Sv. Maximilián, biskup a mučeník -

Sv. Maximilián, biskup a mučeník


9. októbra 2022
  Svätec týždňa

Životopisné údaje

A hoci svetovládni rímski cisári vynaložili všetku svoju silu, aby kresťanskú vieru potlačili a mladistvú sv. Cirkev v jej zárodku zadlávili, predsa len sa ona rozširovala zázračným spôsobom po celej rozsiahlej Rímskej ríši.

Kresťania prenasledovaní Rímom sa rozišli do všetkých krajín a zaniesli tam semeno spasiteľného Kristovho učenia. A mnohí vojaci boli už v 1. a 2. storočí po Kristu Pánu osvietení svetlom sv. evanjelia. Rovnakým spôsobom svetlo sv. viery prišlo zavčasu aj do podunajskej rímskej provincie, do Panónie, ku ktorej patrila časť terajšieho Rakúska, Dolného Štajerska (dnešné Slovinsko), Chorvátska a Slavónie, Srbska, aj Uhorska po Dunaj.

Aj v týchto krajoch vzbudil dobrotivý Boh oduševnených mužov, ktorí už v 1., 2. a 3. storočí veriacich kresťanov k stálosti v krvavých prenasledovaniach povzbudzovali a neohrozene sv. evanjelium pohanom ohlasovali, ba aj svoju krv pre pravdu Božieho učenia vyliali. História z tých hrôzyplných čias uchováva len mená niektorých sv. mužov a medzi nich náleží aj sv. Maximilián, rodák z Celei (Claudia Celeia, teraz Celje) v Slovinskom alebo Dolnom Štajersku, mesto náležiace v 2. storočí k rímskej provincii Panónia.

Sv. Maximilián sa narodil začiatkom 3. storočia v meste Celeia v rímskej provincii Noricum, dnešné Slovinsko, vznešeným kresťanským rodičom, ktorí pochádzali zo staroslávneho rímskeho šľachtického rodu, panujúceho nad rozsiahlymi statkami. Bohabojní a bohatí rodičia dali svojho jediného synka zbožnému kňazovi do výchovy, aby ho vo vedách, vo svätom náboženstve a v kresťanskej dokonalosti vychovával. Mladý učeník mal od Boha výborný rozum, sv. vôľu a láskavé srdce, i pokračoval rýchlo vo vedách a v kresťanskej dokonalosti. A tak vyrástol na vznešeného mládenca, ktorý bol chválou a potechou zbožných rodičov.

Zdroj: wikimedia commons

Keď mal 15 rokov, stratil otca, ktorý umrel za Kristovu vieru ako mučeník. O šesť rokov neskôr odobrala sa na večnosť aj jeho milovaná matka a osirelý mládenec stal sa dedičom veľkých majetkov. Ak by Maximilián nebol tak starostlivo vychovávaný v kresťanskom náboženstve, bol by sa iste oddal v tom mladom veku svetským rozkošiam a márnostiam, ale keďže bol už v láske Božej utvrdený, neuchýlil sa z cesty kresťanskej dokonalosti. Slová Spasiteľa, ktoré mu zbožný učiteľ Oranius zo Sv. písma často opakoval, ozývali sa vznešenému mládencovi neprestajne v ušiach aj v srdci (Mt 19,21.): «Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!» A on prepustil na slobodu svojich početných otrokov, rozpredal svoje majetky, rozdal utŕžené peniaze chudobným a venoval sa Božej službe. Najprv žil v rodnom meste v najväčšej chudobe, usilovne čítaval Sv. písmo a pod správou zbožných kňazov chystal sa na učiteľský a kňazský úrad.

