Tradícia českých paródií nezanikla: Bývalý boľševický rozviedčik a súčasný prezident v jednej osobe podpísal zákon trestajúci propagáciu komunizmu

Branislav Michalka
19. júla 2025   Politika   Komentár

Kto z filmových fanúšikov by nepoznal geniálnu (doslova) tradíciu českých filmových paródií. Na rozdiel od tých hollywoodskych a trápnych spracovávali žáner, ktorý parodovali tak, že uchopili jeho podstatu, zvýraznili to, čo je v rámci žánrovej bubliny najlepšie a vytvorili esenciálne dielo, ktoré sumarizuje všetko, čo bolo na danú tému povedané. Rozvíjali základnú myšlienku ad absurdum a nechali ju následne rozpadávať sa do rôznych partikulárnych kontextov, s väzbou na lokálnu recepciu daného žánru.

Ako maniakálnemu fanúšikovi českej kultúry a filmu (rodáci odpustia), ale zároveň obsedantnému a teda schizoidnému kritikovi českej politiky posledného storočia, a nakoniec aj ako obskúrnemu ctiteľovi všetkých tých poklesnutých žánrov, ktoré český film paroduje, mi nedá nespomenúť diela ako Fantom z Morrisvillu, Limonádový Joe, Tajomný hrad v Karpatoch, Adéla ešte nevečerala, Štyri vraždy stačia miláčik, Koniec agenta W4C, Kto chce zabiť Jessie?, ako aj menej známe Túžba Sherlocka Holmesa, Ružový Hubert, alebo filmy Karla Zemana (Ukradnutá vzducholoď, Na kométe) balansujúce na hrane paródie a obdivu, ako v konečnom dôsledku, všetky uvedené filmy.

Dokážete si preto zaiste predstaviť, aká bola moja radosť, keď som včera zistil, že tradícia českej paródie, ktorú som už považoval za fosíliu, žije a má sa dokonca čulo k životu. Zatiaľ síce len vo forme happeningu a na celuloidový pás si budeme musieť zrejme ešte počkať, avšak, aby som si trochu zapoetizoval: dôležité je, že blanickí rytieri nádeje sa už v jaskyni prebudili. Ostatné snáď príde neskôr.

Žiarivá a ušľachtilá tradícia prezidentov – umelcov

A keď sme už pri legendárnych blanických rytieroch (teda českej variante našich rytierov zo Sitna) a happeningu, pričom sa chystáme zároveň hovoriť v umeleckom kontexte práve o osobe súčasného českého prezidenta, nedá mi, aby som nespomenul ďalšieho významného umelca, dramatika, filozofa, básnika, mysliteľa, politika, diplomata a snáď aj maliara, skrátka renesančného človeka planetárnych rozmerov a dosahu, pána prezidenta Václava Havla, pod ktorého vrchným velením (po tom, ako som hanebne zradil súdruha Augustína „Gustáva“ Husáka, ktorý ma do armády povolal) som mal tú česť slúžiť v československej (demokratickej) armáde.

Už občan Havel totiž, v temných rokoch normalizácie a protoputlerovskej okupácie, priniesol do stredoeurópskeho (ak nie rovno svetového) umenia svieži vietor a spolu s ďalším významným mysliteľom Ivanom „Magorom“ Jirousom organizoval na svojom „Hrádečku“ zaujímavé happeningové seansy. Jedna z nich je zvečnená na fotografiách a môžeme na nich vidieť občana Havla spolu so zmieneným gigantom ducha – Magorom a ďalšími ochotníkmi z tamojšieho mozgového trustu, ako sedia na stoličkách vidieckeho charakteru, uprostred záhrady. Hlavy majú ovisnuté, telá malátne. Názov a ústredná myšlienka happeningu znela: Blanickí rytieri čakajú na prebudenie.

Aká prorocká erudícia, aká duchovná a dejinná teleskopia! Vskutku, boli to práve títo spirituálni giganti, ktorí nás nakoniec oslobodili spod rusáckeho jarma a doviedli nás na slnkom zaliate dúhové pastviny budúcnosti. Taká je sila umenia…

Našli sa síce aj takí slovenskí dezoláti, ktorí pri pohľade na túto objavnú umeleckú formu šomrali čosi o „ožratých povaľačoch“, avšak tieto závistlivé a krajne nevhodné bonmoty môžeme zaiste pripísať predovšetkým tomu, že ako tupí karpatskí bačo-mužíci nič iné než alkohol nepoznajú a teda za všetkým ho aj hľadajú.

Skrátka, ako vravieval už klasik: Tam kde si dali múzy rande, nič nevysvetlíte tupej bande.

