Quo vadis, Teologická fakulta v Trnave – Aloisianum? Z údajnej pokračovateľky Teologického inštitútu sv. Alojza sa stala hlavná úderka LGBT propagandy v slovenskej cirkvi
Branislav Michalka
13. augusta 2026
Cirkev
Komentár
Teologická fakulta v Trnave, inak zvaná aj Aloisianum, si odvodzuje svoj pôvod od Teologického inštitútu svätého Alojza, zriadeného v roku 1941 slovenskými jezuitmi.
Podľa tvrdenia samotnej fakulty je „táto línia dôležitou súčasťou jej akademickej, teologickej a duchovnej identity“.
zdroj: wikimedia commons/Frettie
Odhliadnuc od toho, že samotný svätý Alojz de Gonzaga, jeden z najžiarivejších príkladov pôvodnej jezuitskej horlivosti, pravovernosti a čistoty pravdepodobne z Neba zdesene pozerá na to, s čím je to dnes spájané jeho ctihodné meno, zrejme by aj slovenskí jezuiti z roku 1941 mali čo dodať k smerovaniu fakulty, ktorá sa dovoláva ich pôvodného prispenia. O to viac, že fakulta je súčasťou Asociácie jezuitských univerzít v Európe (ASJEL).
Lenže medzi jezuitmi z roku 1941 a súčasnou podobou Spoločnosti Ježišovej sú také priepastné rozdiely v obsahu aj forme, že by pravdepodobne akékoľvek ich námietky boli odsunuté nabok ako prejavy predkoncilového tmárstva, triumfalizmu a klerikalizmu. Jezuitská rehoľa sa po roku 1965 stala jedným z najprogresívnejších spoločenstiev zasväteného života v Cirkvi, a tak ako bola po Tridentskom koncile strážkyňou pravovernosti, tak sa stala po II. vatikánskom koncile jednou z hlavných šíriteliek heterodoxie a zmätku v Cirkvi.
Mená členov jezuitskej rehole, ako John Courtney Murray, James Martin, Karl Rahner, Henri de Lubac, Pedro Arrupe, Jorge Maria Bergoglio, Daniel Berrigan, Marko Rupnik netreba zvlášť predstavovať. Každé z nich symbolizuje ďalší míľnik na ceste revolúcie v Cirkvi.
Tejto atmosfére zodpovedá zjavne aj atmosféra na trnavsko-bratislavskom Aloisiane, ktoré sa očividne už niekoľko rokov snaží profilovať ako hlavný exponent liberálnej a progresivistickej teológie na Slovensku. Jedným z najvýraznejších predstaviteľov tohto smerovania je teológ Jozef Žuffa, ktorý sa svojho času natoľko stotožnil s progresivistickou „woke“ ideológiou, že sa dokonca rozhodol kandidovať do slovenského parlamentu za stranu Progresívne Slovensko, ktorá má v programe ešte väčšiu liberalizáciu umelých potratov a sobáše homosexuálov.
https://christianitas.sk/z-katedry-katolickej-pastoralnej-teologie-do-progresivneho-slovenska/
Aj keď v politickom zápase neuspel, láska k progresivizmu, prebudenej „woke“ ideológii a jej frázam mu evidentne vydržala. Svoju profesnú kariéru sa však rozhodol realizovať predovšetkým na cirkevnom poli a oblažovať slovenských katolíkov pokrokovými poznatkami, ktoré majú zrejme trochu vylepšiť Katechizmus katolíckej Cirkvi. Jeho publikačná činnosť aj aktivizmus sú široké a zdá sa, že samotnými cirkevnými predstaviteľmi vnímané ako neproblematické, keďže na rozdiel od niektorých iných verejne činných katolíkov, sa k nim slovenská cirkev negatívne nevyjadruje.
Naopak, teológ Žuffa sa tešil jej evidentnej priazni. V roku 2012 napríklad pôsobil ako programový riaditeľ TV Lux a v roku 2025 sa stal oficiálne členom študijnej skupiny Konferencie biskupov Slovenska „zameranej na implementáciu záverov synodálneho procesu v živote Cirkvi na Slovensku“.
