Pred 150 rokmi sa narodil Pius XII. Nebol žiadnym „Hitlerovým pápežom“. Antikatolícka nenávistná propaganda sa nezakladá na pravde

3. marca 2026   Aktuality   Prenasledovanie kresťanov

Katolícka Cirkev si pripomína 150 rokov od narodenia pápeža Pia XII., ktorý sedel na pápežskom stolci takmer 20 rokov, a to v dobe, ktorá bola mimoriadne náročná a turbulentná. Po svojej smrti sa stal terčom mnohých protikatolíckych kampaní a ohováraní. Tie sú však väčšinou založené na lži.

„Žiadny seriózny historik nemôže hovoriť o Piovi XII. ako o „Hitlerovom pápežovi“.“ Týmito slovami zhrnul Emilio Artiglieri, predseda Výboru pápeža Pacelliho – Asociácie Pia XII., súčasný stav vedeckej diskusie o pontifikovi, ktorého 150. výročie narodenia si pripomíname 2. marca. Mediálna ozvena tejto „čiernej legendy“ však nezmizla, čo dokazuje napríklad premiéra filmu Nuremberg na Netflixe, ktorý opäť zobrazuje Pia XII. ako pápeža spolupracujúceho s nemeckým národným socializmom.

Budúci pápež Eugenio Pacelli sa narodil v Ríme 2. marca 1876. Ako Pius XII. viedol Cirkev v rokoch 1939 – 1958, počas jedných z najbúrlivejších rokov 20. storočia. Jeho postava patrí medzi najviac skúmané a diskutované pontifikáty modernej éry, je predmetom ľudovej úcty aj historiografických sporov.

Veda verzus propaganda

Artiglieri v rozhovore s vatikanistom Edwardom Pentinom rozlišuje medzi akademickou debatou a populárnou publicistikou. Na vedeckej úrovni, uvádza, už desaťročia seriózne štúdie vyvracajú skreslený obraz Pia XII. Už počas pontifikátu Pavla VI. uverejnili otcovia Pierre Blet, Angelo Martini, Burkhart Schneider a Robert A. Graham dokumentačný súbor Actes et Documents du Saint Siège relatifs à la Seconde Guerre Mondiale, ktorý sprístupnil vatikánske archívy z obdobia II. svetovej vojny.

Otvorenie archívov z obdobia Pacelliho, ktoré nariadil pápež František, umožnilo ďalší výskum, napríklad práce profesora Johana Ickxa (Pius XII. a Židia), profesora Mattea Luigiho Napolitana (Storočie Pia XII.) a profesora Pier Luigiho Guiducciho (Pius XII. a Šoa. Aké „mlčanie“?). „Vo svetle rozsiahlej dostupnej dokumentácie by žiadny historik nemohol seriózne hovoriť o „Hitlerovom pápežovi“,“ tvrdí Artiglieri.

Problémom podľa neho už nie je akademická sféra, ale popularizačná rovina: „V kolektívnej pamäti zostali stopy očierňovacej kampane a práve na tejto úrovni musíme konať, aby sme obnovili spoločnú historickú pravdu.“

Norimberg, nová mediálna ofenzíva antikatolíkov

Poslednou kapitolou tejto kampane je film Norimberg režiséra Jamesa Vanderbilta na Netflixe, ktorý vykresľuje pápeža ako zhovievavého voči nacizmu a váhavého podporiť povojnové procesy. Artiglieri odkazuje na analýzu profesora Napolitana v denníku L’Osservatore Romano z 12. januára, ktorá bod po bode vyvracia historickú rekonštrukciu filmu vrátane údajného stretnutia Pia XII. s hlavným prokurátorom Robertom H. Jacksonom.

Dejiny ponúkajú iný obraz: Svätá stolica na žiadosť sudcov v Norimbergu poskytla tribunálu tajný materiál o vatikánskej politike medzi vojnami a počas II. svetovej vojny, dokumentáciu, ktorú Jackson označil za „mimoriadne dôležitú“. Materiál bol tribunálu odovzdaný v prvej polovici novembra 1945. Spolupráca bola natoľko výrečná, že jeden z hlavných nacistických zločincov súdených v Norimbergu, Hans Frank, sa dokonca pýtal, či Vatikán nevystupuje ako „pomocný žalobca“.

Židovská vďačnosť – nepriateľmi katolicizmu propagandisticky odmietané svedectvo

Podľa Artiglieriho je jedným z najviac umlčiavaných aspektov Pia XII. verejné vyjadrenie vďačnosti zo strany mnohých židovských osobností po vojne.

Najznámejším prípadom je konverzia hlavného rímskeho rabína Israela Zolliho, ktorý si pri krste 13. februára 1945 zvolil meno Eugenio „z vďačnosti voči Piovi XII. za to, čo urobil pre Židov počas vojny, v duchu bezprecedentnej ľudskosti a kresťanskej lásky“. V marci 1946 III. kongres talianskych židovských komunít schválil ďakovnú rezolúciu, vyrytú na pamätnej tabuli na Via Tasso, bývalom sídle SS v Ríme. A 26. mája 1955 Izraelská filharmónia zahrala vo Vatikáne Beethovenovu Siedmu symfóniu ako poďakovanie za pomoc Židom počas prenasledovania.

