Deň priateľstva medzi koptmi a Vatikánom: Kopti o dialóg vážnejší záujem nemajú. Príčinou je aj Fiducia supplicans…

Branislav Krasnovský
19. mája 2026   Cirkev   Komentár

Pápež Lev XIV. sa snaží obnoviť dialóg s koptskými pravoslávnymi, ktorý bol pozastavený po prijatí kontroverzného dokumentu Fiducia supplicans. V liste adresovanom Tawadrosovi II., patriarchovi Alexandrie a Stolca svätého Marka, ako aj počas telefonického rozhovoru vyzval na „nový impulz“ ekumenických vzťahov medzi katolíkmi a koptmi. Ani list, ani oficiálne komuniké Svätej stolice však nespomínajú skutočný dôvod ochladenia vzťahov – práve dokument Fiducia supplicans, ktorý v marci 2024 vyvolal formálne pozastavenie teologického dialógu zo strany Koptskej cirkvi.

„Srdečný a bratský“ telefonát

Telefonický rozhovor sa uskutočnil 15. mája ráno. Podľa Vatikánu prebiehal „v srdečnej a bratskej atmosfére“ s cieľom posilniť Deň priateľstva medzi koptmi a katolíkmi a podporiť spoločné kresťanské svedectvo v otázkach pokoja, zmierenia a hlásania Evanjelia, zvlášť na nepokojnom Blízkom východe.

Rovnaké myšlienky obsahuje aj list podpísaný 4. mája a zverejnený 15. mája. Lev XIV. v ňom píše, že „v čase, keď je náš svet sužovaný konfliktmi, zvlášť na Blízkom východe, musia sa kresťania viac než kedykoľvek predtým usilovať o plnú jednotu, aby mohli spoločne vydávať svedectvo Kniežaťu pokoja“.

Pápež zároveň vyjadril nádej, že Medzinárodná spoločná komisia pre teologický dialóg medzi katolíckou Cirkvou a orientálnymi pravoslávnymi cirkvami bude môcť čoskoro obnoviť svoju činnosť. O príčine zmrazenia dialógu však nepadlo ani slovo, hoci práve vyššie spomenutý dokument bol bezprostredným impulzom koptskej reakcie.

Stačilo by pritom možno veľmi málo: jasné odmietnutie kontroverzného dokumentu zo strany Vatikánu. Zrazu by sa znovu našla aj „jednota“, aj „bratská atmosféra“, o ktorých hovoria oficiálne komuniké. Kopti totiž stále patria k starej kresťanskej škole, pre ktorú nie je prioritou prispôsobovať vieru duchu doby, ani robiť z homosexuality stredobod cirkevného života. Pre nich zostáva kresťanstvo predovšetkým otázkou vernosti Evanjeliu, tradícii a svätosti života.

Postoj patriarchu Tawadrosa II.

Postoj Tawadrosa II. k dokumentu Fiducia supplicans bol jednoznačne odmietavý, hoci osobne vystupoval diplomatickejšie než niektorí predstavitelia Koptskej cirkvi. Pod jeho vedením Svätý synod Koptskej pravoslávnej cirkvi odmietol akékoľvek požehnávanie homosexuálnych zväzkov, označil takéto požehnania za „požehnanie hriechu“ a zároveň pozastavil teologický dialóg s katolíckou Cirkvou. Nešlo len o symbolické gesto, ale o reálne zmrazenie približne dvadsaťročného ekumenického procesu.

Tawadros II. pritom nepôsobil hystericky ani útočne. Skôr pokojne a veľmi orientálno pravoslávne naznačil, že na niektoré veci jednoducho nemožno pristúpiť. Pre koptskú tradíciu totiž homosexualita nie je „pastoračná výzva“, ale morálny problém jasne pomenovaný Apoštolskou tradíciou a Svätým Písmom. Koptská cirkev preto neprijala rímske vysvetlenia o „neliturgických požehnaniach“, „aktuálnych milostiach“ či „pastoračnom sprevádzaní“. Na kresťanskom Východe takéto formulácie často pôsobia skôr ako právnické zahmlievanie problému než priame pomenovanie pravdy.

Dôležité navyše je, že Tawadros II. nekonal izolovane. Koptský synod výslovne uviedol, že rozhodnutie prijal po konzultáciách s ostatnými orientálnymi pravoslávnymi cirkvami. Odpor voči spornému dokumentu teda nebol iba osobným postojom jedného patriarchu, ale širšou reakciou tradičného kresťanského Východu. A práve tu vzniká pre Vatikán vážny problém: mnohé východné cirkvi začínajú nadobúdať dojem, že Rím hovorí o morálke spôsobom, ktorý sa čoraz viac vzďaľuje historickému kresťanstvu.

