Mustafa Kemal Atatürk a genocída tureckých Arménov a Grékov

Jozef Duháček
5. decembra 2025   História

Vatican News nás informuje, že 30. novembra 2025 pápež Lev XIV. navštívil v Ankare v sprievode oficiálnej delegácie, do ktorej patril minister, viceguvernér a veliteľ mauzólea pamätnú hrobku Mustafu Kemala Atatürka (Pope Leo visits Atatürk Mausoleum in Ankara – Vatican News). Podľa niektorých zverejnených záberov sa zdá, že Lev dokonca k hrobu položil veniec (https://www.facebook.com/share/r/1Gx55VzMW8/
Pope Leo first visit: a tribute to Atatürk, founder of modern Turkey – Rome Reports
https://www.euronews.com/video/2025/11/27/pope-leo-xiv-pays-tribute-to-ataturk-on-his-first-overseas-visit-to-turkey).

Pápež podpísal Čestnú knihu mauzólea a napísal: „Ďakujem Bohu, že som mohol navštíviť Turecko, a vyprosujem pre túto krajinu a jej obyvateľov hojnosť pokoja a prosperity.“

Atatürkov pamätník má pre Turkov veľký význam, keďže vzdáva poctu zakladateľovi moderného Turecka a symbolizuje zrod národa, jeho modernizáciu a sekularizmus. Mustafa Kemal Atatürk je uctievaný ako „Otec Turkov“ zato, že viedol turecké národné hnutie, založil Tureckú republiku v roku 1923 a stal sa jej prvým prezidentom. Keďže Vatican News o postave Mustafu Kemala taktne mlčia, možno by sme mohli uviesť niekoľko doplňujúcich informácií.

Život Otca Turkov

Narodil sa v Solúne (tom Solúne, ktorého kresťanom kedysi sv. Pavol písal listy) v rodine colníka. Jeho otec bol Albánec Ali Riza Efendi. Meno Kemal je prezývka zo školy a čestné priezvisko Atatürk dostal na sklonku svojho života, v roku 1934.

Mustafa Kemal začal štúdium na vojenskej škole v dnešnej Bitole, a svoje štúdium ukončil na v Istanbule na Vojenskej akadémii (Erkân-ı Harbiye Mektebi) 11. januára 1905. Ako mladý dôstojník sa angažoval v mladotureckom hnutí. Počas I. svetovej vojny roku 1915 zohral ako veliteľ 19. divízie rozhodujúcu úlohu pri obrane polostrova Galipoli (Gelibolu). Ako Mustafa Kemal Paša sa razom stal národným hrdinom. Roku 1920 odmietol mierové dohody, ktoré žiadali, aby sa Turecko vzdalo množstva území a o svojom vojenskom talente presvedčil znova, keď v lete 1922 porazil grécke vojská a ubránil egejské pobrežie.

Po páde Osmanskej ríše sa stal prezidentom. Jeho prvým krokom bolo premiestnenie hlavného mesta Turecka z Istanbulu do Ankary, aby sa turecká metropola už nikdy nedala dobyť z mora. Z Ankary, ktorá vtedy bola známa iba chovom angorských mačiek, sa tak do roku 1960 stalo veľkomesto. Po víťazstve nad Grékmi Atatürk rozkázal vyhnať Grékov, hlavne z Istanbulu a západnej Anatólie, kde Gréci tvorili väčšinu.

V roku 1923 Mustafa Kemal vyhlásil republiku. V roku 1924 zrušil kalifát (islamskú náboženskú formu vlády, ktorá spája v jednej osobe politického a náboženského vodcu, pretože kalif je politickým aj náboženským nasledovníkom proroka Mohameda), neskôr prikázal mužom nosiť európske klobúky namiesto tradičných fezov, považovaných za symbol feudalizmu. Taktiež ženám odporúčal západné šaty. Ženy získali volebné právo, čím Turecko o mnoho rokov predbehlo aj také západné krajiny ako Francúzsko či Švajčiarsko. Mustafa Kemal sekularizoval štát – islam prestal byť štátnym náboženstvom. V roku 1926 Turecko opustilo islamský kalendár a zo 14. storočia skočilo do storočia dvadsiateho.

Mustafa Kemal Atatürk zomrel na cirhózu pečene roku 1938. Pre Turkov je Kemal veľkou autoritou a je považovaný za otca národa (Ata-türk znamená „Otec Turkov“). Dnes stojí takmer v každom meste jeho socha, jedno mesto v krajine sa dokonca volá Mustafakemal a Atatürk je zobrazený na všetkých bankovkách.

