Antislobodomurárska strana – tretia politická strana v dejinách USA z 19. storočia, o ktorej sa však príliš nehovorí. Na jej počiatku bola slobodomurárska vražda -

Antislobodomurárska strana – tretia politická strana v dejinách USA z 19. storočia, o ktorej sa však príliš nehovorí. Na jej počiatku bola slobodomurárska vražda

Branislav Michalka
1. februára 2025
  História Politika

Svet anglosaskej politiky a svet slobodomurárstva sú takmer synonymá. Americkí prezidenti, slávnostne vymaľovaní alebo odfotografovaní v slobodomurárskych zásterách a rovnako okrášlení britskí monarchovia až po súčasného vrchného správcu „perfídneho Albionu“, Karola III., stupídne lokálne lóžové schôdze s kačacími hlavami na baseballových čapiciach v zapadnutých kútoch, kde líšky salutujú pred večierkou, pupkatí patróni v zásterách, počnúc newyorskou políciou a končiac nadáciou na ochranu pamiatok v škótskych trasoviskách, to sú obrázky, ktoré tvoria už 300 rokov tajomné jadro anglosaského spoločenského života.

Málokto vie, že v polovici 19. storočia došlo v Spojených štátoch k pokusu (neúspešnému) prelomiť tento začarovaný okultno-filantropický obojok, ktorý má permanentne nasadený na krku tak britský buldoček, ako aj americký slon so somárom, a ktorý bol úspešne aplikovaný aj kontinentálnym zvieratkám, najmä francúzskemu kohútovi. Pokus zbaviť sa ho bol myslený natoľko vážne, že bola na jeho podporu založená v poradí tretia politická strana v dejinách USA – Antislobodomurárska strana.

Bezprostrednou príčinou vzniku tohto hnutia odporu proti silám, ktoré od založenia Spojených štátov až podnes spoza opony určujú politické, ideologické a kultúrne smerovanie amerického národa, aj značného počtu obyvateľov tejto planéty, bola slobodomurárska vražda Williama Morgana, ktorý sa vyhrážal, že verejne odhalí ich tajomstvá.

Prezident Washington v zástere klepká na základný kameň Kapitolu
zdroj: wikimedia commons

Gentlemani“ v zásterách

Podobne ako tomu bolo neskôr pri revolúcii vo Francúzsku, ani v Amerike nevyplýval revolučný a protiaristokratický resentiment z toho, žeby tzv. otcovia revolúcie patrili k biednym vrstvám spoločnosti, ale naopak – táto zbohatlícka stredná trieda cítila ako potupu a poníženie to, že sa musela podriaďovať len na základe dedičského práva šľachte, ktorá bola často chudobnejšia ako oni. Alexis de Tocqueville či Hippolyte Taine opísali tento jav podrobne vo svojich prácach.

A bol tu ešte jeden motív navyše. Ch. Wright Mills vo svojej knihe Mocenská elita píše, že podľa tradície americkej smotánky pochádzali jej predkovia z britských šľachtických rodov, avšak ako ľavobočkovia alebo ako najmladšie deti, odsúdené primogenitúrou na hľadanie šťastia za oceánom. Po nadobudnutí majetku sa títo vznešení „gentlemani“ cítili byť zbytočne ponížení kuratelou svojich aristokratických dozorcov a predkov. Podobný proces sa odohral neskôr aj na juhu, v kolóniách španielskych.

Prezident George Washington v zástere, ako vymaľovaný
zdroj: Picryl

Bremeno stredovekej aristokratickej štruktúry po revolúcii síce z ich pliec šťastlivo padlo, avšak novým pánom zostali záľuby a ideológia anglosaskej osvietenskej aristokracie – slobodomurárstvo. Jednak ako prostriedok získavania moci a bohatstva, v neposlednom rade tiež ako futro vyplňujúce duchovnú prázdnotu po ich odpadnutí od kresťanstva, či skôr dedične – od jeho pravovernej katolíckej formy a nakoniec, pre nemnoho horných zasvätených lóžových bratov fungovalo reálne slobodomurárstvo ako tajomné protikatolícke hnutie, ktorého korene siahajú až dole k tzv. svetlonosovi alias Luciferovi.