„Požehnanie hriechu“

V marci 2024 vydala synoda Koptskej pravoslávnej cirkvi, zhromaždená v kláštore svätého Anbu Bishoya vo Wádí al-Natrun pod predsedníctvom Tawadrosa II. jednoznačné vyhlásenie:

„Koptská pravoslávna cirkev potvrdzuje svoje pevné odmietnutie všetkých foriem homosexuálnych vzťahov, pretože porušujú Bibliu a zákon, podľa ktorého Boh stvoril človeka ako muža a ženu, a považuje akékoľvek požehnanie takýchto vzťahov za požehnanie hriechu, čo je neprijateľné.“

Rozhodnutie, ako som už uviedol vyššie, nebolo výlučne koptské. Po konzultáciách so sesterskými orientálnymi pravoslávnymi cirkvami bolo rozhodnuté pozastaviť teologický dialóg s katolíckou Cirkvou, prehodnotiť výsledky posledných dvoch desaťročí rozhovorov a určiť nové podmienky budúceho dialógu. Nešlo teda o krátkodobú prestávku, ale o vážne spochybnenie doterajšieho smerovania ekumenických vzťahov.

Tento postoj ostro kontrastuje s optimizmom Leva XIV., ktorý vo svojom liste opisuje dialóg ako „mimoriadne plodný“ a pripomína tri spoločné dokumenty dokazujúce „rastúce teologické porozumenie“. Koptský hovorca otec Moussa Ibrahim však následne odstránil akúkoľvek nejasnosť, keď pozastavenie dialógu označil za reakciu na „zmenu postoja“ Ríma v otázke „homosexuality“.

Zdá sa teda, že problém nebude ani tak na strane koptov, ako skôr na strane Svätej stolice. Kopti očividne nie sú príliš zvedaví na nové rímske predstavy o „zmene paradigmy“, „pastoračnom sprevádzaní“ či neustálom posúvaní hraníc morálneho učenia. Pre staré orientálne cirkvi zostáva kresťanstvo stále niečím pevným a nemenným, nie experimentom prispôsobovaným duchu modernej doby.

Rozkol, ktorý presiahol koptský svet

Reakcia sa teda neobmedzila iba na koptov. Už tri dni po zverejnení dokumentu Fiducia supplicans označil metropolita Hilarion Alfejev z Ruskej pravoslávnej cirkvi svoju prvú reakciu za „šok“ a varoval, že podobné dokumenty vytvárajú „nové rozdelenia“.

Koncom februára 2024 publikoval Moskovský patriarchát formálny dokument o pravoslávnom postoji k požehnávaniu homosexuálnych a neregulárnych párov v katolíckej Cirkvi. Nešlo len o všeobecné odmietnutie, ale o hlbokú teologickú kritiku. Podľa komisie dokument fakticky oslabuje pojmy hriechu a pokánia vo vzťahu medzi Bohom a človekom a nahrádza výzvu k obráteniu požehnaním, ktoré legitimizuje hriešny životný štýl.

Pravoslávny dokument zároveň označil vyhlásenie Vatikánu za jednu z „radikálnych inovácií odmietajúcich Bohom zjavené normy kresťanskej morálky“ a varoval, že môže byť vnímané ako krok k plnému uznaniu homosexuálnych zväzkov podobne, ako sa to už stalo v niektorých protestantských komunitách.

Slovné zahmlievanie a rastúca nedôvera

Napätie navyše nebolo len medzicirkevné. Samotní katolícki biskupi v Rusku vyjadrili odpor voči požehnávaniu homosexuálnych a neregulárnych párov, čím sa prakticky priblížili postoju pravoslávnych.

V januári 2024 kardinál Kurt Koch priznal „negatívne reakcie“ medzi pravoslávnymi cirkvami a požiadal Dikastérium pre náuku viery o vysvetlenia. Kardinál Víctor Fernández následne odcestoval do Káhiry, kde tvrdil, že dokument Fiducia supplicans nepovoľuje požehnanie homosexuálnych zväzkov ako takých, ale iba jednotlivcov hľadajúcich duchovné sprevádzanie. Dodal dokonca, že nejde o „posväcujúcu milosť“, ale o „aktuálne milosti“, ktoré majú viesť hriešnika k obráteniu.

Práve tu sa však ukazuje zvláštnosť celej situácie: Rím dnes musí pravoslávnym a orientálnym kresťanom vysvetľovať, že požehnanie vlastne nie je požehnaním. Čím dlhšie sa obhajcovia Fiducia supplicans snažia sedieť na dvoch stoličkách, tým trápnejšie celý spor pôsobí. Na jednej strane tvrdia, že učenie Cirkvi zostáva nezmenené, na druhej strane vytvárajú stále nové slovné konštrukcie, ktorými sa pokúšajú upokojiť moderný svet aj tradičných kresťanov zároveň.

Výsledkom je rastúca nedôvera. Východné cirkvi evidentne nie sú zvedavé ani na jazykovú ekvilibristiku, ani na morálnu nejasnosť, v ktorej už často prestáva byť zrejmé, čo vlastne ešte platí a čo už nie.

