Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (4. časť)

Branislav Krasnovský
29. mája 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

predchádzajúce časti:
Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (1. časť)
Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (2. časť)
Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (3. časť)

***

V minulej časti sme hovorili o pôsobení pátra Vendelína Javorku SJ v Charbine a v Mandžusku, kam odišiel na základe prosby pápeža Pia XI. v roku 1934 poverený vedením ruského apoštolátu. Prelomovým rokom jeho života sa však bolo jeho pôsobenie na misii v Bukovine, kde začal pracovať v roku 1942 na žiadosť nového pápeža Pia XII:, ako aj sekretára Kongregácie pre východné cirkvi Eugena Tisseranta.

Eugene Tisserant bol veľmi zaujímavá osoba s ešte zaujímavejšími životnými osudmi, aj keď z pohľadu katolíckej tradície mám voči nemu veľké výhrady (pozitívne však je, že sa nikdy nevenoval témam ako Víctor Fernández, pričom je vysoko pravdepodobné, žeby asi aj on prekvapene dvihol obočie 🙂 ). Eugene Tisserant nebol iba vysoký cirkevný úradník, ale aj orientalistický učenec, polyglot a znalec východných jazykov. Ovládal približne trinásť jazykov vrátane hebrejčiny, sýrčiny, arabčiny, akkadčiny či perzštiny a už pred vysviackou sa venoval asýriológii a staroorientálnym textom. Študoval aj v Jeruzaleme u dominikána Marie-Josepha Lagrangea, zakladateľa modernej katolíckej biblickej školy.

Od roku 1936 až do roku 1959 bol sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi, čo bola v tom čase jedna z najvýznamnejších pozícií vo Vatikáne vo vzťahu ku gréckokatolíkom, maronitom, melchitom, arménskej, sýrsko-katolíckej a ďalším východným katolíckym cirkvám.

Patril medzi ľudí, ktorí dobre poznali kresťanský Východ a opakovane vystupovali proti bezhlavej latinizácii východných obradov. Zastával názor, že východné katolícke cirkvi si majú zachovať vlastnú liturgiu, spiritualitu a identitu. Pre ukrajinských gréckokatolíkov je jeho meno pomerne významné. Podporoval vznik ukrajinských katolíckych metropolií v USA a Kanade, zakladanie exarchátov v diaspóre a vznik ukrajinského seminára sv. Jozafáta v Lurdoch.

Zároveň podporoval ukrajinské kultúrne a vedecké inštitúcie v exile. Zaujímavé je, že nebol typickým kuriálnym byrokratom. Počas prvej svetovej vojny slúžil ako spravodajský dôstojník francúzskej armády a bol vyznamenaný vojnovým krížom (Croix de Guerre). Počas druhej svetovej vojny údajne chcel opäť slúžiť Francúzsku, no Pius XII. mu to nedovolil a ponechal ho vo Vatikáne.

Z pohľadu katolíckej tradície je Tisserant zaujímavý aj preto, že predstavuje prechodné obdobie medzi starou predkoncilovou kúriou a érou II. vatikánskeho koncilu. Na jednej strane to bol hlboko vzdelaný muž v klasickej katolíckej vedeckej tradícii, znalec patristiky, Biblie a orientálnych jazykov. Na strane druhej však bol spájaný s niektorými ekumenickými a diplomatickými iniciatívami, ktoré neskôr vyvolávali kritiku tradicionalistov, najmä v súvislosti s tzv. metzskou dohodou a vatikánskou politikou voči Sovietskemu zväzu.

Niektorí tradicionalisti ho obdivujú ako geniálneho orientalistu (bol vynikajúci asyriológ, sumerológ a babylonista), obrancu východných obradov a jedného z posledných veľkých učencov starej kúrie. Iní ho považujú za jednu z postáv, ktoré pripravovali intelektuálnu a diplomatickú atmosféru vedúcu ku koncilovým zmenám a k neskoršej „východnej politike“ Vatikánu.

