Pár slov o sviatostiach v prvých storočiach po Kr. – Krst

Branislav Krasnovský
27. februára 2025   Cirkev História

V období ranej Cirkvi sa udeľovalo všetkých sedem hlavných sviatostí, ktoré sa udeľujú aj dnes.

Katechumenát a príprava na krst dospelých v ranej Cirkvi

Svätý krst sa udeľoval (hlavne v apoštolských dobách) hneď po konverzii ku kresťanstvu, neskôr po katechumenáte, ktorý sa bral nesmierne vážne. Katechumenát bol teda proces prípravy na krst v ranokresťanskej Cirkvi, najmä v prvých storočiach kresťanstva. Bol to dlhodobý a systematický proces, ktorým prechádzali dospelí katechumeni (uchádzači o krst), aby boli postupne uvedení do kresťanskej viery a spoločenstva Cirkvi. Tento proces mal niekoľko fáz, pričom katechumeni podľa stupňa prípravy boli označovaní rôznymi názvami podľa stupňa ich prípravy.

Najnižším stupňom katechumenov boli audientes – počúvajúci, ďalším stupňom boli genuflecentes – kľačiaci a posledným stupňom boli competentes – vyvolení.

Audientes (počúvajúci) boli prijatí do Cirkvi, ale ešte neboli jej plnohodnotnými členmi. Boli prítomní na bohoslužbách, ale mohli sa zúčastňovať iba na liturgii slova. Po kázni museli odísť, pretože sa nemohli zúčastniť na slávení Eucharistie. Ich úlohou bolo počúvať Božie slovo, učiť sa o kresťanskej viere a pripravovať sa na ďalší stupeň.

Genuflecentes (kľačiaci) predstavovali katechumenov, ktorý mali za sebou pokročilejšiu fázu katechumenátu, počas ktorej prejavovali pokoru a kajúcnosť. Počas bohoslužieb často kľačali a modlili sa za odpustenie hriechov a za Božie vedenie na ceste k viere. Ich úlohou bola intenzívnejšia duchovná príprava, pokánie a zapájanie sa do modlitieb komunity.

Competentes (vyvolení) predstavovali katechumenov, ktorí už boli pripravení na prijatie krstu. Vyvolenými sa nazývali preto, lebo boli schválení na prijatie sviatostí katolíckej iniciácie (krst, birmovanie a Eucharistia). Počas pôstneho obdobia sa pripravovali na krst, ktorý sa obyčajne udeľoval na Veľkú noc.

Skúška katechumenov (scrutinium)

Krst udeľoval biskup po dôkladnej skúške katechumenov (scrutinium), pravidelne najmä počas Veľkej noci, alebo na Turíce, neskôr aj na sviatok Zjavenia Pána. Scrutinium bola séria obradov, počas ktorých sa katechumeni podrobovali duchovnému prevereniu, modlitbám za oslobodenie od zlého ducha a napomenutiam, aby sa pevnejšie pridržiavali kresťanského života.

Scrutiniá sa vykonávali počas pôstneho obdobia, zvyčajne v 3., 4. a 5. pôstnu nedeľu, ako príprava na Veľkonočnú vigíliu, kedy katechumeni (competentes – vyvolení) prijímali sviatosti kresťanskej iniciácie (krst, birmovanie a Eucharistiu). Ich cieľom bolo očistiť srdce a myseľ katechumenov od hriechu, posilniť ich vo viere a odhodlaní žiť plný kresťanský život a pripraviť competentes na prijatie sviatostí.

Obsah scrutinií bol takisto dopredu určený. Obsahoval modlitby za oslobodenie a exorcizmy – duchovní predstavení sa modlili za katechumenov, aby boli oslobodení od vplyvu zlého ducha. Konali sa jednoduché exorcizmy a prosby k Bohu, aby katechumenov uchránil pred zlom.

Ďalšou súčasťou scrutiinií boli napomenutia a povzbudenia. Katechumeni boli vyzývaní, aby vytrvali v odvracaní sa od pohanstva a hriechu a boli povzbudzovaní k tomu, aby sa pevne držali Kristovho učenia.

Okrem toho sa competentes postupne učili a nahlas prednášali Apoštolské vyznanie viery a modlitbu Otče náš, čím potvrdzovali svoje katolícke presvedčenie. Nasledovalo kladenie rúk, znamenie kríža na čele, pomazanie olejom ako znak posilnenia v boji proti zlu.

Rozdiel medzi krstom ponorením a pokropením v prvotnej Cirkvi

Pri krste sa myslelo aj na chorých, slabých a umierajúcich, pre ktorých mohlo byť ponorenie do vody osudné. Takíto veriaci mohli byť pokrstení pokropením (clinicorum), pretože nemohli podstúpiť bežné ponorenie do vody.

