
Šírenie kresťanstva v Rímskej ríši a morálna prevaha kresťanstva

Branislav Krasnovský
4. februára 2025
Cirkev História
Pripomenuli sme si pamiatku a pôsobenie apoštolov sv. Bartolomeja a sv. Tadeáša, vďaka ktorým sa rozšírilo kresťanstvo v Malej Ázii a na Kaukaze. Obaja apoštoli zohrali významnú úlohu v prijatí kresťanstva ako štátneho náboženstva v Arménsku.
Toto rýchle prijatie kresťanstva v Arménsku, nebolo náhodné, v prvých troch storočiach sa v Rímskej ríši šírilo kresťanstvo naozaj prekvapivo rýchlo. Zjednodušene môžeme povedať, že toto šírenie kresťanstva vychádzalo z prirodzených no aj nadprirodzených príčin.

zdroj: wikimedia commons
Prirodzené a nadprirodzené príčiny šírenia kresťanstva v Rímskej ríši
Nadprirodzené príčiny, ktoré pomáhali pri šírení kresťanstva v Rímskej ríši boli tri. Ide o zvláštnu Božiu pomoc, ktorú Náš Pán Ježiš Kristus prisľúbil svojim apoštolom.
Prvým nadprirodzeným darom bol dar konať zázraky, dar prorokovať, dar jazykov a najmä dar vyháňať zlých duchov.
Druhým darom bol dar vynikajúceho poznania. Apoštoli po Turíciach, po zoslaní Ducha Svätého dokázali bravúrne argumentovať a objasňovať katolícke učenie. Svojou duchovnou silou, poznaním a argumentami v polemikách doslova ničili učenie rôznych pohanských filozofov a iných šarlatánov. Kto dokázal naozaj kriticky myslieť, zistil, že katolícke učenie obsahuje všetko, čo je potrebné pre duchovný rast a život, pre spásu a po čom ľudská duša prahla ako smädný po vode na púšti.
Tretím darom bola vytrvalosť a stálosť mučeníkov, ktorá napĺňala nepriateľov hrôzou a dodávala duchovnú silu veriacim. Všetci videli, že v mučeníctve sa prejavuje božská sila katolíckej viery, tisícky kresťanov katolíkov získali odvahu položiť za vieru aj svoj život. Preto katolícka Cirkev vždy mučeníkov zvláštnym spôsobom vyznamenávala a ctila ich pamiatku.
Nepriatelia katolíckej vždy Cirkvi tvrdili, že mučeníci sú dôkazom nevzdelanosti a fanatizmu veriacich. Za seba môžem povedať, že je mi vždy bližší prejav „fanatizmu a nevzdelanosti“ napríklad 16 bosých karmelitánok popravených počas Francúzskej revolúcie 17. júla 1794 v Paríži, ako kňučanie revolučného vraha M. Robespierra, ktorý tiež skončil pod gilotínou.
Len pre pripomenutie. Skupina rehoľníčok z kláštora v Compiègne, ktoré boli verné svojej viere a odmietli prisahať vernosť revolučnej vláde. Počas jakobínskeho teroru boli obvinené z „fanatizmu“ a zrady revolúcie. Napriek hrozbe smrti sa rozhodli zasvätiť svoje utrpenie Bohu a obetovať sa za zmierenie Francúzska. Podľa historických svedectiev, keď ich viedli na popravu, bosé karmelitánky spievali Salve Regina – tradičnú mariánsku antifónu, Veni Creator Spiritus – hymnus k Duchu Svätému a Te Deum – chválospev na Božiu slávu.
Každá mníška pred smrťou pobozkala sochu Panny Márie a požiadala o dovolenie zomrieť ako posledná. Ich predstavená, Matka Tereza od sv. Augustína, zomrela ako posledná, pričom povzbudzovala ostatné sestry. Spev neutíchal ani po popravách, do posledných chvíľ spievala aj matka predstavená.
10 dní po ich smrti skončil jakobínsky teror – M. Robespierre padol a jeho diabolská vláda sa skončila rovnako pod gilotínou. V roku 1906 pápež sv. Pius X. vyhlásil 16 bosých karmelitánok za blahoslavené. Ich príbeh inšpiroval vznik opery „Dialógy karmelitánok“ od Francisa Poulenca a ich mučeníctvo je silným svedectvom viery, odvahy a lásky k Bohu.

