O smilstve a cudzoložstve

7. júna 2026   Cirkev

„Ani smilníci, ani cudzoložníci nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.“
(porov.1Kor 6,9–10)

Nad vrchom Sinaj vznášali sa strašné chmáry. Divoké hromobitia otriasali zemou. Ohnivé strely krížom-krážom prerážali povetrie. V úpätí vrchu v smrteľnom strachu klesal zástup ľudu. Uprostred takéhoto Božieho súdu smelo kráčal Mojžiš na vrchol hory Sinaj, aby sa zhováral s Pánom Bohom. A hľa, neviditeľný Boh stal sa viditeľným, žiara blesku osvietila tvár Jehovu. Mojžiš padol pred ňou a klaňajúc sa, prijal Desatoro prikázaní na dvoch kamenných tabuliach, na ne napísal Boh svojimi všemohúcimi prstami svoje sväté zákony. Po tisícročiach s obdivom čítame tieto sväté Božie zákony, pretože na každý hriech vyniesol jeden a jeden zákon, len na hriech nečistoty ustanovil dva: šieste a deviate prikázanie. Šieste znie takto: „Nezosmilníš!“ Deviate však vraví: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho!“ Týmto dvojnásobným zákazom vyjavil Boh, že najväčšmi oškliví sa mu hriech nečistoty. podľa tohoto dvojnásobného zákazu delí sa moja dnešná kázeň na dve časti: v prvej poviem o smilstve, v druhej o cudzoložstve.

Bože nekonečnej velebnosti, na kolená padám pred tvojou Svätosťou, sťa by som bol tam pod vrchom Sinaj, keď si vyhlásil tieto dva svoje príkazy. Klaňajúc sa tvojej Svätosti, prosím ťa, prenikni svojou bázňou naše hriešne telo, aby sa nám zošklivili všetky hriechy telesnosti.

1. Ani smilnici, ani cudzoložníci nebudú dedičmi Božieho kráľovstva (porov. 1Kor 6,9–10). Nekonečne Svätý Boh nestrpí v kráľovstve nebeskom žiadnu dušu smilstvom zašpinenú. Keby otvorené boli brány kráľovstva nebeského a bárs by ta i volali anjeli takúto zašpinenú dušu, ešte ani vtedy neopovážila by sa dostaviť pred najsvätejšiu tvár Božiu, radšej sama by sa vrhla do pekelného ohňa, pretože sám Boh vštepil do nás cit hanblivosti, ešte i ten smilník schová sa a v úkryte pácha svoje ohavnosti. V ktorom človeku ešte prebýva nezhubná duša, hlboko začervená sa, keď mu pred oči príde nečistota, odvráti tvár, keď zazrie nejaký necudný obraz, nechce počuť oplzlé, nemravné reči. Sv. Ammon pustovník chcel so svojimi druhmi prebrodiť rieku. Tento nábožný starec požiadal svojich druhov, aby trochu zaostali, kým sa vyzlečie; ako sa však chcel vyzliekať, už sa vopred hanbil, že on od hanby nebude môcť prebrodiť rieku. Tu zrazu akási tajná ruka ho zdvihla a preniesla na druhý breh, tak odmenil Boh jeho hanblivosť.

Mnohí si myslia, že v šiestom Božom prikázaní zakázané sú len necudné skutky a oplzlé reči. Mýlia sa. Čo neslobodno učiniť, na to ani myslieť neslobodno. Lenže myšlienkou len vtedy hreší človek, keď tej hriešnej myšlienke privolí, do svojej mysle ju privoláva; naopak, kým sa jej protiví, s ňou sa dobrovoľne nezaoberá, ju nechce, vtedy nielenže nehreší, lež si pred Bohom zásluhu nadobudne.

Človek na zemi nemôže sa zbaviť diabolských pokušení. Sv. Peter z Alkantary skočil do ľadového jazera, sv. Hieronym kameňmi bil sa v prsia, aby v sebe udusil nečistý oheň telesnosti.

Keď už i tá nečistá myšlienka stáva sa smrteľným hriechom, ak ju obľubuješ, o koľko viac trestuhodné sú necudné pohľady? Preto vystríhaj svoje oči, lebo hľadieť na necudnosť privedie k smilstvu. Preto hovorí sv. Augustín: „Nehovor, že máš čisté srdce, keď oči sú ti nečisté. Kto chlipným okom hľadí na osobu iného pohlavia, ten podľa slov Kristových už smilnil v svojom srdci (porov. Mt 5,28), kto na hanbu človeka bez potreby hľadí, spácha smrteľný hriech.“ Ó, koľko takýchto hriechov spáchajú ľudia čo i len za jeden deň, o tom však ani len slovíčkom nežalujú na seba v spovednici.

Ešte horšie sú nemravné žarty, oplzlé reči a smutná vec je, že nielen mladí, lež často i starí obľubujú nečisté reči, podobní sú ošípanej, ktorá sa len vtedy dobre cíti, keď sa v bahne váľa. Títo budú znášať v Pekle hroznejšie muky ako tí, ktorí snáď zo slabosti skutkom zhrešili, pretože väčší hriech je oplzlými rečami zabiť duše, ako náruživosťou krvi raz padnúť.