Samozrejme, pre väčšinu jeho prostoduchejších členov znamenalo slobodomurárstvo, bujnejúce vtedy na americkom kontinente s raketovou rýchlosťou, predovšetkým cestu k moci a bohatstvu, ale aj honor. Ako už bolo povedané, hoci kolonisti odmietli britský aristokratický systém, muži stále hľadali spôsob, ako ukázať verejne svoje bohatstvo a vplyv. Na to bola vonkajšia prezentácia lóží ako stvorená. Nota bene, keď sa aj ten posledný obchodnícky truhlík, predávajúci sušené slivky, mohol cítiť opásaný zásterou ako vojvoda z Wellingtonu – jeho slobodomurársky brat. Navyše, začiatkom 19. storočia sa v USA stal z lóži honor verejný: ich členovia hrdo dávali najavo svoj status prostredníctvom prepracovaných verejných sprievodov, pochodovali v bielych rukaviciach, jemne vyšívaných zásterách a v pseudoadmirálskych klobúkoch. Tak ako je to v USA dodnes a ako to môžeme v komickej podobe vidieť aj v takých banálnych dielach, ako je napr. muzikál Hello Dolly.

Britský kráľ Eduard VII. so zásterou a zvončekom
zdroj: wikimedia commons

V prvej polovici 19. storočia sa teda zdala byť všadeprítomná expanzia slobodomurárstva v USA nezadržateľná. Jedna nepríjemná kauza však donútila lóžových bratov stiahnuť sa na celé desaťročia trochu späť do ich okultnej ulity a vystrkovať tykadlá určitý čas opatrnejšie. Toto nebezpečenstvo však trvalo, s klesajúcou tendenciou, len do konca 19. storočia.

Prípad Morgan

William Morgan bol veteránom z britsko-americkej vojny v roku 1812 a údajný slobodomurár pôvodom z Virgínie, ktorý sa usadil v štáte New York, v meste Batavia. Tvrdil, že do lóže vstúpil počas pobytu v Kanade, kde žil s manželkou a dvoma deťmi. Pravdepodobne si sľuboval od angažovaného členstva, ako väčšina lóžových bratov, lepšiu kariéru, ale zostal údajne sklamaný bratstvom v Batavii, najmä kvôli jeho pevnej uzavretosti a ťažko preniknuteľnému vplyvu, ktoré si udržiavalo v miestnej politike. Vo svojej naivite radového murára, takej typickej pre nezasvätených členov, sa Morgan v rozhorčení nad temnou tvárou lóží rozhodol urobiť niečo, čo je pre členov lóží nemysliteľné: zverejniť odhalenie slobodomurárskych tajomstiev, lóžových machinácií a opísať ich tajné tradície. Zrejme sa domnieval, že výstrahy pri iniciačných obradoch, ktoré sľubujú zradcom smrť, sú len zábavné repliky na osvieženie inak nudných obradov.

William Morgan
zdroj: wikimedia commons

Podľa iných tvrdení nebol Morgan nikdy predtým členom murárskej lóže a do lóže v Batavii sa zákerne infiltroval s jasným zámerom odhaliť slobodomurárske tajomstvá. Táto interpretácia však môže byť len istou formou ospravedlňovania neskoršieho vražedného zásahu. Morgan ako špión totiž vyzerá v očiach verejnosti horšie ako Morgan zaslúžilý dlhodobý člen – zradca, aj keď pre lóžových bratov je to práve naopak. V zúfalej snahe nejako vylepšiť svoj obraz po prepuknutí škandálu, tvrdili batavskí murári, že Morgan získal len prvý stupeň zasvätenia v lóži, údajne preto, lebo sa im nepozdával jeho charakter. Jeho tvrdenia, že dosiahol šiesty stupeň zasvätenia neskôr vehementne spochybňovali.

