Labyrinty v tieni katedrál – symbolika a význam

Lucia Laudoniu
18. januára 2024   Cirkev História Kultúra

Zelené bludiská v zámockých záhradách sú magnetom najmä pre deti. Dospelí ich berú s rezervou. Načo je vôbec dobrá prechádzka labyrintom? Tam človek pochopí, že latinský výrok ire docetur eundo (človek sa učí chodiť len chôdzou) má čosi do seba.

Život nie je recta via, jeho zákruty vedia potrápiť aj zneistiť. „Často musíme ísť okľukou, než dosiahneme svoj cieľ… Stále si kladieme otázku: Kráčam správne alebo zle? Odpoveď labyrintu je nezostať stáť,“ uvažuje Gernot Candolini – vedec, ktorý sa fenoménom a semiotikou labyrintov zaoberá už štvrťstoročie.

Labyrint nie je bludisko

Vedeli ste, že labyrint a bludisko nie sú synonymá? V labyrinte sa na rozdiel od bludiska plného falošných odbočiek nedá stratiť, má totiž len jednu trasu. Stačí sa ňou riadiť a cieľ je istý.

Pri pohľade z vtáčej perspektívy je každé bludisko dokonale prehľadné. Iné je to, keď sa motáme priamo v ňom. Možno preto zažívajú v New Age kruhoch hotovú renesanciu. Lož miluje slepé uličky.

O magickej sile labyrintov a bludísk básni dve na tri nejeden šarlatán, ako vystrihnutý z Donizettiho opernej veselohry o nápoji lásky. Geometrická krása labyrintov však fascinovala azda všetky staroveké kultúry – Grékov, Keltov, Rimanov…

Od čias, keď hrdina Theseus pokoril v labyrinte na Kréte obávaného Minotaura – napoly človeka a napoly býka – stal sa labyrint symbolom náročnej cesty plnej zmien, ktorá mutatis mutandis vedie k víťazstvu.

Nolite timere, náš článok nebude presladený cukrom (para)psychológie, aké je vraj super meditovať v labyrintoch a hľadať stratenú cestu k sebe. Kresťanský zmysel labyrintov a bludísk ich liečebné účinky nepopiera, ale ani nepreceňuje. Prečo sa teda objavujú na podlahách stredovekých katedrál? Cesta za odpoveďou bude poriadne kľukatá, ako sa na správny labyrint patrí.

Cieľ je na dosah

Zabudnite na Chartres – štylizované geometrické cesty neboli prvým kresťanom cudzie. Najstarší kresťanský labyrint bol objavený v alžírskej Bazilike svätého Reparáta zo 4. storočia a vyzerá takto: https://www.pergioco.net/giochi/Labirinti/LabirAlgeri.JPG

Jeho kresťanský charakter umocňuje nápis – palindróm Sancta Eclesia (sic, aj s prehreškom voči latinskej ortografii) v jeho strede. Stred labyrintu je zároveň jeho cieľom.

Kde je kľúč k tejto hádanke? Miesto Cirkvi je media vita, uprostred nášho života. Všetky naše cesty, akokoľvek kľukaté a zamotané ako hady na hlave Medúzy, by mali smerovať do Kristovej Cirkvi. To by vysvetľovalo, prečo sa v strede chrámového labyrintu z Alžírska vyníma nápis Sancta Ec(c)lesia.

Čo presne predstavuje alžírsky ranokresťanský labyrint? Dušu človeka? Srdce? Spoločenstvo veriacich? V „hre“ je iniciácia katechumenov. Cesta labyrintom si vyžaduje trpezlivosť a vytrvalosť. V kresťanskom živote je to rovnako. Kto čaká pozametanú a rovnú cestičku, pri prvej zákrute odpadne od únavy (a v horšom prípade aj od viery).

Cesta vymiesená z cesta sĺz

Za ďalším symbolickým mozaikovým labyrintom, tentoraz byzantského pôvodu, sa vyberieme do talianskej Ravenny, konkrétne do San Vitale. No nie je nádherný? Pozrite sa: https://www.ravennamosaici.it/wp-content/uploads/2023/02/Il-mosaico-del-Labirinto-di-San-Vitale.webp Aj v tomto prípade je jeho liturgická funkcia veľkou neznámou.

Cesta labyrintom býva obrazne vymiesená z cesta plného sĺz. Človek nevidí cieľ a má dojem, že tancuje v kruhu nikdy nekončiacich tautológií. Vyvoláva to neistotu.

Viera, že cieľ predsa len dosiahne, však pútnikovi dodáva silu nezaspať na vavrínoch. Labyrinty teda môžu byť aj obrazom túžby po večnom živote, po Nebi.

