Sv. Anzelm, arcibiskup z Canterbury -

Sv. Anzelm, arcibiskup z Canterbury


21. apríla 2024
  Svätec týždňa

Anzelm sa narodil roku 1033 v Aoste v Piemonte rodičom z bohatého šľachtického rodu. Nábožná matka, jeho viditeľný anjel strážca, mu od útleho veku vštepovala do srdca zárodky pobožnosti a cnosti; a on i vo vedomostiach robil krásne pokroky. Nemal ešte ani pätnásť rokov a už chcel vstúpiť do kláštora, opát ho však nechcel prijať, bojac sa jeho otca, ktorého svetské zmýšľanie bolo všeobecne známe. A to bolo príčinou, že mladík na ceste cnosti a učenosti začal malátnieť, a keď mu zomrela jeho dobrá matka, zabočil na širokú cestu svetských radovánok, hriechu a záhuby. Otec ho nezdržiaval od priepasti, do ktorej sa rútil, ba svojou neláskou a surovosťou ho ešte viac od seba odstrkoval. Tak sa mladíkovi sprotivil otcovský dom a ušiel cez Alpy do Francúzska, kde po tri roky žil svetským životom, dokiaľ ho i to neomrzelo, a potom odišiel do benediktínskeho kláštora v meste Le Bec v Normandii, kde stal sa žiakom slávneho učiteľa menom Lanfrank z Pávie.

Za ten čas, čo sa Anzelm v kláštore neúnavne zaoberal náukami, vyklíčili v jeho srdci nanovo klíčky pobožnosti ešte matkinou rukou zasadené; a preto, dozvediac sa, že mu otec zomrel, vstúpil v Le Becu do kláštora benediktínskeho. Tu cnosťou a učenosťou natoľko vynikal nad ostatnými spolubratmi, že si ho už po troch rokoch vyvolili za priora. I v tomto úrade osvedčoval hlbokú znalosť ľudskej povahy a veľkú horlivosť. Obzvlášť sa však snažil nasmerovať mladíkov na dobrú cestu, mieniac, že tu možno najviac dobra pôsobiť, pretože mladíci podobní sú vosku, do ktorého pečať náuk ľahko a trvalo sa vtláča.

Anzelmovi niektorí mnísi závideli, že tak mladý stal sa priorom; on sa však tak úprimne, vľúdne a prívetivo k nim správal, že napokon aj títo si ho obľúbili. Pri tom s mimoriadnym ostrovtipom cvičil svojich podriadených vo vedách. A hoci mal od prirodzenosti veľkú náklonnosť k samotárstvu a rozjímaniu, predsa s najväčším sebazaprením opatroval a obsluhoval chorých. Eadmer, jeho priateľ i životopisec o ňom napísal: «Anzelm bol otcom zdravých a matkou nezdravých, alebo lepšie: zdravým i nezdravým bol otcom i matkou spolu.»

Anzelm sa stáva arcibiskupom z Canterbury
zdroj: wikimedia commons

Všetok čas, ktorý mal, sa snažil využiť čo najlepšie: vo dne dával rady, vyučoval mládež, dozeral, a iné práce svojho povolania vykonával; v noci sa modlieval, študoval alebo písal. Spávať chodieval obyčajne až po pol noci, a áno, niekedy i biely deň ho prekvapil pri práci.

O pätnásť rokov neskôr bol Anzelm jednohlasne zvolený za opáta kláštora v Le Becu, a tým, že jeho osoba bola všade tak obľúbená a ctená, hlásilo sa k nemu do kláštora krátko po uvedení do jeho čela 180 mužov, ktorých i prijal. Obzvlášť kolovala o Anzelmovi široko-ďaleko jedna povesť, a síce že má dar rady najmúdrejšej. Preto zo všetkých strán zasypávali ho prosbami o radu, takže mnohokrát mu ani celý deň nestačil, aby mohol všetkým vyhovieť.

Raz k nemu vypravil poslov i gróf Hugh z Anglicka, po prvé preto, aby sa s ním poradil o stavbe kláštora a po druhé preto, že vo svojej nemoci, ktorou trpel, cítil veľkú potrebu Anzelmovej duchovnej pomoci. Ten sa hneď vydal na cestu do Anglicka; a tam jeho povesť o všestrannej učenosti a neobyčajnej svätosti mu toľko ctiteľov získala, že ho Angličania „silou“ zadržali a za najvyššieho biskupa anglickej zeme, za arcibiskupa v Canterbury zvolili.