Morgan nahovoril miestneho knižného a novinového vydavateľa Davida Cade Millera, aby spolu s ním pracoval na odhalení tajomstiev slobodomurárov, nech ich môže vidieť celý svet. Jeho hlúposť išla tak ďaleko, že sa dokonca svojim milým spolubratom zverejnením otvorene vyhrážal. Je pochopiteľné, že po takýchto vyhláseniach jeho nesmierne humanistickí a filantropickí spolubratia z Lóže 433 trošku znervózneli a boli odhodlaní zabrániť tomuto, v ich očiach zaiste svätokrádežnému, skutku.

Keď v auguste 1826 vydavateľ Miller dopredu verejne propagoval škandalózny charakter nadchádzajúcej publikácie a uviedol, že objavil „najsilnejší dôkaz hniloby“ v onej stáročnej inštitúcii, bol Morganov osud spečatený.

Informácia o vyhrážkach Millera a Morgana odhaliť najvnútornejšie tajomstvá slobodomurárov sa rýchlo rozšírila po celom štáte New York. V každom susednom kraji boli slobodomurárske kapituly čoskoro zachvátené panikou, strachom a rozhorčením nad tým, čo by títo dvaja muži mohli prezradiť. Avšak, čo také by vlastne mohli prezradiť? Dobrotu, lásku, humanizmus, filantropiu, osvetu? A to sa nesmie?

Pamätník Williama Morgana v Batavii
zdroj: wikimedia commons

Keď to nejde po dobrom…

Predstavujúc si to najhoršie, čiže pravdu, zorganizovali lóže stretnutia, aby posúdili potenciálny dopad publikácie Morgana a Millera. Keď sa blížil dátum vydania, slobodomurári začali cielenú kampaň obťažovania a teroru proti vydavateľom knihy. Všetko samozrejme demokraticky a legálne, tak ako aj dnes, veď to predsa neboli žiadni katolícki alebo monarchistickí tmári. Keďže skryté lóžové prsty siahali v kraji takmer do každého úradníckeho kurníka, nebol to problém. Polícia, súdy, úrady boli v rukách slobodomurárov, a tak začali pršať na Morganovu a Millerovu hlavu nástroje „právneho štátu“.

V sobotu 19. augusta nechali Morgana zatknúť na základe vykonštruovaných obvinení, týkajúcich sa údajne ním ukradnutej košele a kravaty (!) a držali ho vo väzení až do nasledujúceho pondelka. Kým bol Morgan uväznený, slobodomurári prehľadali jeho dom a hľadal jeho rukopis. Strážcovia zákona lojálni k slobodomurárom, neskôr zatkli a uväznili Morgana aj Millera za údajne nesplatené dlhy. Nepomohlo a tak už nasledoval fyzický útok na Millerove kancelárie z 8. septembra, keď sa čata údajne opitých slobodomurárov pokúsila zničiť jeho tlačiareň. O dva dni neskôr ju rovno zapálili, takže zostala požiarom vážne poškodená.

Podľa pamätí Samuela D. Greena, ktorý sa prisťahoval do Batavie niekoľko rokov pred Morganom a stal sa členom Lóže 433, z ktorej po škandále s Morganom vystúpil, lóžoví bratia, keď už nevideli inú možnosť ako Morgana zastrašiť, odsúdili ho na seanse ako „zloducha a krivoprísažníka“, pričom sa niekto ozval a povedal podľa Greena „niečo v tom zmysle, že všetci čestní slobodomurári uvidia, že budú vykonané primerané tresty“. Green sa stal neskôr aktívnym v protislobodomurárskom hnutí a jeho pamäti vyšli pod názvom Zlomená pečať v roku 1870.

Prezident William Taft v zástere
zdroj: LOC’s Public Domain Archive Public Domain Search

Ráno po požiari v tlačiarni bol Morgan opäť zatknutý, tentoraz na základe falošného obvinenia z dlhu 2 doláre. Previezli ho do väzenia v Canandaigui, asi 45 míľ východne od Batavie, cez noc ho v ňom držali, až kým neprišiel muž, ktorého nikdy predtým nevidel, aby zaplatil kauciu a nechal ho prepustiť. Morganova počiatočná úľava sa však rýchlo zmenila na hrôzu: keď ho viedli preč z väzenia, uvidel koč, ktorý naňho čakal, a začal nahlas kričať: „Vražda! Vražda!“ Následne ho jeho únoscovia surovo a násilím strčili dovnútra. To bolo naposledy, keď niekto videl Morgana živého.

