Hortus linguarum. Latinský jazyk a vzdelanosť v Byzancii (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
3. februára 2025   Kultúra

Cisár Konštantín VII. Porfyrogennétos, ktorý sedel na tróne byzantských cisárov v 10. storočí, v jednom zo svojich spisov (De thematibus) narieka, prečo sa jeho ľud tak ľahko vzdal rímskeho jazyka otcov. Aj v očiach takého helenizovaného cisára, akým bol tento „zrodenec v purpure“, bola latinčina lingua patrum.

Umenie myslieť po latinsky – ars Latine cogitandi – nezomrelo, ako sa zdá, spolu s justiniánskou kodifikáciou rímskeho práva. Spomienka na latinský pôvod ríše zostala – i keď v značne obmedzenej miere – súčasťou východorímskeho kultúrneho vedomia až do čias, kedy boli dni mesta na Zlatom rohu zrátané.

Až doteraz sa predpokladalo, že vnútrocirkevná situácia eskalujúca v neslávne známej schizme medzi starým a novým Rímom urýchlila proces politickej „delatinizácie“ Východu, ktorý mal jazykovo vždy bližšie k Homérovi než k Vergíliovi. Najnovší výskum však ukazuje, že miesto latinčiny a latinskej vzdelanosti nebolo vo východorímskom svete až také marginálne, ako tvrdila staršia historiografia. Čo možno povedať o latinských vplyvoch na starogréčtinu a nakoľko latinskí boli duchovní potomkovia Konštantína Veľkého?

Transformácia rímskej identity podľa Kodera

Keď listujeme v štúdii Johannesa Kodera Poznámky o jazykovej romanite v Byzancii (Remarks on Linguistic Romanness in Byzantium, termín Romanitas v tomto prípade označuje komplex duchovných, politických a sociolingvistických javov tvoriacich mozaiku rímskej identity), pred očami nám ožíva kus neskoroantického sveta. Autor, vynikajúci rakúsky byzantológ, rozvíja dva známe fakty:

Po prvé, územia, na ktorých sa kedysi rozkladala Byzantská (správne Východorímska) ríša boli de facto multietnické, a teda aj multilingválne. Gréčtina bola jazykom mnohých, ale nie všetkých.

Na tomto mieste je vhodné dodať, že Koder sa nezmieňuje o informácii podstatnej najmä pre rumunskú filológiu: najstaršie priame písomné svedectvo o „podunajskej latinčine“ (jazyková „kostra“ modernej rumunčiny) predstavuje latinská veta zapísaná gréckou alfabetou („τόρνα, τόρνα, φράτρε“, v transkripcii do latinky „torna, torna fratre“). Tieto slová („vráť sa, vráť sa, braček“) vyšli z úst byzantského muličiara. Presnejšie, latinsky hovoriaceho východného Rimana žijúceho pod vládou orthodoxného rímskeho orla. Hranice medzi jazykmi boli na vtedajšom Balkáne veľmi flexibilné.

Po druhé, dignissima Latinitas(predovšetkým v jej klasickej forme) bola rečou imperátora, armády a práva, jedným slovom – administratívy (koreň tohto slova je aj v slovenčine latinský – administratio). Latinská elokvencia bola spojená so životom dvora. Prakticky negramotné široké vrstvy obyvateľstva sa dorozumievali vernakulárnymi dialektmi, no v porovnaní so západnou „sestrou“ rímskej ríše mala veľká časť týchto ľudových dialektov helenistický, nie latinský charakter.

Latinské vestigia v byzantskej cirkvi

Latinčina bola pre Byzantíncov – najmä v prvých storočiach existencie ich mocnej ríše – významným geopolitickým unifikačným faktorom, na rozdiel od Západu však neprebrala vedúce žezlo v liturgii Cirkvi. Na východných oltároch vládla gréčtina a krehká Latinitas ecclesiastica predkov dnešných Rumunov sa topila v gréckom a neskôr v slovanskom mori.

Johannes Koder sa v citovanej monografii bližšie nevenuje prítomnosti latinsky hovoriacich mníchov na chýrnej byzantskej hore Athos, my sa pri tomto fenoméne na chvíľu pristavíme. Grécka Svätá hora priťahovala aj latinské duše. Benediktínska enkláva z amalfitánskeho pobrežia mala na Athose dokonca vlastný kláštor – Amalfion (Monasterium Amalfitanorum).

Latinské srdce Athosu neprestalo biť ani po schizme z roku 1054, smrteľný úder mu v 13. storočí zasadili hispánski piráti. Athoské cesty križoval v roku 1653 aj ruský mních Arsenij Sacharov. Vybral sa na Svätú horu katalogizovať staré rukopisy, medzi ktorými objavil aj niekoľko latinských biblických zlomkov beneventskej proveniencie. Tie, pochopiteľne, vyvolali rozruch v akademickej obci.