Milovníci umenia sa zhodnú, že stredoveké talianske a francúzske labyrinthes de pavé patria k najkrajším svojho druhu. Katedrály a baziliky v Chartres, Bayeux, Saint-Quentin a inde, sa môžu popýšiť kresťanskými labyrintmi vysokej umeleckej hodnoty. Toto je okno do sveta prevažne gotických geometrických štruktúr: https://www.labyrinthos.net/photopage06.html

Krásna podlaha v Chartres zo začiatku 13. storočia inšpirovala aj staviteľov neogotických svätostánkov v storočí elektriny a fonografov. Kto si chce popásť oči v galérii kresťanských labyrintov 19. storočia, nech klikne sem: https://www.labyrinthos.net/photopage08.html

Sú kostolné labyrinty pohanským prežitkom? Veľmi rozšírené je tvrdenie, že veniec artificiálnych ciest predstavuje pútnické trasy do Jeruzalema. Tí, ktorí z rôznych dôvodov nemohli putovať do Svätej zeme, kráčali labyrintom a modlili sa. Často aj na kolenách.

Labyrinty v byzantskej tradícii

Srbská akademička Jasmina S. Ciric si vo svojej štúdii Cesta labyrintom – Zobrazenie bludiska v monastieri Resava, patristické pramene a konštantínopolské vplyvy (Through the Labyrint – The Representation of the Maze in Resava Monastery, Patristic Sources and Constantinopolitan Influences) zobrala na mušku labyrintové modely v byzantskej ikonografii. Tie časovo predchádzajú veľké gotické architektonické počiny.

Ciric si všíma, že labyrinty v byzantskom prostredí implikovali smrť aj večný život a rezonovali s Božskou Dokonalosťou. Vzhľad stredovekých labyrintov podľa názoru autorky korešponduje s kozmologickými predstavami Pseudo-Dionýza Areopagitu o nebeských sférach. Latinské preklady diela tohto východného neoplatonika si získali vďačných čitateľov aj na Západe a podľa názoru srbskej vedkyne mohli významne ovplyvniť myslenie gotických staviteľov.

Predstava, že kláštor je pozemským zrkadlom nebies, bola na Balkáne veľmi živá. V stredovekom Živote despotu (titul srbského vládcu, pozn. naša) Štefana Lazarevića, ktorý napísal bulharský učenec Konštantín z Kostenca, je monastier Resava (Ресава) prirovnávaný priamo k Nebeskému Jeruzalemu. O to viac zaujme, že na jeho stenách nájdeme aj mozaiky s bohatými labyrintovými vzormi.

Treba vedieť, že názor, podľa ktorého sú stredoveké labyrinty duchovným Jeruzalemom v kameni, sa tešil najväčšej popularite v období romantizmu. Stredoveké pramene nie sú na podobné alegorické výklady skúpe, napriek tomu existuje celý rad ďalších hypotéz o význame tajomných klbiek ciest z kostolných stien a podláh. Predstavíme si tie najzaujímavejšie.

Brána a boj

Labyrint v pravoslávnom monastieri Resava „vyrástol“ neďaleko postáv svätých bojovníkov, čo podľa Jasminy Ciric nemôže byť náhoda. Duchovný zápas, askéza sa ponáša na cestu labyrintom vášní a hriechov.

V diele svätého Gregora Nysského sa autorke podarilo identifikovať miesto, kde veľký kappadócky Otec hovorí o krste ako o symbolickom prechode eschatologickým labyrintom, ktorého bránou je Kristus.

V sfére vplyvu byzantského obradu sa labyrinty zvyčajne nevyskytovali na podlahe, ale blízko dverí a portálov. Cieľom týchto motívov bolo zdôrazniť posvätný a supernaturálny význam dvier ako strážcov Začiatku a Konca.

Obraz dverí sa v byzantskej liturgii často spája s osobou Bohorodičky (porta misericordiae), štylizovaný labyrint preto môže reprezentovať utrpenie, ktorým Theotokos prechádzala počas svojho života na zemi.

Via mariana

Najprozaickejší z prozaikov si myslia, že labyrintové vzory v Božích domoch nemajú žiadny duchovný obsah. Je to iba elegantná dekorácia a netreba za ňou hľadať nič viac. Majú skeptici pravdu?

Existujú indície, že návštevníci gotického veľchrámu v Chartres v 17. storočí využívali slávny labyrint ako pomôcku pri modlitbe krížovej cesty. Trasa labyrintu, zamotaná ako Ariadnina niť, pre nich symbolizovala pokánie a výstup na Golgotu.

Rozmotať pomyselnú Ariadninu niť sa rozhodol aj Francúz Gilles Frésson. V roku 1990 vyslovil myšlienku, že labyrint v Chartres treba „čítať“ mariánskymi okuliarmi. Veď onen gotický zázrak má mariánske patrocínium (Notre-Dame).