Zo života bohémy

Avšak vráťme sa od nostalgických spomienok na hrdinský zápas za slobodu k súčasnej realite, ktorá pred nás ako občanov Európskej únie kladie nové a nové požiadavky, prináša nám nové a nové podnety a vyžaduje tak celého človeka.

Takého sa podarilo Európskej únii, ale aj Severoatlantickej aliancii šťastlivo nájsť práve v osobe súčasného českého prezidenta Petra Pavla. A opäť máme do činenia, podobne ako pri predstaviteľovi renesančného titanizmu Václavovi Havlovi, s tzv. umelcom (a snáď aj filozofom) na tróne. Celý jeho život je totiž jedným veľkým happeningom a dnes už môžeme, po širšom odbornom a vedeckom skúmaní otvorene povedať, že aj pokračovaním v úžasnej tradícii českej filmovej paródie, tentokrát pretavenej do tej formy, ktorú pestoval už zvečnený pán prezident Havel na Hrádečku – čiže do happeningu. Spojili sa nám tu teda šťastlivo dve tradície.

Ťažko povedať, či zaslúžilý a úctyhodný člen lóže, Johann Wolfgang Goethe mal prorockú víziu, keď hovoril o večne zelenom strome života a šedivosti každej teórie, a či tým nevedomky narážal na osobu prezidenta Petra Pavla, ktorého zelený život sa vymyká akejkoľvek pripútanosti k okovám nejakej striktnej a nemennej doktríny, uberajúc sa vždy práve tam, kde „to žije“, avšak v každom prípade určité malebné okolnosti života nášho umelca by tomu nasvedčovali.

V mladosti sa prezentoval ako nadšený zástanca marxizmu-leninizmu, vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa a dokonca zástanca invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, ktorú úspešne riadili sovietske veliteľské kádre, podľa súčasného vedeckého úzu – Rusáci. Tieto svoje uvedomelé triedne postoje Petr Pavel nielenže ústne vyjadroval, ale ich následne aj písomne deklaroval a podpisom stvrdil.

Čo viac, ako pravý umelec pracujúci a bádajúci v oblasti happeningu, rozhodol sa celkom adekvátne, podľa vzoru takých súdruhov ako bol Tristana Tzara alebo Jacques Vaché, pretaviť slová do činov. Nastúpil preto s nadšením pre vec komunizmu, ktoré takým zaujímavým umeleckým štýlom najskôr písomne deklaroval, do Československej ľudovodemokratickej (komunistickej) armády, v ktorej sa úspešne osvedčil usilovným štúdiom.

Aby mohol intenzívnejšie pracovať na svojich happeningových projektoch, prihlásil sa roku 1988 na postgraduálne štúdium v Spravodajskej centrále Generálneho štábu ČSĽA, určené pre vojenských (komunistických) spravodajcov – rozviedčikov, ktoré pripravovalo absolventov na vyslanie do imperialistického zahraničia, do krajín NATO, kde mali pod rôznym krytím získavať informácie. Písal to český Denník N, rodný mladší brat slovenského Denníka N, a ten predsa nikdy neklame.

https://denikn.cz/1016899/nove-dokumenty-k-pavlovu-studiu-jak-komunisticka-rozvedka-pripravovala-zpravodajce-pro-nasazeni-v-zemich-nato/

Pripomeňme len, že tradícia umeleckého happeningu sa v rodine Pavlovcov dedila a už otec pána prezidenta ochotnícky pracoval ako spravodajský dôstojník, čerpajúci podnety pre svoje happeningové projekty z informácií o armádach NATO. Syn teda kráčal s úctou v otcových šľapajách, avšak doviedol umenie politického happeningu k omnoho úspešnejším výsledkom. Do umenia sa totiž ponoril celou dušou, a aby lepšie zapadol do bohémskeho sveta, zvolil si dokonca umelecké meno – Pávek.

Na ceste k Parnasu

K prvému veľkému projektu v rámci politického happeningu sa Petr Pavel paradoxne dostal až po roku 1989, z čoho je zrejmé, že tzv. husákovský režim tejto forme umeleckej realizácie neprial. Ako bolo nakoniec demonštrované už dvoma rytiermi – Václavom a Magorom. V novom a dodajme, že osviežujúcom období, zavial čerstvý vietor zo Západu a prvé úspešné happeningové dielo mladého umelca bolo čoskoro na svete. Nieslo názov Ako sa z komunistického rozviedčika pod tlakom okolností stáva hrdý kapitalistický rozviedčik NATO.

Po tomto prelomovom úspechu pokračovala sľubná umelecká dráha mladého umelca a naberala neustále na kvalite. Ďalším zlomovým bodom bolo dielo z roku 2022 s názvom Ako vyrobiť z postkomunistického rozviedčika nového „tatíčka“ Masaryka. Po úspešnej vernisáži tohto happeningu, ktorého gigantické rozmery presiahli dovtedy bežne známe parametre a ktorého sa zúčastnili doslova milióny občanov, sa vďaka svojmu veku, skúsenostiam a renomé, stal Petr Pavel nepísaným kráľom európskeho politického happeningu.

