Záver „workshopu“ vo Welse. Arcibiskup Lackner za voľnosť v doktríne: „80 je nových 100“. Teológ Theobald varuje pred prílišnou centralizáciou Eucharistie v živote Cirkvi!
17. septembra 2026
Cirkev
Synodalita
Je vskutku až neuveriteľné koľko expertov a odborníkov sa dokáže zhromaždiť na jednom zámku (Puchberg) v strednom Rakúsku. Od pondelka na ňom prebiehalo stretnutie, ktoré má určiť, ako bude pokračovať synodálny proces až do jeho údajného vyvrcholenia v roku 2028, keď sa dočkáme niečoho, čo nebude, ako povedal kardinál Hollerich „ani koncil, ani synoda, ale niečo nové“. Stretnutie má splniť aj dve zadania, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť nezlučiteľné: vyradiť Európu z centra rozhodovania o Cirkvi, a zároveň to všetko vymyslieť a prijať v Európe.
Počas tretieho dňa už bolo zrejme účastníkom workshopu jasné, že na zámku Puchberg sa zhromaždilo také množstvo reformných expertov a odborníkov, že bude treba otvoriť panelovú diskusiu, aby sa dostalo na každého, pretože meniť Cirkev, vylepšovať ju a obnoviť chcú všetci a každý.
Aby som aj ja z tejto pestrej kytice vybral aspoň to najlepšie, skúsim to telegrafickým štýlom. Jednotlivé príspevky sa síce vzájomne podobajú ako vajce vajcu, štýlovo vychádzajú z ľavicovo-patetického vyjadrovania, ktoré za každým rohom očakáva nový, určite krajší a lepší svet, ale ako to už v Božej prírode býva – žiadna mačka nie je úplne rovnaká, a tak aj v prípade expertov a odborníkov sa nakoniec akcidenty ukážu byť dostatočné pestré na sledovanie, aj pri identickej podstate.
Pokiaľ niekomu budú niektoré frázy, v ktorých sa s nástojčivou permanenciou a neúnavnosťou opakuje slovo „musíme“, pripomínať štýl budovania socializmu v časoch našej mladosti, nech sa nepohoršuje, ale nech berie tento fakt ako príležitosť zaspomínať si na tie krásne časy, keď nás v rozhlase ráno zobúdzali dvaja federálni Karolkovia – Gott a Duchoň. Pokiaľ by sa niekomu zdalo, že odborníci niekedy pod rúškom kolosálneho objavu prezentujú zúfalé banality, nech si spytuje svedomie.
Niečo také by mohlo napadnúť už pri teologičke, feministke a riaditeľke Rakúskeho pastoračného centra, Gabriele Eder-Caklovej, ktorá oboznámila účastníkov workshopu s touto novinkou: „Rozmanitosť Európy je prekvapujúca. To je jeden z postrehov.“
– Nepochybne, už starí Kelti boli prekvapení, aká je tá Európa pestrá…
Portál Kathpress, verný to informátor o udalostiach na zámku Puchberg, ďalej o jej prejave informuje nasledovne:
„Eder-Caklová medzi európske témy, ktorým sa venovala, zaradila aj klimatické zmeny a migráciu. Klimatické hnutie mladých ľudí pod hlavičkou „Náboženstvá za budúcnosť“ spojilo cirkvi a náboženské komunity vo viacerých krajinách. Európa je pre mnohých miestom túžby, zatiaľ čo iní pri snahe utiecť tam strácajú život. „Migrácia a záväzok k ľudskej dôstojnosti sú dôležitými otázkami pre Európu, a teda aj pre Katolícku cirkev v Európe,“ uviedla rečníčka. Medzi témami, ktorým sa Eder-Caklová venovala počas svojho európskeho turné, boli aj rodová rovnosť, ekumenizmus a digitalizácia.“
Kardinál Ladislav Nemet z Belehradu informoval o svojej obľúbenej téme – ekumenizme. Podľa neho by sa katolíci mali zúčastňovať na bohoslužbách iných kresťanov:
„Dôležitá je aj účasť na bohoslužbách druhej cirkvi bez toho, aby sa človek vzdal vlastnej cirkevnej identity. V juhovýchodnej Európe vojna, migrácia a spoločenské zmeny vytvorili „jednotu rán“, ktorá postihuje katolíkov aj pravoslávnych kresťanov, uviedol kardinál. Predpokladom pre ďalšie kroky je ochota nechať sa dotknúť tým druhým.“
– Apropo, nepatrilo (nepatrí?) ku katolíckej identite aj to, že katolíci mali zakázané zúčastňovať sa na bohoslužbách heretikov? Nakoniec to po novom vyzerá trochu tak, že najlepšia cesta ako si údajne uchovať identitu je najprv ju stratiť. Na druhej strane, v takom prípade by mali moderní katolíci skutočne dokonale uchovanú identitu…