Frésson prirovnáva Pannu Máriu k Ariadne z gréckeho mýtu. Bohorodička je niť, ktorá nedovolí kresťanom stratiť smer. Kto sa drží Márie, v bludisku pokušení nezablúdi.

Aj Roger Joly, autor Novej štúdie o labyrinte v katedrále v Chartres (Une nouvelle lecture pour le labyrinth de la Cathédrale de Chartres), kráčal mariánskou cestou. V júli 1999 vyskúmal, že počet kameňov v chartreskom labyrinte súhlasí s počtom dní ľudského tehotenstva. Podľa tejto koncepcie je labyrint Máriinou hruďou (la sein de Marie), miestom materinskej útechy.

„Dňa 28. augusta, ktorý zodpovedá 15. augustu (sviatok Nanebovzatia Panny Márie podľa juliánskeho kalendára platného v stredoveku), dochádza k zaujímavému javu: lúč slnečného svetla spája Pannu Máriu zo západného lancetového okna so stredom labyrintu“ – napísali John a Odette Ketley-Laporte vo vyzdvihovanej aj zatracovanej monografii Chartres, dešifrovaný labyrint (Chartres, le labyrinthe déchriffré). Autori si všímajú svetelné podmienky v katedrále vo vzťahu k slávnemu podlahovému labyrintu. Jeho umiestnenie v chráme je podľa nich pamätníkom výnimočných matematicko-astronomických schopností gotických majstrov.

Labia in labyrinthis

Slovo labyrint sa vo Svätom písme nenachádza, ale odkazov na Božie cesty v ňom nájdeme požehnane. Ján Krstiteľ vyzýva vyrovnávať pred Pánom chodníky (Mt 3,3) a Izaiáš (Iz 30,21) učí:

„Haec est via, ambulate in ea! Si declinaveritis ad dexteram vel ad sinistram.“

„Toto je cesta, kráčajte po nej! Ak sa odchýlite napravo, či naľavo.“

Naše pery (labia) sa stále motajú v labyrintoch (in labyrinthis) slov. Cesta chrámovým labyrintom je preto výzvou k mlčaniu. Silentium je záchrana z bludiska slov, v ktorom môžeme uviaznuť každý deň.

Účelom kresťanských labyrintov mohla byť napríklad aj ilustrácia Kristovho zostúpenia (κατάβασις) do podsvetia. Stredovekí teológovia objavili v Kristovi nového Thesea, ktorý zbavil svet Minotaura – diabla.

Mystérium v Auxerre

Artificiálne geometrické cesty nedali pokoj ani Sarah Laskowovej z portálu Atlasobscura.com. Prišla s hypotézou, že gotické labyrinty slúžili ako špeciálne hracie pole. Odvoláva sa na prameň zo 14. storočia, týkajúci sa katedrály v Auxerre na severe krajiny galského kohúta.

Škoda, že Laskowovej článok tieto informácie bulvarizuje, akoby kňazi hrali na Veľkonočný pondelok akúsi loptovú hru, je to však omyl.

Čo presne sa dialo v labyrinte v kostole v Auxerre? Chóristi spievali Victimae paschali laudes, zatiaľ čo duchovní sa prechádzali v labyrinte podľa prísne organizovanej choreografie a navzájom si podávali kruhový predmet podobný lopte.

Modernistickým prívržencom športu v kostole však cvaknú zuby naprázdno, o šport totiž vôbec nešlo. Prstencový tvar labyrintu odkazoval na hierarchické usporiadanie univerza, divinus ordo z diela už spomínaného Pseudo-Dionýza Areopagitu. Tripartitný pohyb lopty mal pravdepodobne znázorňovať Slnko – Krista, Nového Adama, ktorý svojím vykupiteľským dielom obnovil všetko stvorenie. Nebola to hra, bolo to mystérium.

Tento zvláštny obrad postupne upadol do zabudnutia. Postarali sa o to nasledujúce generácie biskupov, ktorí právom zdvíhali svoje berly proti príliš divadelnej povahe týchto úkonov. Tie samé osebe neboli heretické, ale ohrozovali dignitas bohoslužby a nezainteresovanému pozorovateľovi mohli skutočne pripomínať naivnú hru s loptičkou… Boli to časy, kedy biskupi zostávali neúprosnými moderátormi liturgického života vo svojich diecézach a vymetali z chrámov všetko sekulárne – ako pavučinu z kútov.

Keby labyrinty na kostolných dlažbách vedeli rozprávať, samé by nám prezradili, čoho boli svedkami. Koľko duší sa v nich modlilo – a koľko hralo.

Nech je pravda kdekoľvek, cirkevné labyrinty mohli byť geometrickým katechizmom, v ktorom moderný človek, zbavený zmyslu pre sakrálny symbolizmus, už nedokáže čítať.

PDF (formát pre tlač)