V prvotnej Cirkvi bol hlavným spôsobom krstu úplný ponor (immersio), ktorý symbolizoval smrť a vzkriesenie s Kristom. Uchádzači (katechumeni) sa ponárali do vody, obvykle v riečkach, jazerách alebo v baptistériách (krstiteľniciach), pričom kňaz alebo biskup vyslovoval krstnú formulu: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Príliš slabí na ponorenie boli teda krstení pokropením, krst sa považoval za platný, hoci niektorí cirkevní otcovia ho vnímali ako menej dokonalý. Krstiteľ (biskup alebo kňaz, prípadne diakon) polial alebo pokropil chorého vodou, pričom predniesol krstnú formulu. V prvotnej Cirkvi však zarezonovala otázka: „Ak chorý prežil svoju chorobu a ocitol sa mimo ohrozenia života, nemôže obnoviť svoj krst plnohodnotne úplným ponorením do vody?“

Odpoveď znela, znie a bude znieť, že nie. Katolík sa môže krstiť iba raz, pretože krst je nezmazateľná sviatosť, ktorá človeka navždy začleňuje do Kristovej katolíckej Cirkvi. Krst vtláča do duše nezmazateľný znak (charakter), ktorý sa už nedá zmeniť a ani zopakovať. Vychádza sa pritom zo slov sv. Pavla Apoštola: (Jeden Pán, jedna viera, jeden Krst (Ef 4,5). Aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery (325 a 381) obsahuje vetu: „Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.“

Samozrejme môžu existovať výnimky, známe už aj v prvotnej Cirkvi. Nejde však o krst v pravom slova zmysle. Ak existuje vážna pochybnosť, či bol krst vykonaný platne (napríklad je podozrenie na nejasnú alebo nesprávnu krstnú formulu), aj v prvotnej Cirkvi poznali podmienečný krst (baptismus sub conditione) pri ktorom odzneli slová: „Ak nie si pokrstený, krstím ťa v mene Otca, Syna i Ducha Svätého.“ Táto podoba krstu sa nepočíta ako opakovanie, ale ako istota, že sviatosť krstu bola platne prijatá.

Len pre úplnosť prax z dnešných dní. Ak sa prichádza z inej kresťanskej cirkvi do súčasnej katolíckej Cirkvi, jeho pôvodný krst sa neopakuje, ak bol vykonaný správne (odznela formula „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“). V prípade, ak bol pokrstený neplatnou formou (niektoré sekty), dostane podmienečný krst (baptismus sub conditione). Ak by chcel byť niekto po krste znova pokrstený v inom spoločenstve, nebolo to možné a nie je to možné ani dnes. Platný krst sa nikdy neopakuje. V prvotnej Cirkvi sa však medzi laikmi riešil aj prípad, či by nemal niekto, kto odpadol od viery a chce sa vrátiť následne do katolíckej Cirkvi, znova podstúpiť krst. Odpoveď opäť znie nie, takýto penitient nech pristúpi k sviatosti zmierenia (svätá spoveď) a obnoví si svoje krstné sľuby.

Takže už v prvotnej Cirkvi boli ustanovené „tri axiómy“. 1. Krst sa udeľuje iba raz a nemožno ho opakovať. 2. Ak existuje pochybnosť o platnosti krstu, môže sa udeliť podmienečný krst. 3. Ak niekto odpadol od viery, krst sa neobnovuje, stačí spoveď a obnova krstných sľubov.

Z cirkevných otcov Tertullianus dával jednoznačne prednosť plnohodnotnému spôsobu krstu, pretože považoval ponorenie za plnšie vyjadrenie sviatosti ako pokropenie. Sv. Cyprián z Kartága v 3. storočí potvrdil, že krst pokropením je platný, ak bol vykonaný s vierou a so správnou formuláciou a formou. Už v období stredoveku sa krst poliatím stal bežnejším aj mimo núdzových situácií v katolíckej Cirkvi. Dnes je krst pokropením, alebo poliatím normálnou formou krstu v katolíckej Cirkvi, ponorenie sa však používa s obľubou v niektorých východných cirkvách, alebo pseudokresťanských sektách (milujem „krstiace“ bazény u jehovistov 🙂 )

Video: Krstiaci bazén
zdroj: youtube.com

https://youtu.be/5fARBP1lWY0

V prvotnej Cirkvi sa sviatosť krstu udeľovala aj nemluvňatám (sv. Irenej, sv. Cyprián), už v ranej Cirkvi sa krstu zúčastňovali aj krstní rodičia (susceptores, sponsores). Svätý krst znamenal pre pokrsteného odpustenie hriechov a prijatie milosti Ducha Svätého.

