Sme pripravení aj na to, že Slovensko môže prestať existovať? – O kresťanskom vnímaní zániku štátov a národov

Branislav Michalka
14. júna 2025   Politika Spoločnosť   Komentár

Odklon európskych národov od katolíckej viery so sebou priniesol v 19. storočí aj stratu vnímania a poznania nestálosti všetkých pozemských vecí. Táto základná realita, ktorú ešte veľmi intenzívne vnímali a prežívali ľudia v turbulentných časoch baroka, poznačených protestantskou revolúciou, tridsaťročnou vojnou a neustálou tureckou hrozbou, toto vedomie, ktoré napĺňalo myslenie barokových svätcov (sv. Terézie z Avily, sv. Alojza Gonzagu, sv. Františka Xaverského či sv. Jána z Kríža) – vedomie márnosti, ničotnosti a efemérnosti svetských vecí a všetkého stvorenstva, sa akoby náhlym šibnutím čarovného osvietenského prútika zmenilo od konca 18. storočia až podnes na priam kŕčovité pridržiavanie sa všetkého svetského a pozemského. A to aj u veriacich katolíkov.

Samozrejme, človek 16. a 17. storočia nerezignoval na pozemský život, na život telesný a dočasný, ako sa to vo svojej falošnej reakcii na údajný „prehnaný asketizmus“ a „rigorizmus“ snažia tvrdiť súčasní katolícki bojovníci za pokrok. Naopak. Kypré barokové krásky z Rubensových (a nielen jeho) obrazov, všade pobehujúce kŕdle detí a rýchla demografická regenerácia obyvateľstva po vojnových kataklizmách svedčia o tom, že pohlavný život určite nestagnoval. Dokonca snáď prekvital, a to určite v zdravšej a normálnejšej podobe ako dnes. Taktiež o tom, že štedré telesné záhyby u žien i mužov museli zaiste nejakým spôsobom, veľmi neasketickým, vzniknúť, nemusíme pochybovať. Ešte aj sv. Terézia z Avily píše, že keď už jesť moriaka – tak poriadne veľkého.

Jedlo sa, pilo sa, milovalo, skrátka plnili sa všetky náležitosti života aj stavovské povinnosti, tak ako to prislúcha potomkom Adama a Evy, ale popri tom sa modlilo, ľutovali sa hriechy a činilo sa pokánie. Prirodzená pozemská telesnosť bola totiž správne vnímaná len ako niečo dočasné, pominuteľné, nestále a toto vedomie, neustále pripomenutie vanitas vanitatis – márnosti sveta, sa vznášalo nad všetkým čo človek konal. Tak ako sv. Alojz Gonzaga uvidel pri pohrebe v omylom prevrátenej truhle rozkladajúcu sa mŕtvolu s červami a pochopil, že aj on sa bude rovnako raz rozkladať, tak aj manželia ležiaci v objatí, labužníci konzumujúci kačice na víne, deti hrajúce sa na lúke, kráľ prijímajúci hold, panna v rozpuku krásy či mladík preplnený bojovnosťou a odvahou, za každým radostným hemlesením svojich buniek videli zároveň a paralelne s radosťou aj smrť, zánik a Boží súd.

V 19. storočí prišiel obrat. Človek, predovšetkým európsky človek, sa začal na Zemi, vo svete, ubytovávať natrvalo. Nie žeby pri hlbšom zamyslení sa nevedel o svojom zániku, avšak s postupom času, s rozvojom techniky a pohodlia, stále viac a viac zatláčal toto poznanie do úzadia. Našiel si namiesto Boha a premýšľania o posmrtnom živote nové pozemské ideologické koníčky, dopĺňajúce už stáročiami osvedčený hedonizmus, ktoré zamestnávajú jeho myseľ natoľko dostatočne, aby nemusela príliš premýšľať o tých nepríjemných veciach smrti a zániku.