Írsky kňaz Declan Hurley sa zameral na témy polarizácie, nacionalizmu a migrácie, ktoré sú obzvlášť milé nielen nemeckým biskupom, ale aj všetkým cirkevníkom oddaným EÚ a liberálnej demokracii. Podľa neho je úlohou Cirkvi prispievať k tomu, „aby umožnila ľuďom rôzneho pôvodu žiť, modliť sa (?) a konať spoločne“. Nasledovalo pekné heslo: „Synodálna Cirkev, v ktorej nájdeme spôsob, ako byť spolu, kráčať spolu, modliť sa spolu a slúžiť spoločne – to je naša najlepšia šanca.“
Predseda Nemeckej biskupskej konferencie, biskup Heiner Wilmer posunul synodálny naratív od jeho pôvodne deklarovaného zmyslu v roku 2018 – od metódy rokovania, riadenia a rozhodovania v Cirkvi, až k mysticizmu a označil synodalitu za „posvätnú povinnosť Cirkvi“ a za „gramatiku Katolíckej cirkvi“. Zároveň sa zasadil za ešte silnejšiu ekumenickú spoluprácu. Okrem luteránov, anglikánov a reformovaných kresťanov sa musí venovať väčšia pozornosť aj pravosláviu v západnej Európe. Ako vzor uviedol komunitu Taizé, ktorá ukazuje, „ako môžeme byť inkluzívnou cirkvou, ako môžeme sprevádzať ľudí bez toho, aby sme nad nimi uplatňovali moc“.
– Zaujímavé, a čo to teda Cirkev uplatnila v posledných desaťročiach, keď suspendovala a trestala kňazov, biskupov aj kardinálov, ktorí sa kriticky vyjadrovali o pápežovi Františkovi? To nebola moc?
Švajčiarska odborníčka Helena Jeppesen-Spuhlerová sa zamerala na rodovú rovnosť:
„Ústrednou otázkou v tomto smere je úloha žien v Cirkvi. Synodálna Cirkev môže mať pozitívny vplyv iba vtedy, ak je Cirkvou s rovnakými právami,“ povedala táto koordinátorka programu pre Filipíny v humanitárnej organizácii „Lenten Action“. Otázka rovnosti žien sa preto musí naďalej riešiť v rámci univerzálnej Cirkvi.“
Anja Appelová z Koordinačného úradu Rakúskej biskupskej konferencie uviedla, že klimatické zmeny sú výzvou a „vedecké poznatky nemožno len tak ignorovať“. Prirovnala tiež synodálny proces veľmi poeticky a originálne k orchestru: „Ak jeden človek hrá na husliach a druhý na trúbke, môžeme veriť, že celkový efekt bude ten správny koncert.“
zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
Arcibiskup Franz Lackner, predseda Rakúskej biskupskej konferencie uviedol, že sa ako biskup veľa od synodality naučil:
„Zameranie Cirkvi na synodalitu v posledných rokoch zmenilo jej sebapochopenie, povedal arcibiskup Lackner. V Katolíckej cirkvi už prebehlo množstvo synod biskupov a „synody už boli našou každodennou záležitosťou“, keď pápež František urobil zo synodality predmet celosvetového procesu. „Bolo to skutočne skvelé, že pápež kládol takéto otázky a hovoril: „Teraz sa zamyslime nad synodalitou“,“ uznal arcibiskup. Pre neho to otvorilo „nový svet“ a odvtedy sa veľa naučil. Synodalita je veľkou pomocou, najmä pre biskupov, poznamenal Lackner.“
Na záver svojho prejavu Lackner otvorene spochybnil potrebu nemennej cirkevnej doktríny:
„Lackner uviedol, že pre neho je otvorenou otázkou, či aj samotnú cirkevnú doktrínu nemožno chápať synodálne. V tejto súvislosti sa vyslovil proti nároku na absolútnu istotu slovami: „80 je nových 100.“ Pre neho synodalita znamená aj tolerovanie rozdielov a otvorených otázok namiesto unáhleného hľadania definitívnych odpovedí.“
– Definície staré stáročia sú „unáhlené“? A 80 je nových 100? Takto ďaleko, popierajúc elementárnu logiku a v takejto matematickej skratke navodzujúc atmosféru, že všetko je relatívne zrejme ešte žiaden prelát nezašiel.
Christoph Teobald, profesor fundamentálnej teológie a dogmatiky v Paríži, sa v prejave sústredil na „rovnosť všetkých pokrstených“ a na Cirkev, ktorá nie je založená na Eucharistii:
„Táto téza, vysvetlil, implikuje chápanie Cirkvi, ktorá nie je priamo založená na slávení Eucharistie (!), ale má skôr korene v troch iniciačných sviatostiach (krst, birmovanie a Eucharistia) ako holistický proces začínajúci krstom. Ako Theobald rozviedol, došlo k „posunu dôrazu z eucharistickej na krstnú ekleziológiu“ – iniciovanú koncilom, jeho prijatím a teraz celosvetovým synodálnym procesom.“
– Domnievam sa, že akýkoľvek komentár je tu zbytočný, treba len čítať ďalej a žasnúť, kam až možno zájsť, keď sa tradičné chápanie Eucharistie ako centra cirkevného života vníma ako potenciálne riziko!!!