V závere tretej časti sme si povedali, že páter Vendelín Javorka sa po roku 1941 vrátil z Mandžuska a Charbinu do európskej časti ZSSR a nakoniec zakotvil v Bukovine, kde do roku 1945 spravoval gréckokatolícke farnosti. Po prechode frontu ho však zajala NKVD a odviedla do ZSSR, kde aj za kontakty s kardinálom Tisserantom a Vatikánom bol označený za špióna a 12. novembra 1945 bol odsúdený za špionáž na 10 rokov väzenia v pracovných táboroch – gulagoch.

Gulagy boli rozsiahlym systémom pracovných táborov vytvorených v Sovietskom zväze, ktoré spravovala tajná polícia NKVD a neskôr ministerstvo vnútra. Ich názov pochádza zo skratky Glavnoje upravlenije lagerej (Hlavná správa táborov). Najväčší rozmach dosiahli za vlády Josifa Stalina, najmä v 30. až 50. rokoch 20. storočia. Do gulagov boli posielaní politickí väzni, odporcovia režimu, duchovní, príslušníci národnostných menšín, vojnoví zajatci, ale aj obyčajní ľudia odsúdení za drobné priestupky alebo na základe vykonštruovaných obvinení.

Hlavným účelom gulagov nebolo iba izolovať nepohodlné osoby, ale aj využívať ich ako zdroj takmer bezplatnej pracovnej sily. Väzni pracovali pri ťažbe zlata, uhlia a niklu, pri výstavbe železníc, ciest, priehrad, baní či pri odlesňovaní rozsiahlych oblastí Sibíri a Ďalekého východu. Podmienky boli často mimoriadne kruté – hlad, vyčerpanie, choroby, mráz a nedostatok zdravotnej starostlivosti si vyžiadali milióny obetí. Gulagy sa stali jedným zo symbolov totalitnej represie sovietskeho režimu.

Jedným z najznámejších svedectiev o tomto systéme je dielo Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna. Autor v ňom na základe vlastných skúseností a výpovedí stoviek bývalých väzňov opísal fungovanie sovietskeho represívneho aparátu od zatýkania cez vyšetrovanie až po život v táboroch. Kniha, vydaná na Západe v roku 1973, otriasla verejnou mienkou a významne prispela k odhaleniu rozsahu komunistických zločinov. Solženicyn nepredstavil gulagy len ako sieť väzníc, ale ako celé „súostrovie“ roztrúsené po Sovietskom zväze, ktoré pohltilo milióny ľudí a stalo sa neoddeliteľnou súčasťou fungovania komunistického štátu.

Nasledujúcich 10 rokov strávil páter Vendelín Javorka vo viacerých táboroch, kde väzni museli veľmi tvrdo pracovať a v obrovských množstvách umierali. V týchto gulagoch páter Javorka ochorel na mnohé ochorenia, ktoré ho neskôr ako chronické a bolestivé sprevádzali až do konca jeho života. Napriek všetkým problémom však v táboroch ostával katolíckym kňazom, čo využili mnohí zajatci, ktorých sovietsky režim umiestnil v týchto neľudských podmienkach. Veľa sa modlil, poskytoval duchovnú útechu a tajne aj vysluhoval sväté omše, čím riskoval zo strany dozorcov drakonické tresty.

Veľkú vypovedaciu hodnotu, vďaka ktorej si čitatelia môžu urobiť predstavu o tom, ako to v gulagoch vyzeralo, má aj seriál STV2 s názvom Prežili sme gulag. Jeho hlavnými hrdinami sú Slováci, ktorých odvliekli do ZSSR a zavreli do gulagov. Seriál je natoľko zaujímavý, že som si dovolil vložiť naň odkazy do článku hoci priamo s pátrom Vendelínom Javorkom nesúvisí. Podmienky v gulagoch však boli viac menej vo všetkých ťažkých pracovných sovietskych táboroch rovnaké.