Genocída Arménov

Mustafa Kemal Atatürk bol dovŕšiteľom gréckej genocídy. Okolo roku 1908 sa pridal k strane Výbor pre jednotu a pokrok (VJP), ktorá vypracovala základy genocídnej politiky. Založil Turecké nacionalistické hnutie (kemalistov) tým, že zoskupil Osmanskú armádu, neregulárnych bojovníkov a zvyšky VJP. Pokračoval v genocídnej politike, ktorú vytvoril Výbor pre jednotu a pokrok.

Prvá genocída v Turecku – arménska genocída, bola systematickým ničením arménskeho ľudu a jeho identity v Osmanskej ríši počas I. svetovej vojny. Pod vedením vládnuceho Výboru pre jednotu a pokrok bola uskutočnená najmä prostredníctvom masového vraždenia približne jedného milióna Arménov počas pochodov smrti do Sýrskej púšte a nútenej islamizácie ďalších, najmä žien a detí.

Pred I. svetovou vojnou zaujímali Arméni v osmanskej spoločnosti čiastočne chránené, ale podradné postavenie. Vo veľkom rozsahu došlo k masakrom Arménov v 90. rokoch 19. storočia a v roku 1909. Osmanská ríša utrpela sériu vojenských porážok a územných strát, najmä počas balkánskych vojen v rokoch 1912–1913. To vyvolalo obavy medzi vodcami VPJ, že Arméni –, ktorých domovinu v Anatólii považovali za posledné útočisko tureckého národa – sa budú usilovať o nezávislosť. Počas invázie na ruské a perzské územia v roku 1914 osmanské polovojenské jednotky masakrovali miestnych Arménov. Osmanskí lídri považovali ojedinelé prípady arménskeho odporu za dôkaz rozsiahleho povstania a rozhodli sa trvalo zabrániť možnosti arménskej autonómie alebo nezávislosti.

Dňa 24. apríla 1915 osmanské úrady zatkli a deportovali stovky arménskych intelektuálov a vodcov z Konštantínopola. Na príkaz Talata Pašu bolo v rokoch 1915 a 1916 približne 800 000 až 1,2 milióna Arménov poslaných na pochody smrti do Sýrskej púšte. Pod vedením polovojenských eskort boli deportovaní zbavení jedla a vody a vystavení lúpežiam, znásilneniam a masakrom; preživší boli rozptýlení do koncentračných táborov. V roku 1916 bola nariadená ďalšia vlna masakrov, pričom do konca roka ostalo nažive asi 200 000 deportovaných. Približne 100 000 až 200 000 arménskych žien a detí bolo násilne konvertovaných na islam a začlenených do moslimských domácností. Masakry a etnické čistky arménskych preživších pokračovali aj počas Tureckej vojny za nezávislosť po I. svetovej vojne, ktoré vykonávali tureckí nacionalisti.

Genocída, považovaná za „vrchol predstaviteľných hrôz“ pred II. svetovou vojnou, zničila viac ako dvetisíc rokov arménskej civilizácie vo východnej Anatólii. Spolu s genocídami asýrskych/sýrskych a gréckych pravoslávnych kresťanov umožnila vytvorenie etnonacionalistického tureckého štátu – Tureckej republiky. Turecká vláda tvrdí, že deportácia Arménov bola legitímnym opatrením, ktoré nemožno označiť za genocídu. K roku 2025 genocídu uznalo 34 krajín.

Zodpovednosť Mustafu Kemala za arménsku genocídu býva spochybňovaná. Niektorí tvrdia, že počas I. svetovej vojny, keď genocídu vykonávala vládnuca strana Výbor pre jednotu a pokrok, Atatürk – vtedy kariérny osmanský dôstojník – ešte nemal dostatočne vysoké postavenie, aby mohol priamo vydávať príkazy na deportácie, vraždy alebo pochody smrti. Niektorí historici sa domnievajú, že ako dôstojník situáciu poznal, no nemajú dôkazy, že ju riadil.

Je však dokázané, že po I. svetovej vojne, keď sa Osmanská ríša rozpadla a Atatürk založil modernú Tureckú republiku, sa mnohí obvinení z účasti na genocíde dostali späť do verejného života a takmer nikto nebol potrestaný. Tým, že Atatürk nestíhal bývalých páchateľov a potláčal diskusiu o genocíde, jeho režim nepriamo prispel k popieraniu a k tomu, že sa obete nedočkali spravodlivosti. Arménske inštitúcie tvrdia, že niektoré kroky počas tureckého národného hnutia po I. svetovej vojne možno chápať ako pokračovanie etnických čistiek. Jeho neskoršia politika obsahovala útlak niektorých menšín a keďže toleroval, zaistil beztrestnosť a integroval do svojho režimu bývalých páchateľov, má minimálne morálnu a politickú spoluzodpovednosť.

