Biskup Strickland: Prečo cirkevní predstavitelia ďalej podporujú LGBT agendu?

Branislav Krasnovský
3. septembra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza

Zaujal ma nedávny príhovor amerického biskupa Josepha Stricklanda, v ktorom sa otvorene venoval téme LGBTQ agendy a jej čoraz výraznejšiemu prenikaniu do života katolíckej Cirkvi. Biskup Strickland patrí medzi tých cirkevných predstaviteľov, ktorí sa ani pri citlivých a spoločensky výbušných otázkach nevyhýbajú jednoznačným formuláciám. Aj tentoraz položil nepríjemnú, ale legitímnu otázku: Prečo sa časť cirkevných predstaviteľov zdráha hovoriť jasným jazykom tradičnej katolíckej morálky práve tam, kde Cirkev celé stáročia hovorila zrozumiteľne?

Biskup Strickland pritom nehovorí iba o sodomii a jej variantoch. Jeho príhovor sa dotýka širšieho problému: či má Cirkev prispôsobovať svoj jazyk a pastoračnú prax požiadavkám súčasnej kultúry, alebo má aj za cenu nepopularity verne hlásať učenie, ktoré prijala a odovzdávala celé generácie.

Osobitne zaujímavé je jeho upozornenie na zvláštny kontrast dneška – kým voči tradičnej liturgii a katolíkom pripútaným k tradícii dokáže byť časť cirkevnej hierarchie mimoriadne rozhodná, pri LGBTQ agende a otázkach sexuálnej morálky sa neraz objavuje opatrnosť, nejednoznačnosť a slovník, ktorý môže hranicu medzi prijatím človeka a schvaľovaním jeho konania skôr zahmlievať než objasňovať.

Sväté Písmo nepochybne odsudzuje pýchu, nespravodlivosť a zanedbávanie chudobných. Proroci to dávajú úplne jasne najavo. Sväté Písmo však zároveň jednoznačne predstavuje Sodomu ako mesto, ktoré odmietlo Boží poriadok ľudskej sexuality a prijalo závažnú sexuálnu nemravnosť.

Cirkev túto lekciu chápala 2 000 rokov. Slovo „sodomia“ je odvodené od názvu mesta Sodoma a od príbehu v Knihe Genezis. V tomto príbehu navštívia Lóta, ktorý žije v Sodome, dvaja anjeli. Keď muži obkľúčia Lótov dom a požadujú, aby im vydal mužských návštevníkov, je jasné, že ich chceli sexuálne zneužiť. Za to Boh zničí Sodomu a susedné mesto Gomoru ohňom a sírou.

Váhavosť cirkevných hodnostárov vedie do záhuby

Prečo toľkí v Cirkvi, dokonca aj na najvyšších miestach, odmietajú tento hriech pomenovať a namiesto toho ho zahaľujú do slov ako „pohostinnosť“? A prečo sa dnes Cirkev obzvlášť vyhýba otvorenému rozprávaniu o homosexuálnych skutkoch? Cirkev nikdy neučila, že Boží morálny zákon sa mení spolu s kultúrou. Dôsledne hlásala, že manželstvo je posvätným zväzkom jedného muža a jednej ženy a že každá forma sexuálnej aktivity mimo tohto zväzku odporuje Božiemu plánu. Nie je na nás, aby sme toto učenie prepisovali. Patrí Kristovi. Napriek tomu dnes vidíme rastúci zmätok v samotnej Cirkvi. Vidíme hlasy v Cirkvi, ktoré sa čoraz viac spájajú s LGBTQ aktivizmom. Počujeme hlasy, ktoré akoby hovorili s neistotou tam, kde Cirkev vždy hovorila jasne.

Tieto obavy nemožno jednoducho ignorovať. Pastieri majú posvätnú povinnosť učiť jasne. Veriaci majú právo počuť evanjelium v jeho plnosti – nie evanjelium pretvorené podľa preferencií kultúry, ale evanjelium odovzdané Kristom prostredníctvom Jeho Cirkvi. Nejde tu o ukazovanie prstom na jednu konkrétnu skupinu hriešnikov. Každý z nás musí stáť pred krížom a priznať si svoje vlastné hriechy: pýchu, chamtivosť, žiadostivosť, cudzoložstvo, pornografiu, antikoncepciu, smilstvo, homosexuálne skutky. Každý ťažký hriech nás oddeľuje od Boha, ak ho vedome a dobrovoľne prijímame bez pokánia. Cirkev nepomenúva tieto hriechy preto, že nenávidí hriešnikov. Pomenúva ich preto, že miluje duše. Keby lekár odmietol pomenovať smrteľnú chorobu zo strachu, že urazí pacienta, nazvali by sme to zanedbaním povinnosti, nie súcitom.