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250730011
To všetko v čase, keď sa aktívne podieľal na propagovaní zmien v učení Cirkvi o aktívnej homosexualite:
https://www.goethe.de/prj/jad/sk/ges/22345646.html
Po tom, ako boli jeho progresivistické názory a aktivity medializované v periodikách s kresťanskou orientáciou, rozhodol sa podľa oficiálneho vyjadrenia sám zo študijnej skupiny radšej odísť:
Odvtedy sa tento hlavný „ťahúň“ progresivizmu na Aloisiane venuje naplno propagovaniu synodálneho putovania, medzináboženskému dialógu, podpore migrácie a imigrantov a samozrejme téme zrejme najobľúbenejšej – LGBTQ+.
Krivdili by sme však ostatným členom fakulty, ak by sme z nej urobili len progresivistickú „one man show“. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Už samotné jezuitské zázemie poskytuje s veľkou pravdepodobnosťou silnú podporu celkovému zameraniu fakulty, takže sa v danom kontexte darí rozvíjať aj ďalšie talenty a aktivity. Nie je určite mimo kontext spomenúť, že súčasným rektorom Trnavskej univerzity je otec Miloš Lichner SJ a že bol v rokoch 2012 – 2019 dekanom Teologickej fakulty.
Jedným z ďalších významných progresivistických aktivistov na fakulte sa stal jej absolvent Samuel Kravec, ktorý sa toto leto dokonca zúčastnil jednej z najprestížnejších LGBT katolíckych akcií – konferencie Outreach, spolu s otcom Jamesom Martinom SJ:
Táto účasť bola zrejme výsledkom širšej a dlhodobejšej jezuitsko-LGBT aktivity, ktorá sa prejavila okrem iného aj online rozhovorom študentov a pedagógov fakulty s otcom Jamesom Martinom SJ:
Ako ďalšie potvrdenie svojej progresivistickej orientácie spustila fakulta na svojej pôde Centrum dialógu, ktoré sa má venovať „medzináboženskému dialógu“:
Zatiaľ poslednou aktivitou, ktorá predstavuje prihlásenie sa k progresivistickej LGBT infiltrácii v Cirkvi je vydanie čerstvého zborníka Studia Aloisiana 17/2026. Hlavný príspevok v tomto periodiku tvorí štúdia už uvedených vedeckých pracovníkov a teológov, Jozefa Žuffu a Samuela Kravca, s názvom: Otázka pred odpoveďou: mediácia polarizácie v LGBTQ+ témach.
https://tf.truni.sk/sites/default/files/book/studia-aloisiana-17-2026-1-web.pdf
To, že ide o projekt inšpirovaný heterodoxným jezuitom Jamesom Martinom SJ, ktorý obhajuje okrem iných aj také nehoráznosti ako právo homopárov na adopciu detí, dosvedčuje štúdia už na začiatku:
„Jedným z bezprostredných impulzov tejto štúdie bola verejná diskusia s Jamesom Martinom SJ na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Pri príprave článku bol oslovený ako odborník s dlhoročnou pastorálnou skúsenosťou v sprevádzaní LGBTQ+ katolíkov. Jeho práca a spätná väzba pomohli autorom spresniť najmä pastoračný jazyk, obraz mosta a evanjeliové obrazy počúvania. James Martin SJ tu nevystupuje ako hlavný teoretický rámec ani ako normatívna autorita na riešenie skúmanej témy, ale ako pastorálny hlas, ktorý pomáha pomenovať skúsenosť LGBTQ+ katolíkov a spôsob stretnutia.“
James Martin SJ je v štúdii hojne citovaný ako autorita a celý text je zaťažený takým neuveriteľným množstvom akademických progresivistických fráz, ktoré sú dnes v cirkevnom prostredí dôstojným nástupcom straníckej frazeológie z čias komunistickej diktatúry, že si netrúfam nabádať čitateľov k jej preštudovaniu. Ide o frázy, ktoré mohol čitateľ už stokrát počuť a vidieť v stohoch synodálnych dokumentov. Preto si dovolím len krátke zhrnutie úmyslu, ktorý podľa mňa zo štúdie vyplýva, aj keď je, samozrejme, tento úmysel zjavný už v kontexte predchádzajúcich aktivít autorov a teda ide z mojej strany len o povinnú daň univerzálnemu akademickému šimľovi, vzhľadom na skutočnosť, že považujem podobné texty za diverznú ideologickú zbraň a nie za tému na nejakú relevantnú diskusiu.