Odkiaľ sa v centre grécko-slovanskej spirituality vzali latinské texty? Petrohradský profesor Karnachov vyslovil hypotézu, že pochádzajú zo slávnej knižnice athoských Amalfitáncov, spojených s Grékmi „pupočnou šnúrou“ jurisdikčnej jednoty.

Latinský kláštor na Athose sa tešil početným privilégiám byzantských cisárov. Predpokladá sa, že zohral významnú úlohu v transmisii latinských jazykových a kultúrnych hodnôt na Východe. Je možné, že práve „pád“ Amalfionu mal za následok spečatenie schizmy (ktorú by sme mohli interpretovať nielen ako teologický, ale aj ako filologický problém).

Len málokto dnes pochybuje o tom, že nožnice rozkolu sa roztvárali aj vinou jazykovej diskrepancie. Východ so zánikom Amalfionu, žiaľ, stratil jedinečnú možnosť spoznávať poklady latinskej spirituality „u seba doma“, in situ, v najsvätejšom centre gréckeho monasticizmu.

Ekumenické koncily ako záhrada jazykov – hortus linguarum

Jazykovej situácii na ekumenických konciloch historici doteraz venovali len málo pozornosti. Pre náš výskum – odkrývanie latinskej tváre Byzancie – je (s)poznávanie jazykovej situácie na veľkých všeobecných konciloch kresťanskej antiky dôležitým mentálnym pilierom. Aký výrazný bol latinský hlas na konciloch, ktoré z materiálneho hľadiska organizoval byzantský basileus?

Výskum jazykového statusu na Chalcedónskom koncile si zobral na mušku Talian Tommaso Mori (záujemcov odkazujeme na jeho štúdiu Multilingvizmus na ekumenickom koncile v Chalcedóne – Multilingualism at the Ecumenical Council of Chalcedon).

Moriho závery sú jednoznačné: rímski legáti na koncile rozprávali cum certitudine po latinsky a ich výroky boli simultánne tlmočené do gréčtiny, čo ale neznamenalo, že všetci konciloví otcovia potrebovali grécky preklad. Dodávame, že ten bol ústupkom voči sýrskym biskupom, ktorým bol Caesarov jazyk vzdialený. Medzi rokovacími jazykmi koncilu dostala podľa Moriho miesto aj spomínaná sýrčina. Jej postavenie však bolo slabšie, než postavenie latinčiny, najmä ak vezmeme do úvahy, že na treťom zasadnutí Chalcedónskeho snemu hrali pápežskí legáti teologické prvé husle.

Tommaso Mori analyzuje filologickú stránku kánonov Chalcedónskeho koncilu, ktoré podľa jeho názoru reflektujú jazykovú nevyváženosť koncilových rokovaní. Syntax vybraných gréckych kánonov podľa mienky autora naznačuje, že boli pôvodne prednesené in sermone Latino a mechanicky preložené, tieto úvahy však stoja a padajú na charaktere pramenných edícií, s ktorými jednotliví autori pracujú.

Katolícka duša smie premýšľať aj nad tým, aké sú jazykové aspekty pôsobenia Ducha Svätého na takom multietnickom podujatí, akým bol Štvrtý a spolu s ním i ďalšie stredoveké ekumenické koncily. Utešiteľ – Paracletus sa postaral o čistotu dogmy aj tam, kde čistota jazyka v praxi strácala karáty. Kvintesencia dogiem nie je závislá na jazyku. Jazyk je služobníkom, nie pánom dogmy.

Ekumenické koncily môžeme sine dubio nazvať jazykovou záh(r)adou. Záhradou alebo záhadou? Od slovnej hračky prejdime k faktom v podobe latinských jazykových fosílií v gréčtine, ktoré sú svedectvom sui generis.

Latinizmy v jazyku potomkov Periklových

Vplyv gréčtiny na stredoveký latinský vokabulár je dobre známy. Helenizmy typu baptisma (gr. βάπτισμα – krst), ecclesia (gr. ἐκκλησία – zhromaždenie, chrám), papa (gr. πάπας – otecko, biskup, pápež) a ďalšie sa v latinčine udomácnili pomerne skoro (grécke konotácie má aj slovo Kristus – gr. Χριστός, Pomazaný).

Existoval aj opačný proces – teda prenikanie latinizmov do gréčtiny? Pokiaľ v gréčtine identifikujeme latinské vplyvy, vynára sa ďalšia otázka: je možné na základe nich určiť, že latinský duch aktívne pôsobil aj v krajoch, kde, obrazne povedané, zvonili grécke zvony?

Tieto otázky si kladú dvaja špecialisti: Nemec gréckeho pôvodu Johannes Niehoff-Panagiotidis a Američanka Eleanor Dickeyová. Panagiotidis sa do povedomia odbornej verejnosti zapísal so štúdiou Latinizmy v modernom gréckom jazyku (I latinismi nella lingua greca moderna). Klasická filologička Eleanor Dickeyová sa zamerala na starogrécky jazykový register a tejto téme venovala samostatnú monografiu Latinské lexikálne výpožičky v starej gréčtine (Eleanor Dickey: Latin Loanwords in Ancient Greek). Akými výsledkami sa môžu pochváliť títo akademici?