Cirkev je povolaná k niečomu oveľa väčšiemu: je povolaná hovoriť pravdu v láske, aj keď je túto pravdu ťažké počúvať. Mimoriadne znepokojujúce na súčasnej situácii je to, že veľká časť zmätku už neprichádza iba z vonkajšej kultúry – teraz prichádza aj zvnútra samotnej Cirkvi. Namiesto jasného ohlasovania trvalého učenia Cirkvi o manželstve a sexuálnej morálke sa stretávame s posolstvami a konaním, ktoré akoby naznačovali niečo úplne iné.

Zmätok spôsobený dokumentom Fiducia supplicans

Osobitnou kapitolou tohto zmätku sa stal dokument Fiducia supplicans, vydaný Dikastériom pre náuku viery v decembri 2023 a schválený pápežom Františkom. Dokument síce formálne nemení katolícke učenie o manželstve a výslovne odmieta zamieňať požehnanie párov v neregulárnych situáciách za manželský obrad, zároveň však otvoril možnosť spontánnych pastoračných požehnaní aj pre páry rovnakého pohlavia. Výsledkom nebola väčšia jasnosť, ale prudké spory medzi biskupmi, rozdielne interpretácie a napokon potreba ďalších vysvetlení zo strany dikastéria. Ak musí byť dokument o takej citlivej otázke krátko po svojom vydaní opakovane vysvetľovaný, pretože biskupi a veriaci po celom svete rozdielne chápu, čo vlastne povoľuje, potom je oprávnené hovoriť o vážnom pastoračnom probléme.

Veľkú časť zodpovednosti za vzniknutý zmätok nemožno oddeliť od pontifikátu pápeža Františka, pretože dokument nevznikol na jeho okraji, ale bol vydaný príslušným dikastériom s jeho schválením. Problémom pritom nie je iba samotný text, ale aj symbolický odkaz, ktorý jeho aplikácia vyslala do sveta: sekulárne prostredie ho interpretovalo ako zásadný posun postoja Cirkvi k homosexuálnym vzťahom, hoci deklarácia tvrdila, aj keď nie príliš vierohodne, že tradičnú náuku nemení. Katolícka pastorácia však potrebuje takú presnosť, aby medzi náukou a praxou nevznikal dojem rozporu. Práve v tomto bode možno Františkovmu pontifikátu oprávnene vytknúť, že namiesto odstránenia už existujúcej neistoty v otázkach sexuálnej morálky ju dokument Fiducia supplicans ešte prehĺbil a zanechal po sebe spor, ktorý Cirkev bude musieť znovu uviesť do jasného súladu so svojou tradičnou náukou.

Vďaka pápežovi Františkovi tu teda máme dokument, ktorý povoľuje určité požehnania párov v neregulárnych situáciách vrátane „párov“ rovnakého pohlavia. Konali sa tiež omše a existujú pastoračné služby spojené s ľuďmi „identifikujúcimi sa ako LGBTQ“, ktoré namiesto jasnosti vytvárajú zmätok. Významné hlasy v Cirkvi vyzývajú k novým pastoračným prístupom, ktoré zahmlievajú rozdiel medzi prijatím každého človeka a schvaľovaním konania, o ktorom Cirkev dôsledne učila, že odporuje Božiemu plánu.

Tento vývoj priviedol mnohých katolíkov k bolestnej otázke: Zmenila Cirkev svoje učenie? Odpoveď musí znieť nie. Cirkev nemá právomoc meniť to, čo zjavil Boh. Božia pravda sa nevyvíja podľa verejnej mienky. „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky.“ (Hebr 13,8). To, čo Cirkev vždy učila o manželstve a sexuálnej morálke, zostáva pravdivé aj dnes, pretože to nepochádza z premenlivých ľudských názorov, ale z nemennej Božej múdrosti.