Priateľstvo s polstoročnou históriou

Deň priateľstva medzi koptmi a katolíkmi, slávený tento rok 10. mája v Ríme za účasti kardinála Kurta Kocha, pripomína spoločné vyhlásenie Pavla VI. a koptského pápeža Shenoudu III. z roku 1973, ako aj prvé stretnutie pápeža Františka a Tawadrosa II. v roku 2013.

Vzťahy medzi oboma cirkvami zaznamenali v posledných rokoch citeľné zlepšenie. V roku 2023 Svätá stolica umožnila koptským pravoslávnym sláviť Božskú liturgiu v Archibazilike svätého Jána v Lateráne a pápež František zapísal do Rímskeho martyrológia dvadsaťjeden koptských mučeníkov zavraždených Islamským štátom v Líbyi v roku 2015.

Lev XIV. sa teda snaží nadviazať na to, čo vo svojom liste nazýva „ušľachtilou tradíciou“ svojich predchodcov.

Podľa novinárky Diane Montagnaovej môže byť ekumenické zbližovanie Leva XIV. výrazne sťažené zverejnením záverečnej správy Študijnej skupiny č. 9 Synody o synodalite, venovanej „novým doktrinálnym, pastoračným a etickým otázkam“. Dokument vyzýva na „zmenu paradigmy“ v prístupe Cirkvi k homosexualite a obsahuje svedectvá mužov žijúcich v homosexuálnych zväzkoch, ktorí homosexualitu označujú za „Boží dar“.

Kontroverziu ešte viac vystupňovali informácie, podľa ktorých jezuita James Martin zohral významnú úlohu pri koordinovaní týchto svedectiev. Hoci sa sekretariát Synody neskôr pokúsil od dokumentu čiastočne dištancovať, kardinál Mario Grech ho pôvodne chválil ako „synodálnu metódu aplikovanú na najnáročnejšie situácie“.

Snaha Leva XIV. obnoviť dialóg s Koptskou pravoslávnou cirkvou tak môže napokon závisieť práve od toho, ako sa postaví k týmto progresívnym tendenciám.

A čo dodať na záver?

Svojho času vedel Vatikán riešiť podobné situácie aj praktickejšie. Kardinál Annibale Bugnini – hlavný architekt pokoncilovej liturgickej reformy, bol po narastajúcich kontroverziách za Pavla VI. elegantne odoslaný z Ríma ako apoštolský nuncius do Iránu.

Možno by sa aj dnes našli podobne „zodpovedné misie“ pre niektorých príliš horlivých reformátorov. P. James Martin SJ by napríklad mohol objavovať krásy vzdialeného synodálneho exilu ďaleko od médií a permanentného aktivizmu. Celej Cirkvi by možno prospelo viac ticha, menej ideologických experimentov a viac návratu k jasnosti, ktorou kresťanstvo žilo celé stáročia.

Svätá stolica si musí uvedomiť: vzťah koptov ku katolíckej tradícii nie je inštitucionálne výraznejšie rozvinutý a kopti po výstrelkoch pápeža Františka zaujali rezervovanejší postoj k Rímu. Kopti totiž patria k orientálnym pravoslávnym cirkvám a od katolíckej tradície ich naďalej delia vážne teologické otázky – pápežský primát, niektoré christologické formulácie či rozdielny historický vývoj Východu a Západu.

Napriek tomu je pozoruhodné, že v mnohých morálnych a kultúrnych otázkach si dnes kopti a katolícki tradicionalisti pravdepodobne rozumejú viac než kopti a progresívne krídlo moderného katolicizmu. Obe strany, tak tradicionalisti ako aj Kopti totiž zdôrazňujú tradíciu, askézu, pokánie, liturgickú posvätnosť a odmietajú liberalizáciu kresťanskej morálky či LGBT ideológiu. Z pohľadu mnohých orientálnych kresťanov môže byť tradícia síce tvrdá a neústupná, ale stále kresťansky zrozumiteľná. Niektoré moderné západné teologické trendy naopak pôsobia na Východe čoraz cudzejšie.

A práve tu vzniká paradox dnešnej situácie. Rím desaťročia pristupoval k tradicionalistom veľmi tvrdo kvôli liturgii, morálnym hodnotám a otázkam poslušnosti. No v témach homosexuality a morálky sa dnes mnohé východné cirkvi vrátane koptov nachádzajú oveľa bližšie k postoju nielen katolíckej tradície, ale aj FSSPX, než k progresívnym kruhom v katolíckej Cirkvi. A práve to môže vo Vatikáne vyvolávať určitú nervozitu: ukazuje sa totiž, že tradičné kresťanstvo na Východe aj Západe stále intuitívne rozmýšľa podobne, napriek stáročiam historického rozdelenia.

PDF (formát pre tlač)