Kardinál Sarah o svojej novej knihe: „Cirkev nepotrebuje byť prerábaná, potrebuje svätých“

9. marca 2026   Aktuality

„Cirkev nepotrebuje byť prerábaná, potrebuje svätých“ – kardinál Sarah ponúka v knihe s názvom 2050 duchovnú diagnózu Západu. Vo svojej novej knihe varuje, že katolíci nemôžu mlčať tvárou v tvár legislatívnym a mediálnym útokom proti rodine. „Mlčanie by bolo zradou,“ píše emeritný prefekt v rozhovore s Nicolasom Diatom.

„Kresťania nemôžu mlčať v tejto vojne, ktorá je vyhlasovaná proti rodine zo strany mediálnych a legislatívnych síl. Mlčanie by bolo zradou.“ Týmto varovaním kardinál Robert Sarah, emeritný prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, stavia obranu rodiny do stredu svojej novej knihy, vydanej vydavateľstvom Fayard a zostavenej ako dlhý dialóg so spisovateľom Nicolasom Diatom o budúcnosti Cirkvi a západnej civilizácie.

Podľa kardinála Saraha je súčasná kríza Cirkvi predovšetkým duchovná a doktrinálna a má identifikovateľný koreň: pokušenie merať Cirkev kritériami sveta:

„Cirkev je zle pochopená, pretože sa posudzuje podľa profánnych kategórií: efektívnosť, reprezentatívnosť, inklúzia, riadenie.“

Proti tejto logike dôrazne pripomína, že Cirkev nepochádza zo sveta, ale bola poslaná, aby ho zachránila: „Vždy bude znamením protirečenia. Nepotrebujeme ďalšiu svetskú inštitúciu.“

Doktrinálna presnosť ako akt lásky

Kardinál venuje významnú časť rozhovoru tomu, čo nazýva „krízou pojmov“, ktorá podľa neho vždy predchádza kríze viery. „Pomenovať podstatu znamená zachovať substanciu,“ tvrdí. A varuje: „Zmätok nikdy nie je pastoračný, vždy je deštruktívny.“

Táto požiadavka jasnosti sa rozširuje aj na tzv. medzináboženský dialóg. Kardinál Sarah presne rozlišuje medzi rešpektom a relativizmom. Cirkev môže uznať semená pravdy prítomné v iných tradíciách, uvádza, ale musí „hlásať, že plnosť Zjavenia je v Ježišovi Kristovi“. Preto „dialóg neznamená relativizovanie. Mlčať o Kristovi by bolo nevernosťou.“

Jednota Cirkvi sa preto podľa neho nemôže budovať na doktrinálnom partikularizme. Kardinál v knihe v tomto kontexte kritizuje tendenciu niektorých miestnych cirkví interpretovať vieru prostredníctvom národných alebo ideologických kategórií. „Jednota je oslabená doktrinálnym relativizmom. Keď sa rozdiel vyzdvihuje na úkor spoločenstva, katolicita sa drobí,“ píše.

„Žiadny ľudský život nemožno považovať za nedôstojný“

Rozhovor sa dotýka aj legislatívneho tlaku v prospech eutanázie a asistovanej samovraždy, najmä vo Francúzsku. Kardinál Sarah vidí v týchto iniciatívach prejav pýchy, ktorá si chce privlastniť rozhodovanie o hodnote ľudského života. „Eutanázia prejavuje nehanebný nárok človeka rozhodovať o hodnote života. Žiadny ľudský život nemožno považovať za nedôstojný,“ tvrdí. A tvrdo dodáva: „Chorí potrebujú súcit, nie elimináciu. Čo povedať o kultúre, ktorá im ponúka iba hroznú a chladnú injekciu jedu?“ Pre veriacich, pripomína, smrť nie je koniec, ale prah: „Ak Kristus vstal z mŕtvych, smrť je prechod. Na nás je pomôcť našim bratom tento prah prekročiť.“