Šok a zdesenie verejnosti

Pre Greena a ostatných občanov, zdesených nad tým, čo sa stalo, bolo najväčšou hrôzou to, že vražda nebola činom náhodného rozzúreného davu, ako bolo vtedy často v USA demokratickým zvykom. Namiesto toho, ako Green neskôr napísal vo svojich pamätiach, „títo muži, ktorí boli vodcami v tomto sprisahaní proti Morganovi a Millerovi, boli muži s postavením a vážnosťou. V tom čase zastávali najdôležitejšie úrady v cirkvi a štáte.

Slobodomurári, ktorí údajne zavraždili Morgana, boli právnici a sudcovia, šerifovia a strážnici, vysoko postavení vojenskí dôstojníci, náboženskí vodcovia a politici. „Všetko zvážili a určili najvyššie autority slobodomurárskych lóží,“ napísal Green.

Absencia mŕtvoly nakoniec vyvolala vo verejnosti odhodlanie, nájsť odpoveď na záhadu. Novovytvorené spoločnosti amatérskych detektívov sa pokúsili zistiť, čo sa stalo Morganovi. V rôznych mestách pozdĺž údajnej trasy únosu, sa stretávali skupiny znepokojených občanov. Tieto skupiny, ktoré sa začali nazývať „Morganove výbory“, sa spočiatku zaujímali len o vypátranie Morgana – alebo aspoň jeho mŕtvoly. Ale dobre postavení slobodomurári v justičných, policajných a vo verejných funkciách ich pokusy neustále marili a členovia výborov začali konečne vidieť nepríjemnú skutočnosť, že problém je širší ako len zmiznutie jedného muža. Slobodomurári evidentne tak dôkladne infiltrovali americkú vládu – aspoň na miestnej úrovni –, že mali účinný monopol na moc, čo bránilo fungovaniu demokratickou propagandou oslavovaného mechanizmu spravodlivosti.

Prezident Theodore Roosevelt v zástere
zdroj: Picryl

Muži obvinení z Morganovho zmiznutia síce boli, pod tlakom silnejúceho verejného rozhorčenia postavení pred súd, ale v januári 1827 im boli vymerané relatívne mierne tresty. Hoci boli zapletení do únosu, pravdepodobnej vraždy, falšovania dôkazov a korupcie, štyria obžalovaní – Loton Lawson, Eli Bruce, plukovník Edward Sawyer a Nicholas G. Chesebro – dostali trest odňatia slobody v rozmedzí od jedného mesiaca do dvoch rokov väzenia. Realita bola pre verejnosť zjavná – všemocným slobodomurárom prešla aj vražda.

Hnutie proti slobodomurárom

Uprostred tejto štrukturálnej korupcie, sa oponenti začali otvorenejšie vyjadrovať proti slobodomurárstvu vo všeobecnosti. V priebehu nasledujúcich mesiacov a rokov začali v novinách a prejavoch odsudzovať údajne filantropické bratstvo ako kult, ktorý má neprimeraný vplyv. Slobodomurári, skrytí v zákulisí, ťahajúci za nitky, spôsobovali skazu a museli byť zastavení. Odpadlíci ako Green prelomili svoje mlčanie a dávali verejné prednášky o nebezpečenstvách slobodomurárstva a tajných spoločností. A nebol sám. To, čo Morgana stálo život – prezradenie temnej stránky slobodomurárstva, sa už teraz nedalo zastaviť. Ďalšia likvidácia neprichádzala do úvahy. Nálada spoločnosti sa začala meniť.

4. júla 1828 občania mesta Le Roy v štáte New York zverejnili svoju „Deklaráciu nezávislosti od slobodomurárskej inštitúcie“. Otázka teraz, po evidentnom preukázaní moci a infiltrácie slobodomurárskych lóží do justičného a štátneho systému, znela pre obyčajných občanov jasne: Necháme svoj život ovládať tajnou okultistickou sektou? Odpoveďou na túto otázku bol vznik prvej tzv. „tretej“ politickej strany v histórii USA, v ich zabehanom duálnom straníckom systéme. Došlo k vzniku skutočného hnutia odporu, na rozdiel od zmanipulovanej revolúcie z roku 1776 (ako nakoniec všetkých revolúcií), k vzniku – Antislobodomurárskej strany.