„Vyjadrením sebapochopenia Cirkvi, ktorá má pôvod v Eucharistii, je dodnes známy vzorec, ktorý vytvoril teológ Henri de Lubac v roku 1953: „Je to Cirkev, kto koná Eucharistiu (qui fait l’Eucharistie), ale je to aj Eucharistia, kto vytvára Cirkev (qui fait l’Eglise).“ Podľa Theobalda však tento inherentne cenný, kruhový pohľad predstavuje riziko izolácie Eucharistie, ním chápanej ako až tretej iniciačnej sviatosti a s ňou spojenej vysvätenej služby (kňazstvo; pozn. aut.) od dynamiky krstu. (Nebezpečenstvo klerikalizmu?; pozn. aut.) Naproti tomu záverečný dokument synody od začiatku obhajuje krstnú ekleziológiu, pretože: „Identita Božieho ľudu vyplýva z krstu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (SD 15) – a Eucharistiu zavádza až v druhom kroku.“ (Nebola však najprv obeta Krista a až potom krst? Alebo už Eucharistia – svätá omša, nie je sprítomnenie tejto Kalvárskej obety? Neustanovil Kristus Eucharistiu pri Poslednej večeri pred vznikom Cirkvi a krstom?; pozn. aut.) Preto by sa podľa Theobalda dalo určite odvážiť prijať túto novú formulu: „Je to Cirkev, kto vykonáva (alebo slávi) krst; ale je to aj krst, ktorý vytvára Cirkev (alebo jej umožňuje rásť z krstu).
Biskup Josef Marketz z Korutánska uviedol, že synodálny prístup videl aj v Bruseli, v štruktúrach EÚ a NATO:
„V diecéze Gurk-Klagenfurt sa na tento účel často používa „dialóg v duchu“. Nejde o okamžitú diskusiu o každom probléme až do jeho záveru. Ide skôr o zastavenie sa a vnímanie iných perspektív. Biskup poznamenáva, že tento postoj je teraz rozšírený aj mimo Cirkvi. Nedávno, počas rozhovorov v Bruseli s diplomatmi, predstaviteľmi EÚ a zástupcami NATO, na vlastnej koži zažil, že otázka ďalšieho spoločného kroku a očakávaní ostatných zohrávajú kľúčovú úlohu aj tam.“
Expertka na kánonické právo z Holandska a poradkyňa Generálneho sekretariátu Synody biskupov vo Vatikáne, Myriam Wijlensová uviedla o implementácii synodálnych dokumentov, že „je dôležité formovať príležitosti, ktoré sa v tomto rámci otvorili. Nemusíme čakať na Rím.“
Teologička Klara Ciszarová na záver zhrnula workshop nasledovne:
„Okrem toho sa opakovane objavovali obavy, že Cirkev by mohla ponúknuť odpovede na otázky, ktoré sa nikto nepýtal. (!) Csiszarová to vyjadrila takto: „On (Boh) sa nás najprv nepýta, či máme správne odpovede; pýta sa nás, či sme počuli skutočné otázky.“ Synodalita začína „tam, kde najprv nevysvetľujeme, ale počúvame“. Počúvanie v tomto kontexte znamená viac než len zdvorilé počúvanie: „Počúvať znamená nechať sa prerušiť“ a nechať sa zmeniť tým, čo počujeme.“
– Už neplatí? „Choďte a hlásajte do celého sveta!“ Už platí? „Choďte do celého sveta a počúvajte“…
Ako možné pokračovanie tejto konferencie spomenula Ciszarová sympozium v Belgicku roku 2027 na Katolíckej univerzite v Leuvene. Výsledky workshopu budú analyzované Výskumnou skupinou pre synodalitu a Pracovnou skupinou pre synodalitu. Majú byť prezentované a ďalej prediskutované na zasadnutí Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) v Salzburgu v októbri. Výsledky a výsledný „cestovný plán“ budú tiež začlenené do ďalších európskych konzultácií v rámci príprav na univerzálne synodálne zhromaždenie v Ríme v roku 2028.
Ciszarová sa rozlúčila a dodala: „Cirkev nie je múzeum, nie je povolaná vystavovať evanjelium za sklom. Nie je to ani hotový produkt, ale skôr niečo, čo sa deje denne medzi nami – a budúcnosť je pred nami spolu s pozvaním formovať túto budúcnosť.“
Modlime sa…
Branislav Michalka
Zdroj: Kathnet, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
