Turecko opäť deportovalo kresťanov kvôli „národnej bezpečnosti“. Z kresťanských 20 % populácie v roku 1915 zostalo už len 0,3 %

17. februára 2026   Aktuality   Prenasledovanie kresťanov

Turecko býva prezentované ako najviac Západu sa podobajúca krajina. Niečo na tom nepochybne bude, a to najmä v súčasnosti. Západ a Turecko totiž spájajú dva spoločné úkazy: vysoký počet moslimov a perzekúcia kresťanov.

Perzekúcia kresťanov patrí k dlhoročným záľubám aj moderného tureckého režimu (pri tom starom o tom, samozrejme, nikto nepochybuje), ktorý býva prezentovaný ako krajina náboženskej tolerancie a sekularizmu. Takto bolo Turecko prezentované aj pri nedávnej návšteve pápeža Leva XIV., pričom najvyšší katolícky veľkňaz navštívil mauzóleum Mustafu Kemala Atatürka, zapísal sa do návštevnej knihy a údajne položil v mauzóleu aj obligátny veniec.

https://christianitas.sk/mustafa-kemal-ataturk-a-genocida-tureckych-armenov-a-grekov/

Ako dôkaz toho, že sú kresťania v Turecku nežiaduci, môže slúžiť nedávna rezolúcia Európskeho parlamentu. Európsky parlament v nej skritizoval Turecko za vyhosťovanie zahraničných kresťanov z tejto krajiny pod zámienkou „národnej bezpečnosti“. Rezolúcia v tejto veci bola prijatá 12. februára tohto roku, a to 502 hlasmi za, 2 hlasy boli proti a 59 poslancov sa zdržalo hlasovania.

Europoslanci konštatovali, že tieto vyhostenia boli bezdôvodné. Vyzvali úrady v Ankare na „okamžité zastavenie používania administratívnych bezpečnostných kódov N-82 a G-87, ktoré označili najmenej 300 zahraničných kresťanov ako hrozbu pre národnú bezpečnosť“. Domáhajú sa tiež „riadne odôvodnených individuálnych rozhodnutí podliehajúcich nezávislej súdnej kontrole a umožnenia návratu osôb, ktoré boli svojvoľne vyhostené“ z krajiny.

Parlament sa obrátil na Európsku komisiu so žiadosťou o „systematické nastoľovanie“ týchto otázok v rámci politického dialógu s Tureckom a o „zváženie prijatia cielených opatrení, ak sa tieto porušenia budú opakovať“.

Podľa Európskeho centra pre právo a spravodlivosť počet kresťanov v Turecku klesol z 20 % populácie v roku 1915 na 0,3 % v súčasnosti; v krajine ich je približne 257-tisíc. Od roku 2020 bolo odtiaľ vyhostených viac ako 300 kresťanov s obvinením, že predstavujú hrozbu pre národnú bezpečnosť. Neboli však predložené dôkazy o tom, že by spáchali nejaký trestný čin. Vec sa týka predovšetkým rôznych protestantských spoločenstiev.

Aj minuloročná správa Pápežskej nadácie Pomoc Cirkvi v núdzi informovala, že v období od januára 2023 do decembra 2024 bolo zaznamenané zhoršenie stavu náboženskej slobody v Turecku z dôvodu právnych prekážok, nenávistných prejavov, štátnych zásahov, vyhosťovania protestantských pastorov, zatvárania kostolov a zákazov slávenia kresťanských bohoslužieb.

Súčasná situácia kresťanov v Turecku má hlboké historické pozadie. Na území dnešného Turecka sa nachádzali jedny z najstarších kresťanských komunít sveta – Antiochia, Efez či Konštantínopol patrili k centrám raného kresťanstva. Po rozpade Osmanskej ríše a najmä po udalostiach rokov 1915 – 1923 však došlo k dramatickému demografickému zlomu, ktorý zásadne zmenil náboženskú štruktúru krajiny.

Dnešná kresťanská menšina – zahŕňajúca arménskych, gréckych a sýrskych ortodoxných veriacich, ako aj menšie katolícke a protestantské komunity – predstavuje zlomok percenta populácie. Ich právne postavenie je formálne upravené, no v praxi naráža na administratívne bariéry, komplikácie pri registrácii cirkví, vízové obmedzenia zahraničných duchovných a obmedzený prístup k vlastníctvu cirkevného majetku.

Otázka vyhosťovania zahraničných kresťanov, najmä protestantských pastorov, súvisí aj so širším bezpečnostným rámcom tureckého štátu, ktorý po roku 2016 výrazne posilnil kontrolné mechanizmy voči občianskej spoločnosti a náboženským skupinám. Používanie bezpečnostných kódov bez transparentného odôvodnenia vyvoláva napätie medzi Ankarou a európskymi inštitúciami, najmä v kontexte rokovaní o colnej únii a spolupráce v oblasti migrácie. Problém tak neostáva len otázkou náboženskej slobody, ale stáva sa aj súčasťou širšej diskusie o právnom štáte, transparentnosti správnych rozhodnutí a postavení menšín v modernom tureckom štáte.

Z katolíckeho pohľadu nemožno situáciu redukovať len na administratívny spor medzi Bruselom a Ankarou. Ide o otázku práva Cirkvi verejne existovať, o právo hlásať Krista a o ochranu veriacich pred svojvoľným zásahom štátnej moci. Ak sú duchovní alebo veriaci označovaní za „bezpečnostnú hrozbu“ bez predloženia konkrétnych dôkazov, ide o vážny problém spravodlivosti. Katolícka sociálna náuka vždy zdôrazňovala, že štát má právo chrániť poriadok, no nesmie konať svojvoľne a bez právneho základu. Sloboda Cirkvi nie je moderný výmysel, ale vyplýva z dôstojnosti ľudskej osoby stvorenej na Boží obraz.

Zároveň katolík nemôže zabudnúť, že kresťanstvo na území dnešného Turecka má apoštolské korene – práve tam pôsobili svätý Pavol a prví Otcovia Cirkvi. Dramatický pokles kresťanskej populácie za posledné storočie nie je len štatistickým údajom, ale civilizačnou stratou. Obrana kresťanov v Turecku preto nie je otázkou geopolitiky, ale vernosti historickej pamäti a univerzálnemu poslaniu Cirkvi. Tam, kde sa bráni právo kresťanov slobodne žiť a vyznávať vieru, sa bráni aj samotný princíp náboženskej slobody pre všetkých.

Branislav Krasnovský

Zdroj: pch24.pl, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)