Spor o tom, či môžu krstiť heretici a schizmatici

V tejto súvislosti sa ohľadom krstu objavil ďalší zaujímavý spor medzi pápežom sv. Štefanom I. (254 – 257) a sv. Cypriánom z Kartága (200 – 258), ktorý sa týkal platnosti krstu heretikov a schizmatikov. Tento teologický konflikt bol jedným z významnejších teologických sporov o krst v dejinách katolíckej Cirkvi.

Otázka znela: Je krst udelený heretikmi a schizmatikmi platný, alebo je potrebné pokrstiť konvertitov znova? Sv. Cyprián z Kartága zastával názor, že krst udelený heretikmi a schizmatikmi je neplatný, pretože mimo Cirkvi niet spásy. Kto bol pokrstený, musí byť pri návrate do Cirkvi znova pokrstený (rebaptismus). Na druhej strane pápež sv. Štefan I. tvrdil, že krst je platný, ak bol vykonaný správnou formou (v mene Otca i Syna i Ducha Svätého), aj keď ho vysluhuje heretik a správne odmietol opakovanie krstu.

Tento problém sa riešil na synode v Afrike v rokoch 255 – 256. Sv. Cyprián v roku 258 zomrel mučeníckou smrťou, spor sa teda ukončil. Jeho názory však podporoval sv. Firmilián z Cézarey, ktorý bol Origenovým žiakom a ostrým kritikom pápeža Štefana I.

Mal som síce nutkanie informovať čitateľov Christianitas.sk aj o sv. Firmiliánovi z Cézarey, ale práve okolo monitora prešla moja manželka, ktorá sa do textu začítala a zadívala sa na mňa tým pohľadom, ktorý tak dobre poznám v duchu: „To naozaj chceš zaťažovať čitateľov Christianitas.sk takýmito odbornými margináliami? Prečo ich nenecháš žiť? Na môj chabý pokus vysvetliť jej, že naši čitatelia určite poznajú sv. Firmiliána z Cezarey reagovala jemným úškrnom a pokrútením hlavy. Takže o sv. Firmiliánovi z Cézarey informovať nebudem. 🙂

Problém sa po smrti pápeža sv. Štefana I. a sv. Cypriána z Kartága ďalej neriešil a vyriešil sa takmer o tri storočia neskôr na Nicejskom koncile v roku 325, kde sa potvrdilo, že krst od heretikov je platný, ak bol vykonaný správnou formou. Už bolo tiež spomenuté, že aj heretici a schizmatici, ktorí sa rozhodli opätovne vrátiť do lona katolíckej Cirkvi nepotrebujú nový krst, prijímajú sa cez sviatosť zmierenia, alebo birmovanie (ak ho nemali).

Konštantín Veľký a jeho krst na smrteľnej posteli – zlozvyk, ktorý Cirkev odsudzovala

Takisto katolícka Cirkev odsúdila aj zlozvyk, pri ktorom sa krst odkladal až na koniec života, kedy človek prijal krst na smrteľnej posteli, aby mohol ísť hneď do Raja.

V histórii je známy cisár Konštantín I. Veľký (* 272 – † 337), nechal sa pokrstiť až krátko pred svojou smrťou, pravdepodobne v máji 337. V prvých storočiach po Kr. mnohí ľudia, najmä panovníci, odkladali krst na neskorší vek alebo na smrteľnú posteľ, pretože verili, že krst zmyje všetky hriechy. Cisár Konštantín bol cisárom, konal zlé skutky, viedol vojny a politické intrigy, takže považoval svoj život za nečistý a rozhodol sa nechať pokrstiť až tesne pred smrťou, aby tak dosiahol okamžite spásu a mohol prebývať v Raji.

Menším problémom však je, že podľa historických prameňov ho pokrstil biskup Eusébius z Nikomédie, ktorý bol prívržencom ariánskeho učenia (heréza popierajúca plnú božskosť Krista). Krst prijal cisár Konštantín v meste Nikomédia v dnešnom Turecku.

Cisár Konštantín nebol počas svojho života formálne kresťanom, v roku 313 však vydal Milánsky edikt, ktorým legalizoval kresťanstvo v Rímskej ríši. Hoci všemožne podporoval Cirkev a zvolal I. nicejský koncil (325), až do svojej smrti sa podľa mnohých historikov oficiálne nepokladal za kresťana. Kresťanstvo však v jeho duši malo miesto, ináč by nepremýšľal o pokrstení na smrteľnej posteli.

Viera v to, že krst pred smrťou zabezpečí Raj, bola bežná v prvých storočiach po Kr. a teologicky platí, že krst naozaj zmyje všetky hriechy, ale spása samozrejme závisí aj od úprimnej viery a života podľa Božej vôle. Cisár Konštantín je však prvým kresťanským cisárom, o jeho krste na smrteľnej posteli dnes historici a teológovia často diskutujú.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)