Práve preto je jasnosť taká dôležitá. Keď ide o duše, nejednoznačnosť nie je prejavom lásky. Ľudia si zaslúžia počuť pravdu v jej plnosti, pretože iba pravda nás oslobodzuje. Každý z nás je povolaný k obráteniu. Každý z nás je povolaný k svätosti. A každý z nás potrebuje tak Kristovo milosrdenstvo, ako aj odvahu odvrátiť sa od všetkého, čo nás od Neho vzďaľuje.

Súčasnú chvíľu robí mimoriadne znepokojujúcou skutočnosť, že tento zmätok vznikol práve v čase, keď verní katolíci sledujú tlak cirkevnej hierarchie smerujúci preč od vlastných tradícií Cirkvi. Katolíci pripútaní k tradičnej liturgii Cirkvi, pobožnostiam a trvalému učeniu už nejaký čas sledujú čoraz väčšie obmedzenia uvaľované na tradičnú latinskú omšu. Sú svedkami opakovaných výziev prijať novú cirkevnú víziu, synodálnu Cirkev, čo viedlo k tomu, že tí, ktorí si jednoducho želajú zachovať to, čomu celé generácie katolíkov verili a čo praktizovali, sú vnímaní s podozrením. Mnohí verní katolíci sa pýtajú, prečo sa toľko energie venuje obmedzovaniu tradičných prejavov viery, zatiaľ čo okolo základného morálneho učenia vládne taký zmätok, ktorý zostáva zdanlivo bez nápravy.

Panna Mária Dobrého úspechu predpovedala úpadok viery a mravov. Liekom je návrat ku Kristovi a tradícii

Práve preto je toto všetko také znepokojujúce. V čase, keď naša kultúra zúfalo potrebuje jednoznačné ohlasovanie Božieho plánu pre manželstvo, rodinu a sexuálnu morálku, veriaci vidia iba neistotu tam, kde túžia po pevnom presvedčení, a nejednoznačnosť tam, kde túžia po pravde.

Keďže sa biskup Strickland nedávno vrátil z Quita v Ekvádore, z miesta posolstiev Panny Márie Dobrého úspechu, pripomenul, čo v týchto posolstvách povedala. Panna Mária Dobrého úspechu (Nuestra Señora del Buen Suceso) je spojená s udalosťami v ekvádorskom Quite a s rehoľníčkou Marianou de Jesús Torres y Berriochoa (1563 – 1635), členkou koncepcionistiek. Podľa tradovaných správ mala sestra Mariana od konca 16. a začiatkom 17. storočia opakovane prijímať zjavenia Panny Márie. Ich obsah sa týkal nielen duchovného života rehoľnej komunity, ale aj budúcich kríz v Cirkvi a spoločnosti. Mimoriadnu pozornosť vzbudzujú pasáže tradične vzťahované na 19. a 20. storočie, ktoré hovoria o úpadku viery a mravov, o útokoch na manželstvo a rodinu, o strate nevinnosti detí či o kríze duchovenstva. Práve na tieto motívy nadväzuje biskup Joseph Strickland, keď udalosti v Quite dáva do súvislosti so súčasnou krízou sexuálnej morálky.

S úctou k Panne Márii Dobrého úspechu je dodnes spojený kláštor Nepoškvrneného počatia v Quite, kde sestra Mariana žila a zomrela a kde sa uchováva mariánska socha spojená s touto tradíciou. Quito sa preto stalo významným miestom tejto osobitnej mariánskej úcty a pútnikov priťahuje najmä jej dôraz na pokánie, vernosť katolíckej viere a dôveru v Božiu pomoc v časoch krízy. Návšteva Quita tak zapadá do jeho príhovoru: odkaz Panny Márie Dobrého úspechu chápe predovšetkým ako výzvu, aby Cirkev v období zmätku nehľadala riešenie v prispôsobovaní sa svetu, ale v návrate ku Kristovi, tradícii, sviatostnému životu a jednoznačnému katolíckemu učeniu.

Keď Panna Mária pred stáročiami hovorila so sestrou Marianou, varovala pred obdobím, ktoré sa začne v našich časoch, keď viera zoslabne, do Cirkvi vstúpi zmätok a nečistota sa bude nekontrolovane šíriť. Hovorila o čase, keď bude mnoho duší v nebezpečenstve, pretože omyl sa veľmi rozšíri a odvahy bude nedostatok.

Jej posolstvo však bolo posolstvom nádeje. Prisľúbila, že keď sa bude zdať, že temnota je najhlbšia, príde obnova. Nie opustením viery raz navždy odovzdanej svätým, ale návratom k nej s väčšou horlivosťou, väčšou čistotou a väčšou dôverou v Božiu milosť.