zdroj: wikimedia commons
Prirodzené príčiny, prečo sa darilo kresťanstvo v Rímskej ríši pomerne rýchlo šíriť, boli tri.
Prvá prirodzená príčina spočívala v zavedení latinčiny ako univerzálneho dorozumievacieho jazyka. Latinčina bola prejavom antickej globalizácie, ktorá fungovala vo všetkých rímskych provinciách, od severnej hranice na Rýne a Dunaji, až po piesky Sahary a od pobrežia Atlantického oceánu až po Kaukaz. Rímsky jazyk, úrady, peniaze, kultúra, ekonomika – to všetko pomáhalo vytvoriť globálny systém, v ktorom sa aj kresťanstvo veľmi rýchlo šírilo.
Druhá prirodzená príčina súvisela s katastrofálnymi náboženskými pomermi pohanstva. Barbarský polyteistický systém prekonali už antickí Gréci, ktorí prišli len za pomoci prirodzeného rozumu k monoteizmu. Najmä etnickí Rimania silne pochybovali o svojom antickom náboženstve, ktoré im odovzdali ich otcovia a dedovia. Mnohí Rimania sa ani netajili tým, že tieto staré náboženské predstavy považovali za prekonané a vyhľadávali rôzne východné kulty spojené s krvavými obeťami a ohavnými sexuálnymi praktikami (napr. kult Kybelé). Preto bolo zrejmé, že vnútorne rímsky hodnotový systém podlieha značnému rozkladu.
Treťou príčinou rozpadu pohanstva bola morálna prevaha kresťanov. Pohania v Rímskej ríši mohli na vlastné oči vidieť horlivosť, mravný život kresťanov, často svojich susedov. Mohli spoznať Božie zákony, ktorými sa kresťania riadili, pokoj a radosť v kresťanských rodinách. Mnohých z Rimanov to ohromilo a oslovilo, pričom nešlo len o bežných ľudí, ale aj o filozofov či učencov a štátnych úradníkov.
List miestodržiteľa Plínia Mladšieho cisárovi Trajánovi
Veľmi zaujímavým sekulárnym dokumentom, ktorý nám veľa povie o vzťahu rímskych úradov voči kresťanom je list miestodržiteľa Plínia Mladšieho cisárovi Trajánovi, v ktorom sa pýtal, aký postoj má zaujať ku kresťanom ako miestodržiteľ.
Tento list bol odoslaný pravdepodobne okolo roku 112 po Kr. a v liste sa priamo spomínajú praktiky a spôsob života kresťanov v Rímskej ríši. Gaius Plinius Caecilius Secundus (Plínius Mladší) bol rímsky guvernér provincie Bithýnia-Pontus (dnes severné Turecko). Počas svojho úradu sa stretol s problémom kresťanov, ktorých Rimania považovali za podvratné spoločenstvo. Nevedel, ako s nimi naložiť, a preto napísal list cisárovi Trajánovi, aby sa poradil.
Obsahom Plíniovho listu je niekoľko zaujímavých informácií. Plínius Mladší vo svojom liste uviedol, že kresťania sa stretávajú v skorých ranných hodinách a spievajú hymny Kristovi ako Bohu. Nepáchajú zlo, majú 10 prikázaní, ktorými sa riadia (Plínius vyzdvihol to, čo chápal, že kresťania odmietajú kradnúť, vraždiť, cudzoložiť, podvádzať), odmietajú však uctievať rímskych bohov a cisára nepovažujú za boha. Slávia v spoločenstve hostinu (Eucharistia).
Plínius Mladší položil rímskemu cisárovi nasledovné otázky: Má kresťanov trestať už len za ich vieru, alebo len vtedy, ak páchajú nejaké zločiny? Ak odvolajú svoju vieru a obetujú rímskym bohom, majú byť omilostení? Ako ich presne vypočúvať a trestať?
Aby bolo zrejmé, Plínius Mladší do napísania listu nechával popraviť všetkých kresťanov, ktorí odmietli zaprieť svoju vieru, ale oslobodzoval tých, ktorí obetovali rímskym bohom.