Anzelm sa síce zdráhal prijať tento vysoký úrad, napokon sa však podrobil všeobecnej vôli. No vtedy sa pre sv. biskupa začal zápas, ktorý trval celých trinásť rokov. Vtedajší anglický kráľ Viliam II. utláčal a okrádal Cirkev: každý biskup mu musel dať za biskupskú berlu veľký peňažitý dar, pretože peniaze mu boli nadovšetko. Od Anzelma, arcibiskupa, tiež očakával veľkú sumu. Anzelm, ktorému sa tento „zvyk“, naskrze necirkevný, z duše protivil, aby mal od neho pokoj, ponúkol kráľovi na vojnové útraty asi 350 000 frankov. To však bolo kráľovi málo, poslal preto tieto peniaze Anzelmovi späť, ktorý nelenil a ihneď ich rozdal chudobe. Keď sa kráľ vrátil z vojny, šiel Anzelm k nemu oznámiť mu, že hodlá ísť do Ríma, aby prijal z rúk pápeža pálium, symbol svojej hodnosti.

Kráľ mu hrdo odsekol, že on také niečo nestrpí, aby aby mu niekto v jeho zemi o pápežovi rozprával. Na to žiadal, aby o tom rozhodlo duchovenstvo a šľachta. Zhromaždenie s týmto cieľom zasadalo roku 1095 v Nottinghame. Kráľ získal vďaka svojim peniazom na svoju stranu mnohých biskupov a opátov, a tí sa rozhodli proti Anzelmovi, napriek tomu, že on pri tejto príležitosti nanajvýš nadšene bránil primát rímskeho pápeža. Medzitým čo kráľ s biskupmi vyjednával o jeho zosadení, zostával Anzelm pokojný. Keď ho však kráľ čím ďalej, tým viac trápil a prenasledoval, odhodlal sa opustiť Anglicko a svoju sťažnosť osobne predniesť pápežovi.

Na ďalekej ceste, na ktorú sa musel vydať bez peňazí, ho prepadol lúpežný rytier so svojou lúpežníckou bandou: pohľad na sv. arcibiskupa však učinil taký silný dojem na lúpežníka, že on sám sa potom svojim druhom vyznal: Bolo mi ako by som nie človeku, lež anjelovi hľadel do tváre a miesto toho, aby som ho obral o majetok, pokľakol som pred ním a prosil ho o požehnanie.

Kresba znázorňujúca sv. Anzelma, ako si oblieka pálium
zdroj: wikimedia common

V Ríme uvítal pápež Anzelma veľmi úctivo a vyjadril sa, že v nijakom prípade nebude súhlasiť s tým, aby sa Anzelm, ako zamýšľal, zriekol svojho úradu. Tri roky zostal Anselm vzdialený zo svojho arcibiskupstva, pretože kráľ mu bránil v plnení jeho povinností i užívaní jeho biskupských práv. V tom sám Boh urobil koniec sporu medzi kráľom a biskupom: kráľ si jedného dňa vyšiel na hon a večer ho našli mŕtveho so šípom v srdci. Boh súdil nepriateľa svojej Cirkvi, zomrel bez ľútosti a bez pokánia.

Anzelm, počujúc tú nešťastnú udalosť, zasmútil i zaplakal nad ním, lebo stále dúfal, že Pán Boh vyslyší jeho modlitby za kráľovo obrátenie. Nový kráľ Henrich I. uznal primát rímskeho pápeža a písal Anzelmovi, aby sa vrátil do Anglicka a podporoval ho svojou múdrou radou. Tri roky takto uplynuli v pokoji: Anzelm sa venoval povinnostiam svojho úradu, keď tu začal kráľ, rovnako ako jeho predchodca, sám vymenovávať biskupov a opátov, miesto toho, aby ich vymenovala Cirkev. Z tohto vyrástol nový spor.

