s Božou pomstou.
Predkonciloví pápeži vo svojich encyklikách často sumarizovali tradičnú doktrínu vykúpenia. Vykúpenie sa opisuje ako dielo lásky, ktoré uspokojuje božskú spravodlivosť.
Z pohľadu Paschálneho mystéria sa na vykúpenie pozerá celkom inak. Vykúpenie nemá za cieľ vrátiť Bohu to, čo mu človek hriechom odňal, ale vrátiť človeku Boha, o ktorého hriechom prišiel. Vykúpenie už nie je zadosťučinenie božskej spravodlivosti, ktoré vykonal Kristus, ale vrcholným „zjavením“ večnej Zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom a ktorá hriechom nikdy nebola zničená.
Keďže Kristovo vykupiteľské dielo nemá za cieľ zaplatiť hriechy človeka, ale iba zjavovať lásku Otca, tradičná doktrína vykúpenia sa musí zmeniť aj v dvoch ďalších bodoch.
Po prvé, dielo vykúpenia je potrebné pripísať Bohu Otcovi, a nie Ježišovi Kristovi ako človeku. Ježiš Kristus už nie je vykupiteľom v pravom slova zmysle. On je skôr arénou, v ktorej nás Boh Otec zachraňuje, pretože Láska Otca a dokonca aj Jeho meno sú nám zjavené v Kristovi. Kresťanská viera vo vykúpenie je predovšetkým vierou v Boha. V Ježišovi Kristovi, Jeho vtelenom jedinom Synovi, je nám „On, ktorého ľudia volajú Boh“ (tzn. Otec) zjavený tým, že sa odhaľuje ako jediný pravý Spasiteľ, v ktorého môže mať každý vieru (Medzinárodná teologická komisia, Vybrané otázky týkajúce sa Boha vykupiteľa, 1994, časť IV, bod 14).
Hlavným vykupiteľským úkonom už nie Kristova smrť, ale Jeho vzkriesenie a nanebovstúpenie. Prečo má vzkriesenie túto prioritu? Pretože vzkriesenie manifestuje plnosť zjavenia, kvôli ktorému sa Kristus vtelil.
Skutočnosť, že Kristus „tretieho dňa vstal z mŕtvych“, je posledným dôkazom jeho mesiášskeho poslania, je dovŕšením celého zjavenia milosrdnej lásky vo svete, ktorý trpí na rozličné zlo… Lebo Kristus, ktorého Otec kvôli človekovi „neušetril“ a ktorý vo svojich bolestiach a v smrti na kríži nezakúsil ľudské milosrdenstvo, svojím zmŕtvychvstaním zjavil plnosť tej lásky, ktorú má Otec voči nemu a v ňom aj voči všetkým ľuďom. „Nie je Bohom mŕtvych, ale živých!“ (Ján Pavol II., Dives in Misericordia, No. 8)
Doktrína Paschálneho mystéria bola veľmi silno prítomná na II. vatikánskom koncile ako všeobecná nálada, ktorá ovplyvňovala rôzne konštitúcie. Vo všetkých dokumentoch sa len dvakrát spomína, že hriech uráža Boha. V Sacrosanctum Concilium #109 a Lumen Gentium #11, zatiaľ čo hriech je opísaný 27-krát ako škodlivý pre človeka a pre civilnú a cirkevnú spoločnosť, nikde nie je uvedené, že hriech vytvára dlh v spravodlivosti voči Bohu, alebo že je prekážkou Božej lásky k nám. Naopak, Otec nikdy neprestáva hľadieť na človeka s láskou, napriek tomu, že sa stal hriešnikom (Lumen Gentium #2, Gaudium et Spes #2, 19). V textoch týkajúcich sa Kristovho diela sa ani raz neobjavuje pojem zástupnej satisfakcie. Aj keď je potvrdené, že Cirkev je Jeho Telo a že údy Jeho Tela sa delia o tajomstvá Hlavy (Lumen Gentium #7), ani raz nie je uvedené, že Hlava trpí tresty, ktoré si zaslúžili údy Jeho Tela. Jadrom Paschálneho mystéria je teda opustenie doktríny zástupného zadosťučinenia. Koncil to explicitne ešte nevyhlásil, spravila to neskôr Medzinárodná teologická komisia:
Ježišova smrť nie je činom nemilosrdného Boha, ktorý oslavuje vrcholnú obeť; nie je to „cena vykúpenia“, zaplatená nejakej represívnej cudzej moci. Je to čas a miesto, kde sa zviditeľnil Boh, ktorý je láska a ktorý nás miluje. Ukrižovaný Ježiš vyhlasuje, ako nás Boh miluje, a prostredníctvom tohto gesta lásky vyhlasuje, že jeden človek bezpodmienečne súhlasil s Božími cestami (Medzinárodná teologická komisia, op. cit., Časť II, Č. 14).
Teológia Paschálneho mystéria je dušou liturgickej reformy. V tejto novej doktrinálnej perspektíve boli zmene podrobené takmer všetky obrady. Keďže Boh už neberie hriech za nespravodlivosť voči Sebe a keďže nikdy neporuší svoju časť zmluvy s človekom, už sa od Neho nežiada, aby človeku odpustil tresty kvôli hriechu, ani aby uspokojil svoj spravodlivý hnev proti hriešnikovi. Všetky odkazy na tieto tresty, a aj tie, ktoré vyjadrujú strach pred Bohom, boli liturgickou reformou odstránené. Keďže Vykúpenie je vnímané ako úplné zjavenie Otcovej slobodnej a hojnej štedrosti k nám, odpoveď, ktorú liturgia stelesňuje, môže mať formu len vďakyvzdania a prosby. Zástupná Kristova obeta a jej sprostredkovanie už nie sú absolútne nevyhnutné.
Rozdiely medzi oboma misálmi nie sú ničím iným než odrazom dvoch odlišných doktrín. Jedna je doktrínou tradičnej dogmy Vykúpenia, druhá je teologickým názorom moderných teológov.
(Pokračovanie)
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!