Odpoveď cisára Trajána bola rýchla, stručná a pragmatická. V prvom rade cisár uviedol, že kresťanov netreba špeciálne vyhľadávať a prenasledovať. Ak však bude niektorý z kresťanov formálne obvinený z „kresťanských zločinov“ a prizná sa, musí byť potrestaný. Ak zaprie svoju vieru a obetuje rímskym bohom, má byť okamžite omilostený a prepustený. Anonymné udania (vo veľkom praktikovali najmä Židia) nemôžu byť akceptované. Trajánova politika sa teda niesla v znamení: „Netreba kresťanov aktívne vyhľadávať a prenasledovať, ak ich však niekto udá a oni odmietnu prinášať obetu rímskym bohom alebo cisárovi, musia si vybrať – alebo prinesú obetu rímskym bohom alebo zomrú.“

zdroj: wikimedia commons
Jedna moja známa dokonca tvrdí, že covidová hystéria vychádzala z podobne zvrhlého princípu za každú cenu prenasledovať a tupiť katolíkov. Pre ňu neúčasť na svätej omši a nemožnosť pristúpiť k prijímaniu Eucharistie predstavovala, predstavuje a bude predstavovať znak duchovnej smrti. Jej argumentácia bola nasledovná: keď sa prví kresťania nebáli zahynúť v rímskych cirkusoch a obetovali za Krista svoj život, prečo by sa ona mala nechať presvedčiť nejakými príkazmi a zákazmi, ktoré vznikli v pomýlených hlavách progresívnych politikov a ktoré boli presadené aj v náboženskom živote?
Samozrejme som nemohol s jej argumentáciou nesúhlasiť. Keď sa však nakoniec stala súčasťou malého a milého tradičného katolíckeho spoločenstva, v ktorom sme si nikdy ťažkú hlavu s plnením covidových opatrení nerobili a kde sa slávila, slávi a bude sláviť tradičná tridentská omša, duchovne doslova pookriala, čomu sa určite nemožno čudovať. 🙂
Rád by som na tomto mieste zdôraznil historickú skutočnosť, že napríklad veriaci sa v minulosti zúčastňovali slávenia svätých omší aj počas morových či cholerových epidémií, nikto brány kostolov vtedy nezatváral. Veriaci, ktorí mali skutočnú katolícku formáciu, totiž vedeli, že kto sa nakazí počas svätej omše a kvôli tomu umrie (v stave milosti posväcujúcej), pôjde rovno do Raja, pretože dal prednosť Kristovi pred strachom z hrozby nákazy. Čoho sa teda mali obávať?
Čo je stav milosti posväcujúcej
Keď som už načal tému milosti posväcujúcej, tak už uvediem aj zopár informácií z Tridentského katechizmu:
Stav posväcujúcej milosti je trvalý duchovný stav duše, v ktorom je človek zmierený s Bohom a má účasť na Božom živote. Tento stav je nevyhnutný pre spásu a umožňuje človeku žiť v priateľstve s Bohom. Milosť posväcujúca milosť je Boží dar, ktorý nás robí Božími deťmi a umožňuje nám vstúpiť do Neba. Človek v tomto stave zostáva pokiaľ nespácha smrteľný hriech.
Milosť posväcujúca sa získava vďaka sviatostiam. Krstom sa duša očisťuje od dedičného hriechu, sviatosťou zmierenia (spoveďou) – ak bol stav milosti posväcujúcej stratený smrteľným hriechom a Eucharistiou – ktorá posilňuje a prehlbuje stav milosti posväcujúcej. Bez milosti posväcujúcej nemožno vstúpiť do Neba (Jn 3,5): 5 Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“
Milostivý Boh však umožnil hriešnikom vrátiť sa do stavu milosti posväcujúcej. Pomocou ľútosti, sviatosti zmierenia a prijatím sviatostí. Existuje samozrejme rozdiel medzi posväcujúcou a aktuálnou milosťou. Posväcujúca milosť je trvalý stav, ktorý robí človeka spravodlivým pred Bohom. Aktuálna milosť je dočasná Božia pomoc, ktorá pomáha konať dobro a vyhýbať sa hriechu. Pochopiť to možno na nasledovnom príklade: Ak človek upadne do smrteľného hriechu, stráca síce milosť posväcujúcu, ale Boh mu dáva aktuálnu milosť, aby ho priviedol na cestu pokánia.
