V Španielsku a Taliansku bránia diecézy pútnikom v slávení tradičnej omše: „Táto omša je v tejto diecéze zakázaná!“

17. júna 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, Liturgia

Viaceré skupiny katolíckych pútnikov v posledných dňoch upozornili na prekážky, s ktorými sa stretli pri snahe sláviť tradičnú latinskú omšu počas svojich pútnických ciest v Španielsku a Taliansku. Podľa ich svedectiev boli žiadosti o slávenie liturgie podľa Misála z roku 1962 vo viacerých prípadoch zamietnuté napriek tomu, že mali zabezpečeného kňaza a vhodné priestory na bohoslužbu.

Najväčšiu pozornosť vyvolal prípad v španielskej Ávile, kde skupina pútnikov zo Spojených štátov amerických cestovala spolu s portugalským kňazom Joãom Silveirom, ktorý mal počas púte sláviť tradičnú omšu. Napriek tomu, že kaplnka bola vopred rezervovaná, organizátori boli informovaní, že na slávenie liturgie je potrebný osobitný súhlas diecézneho biskupa. Po návšteve biskupskej kúrie mal generálny vikár oznámiť kňazovi, že „táto omša je v tejto diecéze zakázaná“.

Kňaz vo svojom následnom verejnom vyjadrení položil otázku, na základe akej autority môže byť zakázaný obrad, ktorý je súčasťou liturgického dedičstva katolíckej Cirkvi? Pripomenul pritom, že ide o rovnaký obrad, aký sa po stáročia slúžil v kláštoroch bosých karmelitánok a ktorý formoval práve v Ávile duchovný život svätej Terézie od Ježiša i svätého Jána od Kríža. Podľa jeho slov je paradoxné, že liturgia, ktorá bola duchovným pokrmom veľkých svätcov, je dnes na niektorých miestach považovaná za nežiaducu.

Po zamietnutí povolenia bola sv. omša napokon slávená v hotelovej izbe. Silveira poukázal na ustanovenie Kódexu kánonického práva, podľa ktorého sa sv. omša má sláviť na posvätnom mieste, pokiaľ si mimoriadne okolnosti nevyžadujú iné riešenie. V tomto prípade však podľa jeho názoru neexistoval objektívny dôvod na slávenie v hoteli, keďže skupina sa nachádzala v meste plnom kostolov a kaplniek. Potreba improvizovaného riešenia podľa neho vznikla výlučne v dôsledku rozhodnutia diecéznych autorít.

Podobné skúsenosti opísala aj skupina pútnikov putujúca po Taliansku spolu s kňazom Kňazského bratstva svätého Petra (FSSP). Podľa ich svedectva sa stretli s problémami pri organizovaní tradičnej omše vo viacerých významných pútnických miestach vrátane San Giovanni Rotondo, Assisi a spočiatku aj Loreta. Organizátori tvrdia, že povolenia boli zamietnuté alebo odvolané po tom, ako správcovia svätýň zistili, že ide o liturgiu podľa Misála z roku 1962.

V San Giovanni Rotondo, úzko spätom so svätým Piom z Pietrelciny, údajne nebolo pútnikom umožnené sláviť tradičnú omšu v priestoroch svätyne, a bohoslužba sa preto musela konať v suteréne hotela. V Lorete sa situáciu napokon podarilo vyriešiť po vysvetlení, že sprevádzajúci kňaz disponuje potrebnými povoleniami. V Assisi však opäť nebolo slávenie tradičnej liturgie povolené, hoci v tom istom čase mohli v areáli baziliky sledovať pravoslávnu bohoslužbu!

Pútnici zároveň zdôrazňujú, že nemajú dôkazy o priamej intervencii diecéznych biskupov a nechcú obviňovať konkrétne osoby. Ich cieľom je upozorniť na ťažkosti, s ktorými sa podľa ich slov stretávajú veriaci viazaní na tradičnú liturgiu. Organizátori poukazujú na to, že ak by išlo o veriacich východných katolíckych cirkví alebo o príslušníkov iných uznaných cirkevných spoločenstiev, podobné obmedzenia by pravdepodobne vyvolali okamžitú diskusiu o nedostatku pastoračnej citlivosti.

