„Blúdiace duše“ – prosebníci mimo Očistca alebo diabolské mámenie? Medzinárodná asociácia exorcistov vydala správu, ktorá odsudzuje teóriu „blúdiacich duší“

Branislav Michalka
6. novembra 2025   Cirkev   Komentár

Jedným z fenoménov, ktoré v poslednom čase fascinujú množstvo katolíkov prahnúcich po mystických zážitkoch a javoch, sú tzv. „blúdiace duše“. Ide o jav, v rámci ktorého sa veriacim zjavujú duše zosnulých a prosia ich o pomoc, pričom podľa zástancov teórie „blúdiacich duší“ ide o duše, ktoré majú údajne od Boha dovolené pred alebo v čase svojho pobytu v Očistci prichádzať a zotrvávať určitý čas aj na Zemi. Tam môžu vstupovať do kontaktu so žijúcimi ľuďmi ako vizuálne zjavy, alebo dokonca aj ako akustické vnemy a komunikovať s ľuďmi.

Vieroučný zmätok, zúfalstvo z rozkladu v Cirkvi a panika sú najlepším hnacím motorom práve pre upnutie sa na tieto pochybné javy, pričom ide nabok ostražitosť, ktorú nám vždy vštepovali Cirkevní Otcovia a Učitelia, čo sa týka nadprirodzených úkazov a úkladov padlých anjelov.

Kontroverzia okolo „blúdiacich duší“ zašla momentálne tak ďaleko, že Medzinárodná asociácia exorcistov (AIE) sa rozhodla vydať v apríli 2025 internú správu, ktorá odsudzuje teóriu „blúdiacich duší“. Správa, ako to už býva zvykom „unikla“ najnovšie na verejnosť, k veľkému zármutku lovcov mystických senzácií, ktorí si nemysleli, že budú takto ich často citovanými exorcistami z AIE podrazení. V odsudzujúcom dokumente sa spomínajú aj mená ďalších exorcistov, ktorí sa prikláňajú k tejto teórii a taktiež ich diela. Ide o španielskeho exorcistu otca Javiera Luzóna Peñu a jeho knihu Šesť brán nepriateľa: Skúsenosti exorcistu z roku 2017 a otca Josého Antonia Forteu a jeho publikáciu Traktát o blúdiacich dušiach z roku 2021.

Obaja autori, inak skúsení exorcisti, naznačili, že niektoré duše, určené k spaseniu, ale ešte nie úplne očistené, by mohli dočasne zostať blízko pozemskej reality s tým, že by prosili o modlitby. V tomto smere uvažovania sú ako podklad dobre známe zápisky kňažnej Eugénie von der Leyenovej (Posledná zo starobylého rodu ríšskych kniežat. Nebola rodina s Ursulou von der Leyenovou, pozn. aut.), ktorá podobné javy ňou poznané podrobne opisuje. Knihy zmienených exorcistov, ktoré boli spočiatku v niektorých katolíckych kruhoch dobre prijaté, vyvolali neskôr vážne obavy medzi biskupmi a teológmi, ktorí sa obávali zámeny medzi modlitbami za mŕtvych a zakázanými formami špiritizmu. Dokument exorcistov označil ich názory za nezlučiteľné s katolíckou doktrínou.

Jeden z popredných členov AIE, Mons. Rubens Mirgaliu Zani označil v rozhovore pre portál National Catholic Register teóriu „blúdiacich duší“ ako „teologicky neudržateľnú“. Pripomenul tiež starší dokument Kongregácie pre náuku viery List o niektorých otázkach eschatológie z roku 1979, v ktorom bola výslovne odmietnutá myšlienka prechodného stavu, v ktorom by osud duše zostával nerozhodnutý. Citoval tiež Praenotandu (poznámky k usmerneniu obradu) exorcizmu, ktorá nariaďuje exorcistom, aby neverili žiadnemu duchovi v posadnutom, ktorý tvrdí, že je zosnulou osobou.

Táto stará a osvedčená scholastická rada nemôže byť dostatočne zdôraznená práve dnes, keď je množstvo katolíkov náchylných počúvať s rozšírenými očami rôzne nadprirodzené posolstvá pochybného pôvodu, v snahe dopátrať sa konečne rozuzlenia dnešnej chaotickej doby. Cirkevní Otcovia a Učitelia nás upozorňujú, aby sme nikdy nezabúdali na to, že diabol je veľký stratég a podstatne inteligentnejší ako my. Zaiste dobre vie, že pokiaľ by sa nám zjavil ako odpudivá príšera, tak dosiahne akurát tak náš útek ku krížu a oltáru. Čo celkom iste nie je aktuálnym bodom na zozname jeho priorít.