Genocída Grékov

Po arménskej genocíde prišla genocída grécka. Historik Mark Levene vo svojom článku Creating a Modern Zone of Genocide uviedol:

„… VJP vykonal genocídu, aby pretransformoval zvyšky ríše na zjednodušený, homogénny národný štát podľa európskeho modelu. Keď raz VJP tento proces začal, kemalisti – oslobodení od priameho európskeho tlaku po porážke a kapitulácii Nemecka v roku 1918 – pokračovali v jeho dokončení a dosiahli to, čo nik nepovažoval za možné: opätovné nastolenie nezávislosti a suverenity prostredníctvom vyhladzovacej vojny za národné oslobodenie.“[1]

Tureckí Gréci boli prenasledovaní v celom osmanskom Turecku pod vedením Mustafu Kemala. V rokoch 1919 – 1923 médiá, výpovede misionárov, zahraničných diplomatov a svedectvá preživších opisujú systematickú kampaň prenasledovania miestnych Grékov. Dňa 11. novembra 1919 britský vysoký komisár v Turecku, admirál de Robeck hlásil:

„… kresťania sú teraz zmätení a vydesení… Každý okres má svoju bandu banditov, ktorí sa teraz vydávajú za vlastencov, a dokonca aj v blízkosti Konštantínopola dochádza denne k ozbrojeným lúpežiam, pričom hlavnými obeťami sú prirodzene nechránení kresťanskí dedinčania. Za všetkými týmito prvkami neporiadku stojí Mustafa Kemal…“[2]

Dňa 6. augusta 1921 Maryborough Chronicle informoval, že kemalisti zhromažďovali a masakrovali gréckych poddaných v Trabzone (bývalý Trapezunt).[3] Dňa 22. marca 1921 The Journal (Adelaide) informoval o trojdňovom masakri kresťanov kemalistami v Kayseri (bývalá Caesarea).[4]

Dňa 14. júna 1922 New York Times informovali o „systematickej kampani vrážd a vyhladovania“ zo strany kemalistov a opísali, ako bolo 15 000 gréckych mužov, žien a detí z okresu Rhodopolis (severovýchodná Anatólia) zmasakrovaných. Informovali tiež o deportácii Grékov z Didymy (bývalá Geronta) do vnútrozemia smerom k Mughle, asi 130 km ďalej. Uviedli aj výpoveď talianskeho lekára Červeného kríža, Dr. Dalalia, ktorý na vlastné oči videl zverstvá v meste Fethiye (bývalé Macri) a deportáciu všetkých mužov vo veku 12 – 85 rokov do Funjahu a Malatye.[5]

Arménsko-grécka sekcia (AGS) bola po I. svetovej vojne vytvorená britskou vysokou komisiou v Konštantínopole, aby implementovala podmienky prímeria, týkajúce sa najmä gréckych a arménskych otázok. Na stretnutí 29. septembra 1920 AGS uviedla, že veľká banda kemalistických nacionalistov vedená istým Džemalom obkľúčila grécku štvrť v Izniku (Nicea, kde bol minulý týždeň na návšteve Lev XIV.) a zajala celú populáciu, približne 600 ľudí, a zmasakrovala ich. Nenašli sa žiadni preživší.[6]

Dňa 5. júla 1920 120 kemalistov a 600 tureckých obyvateľov obkľúčilo a vydrancovalo štyri dediny vo Findikli (bývalá Foundouklia) pri Adapazari. Zhromaždili 7 800 oviec a všetok dobytok patriaci kresťanom. Mužov zavreli do kostola a ženy deportovali. Mužom potom prikázali vychádzať v skupinách po piatich a strieľali ich. Z populácie 3 400 bolo 400 mužov zavraždených a 30 žien deportovaných. Zvyšok obyvateľstva utiekol do hôr.[7]

Okrem prenasledovania Grékov v dedinách a mestách Mustafa Kemal založil aj špeciálne tribunály alebo Súdy nezávislosti (tur. İstiklâl Mahkemeleri), ktoré odsúdili na smrť stovky vplyvných Grékov – zvyčajne obesením – vrátane vydavateľov, starostov miest a dedín a bývalých členov osmanskej vlády. Prostredníctvom týchto súdov boli grécki intelektuáli a politická elita v celej Malej Ázii zabití v priebehu niekoľkých mesiacov. V regióne Pontu bolo len v septembri 1921 obesených 60 ľudí denne.[8]

Mark Hopkins Ward, americký lekár pracujúci v Americkej nemocnici v Harpute, bol svedkom deportácií pôvodných Grékov do vnútrozemia Turecka. Kemalisti ho vyhostili zato, že si o deportáciách robil poznámky. Ward povedal:

„Kemalisti energicky pokračovali vo svojej premyslenej a systematickej kampani vyhladenia gréckej menšiny v Malej Ázii, ktorú sprevádzala tá istá neuveriteľná brutalita, aká charakterizovala turecký masaker 1 000 000 Arménov na začiatku veľkej vojny.“[9]

Jedným z posledných aktov gréckej genocídy bolo dianie v Izmire (bývalá Smyrna) v septembri 1922, keď kemalistické sily vstúpili do mesta a zúčastnili sa orgií rabovania, znásilňovania a masakrovania, ktoré boli zamerané na kresťanské obyvateľstvo mesta, predovšetkým Grékov a Arménov. Následne celé mesto vypálili. Kým jeden zdroj odhadoval počet obetí na 120 000, pravdepodobne bol ešte vyšší.