Sv. Maximilián opustil po niekoľkých rokoch rodné mesto, v ktorom pohania bôžikovi vojny Marsovi nádherný chrám vystavali a pohanskí žreci šíreniu kresťanskej viery veľmi prekážali a odišiel do mesta Lauriacum, hlavného mesta rímskych osadníkov a legionárov, ktoré sa nachádzalo neďaleko dnešného mesta Enns v Hornom Rakúsku, donedávna na jeho mieste ležalo mestečko Lorch, ktoré je dnes mestskou časťou spomenutého Enns. Tu bola už na začiatku 3. storočia založená hlavná biskupská stolica. Mnoho rokov bol v Lauriacu arcibiskupom Eutherius, ktorý v roku 250, mimochodom, aj vo Vindobone (dnes Viedeň) sv. evanjelium ohlasoval, a v roku 251 zomrel blahoslavenou smrťou. Po ňom viedol biskupstvo v Lauriacu sv. Quirinius a práve k nemu prišiel sv. Maximilián, aby sa stal sluhom sv. Cirkvi. Sv. Quirinius vysvätil Božieho sluhu za kňaza, a ten potom v tom kraji horlivo pracoval na šírení sv. náboženstva medzi pohanmi.

Keď roku 258 sv. biskup Quirinius zomrel, kňazstvo a veriaci ľud zvolili si sv. Maximiliána za biskupa a túto voľbu potvrdil aj pápež Sixtus II. Pokorný Boží sluha sa spočiatku vzpieral prevziať túto vysokú dôstojnosť, vydal sa preto do Ríma, aby Sv. Otca prosil o milosť, žeby také ťažké bremeno na jeho slabé plecia nevkladal. Ale Sv. Otec vyslyšal prosbu veriacich a prehovoril sv. Maximiliána, aby prijal hodnosť biskupa, vysvätil ho, dal mu svoje apoštolské požehnanie.

Od tých čias sv. Maximilián venoval celý svoj život biskupským povinnostiam, bol vzorom kresťanského života slovami i skutkami, láskou aj vierou. Všemožne pracoval na vykorenení modlárstva, presviedčal pohanov o ničomnosti pohanských povier a bôžikov a vštepoval im do mysle svetlo sv. evanjelia. Bojoval proti neprávostiam, ohlasoval pokoru, čistotu, spravodlivosť, lásku k blížnym aj nepriateľom a dobročinnosť. Veriacich kresťanov utvrdzoval vo viere, ujímal sa všetkých biednych, staral sa o nemocných, aj o tých, ktorí pred susednými nepriateľmi do okolia Lauriaca utekali. Sám žil skromne, postieval sa prísne, denne venoval mnoho času modlitbe a sv. rozjímaniu.

Bol biskupom, akého si sv. apoštol Pavol prial, keď Timotejovi písal (1Tim 4,12): «Nech nik tebou nepohŕda, že si mladý; ale buď vzorom veriacim v slove, v správaní, v láske, vo viere, v čistote.» Keď svoje biskupstvo usporiadal, keď sv. vieru a zbožnosť u veriacich upevnil, keď zriadil všade primerané služby Božie, cestoval aj po druhých krajoch a ohlasoval veriacim sv. evanjelium. Na svojich apoštolských cestách zašiel až do Bavorska, až k mestu Freising. Aj tu ohlasoval sväté evanjelium a nechal na tom mieste, kde teraz stojí biskupský chrám, postaviť kostolík ku cti preblahoslavenej Panny Márie.

Zdroj: wikimedia commons

V tom čase, keď sv. Maximilián ako biskup v Lauriacu úradoval, bývala jeho Cirkev vystavená prenasledovaniu pohanských rímskych cisárov, ako boli Valerianus, Aurelianus, Probus a Carus, ako aj vpádmi barbarských národov, ktoré sa valili k Dunaju a častokrát ho aj prekračovali, aby sa v Noricu mohli usadiť. Takýmito pohanskými národmi boli aj Markomani a Sarmati. Sv. biskup však svojou horlivosťou dosiahol, že Cirkev ostala nenarušená, ba áno, zo dňa na deň sa ešte aj vzmáhala.

Roku 283 zomrel rímsky cisár Carus (pravdepodobne zavraždený pretoriánskou strážou) a jeho nástupcovia – synovia Numerianus a Carinus – síce nevydali rozkaz, aby kresťania boli prenasledovaní, avšak miestodržitelia jednotlivých provincií predsa len prelievali nevinnú kresťanskú krv.