Ako spomínali neskôr mnohí svedkovia, páter Vendelín Javorka k tomu, aby vyrobil víno, používal sušené hrozienka a svätú omšu slúžieval vo veľmi špecifických podmienkach vo večerných hodinách. Väzni, ktorí vedeli, že páter Javorka slúži svätú omšu sa modlili a tešili sa na okamih, kedy sa budú môcť zúčastniť svätého prijímania.

Trest 10 rokov sa otcovi Vendelínovi Javorkovi skončil 9. novembra 1954 a už o tri dni neskôr, dňa 13. novembra 1954 pátra Javorku s podlomeným zdravím presťahovali do domova invalidov v mestečku Poťma v Mordvianskej republike. Odtiaľto po rokoch napísal prvú pohľadnicu rodine do Žiliny a už z Československa sa informácia o tom, že Vendelín Javorka v sovietskych pracovných táboroch nezahynul, dostala aj do Vatikánu.

Invalidi v Poťme mali podstatne lepšie životné podmienky ako väzni v gulagoch. Páter Vendelín Javorka si nedokázal na slobodu zvyknúť. To, že okolo budovy domova invalidom v Poťme nebol ostnatý drôt ešte neznamenalo, že väzni, ktorým sa skončil trest, boli slobodní. Dom bol pod dohľadom sovietskych vojakov, obohnaný vysokým múrom. Pre pátra Javorku však bolo najpodstatnejšie to, že mohol slúžiť svätú omšu.

Postupne pribúdali aj ďalšie informácie o pátrovi Javorkovi. Definitívne sa s bývalými spoluväzňami rozlúčil 20. apríla1955, následne odcestoval do Moskvy, kde podstúpil operáciu očí. Jedno oko už bolo definitívne stratené, druhé sa snažili lekári nielen zachrániť, ale aj zlepšiť kvalitu jeho videnia. Operácia dopadla úspešne, páter Javorka mohol ďalej, aj keď s problémami, čítať a nestal sa slepcom.

To sa však už veľmi priblížilo definitívne oslobodenie pátra Javorku. Sovietske úrady súhlasili s tým, že po odpykaní trestu sa bude môcť páter Javorka vrátiť domov, do Československa. 16. apríla 1955 bol prepustený z domova invalidov v Poťme, 21. apríla 1955 vlak prešiel cez sovietsko-československú hranicu a páter Vendelín Javorka vystúpil v Košiciach.

V Košiciach mu príslušníci československej polície, ktorí ho sprevádzali od hranice kúpili civilný oblek, košeľu, kravatu, spodné prádlo, hygienické potreby i topánky. Páter Javorka ako jezuita chcel odcestovať do Ríma, pretože v Československu už boli zrušené všetky rehole, no československá vláda mu vycestovať do Ríma nepovolila.

Páter Javorka sa teda uchýlil k rodine svojho brata v Žiline, ktorá ho prijala. Od 22. apríla 1955 tak žil páter Vendelín Javorka už Žiline. To, že sa mohol vrátiť na Slovensko, bola v prvom rade zásluha arcibiskupa Karola Kmeťka a jeho brata Jána, ktorí neustále bombardovali úrady s tým, aby povolili jeho návrat zo Sovietskeho zväzu.

Páter Vendelín Javorka po návrate z gulagu na Slovensko

Po návrate na Slovensko páter Vendelín Javorka nezískal súhlas od komunistických úradov, aby mohol pôsobiť ako kňaza a verejne sláviť sväté omše. Mnohí veriaci Žilinčania však vedeli, kto k nim do mesta prišiel a cítili veľkú duchovnú radosť. 11 rokov zanechalo na zdraví pátra ťažkú stopu, duchovne však bol neustále svieži a priam sršala z neho katolícka duchovná radosť. Navštevoval rodinu, známych a aj cudzích ľudí, na všetkých pôsobil ako nesmierne zrelý, Kristovi verný a bohabojný kňaz.