Rodina zapísaná v stvorení

Práve pri otázke rodiny kardinál Sarah najviac pritvrdzuje tón. Ľutuje to, čo nazýva „zvláštnym mlčaním“ Cirkvi tvárou v tvár legislatívnym a kultúrnym zmenám, ktoré prebiehajú, a priamo vyzýva katolíkov, aby ho prerušili. „Rodina je zapísaná v stvorení. Nie je to svojvoľná konštrukcia,“ píše. A predpisuje postoj, ktorý je potrebný: „Katolíci musia svedčiť s miernosťou, ale bez dvojznačnosti. Pravda vyslovená s láskou je jedinou autentickou láskou.“

Kríza nádeje za demografickým poklesom

Kniha sa končí úvahou o kríze pôrodnosti v Európe, ktorú kardinál Sarah neanalyzuje ako izolovaný sociologický jav, ale ako symptóm hlbšej krízy, ako straty nádeje. „Len srdcia dôverujúce Prozreteľnosti a oslobodené od diktatúry materializmu môžu túžiť odovzdávať život. … Civilizácia, ktorá sa vzdáva Boha, sa vzdáva života, pretože už nevie, prečo má trvať.“ Záver kardinála Sarah je v súlade s celým jeho životným smerovaním: budúcnosť Cirkvi nezávisí od inštitucionálnych reforiem ani od pastoračných stratégií, ale od toho, či sa jej podarí vytvárať svätých ľudí.

Z pohľadu pravoverne zmýšľajúceho katolíka predstavujú slová kardinála Roberta Saraha jasné a potrebné pripomenutie základnej pravdy: kríza Cirkvi na Západe nie je organizačná či sociologická, ale predovšetkým duchovná. Mnohí veriaci vnímajú, že v posledných desaťročiach sa časť cirkevného diskurzu príliš prispôsobila jazyku sveta – kategóriám efektívnosti, inklúzie či mediálnej prijateľnosti – a menej zdôrazňovala nadprirodzený rozmer viery. Volanie kardinála Saraha po návrate k adorácii, modlitbe a jasnom vyjadrovaní katolíckej náuky preto mnohí chápu ako návrat k tomu, čo bolo vždy jadrom života Cirkvi: k Bohu ako stredu všetkého.

Katolícka tradícia tiež zdôrazňuje, že jasnosť v otázkach morálky a viery nie je prejavom tvrdosti, ale skutočnej lásky k človeku. Ak Cirkev stratí odvahu pomenovať pravdu o manželstve, rodine alebo hodnote ľudského života, prestane byť svetlom pre spoločnosť, ktorá je často dezorientovaná. V tomto zmysle kardinálova veta, že „doktrinálna presnosť je aktom lásky“ vyjadruje presvedčenie, že pravda a milosrdenstvo sa nevylučujú, ale navzájom podmieňujú.

Podobne rezonuje aj jeho kritika kultúry, ktorá považuje eutanáziu alebo asistovanú samovraždu za riešenie utrpenia. Katolík v tom vidí dôsledok civilizácie, ktorá stratila kresťanský pohľad na dôstojnosť života a na zmysel utrpenia. Preto Sarahovo zdôraznenie, že smrť nie je koniec, ale prah k večnosti, pripomína základnú kresťanskú nádej, ktorá presahuje horizont čisto materiálneho sveta.

Napokon mnohí veriaci súhlasia aj s jeho záverom o budúcnosti Cirkvi. Dejiny ukazujú, že Cirkev sa neobnovovala reformami štruktúr, ale svätosťou, či už to bol sv. František z Assisi, Terézia z Avily, Karol Boromejský alebo Maximilián Kolbe. Preto katolík v Sarahových slovách vidí výzvu k osobnej premene: ak má mať Cirkev budúcnosť, nezačne sa to novými stratégiami, ale obrátením jednotlivých veriacich.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoCatólica.com, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)