V Noricu a v Panónii bol v tom čase miestodržiteľom Eulasius, ktorému bolo prikázané, aby bojoval proti Markomanom a Sarmatom, ohrozujúcim svojimi útokmi podunajské rímske provincie. Pohanskí Rimania si mysleli, že Mars, boh vojny, sa na nich kvôli kresťanom – nectiacim si pohanského boha – nahneval, a Eulasius preto vydal rozkaz, aby si každý občan bez výnimky urazeného bôžika verejnými obetami uctil a o víťazstvo ho prosil. Tento rozkaz mal sa vykonávať všade, menovite v meste Celeia, kde mal pohanský bôžik Mars svoj chrám a kde býval aj rímsky miestodržiteľ.

Ktorý z kresťanov ten rozkaz neplnil, musel svoju neposlušnosť zaplatiť životom. Mnohí kresťania vyznávali Krista Pána až do smrti, avšak mnohí tiež zapreli svoju vieru a obetovali modle. Keď o tom počul sv. Maximilián, vybral sa do svojho rodného mesta, aby veriacich kresťanov vo sv. viere posilňoval, na nastávajúce mučenie ich pripravoval a nových vyznávačov sv. Cirkvi získal. Keď sv. Maximilián prišiel do Celei, dal Eulasius vyvolávačom vyhlasovať, že na nasledujúci deň sa bude konať slávnosť v chráme boha Marsa, pri ktorej majú byť prítomní všetci obyvatelia. Na druhý deň včasráno zaznela trúba a pohania sa s radosťou ponáhľali do pohanského chrámu, ba veru, aj mnohí vlažní kresťania ich nasledovali a sypali kadidlo na zápalný oltár.

Márne sa namáhal horlivý biskup, aby vlažných kresťanov od tohto zločinu odvrátil. Vo svätom hneve a apoštolskej horlivosti smútil Boží sluha nad neprávosťou nešťastníkov, ktorí sa do večnej záhuby rútili. Hodil sa na kolená a so slzami v očiach prosil dobrotivého Boha, aby ráčil posilniť neohrozenosť Svojich veriacich, aby si pohania nemohli s opovrhnutím robiť posmech: «Kdeže je teraz ich Boh?»

Keď sv. Maximilian dokončil svoju skrúšenú modlitbu, začul slová Spasiteľa: «Neboj sa, Maximilián! Povstaň, choď smelo k tyranovi, a zahanbi jeho opovážlivosť.» Posilnený týmto zjavením, šiel sv. Maximilián smelo k miestodržiteľovi, predral sa veľkým zástupom pohanov k jeho stolcu a zvolal:

«Či si nebol poslaný do tejto krajiny, aby si ju chránil pred nepriateľom? A ty si horší ako nepriateľ, lebo uvrhuješ do záhuby tých, ktorých máš chrániť!» Miestodržiteľ zahanbený tou smelou rečou, rozkázal vojakom, aby sv. Maximiliána k Marsovmu oltáru privliekli a nútili ho obetovať. Keď sv. biskup kadidlo na zápalný oltár hodiť nechcel a povýšeným hlasom zvolal, že je len jeden pravý Boh, Stvoriteľ neba i zeme, ktorý sa hnevá na Rimanov, že stvorené veci a vymyslených bôžikov vzývajú – sľuboval mu Eulasius život a hodnosť najvyššieho žreca boha Marsa, ak svoje náboženstvo, ktoré rímski cisári nenávidia, zaprie. Svätý Maximilián sa však vysmial týmto sľubom. Keď to Eulasius počul, hrozil sv. biskupovi strašnými mukami a smrťou. Márna bola jeho námaha. Rozkázal potom katom, aby sv. Maximiliána mučili, von z mesta ho vyvliekli a hlavu mu zoťali.