Antislobodomurárska strana bola prvou veľkou, skutočne ľudovou krížovou výpravou v dejinách Spojených štátov, ktorú neviedli politicky vplyvní a vzájomne lóžami poprepájení politici, ale ktorá bola naopak v opozícii proti nim. Jeden z najaktívnejších členov antislobodomurárskeho hnutia, Albert H. Tracy, ktorý sa neskôr stal guvernérom Pennsylvánie, v septembri 1829 napísal:

Skutočne sme zapojení do strašnej vojny so skúsenými, bohatými a mocnými tohto sveta, a ja nepochybujem, že aj proti samotnému kniežaťu temnoty.

Prezident Franklin D. Roosevelt s lóžovými kamarátmi
zdroj: Itoldya test1 Get Archive

Hnutie bolo prekvapivo úspešné, vzhľadom na to, že lóže skutočne držali (a dodnes držia) v rukách moc. Zrejme nečakali, že odpor bude až taký značný. Jedno z prvých, skutočne ľudových povstaní proti zakoreneným záujmom v USA, antislobodomurárske posolstvo, zarezonovalo vo verejnosti. Predtým zjavne nikto až toľko nemyslel na reálnu moc slobodomurárov; boli akceptovaní viac-menej ako reprezentanti určitého ľudomilného spôsobu života a honoru. Teraz tí, ktorí hľadali spravodlivosť pre Morgana, podnietili verejnosť, aby sa zamyslela nad tým, či sú slobodomurári skutočne silou dobra a pokroku, ako sa radi už od začiatku 18. storočia prezentovali.

Antislobodomurárska strana nastavila tzv. demokracii a slobode nepríjemné zrkadlo. Ich otázka znela: Načo vlastne človek v demokracii potrebuje niečo také, ako je tajná okultná organizácia, keď sa demokracia predsa najlepšie podľa tvrdenia jej propagátorov a strojcov údajne uskutočňuje otvorene a transparentne? Pritom takmer všetci zakladatelia USA, ako aj Benjamin Franklin a George Washington boli členmi lóží a propagovali slobodomurárov ako úplne prirodzený, neškodný prostriedok občianskej angažovanosti – ďalší spôsob účasti na spoločenstve v rodiacich sa dňoch slobodnej republiky. Byť slobodomurárom bolo v tých časoch úplne bežné a v USA tento stav trvá viacmenej dodnes. Zoznam slávnych murárov, napísaný ich ctiteľmi, nie haniteľmi, si môžu čitatelia pozrieť tu:

https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_Freemasons_(A%E2%80%93D)

https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_Freemasons_(E%E2%80%93Z)

Slobodomurári, ktorí boli odrazu nútení zodpovedať sa čoraz skeptickejšej verejnosti a mali málo čo povedať na svoju obranu, sa snažili ďalej tvrdiť, že ich tajomstvo je neškodné a zamerané na zlepšenie ľudstva, avšak škandál Lóže 433 to všetko spochybnil. Logicky vzaté: nech boli tajomstvá lóží akékoľvek, v každom prípade si členovia lóží mysleli, že stojí za to zavraždiť človeka, len aby nevyšli na svetlo Božie.

Prezident Truman v zástere
zdroj: wikimedia commons

Antislobodomurárska strana

Výsledok tohto spoločenského otrasu a rozhorčenia – Antislobodomurárska strana, bola nakoniec založená v štáte New York vo februári 1828. Do kampane proti slobodomurárom sa prekvapivo zapojili aj mnohé protestantské sekty, ktoré na rozdiel od katolíckej Cirkvi, odsudzujúcej slobodomurárstvo od začiatku, patrili pôvodne k jeho tichým spoločníkom. Morganova vražda však zmenila a naštrbila aj toto spojenectvo.