Zážitok, ktorý opisuje vo svojich denníkoch francúzsky katolícky spisovateľ León Bloy, je v tomto smere signifikantný. Jedného dňa po rodinnej oslave sa jeho malá dcéra odobrala k spánku. Rodina a priatelia sa ďalej do noci bavili. Zrazu sa nečakane zjavila malá dcéra, inak veľmi zbožné dieťa, na schodoch a šokovaným príbuzným oznámila, že práve videla diabla. Zdesenie nemohlo byť väčšie, ženy objímali nevinné dieťa a snažili sa ho chlácholiť. Podozrievaví a skeptickí muži sa snažili dieťa skúšať, či si nevymýšľa a pýtali sa ako diabol vyzeral. Dieťa v celej svojej nevinnosti odpovedalo: „Bol neuveriteľne krásny“. Tým sa skepsa viacmenej skončila. Nikto nepochyboval, čo by asi tak diabol urobil a akú podobu na seba zobral, keby sa chcel zapáčiť malému dievčatku.

S rovnako dobrým poznaním diablovej stratégie Mons. Zani preto v duchu učenia svätého Tomáša Akvinského jasne uvádza, že démoni, aby zasiali zmätok a omyl, môžu napodobňovať duše mŕtvych. Svoj jednoznačný postoj podoprel Svätým Písmom, Tradíciou a učením katolíckej Cirkvi a nakoniec nekompromisne dodal: „Ktokoľvek s týmto bodom nesúhlasí, stojí mimo katolíckej viery.“ Čerpajúc zo svojej skúsenosti potvrdil, že skutočné oslobodenie sa vždy deje skrze Kristovu autoritu vo sviatostiach a v modlitbe, nikdy nie skrze údajnú komunikáciu mŕtvych s ľuďmi.

Podobne zdržanlivý postoj zaujal aj francúzsky exorcista, otec Guy-Emmanuel Cariot, rektor baziliky v Argenteuil, kde sa nachádza svätá tunika, ktorú mal údajne na sebe Boží Syn počas svojho umučenia. Na základe vlastnej skúsenosti povedal, že mnohí ľudia, ktorí veria, že dostali znamenia od zosnulých blízkych, sú v skutočnosti obeťami „démonického klamu“. Hoci je otvorený teologickej debate, varuje, že takéto teórie môžu byť teologicky aj pastoračne nebezpečné.

Riziko podľa neho spočíva v tom, že tieto teórie môžu naznačovať, že človek môže žiť na Zemi odporujúc Bohu a napriek tomu mať po smrti akúsi „druhú šancu“. „Musíme si pamätať, že práve v tomto živote si vyberáme vzťah k Bohu. Budovať naše životy na viere, že po smrti bude možná nejaká forma obrátenia, je duchovne veľmi riskantné. Ak to nie je pravda – a tradícia nič také nenaznačuje – potom už bude po smrti príliš neskoro,“ povedal. „Kresťanská cesta spoločenstva s mŕtvymi“, uzavrel, „nie je založená na dialógu, ale na modlitbe a Eucharistii.“

Otec Luzó Peña, jeden z dotknutých exorcistov sa voči vyjadreniu AIE ohradil a tvrdí, že „ignoruje širšiu tradíciu Cirkvi“. S odvolaním sa na zosnulého otca Gabriela Amortha, spoluzakladateľa AIE, a jeho knihu Memoáre exorcistu: Môj život v boji so Satanom poznamenal, že mnohí skúsení exorcisti sa stretli s dušami zosnulých, ktorých pokora a pokánie sa jasne odlišovali od démonického zvádzania.

Otázne je, či však len nenarazili na démona vyššieho rádu a prefíkanosti, ktorý vie, čo má naservírovať potenciálnym poslucháčom, aby ich nepoplašil. V každom prípade je otec Luzón Peña odhodlaný hnať celú vec až na vatikánske Dikastérium pre náuku viery, aby túto záležitosť, ako tvrdí – oficiálne objasnilo a predišlo tak zmätku v Cirkvi. Tu si však nemôžeme odpustiť drobnú poznámku, že nie je až také zrejmé, či práve Dikastérium pre náuku viery je momentálne tou inštitúciou, pre ktorú je typické predchádzanie zmätkom.