Artiglieri tiež cituje poznámku z L’Osservatore Romano z 25. – 26. októbra 1943, kde pápež zdôraznil „otcovsky univerzálnu lásku najvyššieho pontifika, ktorá sa nezastaví pred žiadnou hranicou národnosti, náboženstva či rasy“.

Ctihodný čakajúci na zázrak

V procese kanonizácie Benedikt XVI. už vyhlásil Pia XII. za Ctihodného, čím uznal, že hrdinsky praktizoval všetky cnosti. Pre blahorečenie je potrebné potvrdiť zázrak na jeho príhovor. „Niektoré hlásené prípady, hoci by sme ich mohli nazvať „znakmi“, zrejme nespĺňajú všetky podmienky pojmu „zázrak“,“ vysvetľuje Artiglieri a vyzýva veriacich, aby sa naďalej modlili za jeho potvrdenie.

Ľudová úcta je však široká: „Podľa žiadostí o obrazy a relikvie, ktoré prichádzajú tak Postulácii, ako aj Výboru pápeža Pacelliho, existuje po celom svete rozšírená úcta k Pastor Angelicus,“ uvádza.

Program podujatí k 150. výročiu narodenia Pia XII.

Na pripomenutie výročia pripravil Výbor pápeža Pacelliho – Asociácia Pia XII., ktorá od roku 2009 v spolupráci s generálnou postuláciou jezuitov organizuje konferencie, kultúrne stretnutia a liturgické slávnosti v Ríme, celoročný program podujatí.

Začiatok osláv sa začal dňa 2. marca o 17:00, kedy sa v Ríme uskutočnila konferencia v Chiesa Nuova (Santa Maria in Vallicella) otcov filipínov, kostole, ktorý budúci pontifex navštevoval v detstve a mladosti, po ktorej nasledovala slávnostná svätá omša. Počas roka sú naplánované ďalšie podujatia venované jeho úsiliu o mier a pomoc prenasledovaným, obrane kresťanskej civilizácie a jeho vplyvu v oblasti umenia, vied, historickej a právnej kultúry.

Pius XII. a katolícka tradícia

Z pohľadu histórie znalého katolíka je obraz Pia XII. ako „Hitlerovho pápeža“ nielen historickým skreslením, ale aj morálnou nespravodlivosťou. Cirkev počas II. svetovej vojny nebola ideologickou stranou, ale duchovnou autoritou, ktorá musela konať s rozvahou, aby chránila životy, často v tichosti, bez mediálnych gest. Diplomacia Svätej stolice nebola slabosťou, ale stratégiou – otvorený konflikt s totalitným režimom by mohol viesť k ešte tvrdším represáliám voči katolíkom aj Židom v okupovaných krajinách. História už ukázala, že tam, kde nacisti obsadili územia bez diplomatickej opatrnosti, nasledovali brutálne odvety. Pius XII. konal ako pastier, ktorý vidí celé stádo, nie ako politik hľadajúci potlesk.

Katolícka tradícia zároveň vníma, že útoky na Pia XII. nie sú len otázkou historiografie, ale širšieho zápasu o morálnu autoritu Cirkvi v 20. storočí. Ak by sa podarilo vykresliť činnosť pápeža vojnových rokov ako morálne zlyhanie, oslabila by sa dôveryhodnosť celej katolíckej náuky o prirodzenom zákone, o dôstojnosti osoby a o odporovaní totalitám.

Obrana mena Pia XII. preto nie je nostalgickým sentimentom, ale obranou pravdy proti propagande. Čas, otvorené archívy a poctivý výskum postupne ukazujú, že legenda sa rozpadá a zostáva obraz pontifika, ktorý v temnote dejín volil cestu diskrétnej, no účinnej lásky.

Za útokmi na Pia XII. možno hľadať jedného režiséra, ktorý využíva viacero platforiem na útok voči tomuto pápežovi. Už v 60. rokoch, v atmosfére studenej vojny, zohrala veľkú úlohu divadelná hra Der Stellvertreter od Rolfа Hochhutha, ktorá formovala verejnú mienku viac než archívne dokumenty. Paralelne s tým mala sovietska propaganda záujem oslabiť morálnu autoritu Vatikánu ako jedného z mála globálnych hlasov proti komunizmu.

V neskorších desaťročiach sa k tomu pridali sekulárne mediálne naratívy, ktoré majú tendenciu interpretovať dejiny Cirkvi cez prizmu podozrenia, a tiež časť liberálnych, progresívnych, a modernistických vnútro-cirkevných prúdov, ktoré sa po II. vatikánskom koncile chceli symbolicky dištancovať od „predkoncilovej“ éry. Inými slovami, ide o súhru kultúrnej klímy, ideologických záujmov a mediálnej dynamiky, kde sa dramatický príbeh šíri rýchlejšie než korektná historická analýza.

Určite však platí axióma: na koho s nenávisťou útočia ideoví nepriatelia katolicizmu, toho možno ozaj bezpečne nasledovať na duchovnej ceste, pretože má istotne nulovú toleranciu k Pachamame a podobným progresívnym modernistickým nezmyslom.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)