Latinizmy sú v gréčtine latentne prítomné vo viacerých morfologicko-syntaktických a lexikálnych vrstvách jazyka. Biblický slovník online (Biblicalcyclopedia.com) správne zaraďuje medzi latinizmy grécke spojenie δὸς ἐργασίαν, ktoré „kopíruje“ formu latinského operam dare (usilovať sa, konať, doslova „dať dielo“, porov. slovenský frazeologizmus „priložiť ruku k dielu“).

Panagiotidis a Dickeyová upozorňujú, že dokážeme identifikovať latinské sufixy v gréckych menách či desiatky latinských jazykových „bioglyfov“ v gréckom vokabulári. Uveďme niekoľko príkladov, ktoré majú aj biblickú súvislosť.

Už grécky píšuci antickí autori (Plutarchos, Polybios, Dionýzos z Halikarnassu) obohacovali gréčtinu latinskými výrazmi spojenými s vojenskou správou: κῆνσος (lat. census – sčítanie ľudu, termín známy zo Svätého Písma v súvislosti s narodením Krista), λεγεών (lat. legio – légia), κεντυρίων (lat. nom. centurio, gen. centurionis – rímsky vojak, centúrion). Latinizmom je aj termín σπεκουλάτωρ (lat. speculator – pozorovateľ, vyzvedač, tiež vojenská strážna hodnosť) či kultizmus αὔγουρ (lat. augur – rímsky veštec mysticky interpretujúci let vtákov). Predpokladáme, že latinský charakter ranobyzantského dvora postavenie týchto latinizmov v konečnom dôsledku posilnil.

Dôsledky pre duchovný život

Keď sa helenizovaný Korint ocitol pod rímskym mečom, miestnemu verejnému trhu prischlo označenie μάκελλον (z lat. macellum – tržnica s predajom prevažne mäsových výrobkov, resp. macellarius – mäsiar). Obyvateľstvo subordinované Rímu spolu s rímskymi civilizačnými výdobytkami prijímalo aj latinskú terminológiu.

Aj keď stále platí, že historik by sa mal vyhýbať neprimeraným komparáciám, stojí za to zamyslieť sa, či bola funkčnosť a pozícia latinizmov v gréckej slovnej zásobe porovnateľná s moderným rozmachom anglicizmov v korporátnej sfére, či v oblasti technologických inovácií.

Jazyky boli a budú aj nástrojmi moci. Dôležité je, akej. Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš. Kresťan sa má duchovne živiť Chlebom, ktorý veľký Aquinas nazýva anjelským.

Prečo sú tieto informácie dôležité a aký je ich impetus na duchovný život? Identifikácia latinizmov v starogréckom lexikálnom súbore je dôležitým ukazovateľom pre biblistov, ktorí skúmajú jazyk Svätého Písma. Latinské slová v gréckom šate (typické predovšetkým pre Markovo evanjelium) nám pomáhajú pochopiť, akou jazykovou výbavou disponovali apoštoli a prví christianizátori grécko-rímskeho sveta.

Výskum latinských vplyvov v antickej a byzantskej gréčtine (aj keď sú tieto vplyvy často hodnotené ako sekundárne) vedie k záveru, že mnohí vzdelaní východní kresťania sa neobmedzovali na jazyk Hellady. Niektorí pravoslávni teologizujúci historici (John S. Romanides) majú však tendenciu „pauperizovať“ význam a pozíciu latinčiny v (rano)byzantskom kresťanstve, zdôrazňujúc supremáciu gréckeho teologického myslenia nad „kresťanstvom v tóge“.

Lingua potestatis

Predstavu o latinčine ako o jazyku moci (lingua potestatis) umocňovali tiež nápisy na byzantských platidlách. Z gramatického a ortografického hľadiska išlo o koruptívnu a inferiórnu, stále však zrozumiteľnú latinčinu. Čo nám prezrádzajú latinské nápisy na byzantských minciach a aké je ich duchovné posolstvo, si prečítate v druhej časti článku.

V pokračovaní odhalíme, kto boli latinophrones a akým spôsobom zapaľovali lampu latinskej vzdelanosti pod arkádami pravoslávnych chrámov. Stroj času nás zavedie aj do renesančného Talianska, kde sa to hemžilo byzantskými Grékmi. Prispeli títo Gréci k dôslednejšej recepcii latinských textov v ich starej vlasti?

Ktoré vedecké projekty si kladú za cieľ spoznať skutočné miesto jazyka rímskych otcov pod Akropolou? Má grécke slovo Ρωμιοσύνη ešte niečo spoločné s Rímom? V druhej časti sa dozviete multa sed non multum.

PDF (formát pre tlač)