Pre celú diskusiu okolo fenoménu „blúdiacich duší“ je typická reakcia belgického zástancu tejto teórie Arnauda Dumoucha, ktorý na svojej stránke paradoxne pomenovanej Docteur Angélique – Anjelský doktor, čo je symbolické pomenovanie svätého Tomáša Akvinského, odmieta stanovisko svätého Augustína a svätého Tomáša, ako aj celej scholastickej teologickej a filozofickej tradície k fenoménu pobytu duší zosnulých na Zemi, pričom si však zároveň plne uvedomuje rozhodnosť odmietnutia tohto fenoménu zo strany scholastikov. Utešuje sa tým, že Cirkev sa údajne k tejto veci nikdy definitívne nevyjadrila. Tu sa však opäť vnucuje poznámka, že z pohľadu na dnešné vieroučné vajatanie v Cirkvi to vyzerá tak, akoby sa Cirkev definitívne nevyjadrila k ničomu. Pokiaľ Dumouchova nádej v „nedefinované“ vychádza práve z pozorovania takých úkazov, ako je požehnávanie sodomitov, popieranie exkluzivity katolíckej viery, spochybňovanie nemennosti dogiem a morálky, tak je možné, že nestavil v tejto rulete na zlé číslo.

V každom prípade je typické, že ani vedomé poznanie názorov Cirkevných Otcov a Učiteľov, ako aj celej scholastiky, nedokážu potlačiť nástojčivé nutkanie obhajovať novinky, ktoré sú v rozpore s Tradíciou. Keď je treba, tak prichádza ďalšia teória „medzi“ – ani biele ani čierne, niečo také, aby sa cap (teória blúdiacich duší) nažral a kapusta (teológia) zostala celá. Dumouch to vyriešil kompromisne. Vo svojej knihe Duše v šeole tvrdí, že koncept „blúdiacich duší“ sa dá zosúladiť s klasickou teológiou, ak sa správne chápe. Čiže tak, ako ju chápe on. Pre National Catholic Register uviedol:

„Tieto duše nie sú duchmi v pohanskom zmysle, ale dušami, ktoré – pretože ešte nie sú pripravené (?) na individuálny súd – pretrvávajú medzi týmto a ďalším svetom, v prechode, ktorým je smrť. Môžu sa prihlásiť s prosbou o modlitbu, aby mohli vystúpiť vyššie.“

O tom však, žeby nejaké duše neboli „pripravené“ po smrti podstúpiť individuálny súd, o tom katolícke učenie nikdy nič nevedelo. Vždy sa učilo, že po smrti nastáva individuálny súd a deportácia na tri možné miesta: do Neba, do Očistca, alebo do Pekla. Otázne aj zostáva, prečo by Všemohúci Boh chcel alebo dopustil, aby niekto zomrel, keď ho ešte neplánuje súdiť? Prečo ho neponechal blúdiť na Zemi ako telesnú substanciu a nedal mu možnosť komunikovať s ľuďmi za menej dramatických, enervujúcich a mysterióznych okolností?

Dumouch spochybnil pri obhajobe „blúdiacich duší“ aj ďalšiu scholastickú definíciu – definíciu smrti. V duchu akejsi postmortálnej evolúcie rozlišuje medzi lekárskou a teologickou smrťou a vníma smrť ako proces a nie ako okamih a radikálny bod zlomu. To pripomína podobné blúznenie súčasných katolíckych evolucionisticko-kreacionistických antropológov, ktorí rozlišujú medzi biologickým, kultúrnym a teologickým človekom, pričom len ten posledný bol Adamom. Neandertálcov označujú za kultúrnych ľudí-neľudí (viď kapusta a cap) a šťastlivo sa im darí poňať do tohto evolučného náručia všetko, čo ponachádzali v modernistickom bazári. Podobne zrejme aj Dumouch dúfa, že čím dlhšie nejaký proces (evolučný) trvá, tým viac jemu sympatických vysvetlení neznámych javov sa dá do tohto čreva napchať a náležite ho interpretačne a teologicky vyúdiť.

Fenomén „blúdiacich duší“ je pravdepodobne, okrem toho, že všetko pri ňom ukazuje opäť na večného nepriateľa ľudí, len ďalším kamienkom hrkotajúcim v gigantickej miešačke dnešného chaosu. Ten, kto nechce, aby bol touto miešačkou neľútostne zomletý, urobí najlepšie, keď sa bude pridŕžať rady svätého Vincenta Lerinského a jeho definície Tradície a nebude zbytočne vyhľadávať novoty a túžiť, aby mu tzv. blúdiace duše prezradili nejaké metafyzické novinky zo záhrobia.

Svätý Vincent Lerinský vo svojom diele Commnitorium píše, že katolík dbalý Tradície sa má „pridŕžať viery, ktorej v katolíckej Cirkvi verili vždy, všade a všetci.“ Všetko, čo je navyše, nie je určite k spáse potrebné. To platí tak pre modernistické a progresivistické inovácie, ako aj pre záhadné úkazy, nepotrebné posolstvá a nadbytočné informácie.

PDF (formát pre tlač)