Zachráni nás návrat k prírode a prirodzenému spôsobu života?

Roman Cardal
16. februára 2022   Spoločnosť

Každý kresťan katolík vysloví tieto slová aspoň raz týždenne: „Vyznávam Všemohúcemu Bohu a vám, bratia a sestry, že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami i skutkami a zanedbávaním dobrého. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina…“

Vážnosť, s akou toto vyznanie robíme, zodpovedá hĺbke nášho duchovného života. Ak ideme do kostola iba preto, že sa v ňom cítime úžasne a povznesene a že po absolvovaní toho nevyhnutného obradu zvaného omša sa konečne dostaneme k tomu podstatnému – priateľskému rozhovoru s ostatnými pred kostolom alebo pri farskej káve – potom pravdepodobne recitujeme slová ako naučenú básničku, na ktorej obsah sa nemusíme priveľmi sústrediť. Keď sa však naozaj zamyslíme nad tým, čo si nimi priznávame, naše čisto zážitkovo-skúsenostné kresťanstvo môže utrpieť spásonosný šok.

Po toľkých rokoch pravidelných nedeľných návštev kostola už nemáme problém slávnostne povedať Bohu a ostatným, že sa často dopúšťame hriechov vo všetkých oblastiach nášho života, v našich činnostiach i nečinnostiach. A automaticky k tomu dodávame, že je to naša vina, dokonca naša preveľká vina. Uniká nám zmysel týchto slov a pripravujeme sa o správnu dispozíciu pre ďalšie slávenie svätej omše.

Ak sme k sebe úprimní, musíme sa s týmto vyznaním plne stotožniť. Hrešíme dnes a denne, a ak sa snažíme aktívne reagovať na naše mravné defekty, vstupujeme do jedného veľkého a nikdy nekončiaceho zápasu s našou slabosťou a skazenosťou. Prečo vlastne hrešíme? Táto otázka je namieste, pretože ak už nie sme na tom tak zle, že si svoje zlyhania ospravedlňujeme, zažívame v sebe bolestný rozpor medzi našimi úmyslami a výsledkami našich činov. Svätý apoštol Pavol v liste Rimanom výstižne opisuje vnútornú rozorvanosť človeka:

„Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek!“ (Rim 7,15–24)

Toto je pravá a „prirodzená“ situácia človeka. Dejiny poznajú rôzne návraty k prírode a prirodzenému spôsobu života, ktoré človeku sľubujú oslobodenie od neprirodzených deformácií a disharmónií. Kresťanské posolstvo ukazuje, že návrat k prirodzenému životnému štýlu ešte nie je nijaká výhra.

Sokrates rozlišoval medzi hlbokým ľudským chcením a náhodným prianím. Učil, že všetci ľudia nevyhnutne chcú dobro, pretože vôľa je neomylne nasmerovaná na dobro. Keďže sa však človek často mýli v identifikácii dobra a želá si dobrá, ktoré sú len zdanlivé, výsledkom jeho splnených snov a želaní je len bolesť a smútok. Veľký grécky filozof upozorňoval na to, že problém spočíva v tom, že človek nepozná dobro – keby sme ho poznali, nielenže by sme po ňom všeobecne túžili, ale by sme si ho aj konkrétne priali a uskutočnili ho. Životy ľudí by boli potom oveľa šťastnejšie a spokojnejšie. Svätý Pavol zastáva ešte radikálnejší pohľad. Ukazuje, že aj keď človek konkrétne spoznáva dobro a úprimne si želá jeho uskutočnenie, želaný výsledok sa aj tak nedostaví. Nemáme totiž silu uskutočniť dobro, nedosiahneme to, čo chceme a po čom túžime.

Citovaný úryvok z Listu Rimanom smeruje k prameňu našich hriešnych činov a zanedbávania dobra. Je to hriech, ktorý „prebýva v našich údoch“. Apoštol má na mysli tzv. prvotný čiže dedičný hriech, ktorého stopa v nás spočíva v hlbokej poruche tej najvnútornejšej dimenzie ľudskej existencie – v našej prirodzenosti. Zo skazeného prameňa netečie čistá voda, hoci po nej veľmi túžime. Preto sa v našom každodennom živote hromadí jeden hriech na druhý. Ak vyznávame, že je to „naša preveľká vina“, znamená to, že nejde iba o malé previnenia. Každý z nás pácha veľké zlo už len tým, že nerobí to, čo by mal.

Čoraz častejšie výzvy k potrebe návratu k prirodzenejšiemu spôsobu života tento problém úplne ignorujú. To, čo sa mnohým javí ako východisko z hrozivej krízy, je len ďalšia slepá ulička, v ktorej sa ľudstvo odmietajúce Boha ocitlo už mnohokrát vo svojich dejinách.

PDF (formát pre tlač)