Cirkev sa však nikdy neobnovovala tým, že by sa stávala podobnejšou svetu. Každá veľká obnova v jej dejinách prišla prostredníctvom návratu ku Kristovi, návratu k svätosti a návratu k plnosti viery odovzdanej apoštolmi. Ak je toto skutočne posledný boj o manželstvo a rodinu, potom teraz nie je čas na zjemňovanie evanjelia. Teraz je čas ohlasovať ho s väčšou jasnosťou a väčšou vernosťou než kedykoľvek predtým. A predsa vidíme, ako Rím v mnohých prípadoch postupuje proti tým, ktorí sa pridŕžajú posvätnej tradície, zatiaľ čo necháva nedotknutých tých, ktorí hlásajú svetonázor úplne nezlučiteľný s posvätnou tradíciou Cirkvi.

Nie je to jednoducho otázka liturgie alebo pastoračného štýlu. Je to otázka toho, či Cirkev bude aj naďalej bez váhania a bez ospravedlňovania ohlasovať pravdy, ktoré jej zveril Kristus. Každá doba má svoj rozhodujúci zápas. Ak Panna Mária varovala, že posledný boj sa bude týkať manželstva a rodiny, potom toto určite nie je čas na neistotu. Je to čas odvahy.

Svet nepotrebuje Cirkev, ktorá opakuje jeho vlastné názory. Svet potrebuje Cirkev ochotnú ohlasovať pravdu, ktorá oslobodzuje duše. Potrebuje pastierov, ktorí milujú svoj ľud natoľko, že mu povedia pravdu – aj keď je táto pravda ťažká, aj keď je nepopulárna, aj keď vyžaduje obrátenie.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície biskup Joseph Strickland pripomína základnú skutočnosť, ktorú nemožno meniť podľa spoločenskej atmosféry: Cirkev nerozhoduje o tom, čo je hriech podľa aktuálnych kultúrnych či politických požiadaviek. Jej morálna náuka vychádza zo Svätého Písma, prirodzeného zákona a stáročného Magistéria. Preto môže a musí rozlišovať medzi dôstojnosťou človeka, ktorú treba vždy rešpektovať, a jeho skutkami, ktoré možno z morálneho hľadiska hodnotiť. Prijatie človeka teda nemôže znamenať schvaľovanie každého spôsobu života. Skutočná kresťanská láska neoddeľuje milosrdenstvo od pravdy, pretože cieľom pastorácie nie je utvrdzovať človeka v hriechu, ale privádzať ho k obráteniu, sviatostnému životu a napokon k spáse.

Práve preto je Stricklandova kritika nejednoznačného jazyka závažná. Ak sa v cirkevnom prostredí začne rozdiel medzi prijatím homosexuálne orientovaného človeka a morálnym hodnotením homosexuálnych skutkov zahmlievať, veriaci môžu nadobudnúť dojem, že sa samotná náuka Cirkvi zmenila. Katolícka tradícia však nepozná pastoráciu, ktorá by mohla stáť proti pravde viery a mravov. Pastier, ktorý z obavy pred nepopularitou prestane pomenúvať hriech, nerobí hriešnikovi službu. Kristovo milosrdenstvo je bezhraničné voči kajúcnikovi, ale Kristova výzva zároveň zostáva jasná: odpustenie hriechov je spojené s obrátením a opustením hriešneho života.

Biskup Strickland zároveň upozorňuje na paradox, ktorý časť tradičných katolíkov vníma mimoriadne bolestivo: zatiaľ čo tradičná liturgia a veriaci pripútaní k starším formám katolíckej zbožnosti čelia v posledných rokoch výrazným obmedzeniam, pri niektorých iniciatívach spojených s LGBTQ prostredím sa používa podstatne ústretovejší jazyk. Práve tu je potrebná maximálna jasnosť. Cirkev nemôže merať pravovernosť podľa toho, čo je prijateľné pre ducha doby. Jej poslaním nie je posväcovať kultúrne trendy, ale viesť človeka ku Kristovi. Obnova Cirkvi preto podľa tradičného katolíckeho chápania nemôže spočívať v prispôsobovaní zjaveného morálneho poriadku svetu, ale v návrate k viere, pokániu, sviatostiam, modlitbe a odvahe nazývať dobro dobrom a hriech hriechom.

PDF (formát pre tlač)