Anzelm sa vybral druhýkrát k Sv. Otcovi do Ríma a odtiaľ sa uchýlil k arcibiskupovi v Lyone, kde pobudol dva roky. Medzi tým sa kráľovej sestre pošťastilo zmieriť kráľa s arcibiskupom, a Anzelm sa ku všeobecnej radosti vrátil roku 1106 zase do Anglicka. Zomrel vo Veľkom týždni pri čítaní pašií roku 1109 v 76. roku svojho veku. Pápež Klement XI. ho pripočítal medzi sv. Učiteľov cirkevných.

Poučenie

Sv. Anzelm vynikal v trojakom ohľade:

1. ako duch, ktorý v sebe obraz svojho Spasiteľa objavil;
2. ako opát a biskup, ktorý život cirkevný široko-ďaleko rozširoval, pre slobodu Cirkvi mnoho podstúpil, trpel a lepším časom cestu prekliesnil;
3. ako spisovateľ, ktorý teologickej vede svojho veku dal nový vzlet a obrat.

Viliam Ryšavý chcel byť neobmedzeným pánom v štáte i v Cirkvi; o pápežovi nechcel ani počuť a preto, že stále potreboval peniaze na vojny, zháňal ich i spôsobom nedovoleným, napr. uprázdnené biskupské stolice nechával neobsadené a dôchodky z nich sám poberal, alebo predával tieto úrady tým, ktorí viac zaplatili. Avšak sv. Anzelm sa rozhodne vzoprel tomuto bezpráviu, bránil slobodu Cirkvi, a ničím nedal sa zastrašiť.

Romanelli, Stretnutie grófky Matildy a Anzelma z Canterbury počas audiencie u pápeža Urbana II.
zdroj: wikimedia commons

Ako spisovateľ všeobecne má sa za otca teológie scholastiky, ktorá dokazuje, že to, čomu viera učí, porovnáva sa s rozumom ľudským, predpokladajúc, že poznanie počiatok berie z viery. Známe sú v tomto ohľade jeho slová: «Viera predchádza poznaniu», «Verím, aby som porozumel a poznal». Je tiež pôvodcom toho dôkazu o Božom jestvovaní, ktorý sa nazýva ontologický a ktorého obsah znie: «Pretože o Bohu myslíme, teda je.» Napísal vynikajúce rozpravy o pravde, o slobodnej vôli, o pôvode zlého; zvlášť slávny je jeho spis: Cur Deus homo? (Prečo sa Boh stal človekom?), v ktorom ako prvý dokázal, že Boh-človek smrťou na kríži spravodlivosti božskej za hriechy človečenstva musel zadosť učiniť.

Ako vychovávateľ mládeže rozprával sa raz v kláštore s jedným opátom, ktorý si ťažkal, že «bárs žiakov stále bije a tlčie, nemôže ich privyknúť kláštornej kázni.» «Čo?» odpovedal Anzelm, «vy ich stále tlčiete, a keď odrastú, čo z nich bude?» «Hlupáci, blázni,» odvetil mu opát. «A povedzte mi,» riekol Anzelm, «čo by bolo zo stromčeka v záhrade, keby ste ho ustavične krčili a nedovolili mu, aby ratoliestky svoje rozkladal? Deti sú vám zverené, aby sa vyvíjali, a vy ich držíte v tak zlej nútenosti, aby ich myšlienky zostali uzavrené a v neprávosti sa vyvíjali? Či tvorí umelec dielo svoje len tlčením? Skúste to a spojte s prísnosťou láskavosť, ktorá trestu odníma trpkosť. Čierny chlieb však hodí sa pre dospelých, ale pre malé dietky nie je pokrmom. Keby vychovávateľ všetky dietky jednako chcel vychovávať, a nebral by ohľad na ich vášne a náklonnosti, viac by škodil než osožil.»

Modlitba

Ó Bože, ktorý si svojho služobníka sv. Anzelma trojakým slávnym menom ozdobil na zemi a korunou slávy na nebi: popraj, aby som Ťa ako on miloval a v jeho blaženej spoločnosti Ťa večne chváliť a oslavovať mohol. Amen.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Mária Magdaléna de’ Pazzi, panna a rehoľníčka

O Matke nášho Vykupiteľa

Sexualita ako subjektívny zážitok alebo ako súčasť objektívneho poriadku? O dvoch nezmysloch súčasnej liberálnej feministickej teológie

Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, II. časť