Portfólio jeho prác je nesmierne široké, a preto zmienime len niektoré najprogresívnejšie a umelecky najvplyvnejšie. Sú to diela s názvom:

Ako vášnivo odsudzovať inváziu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968, ktorú som kedysi rovnako zanietene schvaľoval.

Ako pohŕdať Rusákom, ktorého som kedysi zbožňoval.

Ako dostávať vyznamenania z NATO, ktoré som mal kedysi špehovať a rozvracať.

K doslova nehynúcim patria happeningy s názvom:

Ako prenasledovať nepriateľov NATO, keď ste boli kedysi nepriateľmi NATO.

Ako bojovať s ruskou hybridnou hrozbou, ktorej ste boli kedysi súčasťou.

Ako dôrazne odsudzovať nepriateľov EÚ a NATO, a nečervenať sa pri tom.

Finis coronat opus

Posledné dielo Petra Pavla predstavuje vrchol jeho umeleckého snaženia a so cťou završuje celé jeho tvorivé vypätie. Na zvýraznenie umeleckého účinku svojho najnovšieho politického happeningu sa rozhodol umelec spojiť dve tradície. Tradíciu politického happeningu, s tradíciou českej filmovej paródie.

Aby bol dojem umeleckého diela čo najsilnejší, rozhodol sa ako správny avantgardný umelec neprihliadať na malomeštiacke predsudky a morálne pokrytectvo. Výsledkom je dielo skutočne pozoruhodných parametrov s názvom Ako bývalý aktívny a nadšený komunista podpísal zákon, ktorý trestá propagáciu komunizmu:

https://www.irozhlas.cz/zpravy-domov/zakaz-propagace-komunismu-plati-prezident-podepsal-trestni-zakonik-ktery-zcasti_2507171538_dci?utm_source=www.seznam.cz&utm_medium=sekce-z-internetu

Týmto kolosálnym zavŕšením jedného umeleckého života sa vlastne konečne završuje slávna zamatová/nežná „revolúcia“, jeden z najväčších politických happeningov v dejinách strednej Európy, ktorého sa zúčastnilo nesmierne množstvo účinkujúcich hercov, dobrovoľných ochotníkov, kulisárov, technikov, avšak pri ktorom stále nepoznáme mená jeho konkrétnych autorov. To však nie je osud najnovšieho diela Petra Pavla. Tam je meno autora známe a môžem s hrdosťou dodať, že som spolu s týmto umelcom, aj keď za trochu odlišných okolností, slúžil v tom istom čase a v tej istej armáde.

V duchu klasickej českej paródie sa tak z jedného života a týmto záverečným aktom, stáva esenciálne vyjadrenie subžánru brakovej literatúry so slangovým názvom „rotohub“. Názov vznikol kombináciou slov „rotácia“ a „hubertus“, čím má byť v reči mladých pokrokových umelcov vyjadrené gro žánru – dynamická rotácia kabátov na jednom tele. V dokonalej happeningovej paródii na tento žáner, stáva sa z prezliekania kabátov očarujúce vizuálne umenie, umocnené aplikáciou kovových častí v telesnej schránke umeleckého reprezentanta, a síce v oblasti krajiny brušnej a v oblasti časti sedacej, čím je vôbec umelecký výkon umožnený.

A v čom spočíva vklad parodického žánru do tohto politického happeningu? Ako sme už uviedli, jednou z metód paródie je privádzať podstatné prvky žánru ad absurdum. To sa podarilo aj našim umelcom. Píšem „umelcov“ v množnom čísle, pretože ako správne vedeli už klasici marxizmu-leninizmu, aj umelecké dielo je v skutočnosti výsledkom kolektívnych snáh. A musíme konštatovať, že títo umeleckí samuraji doviedli žáner „rotohub“ skutočne ad absurdum a označili samých seba ako zločincov.

Dokonca, v rámci jesene života neváhali riskovať pre umenie ani svoje pohodlie. Povážte len, že napríklad v umeleckom pokračovaní tejto paródie bude podpísaný zákon, ktorý propagáciu komunizmu bude postihovať retroaktívne!

To by znamenalo, že súdruh Petr Pavel by musel ísť pred súd!

Skláňame sa pred neohrozenosťou umelca, aj jeho umenia. Tam, kde sa iní zastavia, tam on neváha a vydá v mene umenia v šanc aj svoj pokojný život. Tak umenie mení svet…

PDF (formát pre tlač)