Pokiaľ je veriacim kresťanom a má základné vedomosti z katechizmu, tak samozrejme správne odpovie na otázky o posmrtnom živote. Avšak, príliš často na ne radšej nemyslí a čulý bzukot, ktorý mu víri v hlave pri jeho ideologických koníčkoch vyvoláva onú príjemnú halucinogénnu atmosféru, vzbudzujúcu dojem, akoby sa tieto koníčky nikdy skončiť nemali, akoby jeho telo nikdy nemali konzumovať červy a akoby si Boží súd vzal jednu veľkú vesmírnu dovolenku.

Z tohto pocitu dobrého a večného pozemského bydla, z neustálej reparácie a renovácie telesných orgánov, z maskovania staroby a chátrania, z dojmu: smrť je ďaleko, veci fungujú, niečo sa ešte určite vymyslí (a Peklo je aj tak prázdne), sa zrodili u národov a aj u katolíkov určité politicko-historické očakávania, či už len podvedomé alebo dokonca navonok deklarované, že niektoré pozemské a svetské veci budú trvať akosi večne. Konkrétne – štáty a národy. A to aj napriek tomu, že dejiny priam prekypujú javom opačným: neustálym zánikom národov a štátov.

Sú to práve tieto národné a štátne ideologické koníčky, ku ktorým upli národy aj ich katolícki príslušníci svoje duše a prekrývajúc ich preháňanie ospravedlnením, že sú to veci prirodzené a nutné, čo je pravda, venujú sa im na úkor vecí večných viac než je to zdravé. Nasávajúc dvesto rokov atmosféru emancipácie človeka, ľudských práv (namiesto práv Božích) či dokonca „práva na sebaurčenie národov“, uverili aj katolíci, a keďže sme na Slovensku a autor je Slovák, tak slovenskí katolíci (iné národy nech sa starajú o seba sami), že existuje akýsi pozemský mechanizmus, či dokonca právo, na základe ktorého by mal byť vnímaný prípadný zánik národa a štátu ako niečo nevídané, nehorázne, ba priam zo strany Boha nespravodlivé!

Tak ako moderný človek vôbec nechce pripravovať svoju dušu na svoju osobnú smrť a osobný zánik, tak si aj moderné národy odmietajú pripustiť myšlienku (a zmieriť sa s ňou, ako s možným vyjadrením Božej vôle, nielen Božím dopustením), žeby mohli raz skutočne zaniknúť. Obzvlášť komické je to pri kresťanoch, ktorí čítajú o Potope, Sodome a Gomore, vojnách, kataklizmách a ktorí takmer pri každom nedeľnom čítaní zo Svätého Písma počujú čudné mená národov, z ktorých už žiaden neexistuje.

Kde sú Kelti, ktorí zaplavovali kedysi európsky kontinent, kde sú Etruskovia, Avari, Skýti, Parti, Iberi, Alamiti, Vandali, nespočetné národy Ázie, Afriky a Ameriky? Tých všetkých spláchli dejiny do kráteru zabudnutia. Boli horší ako my? Snáď áno, ale možno ani nie. Odišli tak ako prišli, z neznáma do neznáma.

Slovensko ako štát existuje len tridsaťtri rokov a vstupuje do veľmi turbulentnej doby, na koniec ktorej nikto z nás nedovidí. Storočie, ktoré predchádzalo jeho vzniku bolo také, že moja stará mama, ktorá sa narodila za vlády bl. Karola Habsburského následne absolvovala ďalších osem (!) režimov: prvú Československú republiku (1918 – 1938), druhú Československú republiku (1938 – 1939), prvú Slovenskú republiku (1939 – 1945), tretiu Československú republiku (1945 – 1948), Československú ľudovodemokratickú republiku (1948 – 1961), Československú socialistickú republiku (1961 – 1989), Česko-Slovenskú federatívnu republiku (1990 – 1992) a nakoniec druhú Slovenskú republiku (1993 – ?).