Celá situácia opäť otvorila diskusiu o postavení tradičnej latinskej omše v súčasnom živote Cirkvi. Jej priaznivci zdôrazňujú, že nejde o nostalgickú záľubu ani o súkromný liturgický experiment, ale o obrad, ktorý bol počas stáročí duchovným pokrmom nespočetných generácií katolíkov a mnohých svätcov. Podľa ich názoru by cirkevná autorita mala slúžiť na ochranu jednoty a legitímnej rozmanitosti liturgických tradícií, nie na vytváranie prekážok tým veriacim, ktorí chcú prežívať svoju vieru spôsobom, akým sa modlili celé generácie katolíkov pred nimi.

Z pohľadu katolíckej tradície predstavuje tradičná latinská omša jedno z najväčších duchovných a kultúrnych dedičstiev latinskej Cirkvi. Po stáročia bola liturgiou, pri ktorej vyrastali celé generácie veriacich, pri ktorej sa posväcovali svätci, zakladali rehoľné rády a formovala kresťanská civilizácia Európy. Nejde preto o súkromnú záľubu malej skupiny veriacich, ale o liturgický poklad, ktorý patrí celej Cirkvi a ktorý nemožno redukovať na otázku osobných preferencií alebo dobových ideologických nálad.

Katolícka tradícia zároveň učí, že cirkevná autorita je službou, nie svojvoľnou mocou. Biskup je ustanovený na ochranu viery, liturgie a jednoty Cirkvi, nie na vytváranie zbytočných prekážok tým veriacim, ktorí túžia po legitímnej forme bohoslužby. Pastoračná múdrosť spočíva v schopnosti viesť, povzbudzovať a zjednocovať, nie v administratívnom potláčaní duchovných potrieb časti veriacich. Dejiny Cirkvi opakovane ukázali, že autentická tradícia prežíva nie vďaka zákazom, ale vďaka svojej vnútornej sile a duchovnej plodnosti.

Nemožno sa však ubrániť dojmu, že niektorí cirkevní predstavení pristupujú k tradičnej liturgii s nepochopiteľnou tvrdosťou a neraz arogantne využívajú svoje právomoci spôsobom, ktorý skôr pripomína výkon moci než otcovskú pastoračnú službu.

Zároveň si musia uvedomovať, že napriek administratívnym obmedzeniam sa im nikdy nepodarí tradičnú omšu definitívne odstrániť zo života Cirkvi. Prežila vojny, revolúcie, prenasledovanie i obdobia hlbokých kríz a zostala živou súčasťou katolíckej identity.

Práve vedomie tejto nezničiteľnosti môže u niektorých vyvolávať podráždenie a frustráciu, pretože tradícia sa nedá vymazať dekrétom – žije v modlitbe veriacich, v dejinách svätcov a v samotnej pamäti Cirkvi.

Pre odporcov tradičnej sv. omše môžem dodať už len toľko: nech nečerpajú duchovno len z gigantických veľdiel typu Laudato si’, Fiducia supplicans, Traditionis custodes a pod., ale nech siahnu s dôverou občas aj po Svätom Písme, je to skutočne podnetné čítanie. A nech si osobitne nalistujú časť zo Skutkov apoštolov (Sk 5,25–42). Po jej prečítaní a prečítaní prorockých slov Gamaliela možno nakoniec pochopia, prečo je ich boj proti tradičnej sv. omši jednoducho márny. Tradičná sv. omša je totiž dar od Boha.

Nasilu obmedzovať slávenie tradičnej omše, ktorá formovala Cirkev takmer dve tisícročia je znakom intelektuálnej obmedzenosti. A tí, ktorí sú aspoň tak intelektuálne zdatní, ako členovia židovskej veľrady vo vyššie citovanom texte Svätého Písma, to nepochybne chápu.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infovaticana.com, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)