Ďalej povážte len, aké výtržnosti pácha zvlášť mládež pri svojich zábavách, a to tým horšie, keď sa to stáva v nedeľu alebo vo sviatok. Koľko hriechov sa tam popácha nečistými myšlienkami a žiadosťami, nemravnými pohľadmi, žartami a spevmi, nehanebným chytaním a dráždením. Mnohí to ani za zábavu nepokladajú, ak svojej hriešnej telesnosti vyhovieť nemôžu. Žiaľ, takéto nachádzajú sa i medzi kresťanskými devami, ktoré si ani za mak nevážia kvet nevinnosti. Bohabojná panna si ani nedovolí, aby sa jej chlipný mladík dotýkal. Abrahám zo sv. Kláry vtipne hovorí: Panna má byť ako ten organ, ktorý zaraz zvolá, akonáhle sa ho niekto dotkol. Sv. Zita bola slúžkou a keď ju raz istý nezbedník pokúšal, Zita išla mu nechtami vyškriabať oči a tak ho zahnala. Iná deva zasa keď zbadala, že jeden prostopašník blíži sa jej k tvári, deva skočila, vylepila mu poriadne zaucho, že sa musel ihneď odpratať. To je isté, že takáto cnostná panna nestane sa nikdy nevernou manželkou, a naopak, výtržnícki mládenci nebývajú vernými manželmi. Takou poriadnou Zuzanou, ktorá radšej zomrie než by mala svoje manželstvo nevernosťou poškvrniť, stávajú sa tie panny, ktoré nasledujú príklad sv. Zuzany zo Sv. Písma, o ktorej je napísané, že bola veľmi krásna ale i bohabojná, pretože rodičia učili ju Božiemu zákonu. Takými cnostnými mužmi, ktorí až do svojho vysokého veku čistý život vedú, stávajú sa tí poriadni mladíci, ktorí nasledujú príklad sv. Tobiáša, o ktorom je v Sv. Písme napísané, že „od mladi bál sa Boha“.

2. To je už svätá pravda, že aká krásna je panna vo svojej čistote sťa ten anjel, taká ošklivá a potupná je tá deva, z ktorej srdca od koreňa je vyplienený kvet panenstva. Aká krásna je verná žena vo svojom manželstve sťa jedna kráľovná, práve taká ošklivá a potupná je cudzoložnica, ktorá zabúda na prísahu manželskej vernosti, pri oltári Pána učinenú. Čítaj Sv. Písmo, tam nájdeš, že Boh pre hriech nečistoty sírnym ohňom vyhubil Sodomu a Gomoru. Táto neprávosť bola, ktorá potopu sveta uvalila na zem. „Uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve.“ (porov. Ef 5,5)

Akým že teda trestom potrestá Boh tie necudné ženy, ktoré odkopnúc od seba česť, dobré meno, oddávajú sa smilnému životu? Akože bude kárať Boh tých nemravných mužov, ktorí opreteky nasledujú svoj zvierací pud? Otcovia, matky, ktorí majú poctivú manželku, poctivého manžela, majú štvoro alebo pätoro dietok, neboja sa za hnilé telo premrhať svoje pozemské blaho, svoj rodinný pokoj, svoje večné spasenie, behajú za oným samopašníkom, za onou nemravnicou. Sú natoľko bezočiví, že sa nehanbia vojsť i sem do chrámu Božieho, ba opovážia bezočivo sa vtisnúť sem na prvé miesto. Idú ešte i k sv. spovedi, pravda, ani len slovíčkom nežalujú tam na seba z ich špinavých skutkov. Už samé to meno: cudzoložstvo strašne volá, že je to jeden z tých najväčších hriechov. Pre šieste prikázanie viac duší bude zatratené, ako pre všetky ostatné súhrnom. Ak je čistá tvoja duša od tohoto hriechu, vzdávaj vďaky Bohu, ak ale si sa poškvrnil týmto potupným hriechom, oplakávaj svoje hriechy; čo by si i krvavé slzy vylieval, ešte ani tie by neboli veľa za ne.

Šieste prikázanie zakazuje nielen všetku chlipnosť, lež aj všetko to, čo k nej vedie, ako vystatovačnú nádheru, neslušné odievanie, čo mnohí, ak im na to čestne nestačí, i nepoctivým spôsobom vyhľadávajú. Mnohí vyvolajú v srdci svojom chlipnú náruživosť nesmiernym pitím alebo bezuzdnou tanečnou zábavou. Pri takej príležitosti postačí len jedno voľnejšie slovo, len jeden dotyk, aby duša poškvrnila sa pod skrýšou noci; pri odprevádzaní domov z tanečnej zábavy, povedomie samoty osmelí vzrušené srdce, povstanú v ňom nečisté žiadosti, za žiadosťou však zvykol nasledovať skutok.

Všetky druhy smilstva ani si netrúfam spomenúť a vykladať z tohoto svätého miesta, dosť je vedieť každému kresťanovi, že každý z nich je smrteľným hriechom, z nich čo len jeden stačí, aby páchateľa uvrhol do Pekla, preto buď nám ošklivá každá nečistota, pred ktorou sa usilovne chráňme a ak v niečom pochybujeme, či je to hriech proti šiestemu prikázaniu, prosme v tom duchovného otca o radu pri sv. spovedi, usilujme sa slušný, čistý, nepoškvrnený život viesť.

Hľa, predstavil som vám ohavnosť smilstva a podlosť cudzoložstva. Bojujte proti nim zbraňou modlitby a milosťou sviatostí, kráľovstvo nebeské si zaslúži tento dočasný boj. – Každodenne vzdychajme vznešenou modlitbou Cirkvi: „Páľ, Pane, ohňom Ducha Svätého kríže i srdcia naše, aby sme ti čistým srdcom a nepoškvrnenou dušou slúžiť mohli a prijali nevädnúci veniec zdržanlivosti. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)