Cieľom štúdie, autormi neuvádzaným, len mnou domýšľaným, je vytvoriť pluralitný priestor v rámci cirkevného prostredia, v ktorom sa bude diskutovať o fixnom učení ako o niečom, čo treba aplikovať až po prihliadnutí ku konkrétnemu človeku, jeho skúsenostiam a potrebám. Tým vznikne automaticky a nevyhnutne širokospektrálny pohľad zložený z rôznych pocitov, chúťok, túžob, očakávaní, kontextov, osobných dejín a subjektívnych názorov, v ktorom sa postupne dogma stratí či vyparí, ak chcete, a prestane reálne pôsobiť ako relevantný faktor nápravy a korektív. Čiže bežný modernistický postup pastoračného odbúrania záväzného učenia v prospech „človeka“.
Štúdia pracuje s obvyklým nástrojom, ktorý používajú progresivistické sily v Cirkvi pri postupnom presadzovaní tém, ktoré katolícka morálka a dogmatika považovali celé dejiny Cirkvi za uzatvorené a jasne zadefinované – s „dialógom“. Vytvára sa tým v Cirkvi umelý a s Cirkvou legitímne nesúvisiaci vzorec, ktorý prezentuje záväzné a dogmatické stanovisko Cirkvi, a zároveň aj jeho tradičnú aplikáciu len ako jeden pól polarizácie a liberálne stanovisko ako druhý, rovnako relevantný pól. V strede je potom „mediátor“, ktorý má pôsobiť akože nestranne, avšak už tým, že pripúšťa dialóg medzi dogmou a jej relativizáciou sa v podstate stavia na liberálnu stranu.
Tento prístup je samotnými autormi interpretovaný takto:
„Cieľom tejto štúdie je pomenovať, ako takáto polarizácia vzniká a ako by ju pastorálna teológia mohla mediovať. Štúdia vychádza primárne zo slovenského katolíckeho kontextu, v ktorom sa LGBTQ+ téma stáva jedným z viditeľných miest polarizácie.“
Štúdia si však nekladie zásadnú otázku: Ako by sa vôbec mohla stať LGBT téma predmetom polarizácie v katolíckom kontexte? Veď pokiaľ byť katolíkom znamená akceptovať nemenné cirkevné učenie o sexuálnej morálke, a teda aj o homosexualite, tak potom polarizácia môže vzniknúť len medzi katolíckym a nekatolíckym prostredím, prípadne katolíckym a heterodoxným prostredím.
Tu je koreň celej mediačnej a dialogickej fikcie: heterodoxné názory sa začnú prezentovať ako „katolícke“, pretože ich nositeľmi sú heterodoxní príslušníci Cirkvi, avšak v skutočnosti sú nekatolícke a títo príslušníci nemajú právo ich zvnútra rozširovať. Ak chcú, môžu ich rozširovať zvonku, mimo Cirkvi a tak prispievať k odvekej dichotómii: Cirkev verzus svet.
Že ide v štúdii o tiché pretláčanie heterodoxie, dosvedčuje text už o niekoľko riadkov nižšie:
„Východisková téza znie: V polarizovanom čase nie je rozhodujúce iba to, akú odpoveď Cirkev dáva, ale aj to, akú otázku kladie.“
Čiže, odpoveď Cirkvi je už relativizovaná a budú sa jej klásť podmienky. V praxi to vyzerá tak, že oficiálne cirkevné stanovisko sa ponechá v úzadí ako niečo síce existujúce, ale na LGBT sa začína pozerať optikou, metodikou a terminológiou sekulárnej sociológie progresivistického typu. V prípade, že je progresívec obvinený z toho, že ignoruje svojím postupom dogmy, rýchlo ukáže v texte pasáž, v ktorej spomína to, že aj odpoveď Cirkvi je rozhodujúca, pričom však už nie len odpoveď Cirkvi. Z tohto úkrytu potom vychádza na ideologický lov.