Prečo je milosť posväcujúca taká dôležitá? Pretože je nevyhnutná pre večný život – bez nej nemožno vojsť do Neba. Dáva človeku duchovnú silu, aby konal dobro a odolával hriechu. Umožňuje nadprirodzenú lásku k Bohu a blížnym, robí z človeka „chrám Ducha Svätého“ (1Kor 6,15–19): 15 Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? Môžem teda vziať Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky? Vonkoncom nie! 16 Alebo neviete, že ten, kto sa spája s neviestkou, je s ňou jedno telo? Veď sa hovorí: „Budú dvaja v jednom tele“. 17 Ale kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch. 18 Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. 19 A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? 20 Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.
K tomu, aby si človek zachoval stav milosti posväcujúcej, ktorá je nevyhnutná pre spásu a preto je dôležité si jej stav chrániť a obnovovať, nesmie spáchať smrteľný hriech. Musí teda vedieť rozlišovať medzi smrteľným a všedným hriechom.
Smrteľný hriech (ťažký hriech) je úmyselné a vážne porušenie Božieho zákona, ktoré ničí milosť posväcujúcu a vedie k duchovnej smrti. Podmienky smrteľného hriechu sú nasledovné: ide o vážnu vec – hriech musí byť objektívne závažný (napr. vražda, smilstvo, svätokrádež). Hriešnik si musí byť plne vedomý, že pácha smrteľný hriech, potrebný je úplný súhlas vôle, jeho rozhodnutie musí byť slobodné a bez vonkajšieho nátlaku. Ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, nejde o smrteľný hriech, ale o všedný hriech (mučeníci v Rímskej ríši odmietali modloslužobníctvo aj pri vonkajšom nátlaku). Smrteľný hriech zbavuje milosti posväcujúcej a ak nie je vyznaný vo sviatosti zmierenia, vedie k večnému zatrateniu v Pekle.

zdroj: wikimedia commons
Všedný hriech (ľahký hriech) je menšie porušenie Božieho zákona, ktoré neoberá o milosť posväcujúcu, ale oslabuje vzťah s Bohom a pripravuje pôdu pre vážnejší hriech. Príklady: klamstvo, podráždenosť, nedostatok lásky k blížnym, nepozornosť pri modlitbe. Všedný hriech možno odpustiť úprimnou ľútosťou a dobrými skutkami, účasťou na svätej omši a prijatím Eucharistie a úprimnou modlitbou za odpustenie hriechov (vrátane strelnej modlitby „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom“).
Návod na zachovanie milosti posväcujúcej je jednoduchý. Človek sa musí vyhýbať smrteľnému hriechu – snažiť sa nikdy vedome a dobrovoľne nespáchať ťažký hriech. Pravidelne prichádzať k sviatosti zmierenia (spoveď) – aj keď nespáchame smrteľný hriech, spoveď nás posilňuje a uzdravuje (laici raz za dva týždne až mesiac, alebo čo najskôr po spáchaní smrteľného hriechu). Ďalej časté prijímanie Eucharistie – Ježiš v Eucharistii posilňuje dušu proti hriechu. Modliť sa a prehlbovať svoj duchovný život a osobný vzťah s Bohom čítaním vhodnej katolíckej literatúry (nemôžem nikoho nútiť, osobne však za vhodnú katolícku literatúru celkom určite nepovažujem múdra katolíckeho gurua Mons. Tomáša Halíka 🙂 ), vyhýbanie sa príležitostiam na hriech, konanie dobrých skutkov, úcta a modlitba k Panne Márii a svätým. Ich príhovor a príklad nám totiž pomáhajú duchovne rásť a zdokonaľovať sa.
Je nesmierne dôležité zachovať si milosť posväcujúcu – bez nej niet večného života, len v stave milosti posväcujúcej môžeme vstúpiť do Neba. Dáva nám silu proti pokušeniam a pomáha nám rásť v cnostiach. Svätosť nie je len pre „výnimočných“ – Boh nás volá, aby sme žili v milosti posväcujúcej každý jeden deň. Zachovať si milosť posväcujúcu teda znamená vyhýbať sa smrteľnému hriechu, pravidelne sa spovedať, prijímať Eucharistiu a viesť aktívny duchovný život. Smrteľný hriech ničí milosť posväcujúcu, zatiaľ čo všedný hriech ju len oslabuje. Po smrteľnom hriechu je nutná sviatosť zmierenia, aby sme sa vrátili do Božej priazne.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!