Kostol sv. Maximilána v Celje
zdroj: celje.si

Kati poslúchli príkaz a zbičovaného sv. Maximiliána vyvliekli za bránu jeho rodného mesta a zoťali mu hlavu. Biskupove posledné slová boli: «O Ježišu, prijmi moju dušu!» To sa stalo dňa 12. októbra roku 283. Zbožní kresťania v noci vzali hlavu a telo sv. Maximiliána a pochovali ho v tichosti na poli. Ku koncu 8. storočia prišiel sv. Rupert, biskup salzburský do Celje, a vystaval na mieste, kde sv. Maximilián podstúpil mučenícku smrť, chrám a dal jeho telesné ostatky preniesť do Lauriacu (Lorch). Za panovania Henricha II., nemeckého cisára, boli prenesené ostatky sv. Maximiliána do krásneho chrámu v meste Passau (slov. Pasov), ktoré čarokrásne leží na hranici medzi Rakúskom a Bavorskom tam, kde rieka Inn mieša svoje vlny s veľkým Dunajom, a až doposiaľ tu odpočívajú. A dobrotivý Boh oslávil Svojho verného sluhu už na tejto zemi mnohými zázrakmi, ktoré sa stali pri jeho hrobe.

Sv. Maximilián sa vyobrazuje v biskupskom rúchu, s mečom v ruke, ktorým bol usmrtený.

Poučenie

Sv. Maximilián zasvätil celý svoj život božskému Spasiteľovi, lebo vedel, že obetovať celé dielo svojho života oslave mena Ježiša Krista je len nepatrná splátka za Jeho nesmiernu pôžičku. Pre meno Ježiša Krista bol hotový podstúpiť aj mučenícku smrť a so vzývaním tohto najsvätejšieho mena odovzdal milostivému Bohu svoju zbožnú dušu. A meno Ježiš je veľmi mocné a vznešené! Sv. apoštol Pavol píše v liste Filipanom (Flp 2,9–10): «Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.»

A preto, kresťan, vyslovuj toto sv. meno s úctou veľakrát denne, vyslovuj ho najmä pri stretnutí s blížnym a hovor: «Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!» A nedaj sa pomýliť bludovercami a «osvietencami», ktorí si navzájom ako pohania «dobrý deň» prajú, veď tým vyznávajú, že sú im milé len telesné pôžitky, po ktorých túžia, ktorým sa, ako pohania modlám, klaňajú a starajú sa podľa slov Krista Pána len o to, «čo budú jesť, čo budú piť a čím sa budú odievať». Tým zbožným vyslovovaním najsvätejšieho mena Ježiš plníme vôľu svojho Spasiteľa: «Kto Mňa vyzná pred ľuďmi, toho vyznám i Ja pred Otcom, ktorý je v nebesiach.»

Sv. apoštol Pavol vo svojich listoch, ktoré veriacim písaval, opakoval sv. meno Ježiš vyše dvestokrát a keď jeho hlava bola odťatá, vykríkla to najsvätejšie meno ešte trikrát. Sv. Bernard nechcel nič počuť, ani písať, ani čítať bez toho najsvätejšieho mena. Sv. Ján Kapistránsky viedol kresťanské vojsko proti veľkej presile krvilačných Turkov, 60 000 kresťanov proti 400 000 nevercom, a s krížom v ruke neustále volal v bitke pri Belehrade mohutným hlasom: «Ježiš, Ježiš!» Meno to povzbudzovalo kresťanov (pravdaže, luteránov vtedy ešte v našej vlasti a na svete nebolo!) a Turkom naháňalo strach. Turci boli rozprášení, stratili viac bojovníkov, než bolo v celom kresťanskom vojsku a ich divoká moc bola zlomená.

Podľa toho najlepšie poznať luteránov, že sú bludoverci, a «osvietencov», že sú neveriaci, keď sa posmievajú z kresťanského pozdravu: «Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!». Opravdivému kresťanovi je to najdrahšie a najmocnejšie meno!

Modlitba

O Bože, ktorý si sv. mučeníka Maximiliána slávnou korunou mučeníckou ozdobiť ráčil, popraj nám tej milosti, aby sme cez celý svoj život Tebe verne slúžili a za príkladom jeho pre slávu mena Tvojho bojovali, a s ním niekedy v nebi radovať sa mohli. Amen


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT

Alarmujúce výsledky prieskumu medzi Slovákmi: Väčšina potraty akceptuje, polovica aj registrované partnerstvá, rovnako eutanáziu! Aj tzv. konzervatívci!!!