Odpor voči slobodomurárstvu teraz zaujali niektoré evanjelikálne protestantské cirkvi aj z „náboženských dôvodov“, najmä v okrese Burned-over v severnej časti štátu New York. Mnohé z protestantských siekt prijali rezolúcie odsudzujúce pastorov a laických kazateľov, ktorí boli slobodomurármi, a niekoľko väčších denominácií odsúdilo slobodomurárstvo ako také, vrátane Presbyteriánskej, Kongregačnej, Metodistickej a Baptistickej „cirkvi“.

Antislobodomurárstvo sa na nasledujúce dve desaťročia, stalo pre establišment politickým problémom. Predovšetkým na západe štátu New Yorku, kde sa obyvateľstvo začiatkom roku 1827, po mnohých masových stretnutiach a demonštráciách rozhodlo nepodporovať slobodomurárov vo verejných funkciách. V New Yorku boli dovtedy priaznivci prezidenta Johna Quincyho Adamsa, prezývaní „Adams men“, „Anti-Jacksonians“, alebo „national republicans“, slabou organizáciou. Adamsovi priaznivci teraz využili silné antislobodomurárske cítenie a pripojili sa k novej Antislobodomurárskej strane, v opozícii voči expandujúcej Jacksonovej Demokratickej strane a tiež voči prvej lobistickej politickej organizácii Albany Regency Martina Van Burena. V tomto úsilí im pomohla skutočnosť, že Andrew Jackson bol vysoko postaveným slobodomurárom a často chválil lóže.

Vo voľbách v roku 1828 sa nová strana ukázala ako nečakane silná. Hoci bol jej kandidát na guvernéra New Yorku, Solomon Southwick, porazený, Antislobodomurárska strana sa stala hlavnou opozičnou stranou voči Jacksonovým Demokratom v New Yorku. V roku 1829 ešte rozšírila základňu svojho vplyvu, keď sa stala zástankyňou vnútorných reforiem a ochrannej colnej tarify. Členovia strany boli veľmi agilní a posilnili predovšetkým vplyv novín pridružených k strane na iné politické organizácie aj tým, že ich vydávali viac ako 100 titulov, vrátane Southwick’s National Observer a Weed’s Anti-Masonic Enquirer. Do roku 1829 sa Weed’s Albany Journal stal popredným antislobodomurárskym denníkom. Ich útoky nijako nešetrili známe slobodomurárske veličiny. Vtedajšie noviny si nekládli pred ústa servítky a napriek súčasnej liberálno demokratickej legende o tzv. slušnej politike, obsahuje aj krátky odsek v článku z časopisu Albany Journal proti Martinovi Van Burenovi korenisté slová ako „demagóg“, „úplatkár“, „tyran“, „perverzák, „prostitút“, „zhýralec“ a dokonca aj „prekliatec“.

Do roku 1830 sa snaha antislobodomurárskeho hnutia rozšíriť svoj vplyv stretla s pozoruhodným úspechom a umožnila mu rozšíriť sa do susedných štátov, pričom sa strana stala obzvlášť silnou v Pensylvánii a Vermonte. V roku 1831 bol William A. Palmer zvolený za guvernéra Vermontu na základe antislobodomurárskeho vyhlásenia a tento úrad zastával do roku 1835. Palmerov švagor Augustine Clarke bol v roku 1832 antislobodomurárskym prezidentským voliteľom, pôsobil ako štátny pokladník Vermontu v rokoch 1833 až 1837 a v roku 1837 bol tiež vymenovaný do Antislobodomurárskeho národného výboru.

V priebehu niekoľkých rokov sa Antislobodomurárska strana rozrástla až do tej miery, že jej zástupca William Wirt kandidoval na prezidenta vo voľbách v roku 1832. Wirt síce nemal reálnu šancu vyhrať proti Andrewovi Jacksonovi a Henrymu Clayovi a skončil so ziskom iba 8 percent ľudových hlasov, ale jeho kampaň na úrad znamenala veľký posun vo verejnej mienke už tým, že takáto kandidatúra vôbec mohla existovať. Vplyv antislobodomurárskych nálad v rokoch 1826 – 1840 bol značný, a tak hoci Antislobodomurárska strana nemala žiadnych senátorov a nekontrolovala žiadne komory štátneho zákonodarného zboru, mimostranícki antislobodomurári v štátnych zákonodarných zboroch niekedy vytvárili koalície, aby zvolili svojich senátorov a organizovali svoje komory.