Podľa informácií pamätníkov, korí ho poznali a prežili s ním posledné roky jeho života, jeho dni mali pevný poriadok. Vstával okolo pol piatej ráno, veľa sa modlil. Odslúžil doma svätú omšu a potom odišiel do dnešnej katedrály v Žiline. Doma slúžil latinskú svätú omšu a dvakrát v roku slúžil aj ruskú liturgiu.

Namiesto oltárneho kameňa mal korporál, v ktorom boli zašité relikvie sv. Roberta Bellarmína. Sväté omše nevynechával, aj keď mal veľmi podlomené telesné zdravie. Veľa čítal, študoval a modlil sa. Podľa členov rodiny jeho brata dennodenne počúval Vatikánsky rozhlas. Každoročne absolvoval duchovné cvičenia, duchovnú útechu a povzbudenie rozdával všetkým naokolo.

Deň pred sviatkom Zvestovania Pána, dňa 24. marca 1966, prišiel za pátrom Javorkom, ktorého zdravotný stav sa nesmierne zhoršil s Eucharistiou jeho spolubrat Gabriel Povala. Páter Vendelín Javorka Eucharistiu prijal a bola to posledná Eucharistia, ktorú prijal na tejto Zemi. Následne si ľahol a čítal knihu Nasledovanie Krista, cítil sa však veľmi slabý. K večeru sa jeho stav začal zhoršovať a neteri, ktorá ho bola kvôli stonaniu pozrieť, povedal zreteľne, že umiera. Zomieral s modlitbou Gospodi pomiluj a Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Umrel na vigíliu Zvestovania Pána.

Páter Vendelín Javorka patrí k najväčším osobnostiam slovenskej katolíckej cirkvi 20. storočia. Hoci na Slovensku prežil len detstvo a ranú mladosť a posledných 11 rokov svojho života, je dôležité, aby sme na tohto vynikajúceho slovenského kňaza nikdy nezabudli.

Bolo by krásnym gestom, keby bol povýšený k úcte oltára. Páter Vendelín Javorka, zbožný Slovák a katolícky kňaz, ktorý vedel, že Cirkev nemožno sputnať reťazami, šíril Kristove Evanjelium a všetkých vôkol seba chcel urobiť účastnými na Božom živote.

V posledných rokoch sa čoraz intenzívnejšie hovorí o otvorení procesu blahorečenia pátra Vendelína Javorku SJ (1900 – 1966), významného slovenského jezuitu, misionára a dlhoročného rektora Pápežského kolégia Rusikum v Ríme. Jezuiti, historici i predstavitelia Žilinskej diecézy postupne zhromažďujú dokumenty, historické materiály a svedectvá o jeho živote, ktoré by mohli poslúžiť ako základ pre začatie diecézneho procesu. Významným krokom sa stal aj Rok Vendelína Javorku vyhlásený pri príležitosti 60. výročia jeho smrti, ktorého cieľom je okrem pripomenutia jeho života podporiť aj ďalší výskum a šírenie povedomia o jeho duchovnom odkaze.

Podporovatelia kauzy poukazujú na viaceré prvky, ktoré bývajú pri kandidátoch na oltár významné: neochvejnú vernosť katolíckej Cirkvi, misijnú činnosť medzi Rusmi a v Číne, utrpenie v sovietskych väzniciach a gulagoch, ako aj hrdinské znášanie prenasledovania pre vieru. Po návrate z väzenia zostal páter Vendelín Javorka napriek podlomenému zdraviu verný svojmu kňazskému povolaniu a duchovnej službe. Hoci oficiálny beatifikačný proces zatiaľ nebol otvorený, prebiehajúce prípravy naznačujú, že Cirkev zhromažďuje potrebné podklady na posúdenie jeho povesti svätosti a hrdinského života.

Titulný obrázok – Vendelín Javorka v dospelom veku ako jezuitský kňaz, emblém jezuitského rádu, zdroj: wikimedia commons, koláž Christianitas.sk

PDF (formát pre tlač)