Prelomový útok na východoeurópskych biskupov: Teologička v Ríme ich pred pápežom obvinila zo slabej angažovanosti v synodálnych procesoch

28. októbra 2025   Krátke správy   Cirkevná kríza, Synodalita

A už je to tu. Raz to prísť muselo. Presne v duchu socialistickej angažovanosti a aktívnych súdružiek, o ktorých som písal včera,

https://christianitas.sk/buducnost-synodalnej-cirkvi-pastoracna-asistentka-fararka-zastupuje-knaza-pozehnava-lgbt-aj-znovu-zosobasenych-rozvedenych-ona-sama-je-tiez-rozvedena/

sa minulý týždeň počas zasadania synodálnych výborov v Ríme zachovala rakúska teologička Klára Antónia Csiszárová. Angažované súdružky mali totiž vždy skvelý nos na to, keď to niekto s tou angažovanosťou len predstieral, prípadne ju sabotoval a robil len to, čo bolo nevyhnutne nutné. Má ho aj synodálne angažovaná teologička Csiszárová, a preto počas stretnutí synodálnych výborov s pápežom Levom XIV. nezaváhala a ako píše portál KAI „vyvolala ostrý útok na biskupov z postkomunistických krajín“.

https://www.ekai.pl/synodalne-spotkanie-z-papiezem-europa-wschodnia-pod-pregierzem/

Obvinila východoeurópskych biskupov, že sa v synodálnych procesoch nedostatočne angažujú a že tí z nich, ktorí sa „úprimne angažujú v synodálnych procesoch, sú skôr výnimkou ako pravidlom“.

Týmto rozdeľujúcim a útočným obvinením (kam sa nám podelo synodálne sprevádzanie, načúvanie, otvorenosť, inklúzia a jednota?) osvetlila synodálnu arénu či divadlo (ako kto chce) možno viac, než bolo aj pre ňu žiadúce. Z jej kritiky totiž vyplýva, že:

1. Biskupi vo východnej Európe, postkomunistickí, majú osobnú dlhoročnú skúsenosť s ľavicovou a progresívnou frazeológiou už z čias komunistickej totality a preto dobre vedia, že synodálne frázy sú len ideologické frázy.

2. Biskupi vo východnej Európe majú vycvičený reflex ako reagovať na nároky aktivizmu a frázy angažovaných aparátčikov a preto predstierajú aspoň nutnú aktivitu, aby sa nepovedalo.

3. Útok angažovanej súdružky na takom prestížnom fóre v rímskom centre cirkevného sveta svedčí o tom, že súčasní synodálni aktivisti a komsomolci si plne uvedomujú konzervatívnu problematickosť starších východoeurópskych biskupov, ktorí sú imúnni voči angažovanej ideologickej frazeológii a predstavujú tak rakovinový nádor na sviežom tele synodálneho procesu, s ktorým treba urobiť poriadok.

4. Tento odsudzujúci naratív zapadá do širšieho kontextu (či skôr užšieho, pokiaľ berieme Cirkev ako kontext najširší) geopolitických hier, v ktorých hrá východná Európa v očiach progresivistických ideológov, cirkevných aj necirkevných úlohu enfant terrible – neposlušného a svojhlavého dieťaťa, ktoré odmieta zjesť tak zelený environmentálny špenát, ako aj geopolitický eurofilný a protiruský ryžový nákyp.

Rakúska teologička si skutočne nebrala servítku a vzhľadom na to, že ju nikto rázne nezahriakol, je zrejmé, že biskupi z východnej Európy budú možno čeliť koordinovanému útoku zvyšku synodálne nadšeného a progresivisticky hypnotizovaného sveta. Portál KAI, ktorý predstavuje cirkevný mainstream a nie nejakú tradicionalistickú alternatívnu úderku, píše:

„V každom prípade informovala pápeža, že v našej časti Európy väčšina biskupov pristupuje k týmto iniciatívam so zjavným skepticizmom a synodalitu vníma ako ďalšiu požiadavku Ríma, s ktorou sa treba vysporiadať, a nie ju akceptovať. Dedičstvo autoritárskych systémov viedlo mnohých cirkevných predstaviteľov k uprednostňovaniu jasnej hierarchie pred neistou cestou spoločného rozlišovania.“

Rozohnená súdružka teologička objasňuje údajné príčiny tejto situácie:

„Tam, kde existujú silné tradície federalizmu a participatívnej vlády, sa vyvinuli prirodzené cesty k synodálnemu spôsobu života: ekumenická spolupráca, štruktúry spolupráce a konzultačné orgány spôsobujú, že synodalita sa javí ako organická, nie vnucovaná. V nemecky hovoriacom svete (sic!) desaťročia teologickej formácie a pastoračných skúseností vyvinuli sofistikované očakávania autentickej spoločnej zodpovednosti. Keď sa tieto očakávania stretnú s opakovanými frustráciami – spôsobenými odporom Ríma, právno-teologickými nejasnosťami alebo váhaním biskupov – premenia sa na rezignáciu, sklamanie a netrpezlivosť, ktorú vidíme dnes.“

To všetko odznelo priamo pred pápežom Levom XIV., ako uvádza portál KAI:

„Profesorka Csiszárová ďalej informovala Leva XIV., že „otázka žien zostáva dôležitou témou pre celú Európu. V mnohých miestnych západných cirkvách je nedočkavosť po väčšej účasti žien faktom, zatiaľ čo inde sa diskusie o diakonáte alebo ženskom vedení stretávajú s odporom, skepticizmom alebo strachom. Zároveň existujú miestne cirkvi, kde úplne chýba ochota riešiť tieto otázky.“ Úloha žien v Cirkvi bola spomenutá aj v otázke, ktorú rakúska teologička položila pápežovi v mene európskych katolíkov: „Aké nádeje môžu ženy oprávnene vkladať do synodálnej Cirkvi? Verí Svätý Otec, že v Cirkvi dochádza k skutočnej kultúrnej zmene, vďaka ktorej sa rovnosť medzi ženami a mužmi v Cirkvi v budúcnosti stane realitou?“

Zdá sa, že netrpezlivé sily zatrúbili do útoku. Ako sa zachovajú východoeurópski biskupi? Možno ich prekvapí, akú úlohu hrajú v očiach progresívcov. Veď oni chceli väčšinou len v pokoji dožiť vo svojich úradoch. Lenže doba nepraje pokojnému dožívaniu a zodpovednosť, ktorú prevzali s úradom a svätením raz budú musieť vyúčtovať do posledného centu.

Branislav Michalka

Zdroj: KAI, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)