William Wirt – kandidát Antislobodomurárskej strany na prezidenta
zdroj: wikimedia commons

Aj keď strana zostala malá, podnietila rastúce antislobodomurárske nálady a viedla k zatvoreniu a krachu mnohých slobodomurárskych spoločností. Niektoré cirkvi sa dokonca vyhrážali, že zapudia tých farníkov, ktorí od slobodomurárov neodídu.

Ako sa tak antimurárstvo šírilo, mnohí farníci v najväčšej protestantskej Episkopálnej (anglikánskej) cirkvi odmietali prijímanie od slobodomurárskych duchovných alebo úplne prestali navštevovať bohoslužby vedené slobodomurármi. Členstvo v slobodomurárskych lóžach klesalo v priebehu 20. a začiatkom 30. rokov 19. storočia rapídne a počet prijatých lóžových bratov, sa znížil takmer na polovicu, pričom po celé desaťročie 1830 – 1840 neboli otvorené takmer žiadne nové lóže. Tam, kde bolo predtým výhodou byť slobodomurárom, stalo sa to negatívom.

Tento stav však nebol dlhodobý a ani trvalý. Sila anglosaského slobodomurárstva, ako aj slobodomurárstva celostvetového rozhodne nemienila kapitulovať pred takým slabým súperom, akým bola Antislobodomurárska strana. Otrasy spôsobené americko-mexickou vojnou (1846–48), následnou občianskou vojnou, industrializáciou, prílivom nových imigrantov z Európy a svetovými konfliktmi, v ktorých hralo slobodomurárstvo zaiste nezanedbateľnú úlohu, odsunuli nakoniec Antislobodomurársku stranu do dejín, a aj to nie príliš často spomínaných.

Každopádne veľká zásluha Antislobodomurárskej strany a hnutia, spočíva predovšetkým v prelomení monolitného pozitívneho vnímania lóží v anglosaskom svete. Nech už sa slobodomurárom podarilo neskôr v akejkoľvek miere konsolidovať situáciu, pachuť a podozrievania už nikdy nezmizli. Tzv. seriózni historici sa sťažujú, že počnúc Morganovou vraždou, sa udomácnili v USA tzv. konšpiračné teórie a už nikdy neodišli.

Zlaté obdobie antislobodomurárstva v USA trvalo, ako už bolo uvedené, počas rokov 1826 – 1840. Strana potom splynula so stranou tzv. whigov, z ktorej sa postupne vyvinula Republikánska strana. Tá už ale samozrejme stála a stojí, rovnako ako väčšina inštitúcií v USA pod tichou, humánnou a filantropickou kontrolou slobodomurárskych lóží. Pokiaľ sú v nej katolíci a úspešní katolíci, tak to určite nebude tým, že lóže sa vzdali svojej agendy. Skôr je treba sa zamyslieť nad tým, čoho sa vzdala katolícka Cirkev.

Existencia Antislobodomurárskej strany je jedným z prvých dokladov o konflikte demokratickej propagandy o otvorenosti a transparentnosti v krajine slobody, s pravou – okultnou, tajnostkárskou, lobistickou a sprisahaneckou tvárou tohto najlepšieho zo všetkých možných systémov. Plejáda amerických prezidentov, ktorí sa s radosťou a otvorene predvádzali so zásterou okolo bokov ukazuje, že boj proti nej nebol a v dohľadnej dobe ani nebude vybojovaný v prospech odporcov tejto okultnej sekty.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Svet slniečkárov sa rúca v priamom prenose pred ich očami, ale oni ešte stále nič nepochopili

Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 2. časť

Šialenstvo napreduje: Teológ chce v Cirkvi partnerstvá nadivoko, bez sviatosti, aj manželstvá na skúšku. Rozvod vraj môže byť „zrelé rozhodnutie“

Exorcista: „Obdobie covidu bolo obdobím masívnej démonickej aktivity, ktorá sa odvtedy len zhoršuje“