Najprv musí spochybniť to, že vôbec obvinenie z heterodoxie je ešte legitímne:
„Polarizácia vzniká vtedy, keď sa rozdiel začne čítať ako dôkaz nevernosti učeniu, ohrozenia alebo morálneho zlyhania druhej strany. Vtedy sa rozhovor prestáva viesť o veci a začína sa týkať príslušnosti. Človek už nehovorí ako osoba, ale ako zástupca tábora.“
Avšak Cirkev a jej príslušníci sú táborom a vyznávajú jedno, záväzné učenie. Ako by potom katolík nemal vystupovať v otázkach morálky a viery ako „zástupca tábora“? Vtedy naopak je povinný vystupovať ako „zástupca tábora“. Lenže takto to v progresivistickej Cirkvi nemá byť. Všetko je tekuté, všetko je predmetom diskusie a spochybňovania, ergo, každý hovorí sám za seba a prezentuje svoje subjektívne názory a pocity, ktoré konfrontuje (doslova) s učením Cirkvi, bez nevyhnutnej nutnosti sa prispôsobiť. Diskusia liberálov totiž, ako vedel už Donoso Cortés – nikdy nekončí, takže sa prispôsobenie odkladá na neurčito.
Závery, ku ktorým nakoniec štúdia dospieva sú presne v intenciách tejto tekutosti. K tomu slúži verbálny štýl odpozorovaný z klasickej nemeckej filozofie a vylepšený heideggerovsko-rahnerovskou školou, v ktorom sa vzájomne logicky sa vylučujúce veci stávajú jednotou len vďaka tomu, že autor túto jednotu verbálne deklaruje:
„Teológia počúvania je v tejto štúdii obrazným názvom pre taký pastorálno-teologický prístup, ktorý začína počúvaním a smeruje k rozlišovaniu. Jej cieľom nie je zmeniť učenie hlasovaním o skúsenostiach. Jej cieľom je, aby sa učenie komunikovalo v jazyku, ktorý nestráca človeka zo zreteľa. Preto sa teológia počúvania prehlbuje na pastorálnu hermeneutiku otázky: Učí sa skúmať, aký svet vytvára otázka ešte predtým, než zaznie odpoveď.“
Kľúčová je veta: „Jej cieľom nie je zmeniť učenie hlasovaním o skúsenostiach.“ Takéto vety slúžia ako akési zaklínadlo, ktoré má odohnať netolerantných kritikov. Všetci konzervatívci poznajú tieto zaklínadlá a vedia ako sa pomocou nich podarilo posunúť Cirkev tam, kde teraz je. Vždy, keď progresívci idú rušiť nejaké pravidlo alebo dogmu, najprv povedia zaklínadlo a potom konzervatívcom, ktorým sa pred očami pravidlo a dogma rozpadá neustále opakujú: „Veď sme vám predsa povedali, že nechceme rušiť pravidlo.“
Aplikujte si tento postup na všetky aspekty života Cirkvi, nazrite do jej dejín od roku cca 1950 a zistíte, že všetky deštrukcie boli ošetrené týmto zaklínadlami. Ergo, cieľom štúdie vydanej na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity je presný opak toho, čo tvrdí „zaklínadlo“ – zmeniť učenie hlasovaním o skúsenostiach.
Podarí sa to? Už sa podarilo…
Keď sa pozrieme na slovenskú cirkev bez ružových okuliarov, tak zistíme, že už je pripravená na dogmatickú lobotómiu. Súčasné Aloisianum už nie je extrém. Vďaka aktivitám centrálneho vedenia Cirkvi sa stáva mainstreamom. A to mu dáva odvahu.
Veci, ktoré by boli na Slovensku ešte pred 15 – 20 rokmi nemožné, sa stávajú realitou. Z jezuitského inštitútu, založeného roku 1941, sa postupne stala vlajková loď progresivistickej teológie na Slovensku.
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