Gréci potom masovo Smyrnu opúšťali a utiekli do Grécka. Pomerne početná grécka populácia však zostala v Ponte a v Kapadócii. Grécko bolo donútené pristúpiť na výmenu obyvateľstva, a tak sa väčšina anatólskych Grékov po troch tisícročiach z Malej Ázie vysťahovala.

Vo svojich pamätiach Winston Churchill (1874 – 1965) napísal:

„… armáda Mustafu Kemala … oslávila svoje víťazstvo spálením Smyrny na popol a obrovským masakrom jej kresťanského obyvateľstva…“[10]

Adolf Hitler, pôvodca najznámejšej genocídy 20. storočia, považoval Atatürka za svoju „hviezdu v temnote“. Vyjadroval mu obdiv a opakovane zdôrazňoval, že je jeho žiakom. V roku 1938 počas rozhovoru s tureckými politikmi Hitler uviedol: „… Atatürk bol učiteľ; Mussolini bol jeho prvým a ja jeho druhým žiakom.“[11] Hitler tiež považoval Atatürkovo turecké nacionalistické hnutie za „žiarivú hviezdu“.

V rozhovore so švajčiarskym novinárom Emile Hilderbrandom, publikovanom v Los Angeles Examiner 1. augusta 1926 pod názvom Kemal sľubuje ďalšie popravy politických protivníkov v Turecku, Mustafa Kemal uznal turecké masakre kresťanského obyvateľstva, ale pripísal zodpovednosť Výboru pre jednotu a pokrok. Povedal:

„Tieto zvyšky bývalej strany Mladé Turecko, ktoré mali byť postavené pred zodpovednosť za životy miliónov našich kresťanských poddaných, ktorí boli bez milosti hromadne vyhnaní zo svojich domovov a zmasakrovaní, boli nepokojné pod republikánskou vládou.“[12]

Dnes nesie Kemal titul „Atatürk“, čo znamená „Otec Turkov“ a je považovaný za národného hrdinu a v Turecku je urážanie jeho pamiatky nezákonné. Avšak západní akademici značne spochybnili turecký pohľad na Kemalovu rolu v neskorej Osmanskej ríši. Napríklad Dr. Ronald Münch z Univerzity v Brémach poukázal vo svojom prejave v Európskom parlamente v Bruseli 13. novembra 2008 na to, že ak by Atatürk žil dnes, musel by čeliť súdu za vojnové zločiny.

[1] Creating a modern „zone of genocide“: The impact of nation- and state-formation on Eastern Anatolia, 1878 – 1923, Mark, Levene. Holocaust and Genocide Studies, zväzok 12, číslo 3, 1998, s. 415.
[2] Rendel, George W. Memorandum by Mr. Rendel on Turkish Massacres and Persecutions of Minorities since the Armistice. Správa British Foreign Office Report, 1922. FO 371/7876. X/PO9194. s. 55.
[3] Grécko-turecké nepriateľstvo. (6. august 1921). Maryborough Chronicle, s. 7. http://nla.gov.au/nla.news-article151143251 
[4] Grécko a Turci (22. marec 1921). The Journal (Adelaide, SA: 1912 – 1923), s. 1 http://nla.gov.au/nla.news-article200900552
[5] Turks Massacre 15,000 More Greeks, The New York Times, June 14, 1922.
[6] British Reports on Ethnic Cleansing in Anatolia 1919-1922: The Armenian-Greek Section, Vartkes Yeghiayan. Centre of Armenian Remembrance, s. 172.
[7] Tamtiež s. 157.
[8] Hofmann, The Genocide of the Ottoman Greeks, vydané Hofmann, T. Bjornlund, M. Meichanetsidis, V. Caratzas, 2011, s. 74–75.
[9] Nations of War Urged to Declare Turkey an Outlaw, Christian Science Monitor, 21. jún, 1922.
[10] Churchill, Winston, The Aftermath, New York: Charles Scribner’s Sons, 1929, s. 444.
[11] Ihrig, S., Atatürk in the Nazi Imagination, Belknap Press, 2014. s. 116.
[12] Los Angeles Examiner, Kemal Promises More Hangings of Political Antagonists in Turkey. 1. august 1926. 

PDF (formát pre tlač)