Je toto dôkazom o trvácnosti štátov, ako aj národov? Pred našimi očami sa odohráva práve postupná kolonizácia západnej Európy moslimským, africkým a ázijským obyvateľstvom. Naši múdri európski vládcovia vypočítali, že kedysi svetovládna Británia sa stane do roku 2060 nadpolovične prisťahovalecká.

Poznanie zániku neznamená úplnú rezignáciu na boj a odpor, ale je to zmierenie sa s Božou vôľou, ktorá vo svojej všemohúcnosti môže a má právo vymazať národy z tváre zeme. Prílišné upínanie sa na pozemské veci vedie k pestovaniu ideologických koníčkov a k hystérii aj tam, kde by u kresťana malo panovať, po splnení si všetkých povinností služobníkov neužitočných, odovzdanie sa do Božej vôle.

Najmarkantnejšie sa prejavuje táto snaha o uchovanie národa a štátu za každú cenu tam, kde jej musí byť prinášaná na etnický oltár ohavná obeta najvyššia a najnehoráznejšia – katolícka viera. V duchu účelového pragmatizmu dochádza v tušení možných problémov a v snahe zabezpečiť národu a štátu do budúcnosti existenciu za každú cenu ku koketovaniu s náboženstvami či ideológiami, ktorým momentálne, ako sa hovorí „ide karta“. Sú napríklad Nemci, ktorí prestupujú na islam v domnení, že tento prestup zabezpečí lepšiu pozíciu ich etniku pri momentálnej veľkej etnickej výmene v Európe. Tým sa len potvrdzuje podozrenie, ktoré v prípade prehnaného nacionalizmu Cirkev vždy voči jeho nositeľom prechovávala – podozrenie, že kladú národ, podobne ako ich liberálni ideologickí oponenti a zároveň dialektickí súpútnici kladú slobodu a demokraciu, vyššie ako Boha a Ním zjavenú vieru.

Namiesto toho by sme sa mali naučiť znovu žiť s pravdou, ktorá je možno po dvesto rokoch blúznenia krajne nepríjemná: národy a štáty zanikajú, jazyky a lokálne zvyky zanikajú, tak ako zanikajú životy a telá. To, čo je dôležité, je to čo nezaniká – naše večné duše. Tie zaiste dostanú telá nové, oslávené, ale najprv musia prejsť cez sito súdu. Ak ním neprejdú, čo im bude platné, že dole na Zemi existuje ďalej nejaký národ?

Mnohí by mohli správne pripomenúť, že v Nebi budú aj národy. Nepochybne, len ako pri všetkom katolíckom, aj tu treba povedať pravdu celú, čo sa dnes zhusta vynecháva a hovorí sa „choď“ a zabúda sa povedať „viac už nehreš“. Treba preto dodať, že národy budú v Nebi, aby boli – súdené pri Poslednom súde.

Obstojí náš národ, nad ktorého pozemskou večnosťou premýšľajú niektorí viac, než nad vlastným večným životom po smrti, pred týmto súdom? Je hodný v Božích očiach pozemského trvania, keď iné národy Boh nechal upadnúť do zabudnutia? A pokiaľ by aj hneď zanikol pozemský štát a národ, je to dôvod na zúfalstvo a beznádej?

Svätý Augustín, ktorému zaiste niekto nebude vyčítať nedostatok rímskeho patriotizmu (napriek tomu, že jeho etnický pôvod bol z časti numidský, čiže pochádzal z afrických kočovníkov) správne uvádza, že v skutočnosti existujú len dva štáty – Boží štát a pozemský štát. Pokiaľ teda aj zanikne jedna časť pozemského štátu, netreba sa tým trápiť viac než je to z kresťanského hľadiska vhodné. Naše občianstvo v Božom štáte nám nikto zobrať nemôže. Pokiaľ sami nebudeme chcieť. Naša pravá a večná národnosť je katolícke kresťanstvo a štát ktorého sme večnými občanmi je Boží štát.

Všetko ostatné je pominuteľné a nestále.

PDF (formát pre tlač)